znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 167/09-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   14.   mája 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   V-T.,   a. s.,   P.,   zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 11/2008 z 28. mája 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V-T., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V-T., a. s., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 11/2008 z 28. mája 2008.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v právnej   veci   sťažovateľky   ako navrhovateľky proti M. P. - S., H. (ďalej len „odporca v 1. rade“), a K., s. r. o., L. (ďalej len „odporca v 2. rade“), o určenie neplatnosti právneho úkonu Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) návrh sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 4 C 175/2006 z 23. októbra 2007 zamietol.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 Co 11/2008 z 28. mája 2008   rozhodol   tak,   že   prvostupňový   rozsudok   potvrdil.   Súčasne   zaviazal   sťažovateľku uhradiť odporcom trovy odvolacieho konania v sume 1 490,01 € (44 890 Sk).

Sťažovateľka   sa   žalobou   domáhala   určenia   neplatnosti   nájomnej   zmluvy z 27. septembra 1994 o nájme prevádzkovej jednotky Obchodný dom S. č. 75 (ďalej len „nájomná   zmluva“)   uzavretej   medzi   odporcom   v   1.   rade   a odporcom   v   2.   rade. Sťažovateľka kúpnou zmluvou z 9. januára 2006 nadobudla predmetný obchodný dom aj s parcelou, na ktorej je postavený, a vstúpila tak do právneho postavenia prenajímateľa. V označenom súdnom konaní sťažovateľka poukazovala na to, že «žalovaný 1, M. P. – S., v tom čase vlastník nehnuteľností, uzatvoril v postavení prenajímateľa so žalovaným 2, K., spol. s r. o., dňa 27. 09. 1994 Nájomnú zmluvu (ďalej aj „Nájomná zmluva“) v období, keď žalovaný   1   niekoľko   mesiacov   neplnil   svoje   splatné   záväzky   z pôžičky   voči   Všeobecnej úverovej banke, a. s. (ďalej aj „VÚB“), keď z pôžičky vo výške 11.317.000,- Sk (vtedy Kčs) zaplatil iba 1.280.500,- Sk, pričom poslednú splátku zaplatil 25. 03. 1993 (teda 18 mesiacov pred uzatvorením Nájomnej zmluvy) a v dôsledku týchto skutočností si musel byť vedomý toho, že dôjde k realizácii záložného práva, ktorým boli zaťažené dotknuté nehnuteľnosti, zo strany záložného veriteľa (VÚB) z dôvodu zabezpečenia návratnosti pôžičky, ktorú poskytla VÚB žalovanému 1, a dôjde teda k scudzeniu dotknutých nehnuteľností.

Za tejto situácie uzavrel žalovaný 1 Nájomnú zmluvu práve so žalovaným 2, t. j. s vybraným   subjektom,   s ktorým   bol   personálne   prepojený   (štatutárnym   zástupcom a jediným spoločníkom sa stala jeho svokra a neskôr sa stal štatutárnym zástupcom osobne žalovaný   1)   a to   za   neobvyklých   a nepoctivých   podmienok,   podľa   ktorých   je   jedna z nehnuteľností, t. j. obchodný dom, ako je špecifikovaný v Nájomnej zmluve, prenechaná nájomcovi na dobu 30 kalendárnych rokov, za konštantné nájomné 130.000,- Sk ročne (t. j. 79,75   Sk/m2 ročne   a už   v čase   uzavretia   Nájomnej   zmluvy   bolo   trojnásobne   nižšie   ako nájomné za porovnateľné objekty), s oprávnením nájomcu dať nehnuteľnosť, príp. jej časť, do podnájmu (cena za podnájom tejto nehnuteľnosti, resp. jej časti, sa pohybovala vo výške 1.600,- Sk/m2 ročne) a s možnosťou výpovede Nájomnej zmluvy iba pri omeškaní nájomcu so zaplatením nájomného.».

Podľa názoru sťažovateľky došlo zo strany odporcu v 1. rade z pohľadu existujúcich práv   a záväzkov   súvisiacich   s nehnuteľnosťou „k   nerovnomernému   a tiež   k nepoctivému rozdeleniu   práv   a záväzkov   k tejto   nehnuteľnosti,   keď   žalovaný   1   prenechal   majetkový prospech z nehnuteľnosti inému subjektu, ktorý bol a je personálne prepojený so žalovaným 1, pričom záväzky (ťarchy), spojené s touto nehnuteľnosťou, zostali u žalovaného 1 vlastne nezabezpečené možným a pravidelným príjmom z nehnuteľnosti“.

Sťažovateľka   namietala,   že „Nájomná   zmluva   neprimerane   obmedzuje   výkon vlastníckych práv žalobcu v postavení vlastníka predmetnej nehnuteľnosti, keďže podmienky Nájomnej   zmluvy   sú   nevýhodné   do   tej   miery,   že   sa   priečia   dobrým   mravom,   pretože postavenie vlastníka (prenajímateľa) je podľa Nájomnej zmluvy, formulovanej jednostranne a výlučne v prospech žalovaného 2, t. j. nájomcu, tak nevýhodné, že vlastník je pozbavený výkonu aj ochrany svojich práv, spojených s vlastníctvom nehnuteľnosti spôsobom, ktorý je v rozpore so základnými morálnymi zásadami“.

Podľa názoru sťažovateľky obsah nájomnej zmluvy a okolnosti, za ktorých bola uzavretá, spôsobujú absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 11/2008 z 28. mája 2008 došlo podľa sťažovateľky tým, že krajský súd:

- vyslovil názor, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno o tom, že daná nájomná zmluva je v rozpore s dobrými mravmi, bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom vyhodnotil podstatné   argumenty   sťažovateľky   týkajúce   sa   obsahu   nájomnej   zmluvy,   okolností,   za ktorých   bola   nájomná   zmluva   uzatvorená,   porovnania   podmienok   nájomnej   zmluvy s podmienkami, za ktorých sa poskytoval nájom v konkrétnom mieste a čase,

-   sa   nevysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľky,   podľa   ktorej   zásada   zmluvnej voľnosti účastníkov právneho úkonu nie je a nemôže byť neobmedzená, a že obmedzenie výkonu vlastníckych práv obsiahnuté v § 123 Občianskeho zákonníka sú v tomto prípade obmedzené neobvyklým a neprimeraným spôsobom,

- svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo neodôvodnil, a to aj časti trov konania, keď   sa   nevysporiadal   s námietkou   sťažovateľky,   že   predmetom   sporu   bolo   určenie neplatnosti právneho úkonu a tento predmet sporu nemožno vyjadriť v peniazoch, napriek tomu krajský súd pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden   úkon právnej služby vychádzal z § 10 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), a nie § 11 ods. 1 tejto vyhlášky.

Sťažovateľka v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 11/2008 z 28. mája 2008, zrušil tento rozsudok a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a tiež   uložil   krajskému   súdu   povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. E. K. v sume 223,46 € (6 732 Sk) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   5 Co 11/2008 z 28. mája 2008.

Z obsahu   sťažnosti   a z pripojených   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   predmetom preskúmavanej   veci   bol   návrh   sťažovateľky   na   určenie   neplatnosti   nájomnej   zmluvy z 27. septembra   1994   o nájme   obchodného   domu   uzavretej   medzi   odporcom   v   1.   rade a odporcom v 2. rade. Podľa názoru sťažovateľky išlo o absolútne neplatný právny úkon, pričom dôvod neplatnosti videla v rozpore tohto právneho úkonu s dobrými mravmi.V   predmetnej   veci,   v ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv, krajský   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   (o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľky) a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov odvolacieho konania.

V   súlade   so   závermi   súdu   prvého   stupňa   bol   krajský   súd   toho   názoru,   že sťažovateľkou   vymenované   dôvody   nie   sú   dôvodmi,   ktoré   predpokladá   zákon   (§   39 Občianskeho zákonníka) pre absolútnu neplatnosť právnych úkonov.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu, ku ktorému   dospel   interpretáciou   a aplikáciou   hmotnoprávnych   ustanovení   Občianskeho zákonníka   pri   posudzovaní   absolútnej   neplatnosti   označenej   nájomnej   zmluvy z 27. septembra 1994, ako aj ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v súvislosti s vyčíslením trov právneho zastúpenia odporcov.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

V súvislosti s uvedeným krajský súd preskúmal postup okresného súdu, ktorý svoje dokazovanie zameral na zistenie dôvodov absolútnej neplatnosti spornej nájomnej zmluvy uvádzaných sťažovateľkou v žalobnom návrhu, a po preskúmaní veci potvrdil rozhodnutie okresného   súdu   ako   vecne   správne.   Krajský   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Z listu vlastníctva číslo 168 k. ú. L. vyplýva, že vlastníkom parcely č. 316, ako aj obchodného domu súp. číslo 2 je navrhovateľ s tým, že nehnuteľnosť nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 9. 1. 2006. Z nájomnej zmluvy zo dňa 27. 9. 1994 vyplýva, že táto bola uzatvorená medzi odporcami 1), 2) na účely podnikania na dobu 30 rokov, počnúc dňom 10. 10. 1994, pričom odporca 2) sa v čl. IV zaviazal platiť ročné nájomné vo výške 130.000,- Sk,   a to vždy do 15-teho dňa mesiaca decembra príslušného roku. V prípade omeškania sa nájomca zaviazal zaplatiť prenajímateľovi poplatok z omeškania vo výške 0,02 %   z dlžnej sumy za   každý   deň   omeškania.   V čl.   VI.   nájomnej   zmluvy je upravený spôsob   ukončenia   nájmu   štyrmi   spôsobmi,   a to   uplynutím   doby,   na   ktorú   bol   nájom dohodnutý,   písomnou   dohodou   zmluvných   strán,   kúpou   predmetu   nájmu   nájomcov, jednostrannou výpoveďou, pričom prenajímateľ môže nájom vypovedať len v prípade, že nájomca je v omeškaní s platením nájomného viac ako 3 mesiace a po upozornení nájomcu prenajímateľ na úhradu nájomného. V zmysle dodatku zo dňa 12. 3. 2002 sa zmluvné strany dohodli, že všetky opravy a udržiavacie práce prenajatej nehnuteľnosti zabezpečí a zaplatí nájomca.

Zo správy Obecného úradu L. bolo ďalej zistené, že nájom za Dom služieb č. 1 v obci L. v roku 1994 predstavoval sumu 228, 41 Sk za m2, pričom ide o sumu trojnásobne vyššiu, ako odporcami dohodnutý nájom za 1 m2 ohľadom Obchodného domu S.

Ďalej   mal   súd   za   preukázané,   že   na   tamojšom   súde   prebiehal   spor   pod   sp.   zn. 10 Cb/207/200/,   ktorým   sa   VÚB   a.   s.   P.   domáhala   proti   odporcom   1),   2)   neplatnosti nájomnej zmluvy s tým, že konanie bolo v konečnom dôsledku zastavené. Ďalej prebiehalo konanie   pod   sp.   zn.   8C/2/2004   o určenie   neplatnosti   nájomnej   zmluvy   z dôvodu,   že   na uzavretie nájomnej zmluvy nebol daný súhlas obce podľa zákona č. 116/1990 Zb. s tým, že návrh bol zamietnutý z dôvodu, že predmetom nájomnej zmluvy neboli nebytové priestory, ale Obchodný dom S. ako samostatná vec, a preto sa naň nevzťahuje zákon č. 116/1990 Zb... Zákon nestanovuje kritériá, podľa ktorých by mala byť výhodnosť alebo nevýhodnosť podmienok, za ktorých bola zmluva uzavretá a posudzovaná. Či ide o nápadne nevýhodné podmienky, prípadne absolútne neplatný právny úkon z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, vždy je treba posudzovať konkrétne podľa okolností daného prípadu. U odplatných zmlúv pôjde   predovšetkým   o posúdenie   toho,   či   nebola   porušená   ekvivalentnosť   vzájomne zjednaných   plnení.   Nevýhodnosť   podmienok,   za   ktorých   bola   nájomná   zmluva   uzavretá potom možno posudzovať len v zrovnaní s obvyklými podmienkami, za ktorých sa v dobe uzavretia   zmluvy   a v mieste,   v ktorom   sa   prenajatá   nehnuteľnosť   nachádza,   podobné nehnuteľnosti   prenajíma.   Aj   v prípade,   že   dohodnuté   nájomné   bude   pre   prenajímateľa rentabilné v zmysle horeuvedených úvah, bude napriek tomu zmluva uzavretá v rozpore s dobrými mravmi, ak bude dohodnuté nájomné podstatne nižšie ako nájomné, ktoré je v danom mieste a v danom čase za nájom podobných nehnuteľností obvykle poskytovaný. Naopak,   nemôže   ísť   o nevýhodné   podmienky   v prípade,   že   prenajímateľ   uzavrel nerentabilnú   zmluvu   z toho   dôvodu,   že v danom   mieste   nebude   po   nájme   nehnuteľností dopyt, a preto nebude možné dosiahnuť dojednanie výhodnejších podmienok. Je treba tiež dodať, že samotná okolnosť, že nájomca prenechal prenajatú nehnuteľnosť do podnájmu za podstatne   lepších   podmienok,   než   za   ktorých   mu   bola   prenajatá,   nie   je   z uvedeného hľadiska   právne   významná,   pokiaľ   mu   nehnuteľnosť   bola   prenajatá   za   obvyklých podmienok.

S poukazom na uvedené dospel potom odvolací súd k záveru, že navrhovateľ v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že by preukázal, že daná nájomná zmluva je v rozpore s dobrými mravmi. Samotná okolnosť, že účastníkovi zmluvy sa na základe dohody   o rozsahu   a predmete   plnenia   nedostane   plného   ekvivalentu   plnenia,   ktoré   sa zaviazal poskytnúť, nie je v rozpore s dobrými mravmi. Pri posudzovaní, či zmluva o nájme nehnuteľností   by   mohlo   ísť   o zmluvu,   ktorá   je   v rozpore   s dobrými   mravmi,   je   treba vychádzať tiež z porovnania podmienok zmluvy s obvyklými podmienkami, za ktorých sa v dobe uzavretia zmluvy a v mieste, v ktorom sa prenajatá nehnuteľnosť nachádza, podobné nehnuteľnosti prenajímali.

V danom prípade nebolo preukázané, že by o danú nehnuteľnosť mal záujem iný nájomca. Rovnako nebol preukázané, že by obdobná nehnuteľnosť v danej lokalite bola prenajímaná   za   podstatne   výhodnejších   podmienok   s tým,   že   za   takýto   dôkaz   nemožno považovať správu od obecného úradu o prenájme obecných priestorov iným podnikateľom. V tomto smere je potrebné prisvedčiť argumentácii odporcov, ktorí poukazovali na to, že je rozdiel prenajať jednotlivé samostatné miestnosti a na druhej strane sú odlišné podmienky pre prenajímanie celého obchodného komplexu. Faktom je, že rentabilita nájomného by sa dala zistiť formou znaleckého posudku, kedy úlohou znalca by bolo zistiť pomer medzi výškou nájomného a cenou domu v danom období, avšak takýto dôkaz pred súdom prvého stupňa vykonaný ani navrhovaný nebol. Po takomto znaleckom dokazovaní by sa dalo zistiť, že dom je rentabilný za podmienok, ak výnos nájomného z neho vyberaného stačí k úhrade všetkých ročných výdavkov s domom spojených, a to ako výdavkov spojených s vlastníctvom domu, tak výdavkov spojených s jeho udržovaním.

Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, ktorý uzavrel, že daná zmluva nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a návrh ako nedôvodný zamietol. Odvolací súd sa s týmto záverom v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje na tú skutočnosť, že navrhovateľ v tomto prípade dôkazné bremeno neuniesol.

Rovnako odvolací súd ani nezistil pochybenie v rámci vyčíslenia trov pred súdom prvého stupňa, kedy súd prvého stupňa správne vychádzal pri sadzbe za 1 úkon právnej pomoci, z 5-násobku ročného plnenia, čo je čiastka 650.000,- Sk a stanovil tak odmenu za 1 úkon   právnej   služby   z hodnoty   veci   650.000,-   Sk.   Pretože   právny   zástupca   odporcov zastupoval dvoch klientov, základná sadzba tarifnej odmeny za spoločný úkon v zmysle § 10 ods. 1, § 13 ods. 3 vyhlášky predstavuje sumu 17.840,- Sk (11.150 x 2 – 20 %).“

Ústavný súd už uviedol, že predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zákonodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

K problematike práva na spravodlivý proces treba ďalej uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces.

Ak sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný   súd   stabilne   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   do   sféry   pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, I. ÚS 20/03). K tomu treba dodať, že   aj   taký   zásah   podlieha   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a je   preto podmienený   tým,   že   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie,   resp.   rozhodnutie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom inštančne nadriadeného všeobecného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právne   závery,   na   ktorých   je   založený   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   vo   veci   preskúmania   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 4 C 175/2006   z   23.   októbra   2007   v rozsahu   vymedzenom   v odvolaní   sťažovateľky,   sú zdôvodnené   dostatočným   spôsobom,   a preto   ich   ústavný   súd   považuje   za   ústavne akceptovateľné.

Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka   (o   zákonných   dôvodoch   absolútnej   neplatnosti   právnych   úkonov)   vyložiť. Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil   a uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, akými úvahami sa pri tom spravoval, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 39), podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Krajský súd sa pri rozhodovaní o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku podrobne zaoberal   dôvodmi   absolútnej   neplatnosti   nájomnej   zmluvy   z hľadiska   dobrých   mravov, najmä v súvislosti so sťažovateľkou namietaným obsahom tejto zmluvy (doba nájmu, výška nájomného, spôsob jej ukončenia) a okolnosťami, za ktorých bola uzavretá, pričom dospel k záveru,   že   žiadny   z dôvodov   uvádzaných   sťažovateľkou   nerobí   právny   úkon   nájomnej zmluvy z 27. septembra 1994 neplatným.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver   o porušení   sťažovateľkou   označených   práv. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia a nezakladá   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (IV. 287/04, IV. ÚS 307/07). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkového protokolu   ústavný   súd   uvádza,   že   porušenie   práva   priznaného   týmto   článkom   ústavy a dodatkového protokolu nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). O prípadnom porušení základného práva podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   by   bolo   možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Ústavný súd dospel k záveru, že označený rozsudok krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané   sťažovateľkou   v sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili o porušení   ústavnoprocesných   princípov   podľa   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   a teda   ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Podstatou ďalšej časti sťažnosti proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 11/2008 z 28. mája 2008 je odlišný právny názor sťažovateľky na určenie základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. z hodnoty sporu, ktorá podľa názoru krajského súdu predstavovala sumu 21 576,05 € (650 000 Sk), a to aj napriek tomu, že podľa jej tvrdenia „tento predmet sporu nie je možné vyjadriť v peniazoch“.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania musí   byť   z odôvodnenia   konkrétneho   rozhodnutia   zrejmé,   na   základe   akých   právnych predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. V namietanom prípade   bolo   v právomoci   a na   posúdení   krajského   súdu,   akým   zákonne   konformným spôsobom   korešpondujúcim   s výsledkom   sporu   preskúma   prvostupňový   výrok   o náhrade trov konania, rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania a aké ustanovenia príslušnej právnej   normy,   teda   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   a vyhlášky č. 655/2004 Z. z., použije.

Ústavný súd konštatuje, že odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok aj vo výroku trov konania, keď súd prvého stupňa podľa neho správne vychádzal pri určení sadzby za jeden   úkon   právnej   pomoci   z hodnoty   veci   21   576,05   €   (650   000   Sk)   ako 5-násobku ročného plnenia a určil tak odmenu právneho zástupcu odporcov za jeden úkon právnej služby v zmysle § 10 ods. 1 a § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v sume 592,18 € [17 840 Sk (ako spoločný úkon za zastupovanie dvoch klientov)].

Ústavný súd taktiež konštatuje, že o náhrade trov odvolacieho konania krajský súd rozhodol   s odvolaním   sa   na   §   224   ods.   1   OSP   v spojení   s   §   142   ods.   1   OSP   tak,   že sťažovateľku zaviazal zaplatiť odporcom 1 490,08 € (44 890 Sk) k rukám ich právneho zástupcu   za   dva   úkony   právnej   služby   s poukazom   na   to,   že   odporcovia   mali   úspech v konaní,   pričom   im   vznikli   trovy   v súvislosti   s ich   právnym   zastúpením   v odvolacom konaní.   Krajský   súd   pritom   akceptoval,   že   hodnota   dvoch   spoločných   úkonov   právnej služby, vzhľadom na hodnotu, ktorá bola predmetom konania [21 576,05 € (650 000 Sk)], predstavovala   592,18   €   (17   840   Sk)   a bola   navýšená   o   19   %   DPH,   a konštatoval,   že právnemu zástupcovi odporcov „patrí odmena za 2x režijný paušál po 191,- Sk, spolu 382,- Sk a náhradu cestovného po trase Púchov – Trenčín a späť 2 x 48 km x 8,10 Sk = 777,60 Sk + náhrada za stratu času za 2 x 2 polhodiny po 318,- Sk, spolu 1.272,- Sk“.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva,   že krajský súd ani o náhrade   trov konania   nerozhodol   arbitrárne,   naopak,   aj   v tejto   časti   odôvodnil   svoje rozhodnutie síce stručne, ale ústavne akceptovateľným spôsobom, a preto podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 11/2008 z 28. mája 2008 ani v časti týkajúcej   sa   preskúmania   prvostupňového   rozhodnutia   o náhrade   trov   konania   a rozhodnutia   o náhrade   trov   odvolacieho   konania   nenaznačuje,   že   by   ním   mohlo   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   čl.   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009