znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 166/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   K.,   zastúpeného JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r. o., Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Dušana Divka, vo veci namietaného porušenia jeho   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 210/2012 z 29. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2013 doručená   sťažnosť   F.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 210/2012 z 29. mája 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bol potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   15   C 99/2011 zo 14. februára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu zo 14. februára 2012“), ktorým   bol   jeho   návrh   na   určenie   vlastníckeho   práva   k parcele...   zastavané   plochy a nádvoria o výmere 737 m2, zapísanej na LV..., zamietnutý. Sťažovateľ ďalej uvádza, že predmetný   pozemok „kúpnou   zmluvou   uzavretou   podľa   § 588   a   nasl.   Občianskeho zákonníka odpredal manželom V. K... a... P. K... za dohodnutú kúpnu cenu 350 000,- Sk dňa 29. 10. 2008 do ich BSM.

V čl. III. uvedenej kúpnej zmluvy sme si dohodli v zmysle § 48 OZ, že ak do uvedenej doby zaplatenia kúpnej ceny v lehote do 6 týždňov nebude uhradená kúpna cena, mám právo od tejto zmluvy odstúpiť a zmluva sa od začiatku zrušuje. Okresný súd zaujal ten právny názor, že sme nemali ako účastníci kúpnej zmluvy vôľu uzatvoriť riadnu kúpnu zmluvu podľa § 588 OZ a že sme zastierali darovanie tohto pozemku, čo vyvodil z výsluchu svedkyne   Š.   H.   a   z   výpovede   V.   K...,   navrhovateľa   v   konaní   o vyporiadaní   BSM na Okresnom   súde   Považská   Bystrica.   Prvostupňový   súd   ustálil,   že   ide   o darovanie,   že zmluva splna náležitosti darovacej zmluvy, keďže je písomná a nehnuteľnosť je náležite špecifikovaná,   preto   podľa   § 41a)   ods. 2   OZ   kúpna   zmluva   neplatná   a   piati   zmluva darovacia a že v tomto smere je potom neplatné aj dojednanie o práve kupujúceho odstúpiť od kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny v dohodnutej lehote splatnosti, a preto aj následné odstúpenie navrhovateľa od zmluvy je právne irelevantné a uvedeným spôsobom, že nemohlo prísť k obnoveniu vlastníckeho práva mňa, navrhovateľa.“.

S uvedeným   právnym   názorom   prvostupňového   súdu   sťažovateľ   nesúhlasil,   preto podal   proti   nemu   odvolanie,   ktoré   odvolací   súd   prerokoval,   dospejúc   k   názoru,   že „prvostupňový súd správne vec posúdil, že išlo o simulovaný právny úkon a že úmyslom účastníkov   konania   nebolo   uzatvorenie   kúpnej   zmluvy.   Preto   prvostupňové   rozhodnutie potvrdil...“.

Sťažovateľ zastáva názor, že „uvedenými súdnymi rozhodnutiami a najmä rozsudkom Krajského súdu Trenčín 17 Co 210/2012 som bol pozbavený vlastníctva proti mojej vôli, pretože uvedený pozemok som v žiadnom prípade nedaroval manželom V. a P. K., pretože darovať by som to mohol len do ich podielového spoluvlastníctva, pretože bezpodielové spoluvlastníctvo pri darovaní nemôže zo zákona vzniknúť“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „v žiadnom prípade nešlo o zastieraciu darovaciu zmluvu.   Týmto   postupom   som bol   zbavený   vlastníctva,   a   preto   sa   domáha(m)   ochrany na Ústavnom súde SR, keďže som bol pozbavený svojich vlastníckych práv súdom v zmysle čl. 152   ods. 4   Ústavy   SR   a takto   mi   nebola   zabezpečená   ochrana   mojich   práv,   ktoré garantujú   čl. 12   ods. 2,   čl. 20   ods. 1   a   ods. 4,   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR. Zároveň sa domnievam, že Ústavný súd SR je oprávnený skúmať postup a rozhodnutie všeobecného súdu aj z hľadiska práv zaručených čl. 20 ods. 1 spojený s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a Protokolu č. 1, čo v konaní pred všeobecným súdom nedošlo k porušeniu iných práv ako procesných.“.

Sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že „došlo k porušeniu vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru, t. j. že rozsudkom Krajského súdu Trenčín bol porušený princíp rovnosti   zbraní   a podávaní argumentov   pred súdom prvého   stupňa,   načo   odvolací   súd neprihliadol“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čí.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základné   právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a   slobôd   a právo na   ochranu majetku podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   Trenčín 17 Co 210/2012-97 zo dňa 29. 05. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   Trenčín   17 Co 210/2012-97   zo   dňa   29. 05. 2013   sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €, ktoré   je   Krajský   súd   Trenčín   povinný   vyplatiť   k   rukám   sťažovateľa   do   30   dní   od   dňa právoplatnosti toho nálezu.

4.   Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   tohto   konania a právneho zastupovania na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom sťažovateľa,   ktorý   je   v   danom   prípade   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom. Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia, ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenia porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1   dodatkového   protokolu),   a to   vo   vzťahu k subjektu, ktorý sťažovateľ označil ako porušovateľa označených základných práv a slobôd (krajského súdu). Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorým bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   zo   14.   februára   2011   o   zamietnutí   návrhu sťažovateľa na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno zistiť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Sťažovateľ   namieta,   že   proces   uzavretia   spornej   kúpnej   zmluvy   tak,   ako   ho vyhodnotili všeobecné súdy, odporuje tak právu, ako aj logike a vykonanému dokazovaniu, ale tiež „aj   faktickej   skutočnosti“. V   sťažnosti   predkladá   svoj   výklad   skutkového   deja a dospieva k názoru o nesprávnosti právnych záverov krajského súdu, ktorý skutkový stav vyhodnotil a posúdil odlišne od neho.

Sťažovateľova   právna   argumentácia   vzťahujúca   sa   na   okolnosti,   za   ktorých   bola kúpna zmluva uzatvorená, bola už obsahom ním podaného odvolania proti prvostupňovému rozsudku.   Ústavný   súd   sa   preto   zameral   na   posúdenie,   či   krajský   súd   napadnutým rozsudkom, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohol porušiť sťažovateľom v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru tým, že by sa jeho argumentmi adekvátne nezaoberal a nevysporiadal sa s nimi.

Pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 15 C 99/2011-65   zo   14.   februára   2012,   ktorým   bol   návrh   sťažovateľa   na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (pozemku) zamietnutý, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

«Kúpnou zmluvou a výpisom z LV... pre k. ú... bolo preukázané, že navrhovateľ ako predávajúci a odporcovia ako kupujúci, manželia uzatvorili dňa 29. 10. 2008 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol pozemok parc. reg. C č. 1713 zastavané plochy a nádvoria o výmere 737 m2 v k. ú... Kúpna cena bola zmluvne dojednaná na sumu 350.000,- Sk a mala byť v celosti zaplatená prostredníctvom hypotekárneho úveru v lehote 6 týždňov od podpisu zmluvy. Pre prípad, že by kúpna cena nebola zaplatená a ani nedôjde k dohode medzi účastníkmi zmluvy o inej lehote plnenia, bolo dohodnuté, že predávajúci je oprávnený od zmluvy odstúpiť, čím sa zmluva od počiatku zrušuje, Odporcovia boli titulom tejto kúpnej zmluvy   zapísaní   ako   bezpodieloví   spoluvlastníci   predmetného   pozemku   v   katastri nehnuteľností.

Zo   zhodných výpovedí účastníkov   vyplynulo,   že kúpna   cena dojednaná   vo   vyššie uvedenej kúpnej zmluve nebola doposiaľ zo strany odporcov ako kupujúcich zaplatená. Listom zo dňa 2. marca 2011 navrhovateľ ako kupujúci od kúpnej zmluvy odstúpil s odôvodnením,   že   doposiaľ   mu   nebola   zaplatená   dojednaná   kúpna   zmluva.   Na   liste adresovanom   odporcovi 2)   odporca 2)   svojím   podpisom   potvrdil,   že   s   odstúpením navrhovateľa od kúpnej zmluvy plne súhlasí a žiada aby bol navrhovateľ opäť zapísaný ako vlastník predmetného pozemku v katastri nehnuteľností. Na liste adresovanej odporkyni 1) zostalo   rovnaké   vyhlásenie   odporkyňou 1)   nepodpísané,   pričom   podľa   doručenky podpísanej   odporkyňou 1)   táto   odstúpenie   od   zmluvy   prevzala   dňa   4. 3. 2011. Na vysvetlenie, prečo navrhovateľ odstúpil od kúpnej zmluvy až viac ako dva roky po tom, čo mu pre nezaplatenie kúpnej ceny vzniklo právo od zmluvy odstúpiť, navrhovateľ súdu uviedol, že syn, odporca 2) mu hovoril, že peniaze na zaplatenie nemajú, on preto čakal, ale potom prišiel rozvod, navrhovateľ sa stal nezamestnaným a bál sa, že nebude mať ani peniaze   ani   pozemok.   Z   výpovede   odporkyne 1)   mal   pritom   súd   za   preukázané,   že k odstúpeniu   navrhovateľa   od   zmluvy   došlo   až   po   tom,   čo   si   odporkyňa   po   rozvode manželstva   s odporcom 2)   podal   dňa   8. 12. 2010   návrh   na   súdne   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. K rozvodu manželstva odporcov došlo podľa zhodných   výpovedí   odporcov   v   marci   2010,   15 C/99/2011,   pričom   podľa   výpovede odporkyne 1) odporca 2) odišiel zo spoločnej domácnosti v októbri 2009.

Navrhovateľ a odporca 2), syn navrhovateľa, zhodne vypovedali, že v danom prípade sa   jednalo   o   riadnu   kúpnu   zmluvu,   navrhovateľ   nemal   v   úmysle   predmetný   pozemok odporcom darovať, chcel ho predať a rovnako tak odporcovia ho chceli od neho kúpiť. Uvedené potvrdzovala aj svedkyňa V. K., manželka navrhovateľa a matka odporcu 2), ktorá vypovedala,   že o predaji pozemku   sa   dozvedela   až   keď   bola kúpna   zmluva podpísaná, predtým   o tom   nevedela,   manžel a   syn jej   ju ukázali,   ona si ju   prečítala   a vedela,   že odporcovia mali za pozemok zaplatiť kúpnu cenu. Svedkyňa vypovedala, že o to, či kúpna cena bola odporcami zaplatená sa nestarala a nevie ani o tom, či manžel vyzýval odporcov na jej zaplatenie. Svoju faktickú neinformovanosť o prevode pozemku a o platení kúpnej ceny svedkyňa vysvetľovala tým, že aj keď s manželom žijú 47 rokov v dobrom manželstve, pozemok bol jeho, získal ho dedením a bola medzi nimi dohoda, že každý z nich si bude so svojím dedičstvom robiť čo chce a druhý sa mu do toho nebude starať.

Uvedeným   tvrdeniam   navrhovateľa,   odporcu 2)   a   svedkyne   V.   K.   súd   neuveril. Z výsluchu odporkyne 1) a jej matky, svedkyne Š. H. totiž vyplynulo, že odporcovia mali o pozemok navrhovateľa záujem, chceli na ňom stavať a s navrhovateľom sa dohodli, že im ho daruje ale urobia to tak, že formálne uzatvoria na pozemok kúpnu zmluvu, aby mohli na kúpnu   cenu   pozemku   dostať   hypotekárny   úver,   ktorý   použijú   na stavbu.   Uvedeným spôsobom už odporcovia predtým nadobudli od svedkyne Š. H. jej trojizbový byt. Aj tu uzatvorili   formálne   kúpnu   zmluvu   a   hypotekárny   úver,   ktorý   banka   vyplatila   svedkyni na kúpnu cenu bytu, svedkyňa odovzdala odporcom. Tieto skutočnosti tvrdila svedkyňa Š. H.   už   vo   svojej   výpovedi   na   pojednávaní   dňa   15. 8. 2011   v   konaní   o   vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov – odporcov, ktoré je vedené na Okresnom súde Považská   Bystrica   pod   sp. zn.   5 C/107/2010.   Tieto   tvrdenia   potvrdzovala   nepriamo vo svojej   výpovedi   v   konaní   o   vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov na rovnakom pojednávaní aj svedkyňa V. K., ktorá tam vypovedala, že odporcovia, keď si brali   hypotéku,   prišli   za   jej   mužom,   že   potrebujú   mať   na   seba   napísaný   aj   predmetný pozemok.

Z výpovedí navrhovateľa, odporcu 2) a svedkyne V. K. mal súd za preukázané, že navrhovateľ a menovaná svedkyňa darovali svojmu synovi, odporcovi 2) počas trvania jeho manželstva   s odporkyňou 1)   rodinný   dom,   ktorý   im   on   potom   daroval   späť.   Aj   keď odporca 2) a menovaná svedkyňa vypovedali, že k spätnému darovaniu domu prišlo preto, že odporkyňa 1) začala hovoriť, že by aj tento dom mal byť založený v prospech banky z dôvodu hypotéky, týmto tvrdeniam súd neuveril, pretože menovaná svedkyňa v konaní o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   –   odporcov   na Okresnom   súde Považská Bystrica na už vyššie uvedenom pojednávaní vypovedala, že sa tak stalo preto, že sa   navrhovateľ   a   svedkyňa   báli,   aby   o   dom   neprišli,   keď   sa   syn   rozvádza.   Tomu,   že skutočným dôvodom spätného darovania domu bol rozvod odporcov, svedčí aj výpoveď navrhovateľa, ktorý uviedol, že sa s manželkou, menovanou svedkyňou dohodli, že keď si syn, odporca 2) všetko s odporkyňou 1) vysporiada, tak mu dom zasa vrátia späť.

Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho   náležitosti.   Neplatnosti   takého   právneho   úkonu   sa   nemožno   dovolávať   voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

Podľa   § 588   Občianskeho   zákonníka   z   kúpnej   zmluvy   vznikne   predávajúcemu povinnosť   predmet   kúpy   kupujúcemu   odovzdať   a   kupujúcemu   povinnosť   predmet   kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.

Podľa   § 628   ods. 1   a 2   Občianskeho   zákonníka darovacou   zmluvou   darca niečo bezplatne   prenecháva   alebo   sľubuje   obdarovanému   a   ten   dar   alebo   sľub   prijíma. Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.

Po   posúdení   výsledkov   vykonaného   dokazovania   v   zmysle   citovaných   ustanovení Občianskeho zákonníka dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ   sa   podaným   návrhom   domáhal   určenia,   že   je   výlučným   vlastníkom pozemku – parcely reg. C č. 1713, zastavané plochy a nádvoria o výmere 737 m2 zapísanej na   LV...   pre   k. ú...   z   dôvodu,   že   platne   odstúpil   od   kúpnej   zmluvy,   ktorou   predmetnú nehnuteľnosť previedol do vlastníctva odporcov. Dôvodom na odstúpenie od kúpnej zmluvy mala   byť   skutočnosť,   že   odporcovia   nezaplatili   dojednanú   kúpnu   cenu   v lehote   jej splatnosti, teda do 6 týždňov od podpisu kúpnej zmluvy /29. 10. 2008/.

Podľa   výsledkov   vykonaného   dokazovania   súd   usudzuje,   že   v   danom   prípade účastníci nemali vôľu uzatvoriť riadnu kúpnu zmluvu podľa § 588 Občianskeho zákonníka, teda   nemali   vôľu   previesť   za   odplatu   vlastnícke   právo   k   predmetnému   pozemku z navrhovateľa na odporcov. V skutočnosti účastníci zastierali darovanie tohto pozemku odporcom zo strany navrhovateľa a dôvodom ich konania bola snaha získať hypotekárny úver.   Tieto   skutočnosti   mal   súd   za   preukázané   z   výpovedí   odporkyne 1)   a   jej   matky, svedkyne   Š.   H.,   ale   aj   z   výpovede   svedkyne   V.   K.,   manželky   navrhovateľa   v   konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré je vedené na Okresnom súde Považská Bystrica. Rovnako tomuto záveru zodpovedá aj predchádzajúce preukázané konanie odporcov, ktorý rovnakým spôsobom, darovaním, ktoré zastreli kúpnou zmluvou, získali aj byt od matky odporkyne, svedkyne H. Uvedenému záveru ďalej svedčí aj to, že navrhovateľ pristúpil k odstúpeniu od kúpnej zmluvy až po viac ako dvoch rokoch po tom, čo   uplynula   lehota   na   zaplatenie   kúpnej   ceny,   pričom   to   bolo   v čase,   kedy   už   boli odporcovia   rozvedený   a   na   návrh   odporkyne 1)   začalo   konania   o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov – odporcov, ktorého súčasťou je aj predmetný pozemok. Bolo aj preukázané, že navrhovateľ a jeho manželka, svedkyňa V. K. darovali svojmu synovi – odporcovi 2) počas trvania manželstva rodinný dom a on im ho neskôr daroval späť, pretože sa rozvádzal s odporkyňou 1) /tvrdenia odporcu 2) a svedkyne V. K. o inom   dôvode   spätného   darovania   domu   boli   vyvrátené   predchádzajúcou   výpoveďou menovanej   svedkyne   v konaní o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov a nepriamo   aj   výpoveďou   navrhovateľa,   podľa   ktorej   dom   bude   opäť   darovaný odporcovi 2)   po   tom,   čo   sa   vysporiada   s   odporkyňou 1)/.   Takéto   konanie   potom   môže nasvedčovať, že aj ohľadne predmetného pozemku konajú zúčastnení účelovo.

Posúdiac všetky uvedené skutočnosti jednotlivo i v ich vzájomnej spojitosti dospel súd k záveru, že kúpna zmluva, ktorú účastníci uzatvorili dňa 29. 10. 2008 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol pozemok parc. reg. C č. 1713 zastavané plochy a nádvoria o výmere 737 m2 v k. ú... je v skutočnosti zastieracím právnym úkonom, ktorý zastiera darovanie predmetného   pozemku.   Keďže   toto   darovanie   spĺňa   náležitostí   darovacej   zmluvy   podľa § 628 Občianskeho zákonníka /zmluva je písomná a darovávaná nehnuteľnosť je náležite špecifikovaná/ a darovanie podľa súdu aj zodpovedalo vôli všetkých zúčastnených, v zmysle § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka je kúpna zmluva neplatná a platí zmluva darovacia. V tomto zmysle je potom neplatné aj dojednanie o práve kupujúceho odstúpiť od kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny v dohodnutej lehote splatnosti, a preto aj následné odstúpenie   navrhovateľa   od   zmluvy   je   právne   irelevantné.   Uvedeným   spôsobom   teda nemohlo   prísť   k   obnoveniu   vlastníckeho   práva   navrhovateľa   k   predmetnému   pozemku, a preto je návrh navrhovateľa nedôvodný. Súd tak návrh navrhovateľa zamietol.»

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu zo 14. februára 2012. V relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Súd   prvého   stupňa   správne   v   prejednávanej   veci   posúdil   daný   právny   úkon účastníkov konania ako simulovaný právny úkon tak ako to predpokladá ust. § 41a ods. 2 OZ a následne vo veci uzavrel, že úmyslom účastníkov konania nebolo uzatvoriť kúpnu zmluvu ako deklaroval v konaní navrhovateľ a odporca 2/, ale úmyslom účastníkov konania pri   prevode   danej   spornej   nehnuteľnosti   bolo   práve   uzatvoriť   darovaciu   zmluvu.   Tieto okolnosti   vyplývajú   z   dokazovania   vykonaného   pred   súdom   prvého   stupňa,   kde   sa   súd prvého   stupňa   vysporiadal   so   všetkými   skutkovými   okolnosťami   na   strane   účastníkov konania. Súd prvého stupňa riadne zdôvodnil, prečo tvrdeniam navrhovateľa a odporcu 2/ ako aj svedkyne V. K. neuveril. Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s výpoveďou odporkyne 1/ a jej matky, avšak vychádzal nielen z výpovedí účastníčky konania navrhnutej svedkyne, ale aj z ďalších úkonov, ktoré medzi účastníkmi prebehli. Časový a logický sled jednotlivých udalostí a úkonov, ktoré sa v danom období odohrali jednoznačne nasvedčujú tomu,   že   k   podaniu   tejto   žaloby   došlo   práve   v   dôsledku   toho,   že   odporcovia 1/, 2/   sa rozviedli,   v   dôsledku   čoho   dospel   navrhovateľ   k   záveru,   že   odstúpi   od danej   zmluvy. Na druhej   strane   z   vykonaného   dokazovania   je   však   zrejmé,   že   odporcovia 1/, 2/   nikdy nemali v úmysle vyplatiť kúpnu cenu za danú nehnuteľnosť a pokiaľ vychádzame z výpovede samotného odporcu 2/, ktorý pred súdom prvého stupňa konštatoval, že účastníci získali dva hypotekárne úvery, pričom s druhým hypotekárnym úverom, z ktorého mal byť eventuálne vyplatený daný sporný pozemok, mal on aj keď po určitú krátku dispozičné právo v tomto smere mu nič nebránilo v tom, aby v prípade ak medzi účastníkmi bola naozaj dohodnutá kúpna zmluva, túto kúpnu cenu za daný pozemok svojmu otcovi vyplatil. Pokiaľ tak neurobil v kontexte s ďalšími udalosťami, ktoré sa udiali medzi účastníkmi konania ako aj v kontexte s tým, že medzičasom došlo k rozvodu manželstva odporcov 1/, 2/ ako aj v kontexte s tým, že tak   ako   daroval   navrhovateľ   odporcom 1/, 2/   spornú   nehnuteľnosť   tak   aj   darovala   byt matka odporkyne 1/, pričom oba úkony boli zastreté kúpnou zmluvou za účelom získania hypotekárnych   úverov   v   kontexte   s výsluchom   účastníkov   konania,   svedkov   ako   aj jednotlivými listinami založenými v spise v konečnom dôsledku súd prvého stupňa správne uzavrel,   že   sa   jednalo   o   simulovaný   právny   úkon   a   z   tohto   dôvodu   potom   samotné odstúpenie od zmluvy zo strany navrhovateľa voči odporcom 1/, 2/ z titulu nevyplatenia kúpnej   ceny   za   stavu,   kedy   považujeme   danú   darovaciu   zmluvu   za   platnú   a účinnú,   je v konečnom dôsledku irelevantné a návrh ako taký je nedôvodný.

Preto   podľa § 41a ods. 2   OZ   je   z hľadiska   právneho   posúdenia zrejmé,   že bola uzavretá zastrená darovacia zmluva, ktorá je platná, pretože zodpovedá vôli jej účastníkov a   má   aj   ďalšie   predpokladané   náležitosti,   pretože   spĺňa   požiadavok   písomnej   formy a rovnako bola zavkladovaná katastrom nehnuteľností.“

Vo   zvyšnej   časti   sa   krajský   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s „vecne   správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré zároveň poukazuje ako to predpokladá ust. § 219 ods. 2 O. s. p.“, a ďalej konštatoval, že „Nie je pravdou, že by sa súd   prvého   stupňa   nezaoberal   jednotlivými   rozpormi   vo   výpovediach   ako   svedkov navrhnutých navrhovateľom, tak aj svedkov navrhnutých odporkyňou 1/. Rovnako nie je pravdou,   že   by   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   bolo   nedostatočne   a   nezrozumiteľne odôvodnené,   pretože   práve   toto   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   skutkovo   reagovalo na všetky   námietky   a   výhrady   zo   strany   účastníkov   konania.   Faktom   je,   že   je   právom účastníka toho ktorého záväzkového vzťahu od zmluvy odstúpiť v lehote do troch rokov, pokiaľ si to účastníci dohodli a v tomto prípade pokiaľ niekto odstúpi od zmluvy po viac ako dvoch rokov nemožno to považovať za zneužitie práva, avšak na druhej strane k platnému odstúpeniu od zmluvy by mohlo dôjsť jedine za predpokladu, že by účastníci mali v úmysle skutočne kúpnu zmluvu uzavrieť. Keďže vykonaným dokazovaním nebola táto skutočnosť preukázaná a naopak bol preukázaný simulovaný právny úkon, kedy kúpnou zmluvou sa zastierala zmluva darovacia takéto námietky zo strany odporcu v odvolaní neobstoja.“.

V   danom   prípade   k   námietkam   sťažovateľa   vyjadreným   v   jeho   odvolaní   zaujal podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd, pričom z citovanej časti jeho   odôvodnenia   vyplýva,   že   sa   v plnom   rozsahu   stotožnil   s   právnymi   názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, ktoré ešte doplnil na zdôraznenie jeho správnosti, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd potom, ako dospel k názoru, že okresný súd vykonal vo veci pomerne rozsiahle dokazovanie (postupujúc v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov obsiahnutou v § 132 OSP) a na základe takto vykonaného dokazovania dostatočne   zistil   skutkový   stav   veci   (predovšetkým,   pokiaľ   ide   o prejav   skutočnej   vôle účastníkov zmluvy), zamietajúci prvostupňový rozsudok potvrdil ako vecne správny. Podľa názoru ústavného súdu boli všetky v konaní vykonané dôkazy riadne vyhodnotené z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti a vierohodnosti a v takto vykonanom vyhodnotení nemožno zistiť logický rozpor, prípadne zjavné priklonenie sa v prospech iba jednej zo strán konania. Pokiaľ všeobecný súd postupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ústavnému   súdu   neprislúcha,   aby   opätovne   „prehodnocoval“   hodnotenie   dôkazov všeobecným súdom. Úlohou ústavného súdu zásadne nie je posudzovať celkovú zákonnosť rozhodnutia,   proti   ktorému   bola   sťažnosť   podaná,   ale   jeho   úlohou   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   je   zistiť,   či   napadnutým   rozhodnutím   mohlo   byť   zasiahnuté do ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv alebo   slobôd   sťažovateľa.   V   tomto   zmysle   sa   ústavný   súd   nezaoberá   právnou argumentáciou   všeobecných   súdov,   ale   iba   ústavnoprávnymi   aspektmi   konkrétnej   veci (IV. ÚS 370/04).

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, porušenia ktorých   sa   sťažovateľ   dovoláva,   neznamená,   že   je   jednotlivcovi   zaručované   priamo a bezprostredne   právo   na   také   rozhodnutie,   ktoré   zodpovedá   jeho   názoru,   ale   mu   je garantované právo na spravodlivé občianske súdne konanie, v ktorom sa uplatňujú zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonom a ústavnými princípmi. Sťažovateľ mal v konaní nepochybne možnosť uplatniť pred súdmi oboch stupňov všetky procesné prostriedky na obhájenie svojich práv. Skutočnosť, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore,   s   ktorým   sa   sťažovateľ   nestotožňuje,   neznamená,   že   je   jeho   sťažnosť   dôvodná (obdobne   napr.   m.   m.   I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, prehľadné a zrozumiteľne vysvetlené, a preto aj ústavne akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia   prvostupňového   súdu   za   ústavne   konformný   prejav   nezávislého   súdneho rozhodovania   s   ústavným   kritériám   zodpovedajúcou   mierou   interpretácie   na   vec aplikovaných   zákonných   ustanovení   a   vylučujúci   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského   súdu   a   namietaným   porušením   v sťažnosti   označených   práv,   sťažnosť   v časti namietaného porušenie základných práv sťažovateľa podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   aj   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu,   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014