znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 166/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 3 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   porušenia   čl.   12   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 13 NcC 46/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 3 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 NcC 46/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   v postavení žalobcu účastníkom konania vedeného Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 322/2010; predmetom označeného konania je rozhodovanie o jeho žalobe o ochrane   osobnosti   s náhradou   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch,   ktorá   smeruje   proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   v sťažnosti   predovšetkým   uvádza,   že   v súvislosti   s konaním   vedeným okresným súdom pod sp. zn. 6 C 322/2010 «opakovane požiadal sudcu JUDr. T. G., ktorý prejednáva označenú vec, ale aj niekoľko iných vecí kde som navrhovateľom, aby mi súd zabezpečil   rovnosť   v konaní   tak,   že   okrem   duálneho   monitora   na   ktorom   budem   môcť sledovať protokoláciu zápisnice, bude súd z pojednávania vyhotovovať aj zvukový záznam tzv.   konferenčným   spôsobom   pomocou   viacerých   mikrofónov,   ktoré   budú   pred   sudcom, svedkami   a   účastníkmi   konania.   Od   pôvodnej   požiadavky   na   automatický   prepis hovorového   slova   do   písomnej   zápisnice   som   ustúpil   pod   tlakom   vedenia   KS   Banská Bystrica, ktorý v osobe p. predsedu tvrdil, že súdy dnes také technické zariadenie nemajú a pokiaľ v tlači bývalá p. ministerka tvrdila, že také zariadenie už súdy majú, jednalo sa údajne o jej nepravdivé tvrdenia. Opakovane som súd žiadal aspoň o konferenčný záznam pojednávaní a napriek tomu sudca JUDr. T. G. dňa 16. 3. 2012 vyniesol v inej veci sp. zn. 3 C/168/2010 rozsudok, pričom konal napriek môjmu nesúhlasu iba s diktafónom. Proti tomuto rozsudku som podal odvolanie dňa 2. 6. 2012. Okrem toho, že sudca nerešpektoval moje opakované žiadosti o vyhotovenie zvukového záznamu pojednávania došlo zo strany sudcu v súvislosti s mojím trestným oznámením na jeho osobu pre konanie voči mne vo veci sp. zn. 3 C/168/2010 pri jeho výpovedi na OKP B. dňa 13. 4. 2012 k zneváženiu mojej osoby nepravdivými   tvrdeniami   sudcu   o   mojom   sluchovom   postihnutí.   Sudca   klamal   pred vyšetrovateľom, že listiny o mojom zdravotnom postihnutí mali dokázať, že trpím „takmer úplnou   hluchotou“.   V   skutočnosti   množstvo   lekárskych   správ,   ktoré   som   súdu založil do spisu jednoznačne dokazovalo, že od roku 2000 nemám ani zbytky sluchu, trpím 100 %-tnou stratou sluchu... Po druhý krát sudca klamal na pojednávaní dňa 29. 6. 2012 keď vo veci sp. zn. 6 C/76/2012 do zápisnice z pojednávania súdu poprel svoju výpoveď pred vyšetrovateľom a tretí krát klamal v stanovisku odvolaciemu súdu dňa 3. 7. 2012. Okrem toho aj v písomných stanoviskách v inej veci poprel svoju výpoveď pred OKP B. a tvrdil, že sa k môjmu postihnutiu nikdy nevyjadroval... Sudca však klamal opakovane aj v tom, keď tvrdil, že OS Brezno nemá technické zariadenie na konferenčné snímanie pojednávania.   Tvrdil   to   aj   odvolaciemu   súdu   jednak   vo   veci   sp.   zn.   6   C/76/2011, ale aj v inej veci sp. zn. 3 C 168/2010. Poukázal som na iné konania na OS Brezno kde sudca JUDr. J. Z. koná od roku 2011 s pomocou technického zariadenia na snímanie zvuku tzv. konferenčným spôsobom. Ak môže konať sudca JUDr. Z. s takým zariadením v súdnej sieni č. 201, kde koná aj sudca JUDr. T. G., tak potom vyjadrenia sudcu JUDr. T. G. o neexistencii zariadenia na zaznamenanie zvuku konferenčným spôsobom sú opakované klamstvo.   Vzhľadom   na   postup   sudcu   voči   mojej   osobe   vo   veci   sp. zn.   3   C/168/2010 som považoval za nutné písomne súdu oznámiť svoje stanovisko k postupu zákonného sudcu a dňa 23. 5. 2012 som sudcu požiadal, aby sa mi písomne ospravedlnil za nepravdivé tvrdenia o mojom zdravotnom stave pred OKP B. dňa 13. 4. 2012. Toto podanie došlo súdu do podateľne dňa 25. 5. 2012. Sudca JUDr. T. G. na moje podanie nereagoval. Opakovane som ho vyzval na ospravedlnenie sa a to dňa 13. 8. 2012 podaním doručeným súdu dňa 14. 8.   2012.   Za   toto   podanie   mi   sudca   uložil   uznesením   zo   dna   15.   8.   2012   sp.   zn. 6 C/76/2012   poriadkovú   pokutu   v   sume   300   Eur.   Podal   som   voči   uzneseniu   odvolanie a odvolací súd rozhodnutie súdu I. stupňa potvrdil. V dôsledku opakovaného nezákonného postupu   sudcu   voči   mojej   osobe   a   pre   porušenie   mojich   práv   účastníka   konania   som dňa 29. 8. 2012 podal vo veci sp. zn. 6 C/322/2010 námietku zaujatosti, ktorú som súdu doručil dňa 30. 8. 2012. O mojej námietke rozhodol porušovateľ práva uznesením sp. zn. 13 NcC 746/2012 zo dňa 20.   9.   2012 tak,   že sudcu z konania nevylúčil. Tvrdím, že vo svojom podaní zo dňa 13. 8. 2012 som uviedol iba pravdivé skutočnosti, že sudca klame o svojej výpovedi pred OKP B. dňa 13. 4. 2012 a zavádza aj v tom, že údajne na OS Brezno neexistuje   zariadenie   schopné   zaznamenať   priebeh   pojednávania   na   zvukový   nosič pomocou   konferenčného   snímania   mikrofónmi.   Pripojil   som   k   podaniu   aj   dôkazy   a   to zápisnice z pojednávaní v dvoch veciach iného sudcu OS Brezno, aj zápisnicu o výsluchu sudcu T.G. pred vyšetrovateľom. Tvrdím, že ak som za opakované a závažné klamstvá a zavádzania   pravdivo   o   sudcovi   uviedol,   že   je   klamár   a dokazuje   to,   že   je   nečestný   a nepravdovravný, tak som konal primerane a v súlade s opísaným ustanovením čl. 2 ods. 3 ústavy a ustanovením OZ o ochrane osobnosti v komentovanom znení. Tvrdím, že aj keď som   účastník   konania   musím   mať   rovnosť   práv   podľa   ústavy   a   Dohovoru,   sudca   síce rozhoduje   v mene   republiky   súdne   spory,   ale   nie   je,   a ani   nesmie   byť   nad   zákonom   a ústavou. Sudca JUDr. T. G. nepravdivo vypovedal o mojom zdravotnom stave a priebehu pojednávania vo veci sp. zn. 3 C/168/2010. Jeho výpoveď pred OKP B. dňa 13. 4. 2012 je podkladom pre moju žalobu na ochranu osobnosti, ktorú som voči sudcovi už podal. To je jasná protichodnosť záujmov a nie je možné tvrdiť, že podľa teórie zdania je sudca pod vplyvom žaloby na ochranu osobnosti naďalej nestranný. V jednej trestnej veci je sudca u OČTK podozrivý a ja poškodený, a v inej trestnej veci som ja podozrivý a sudca JUDr. T. G.   je poškodený.   Naviac   konanie   sudcu,   ktorý   vo   veciach   kde   som   účastníkom   trvale odmieta   moje   základné   právo   na   rovnosť   v   konaní   a   nie   je   ochotný   pojednávanie zaznamenať na zvukový nosič, dokazuje, že musí mať vo veci osobné záujmy a je ku mne nepriateľský. Krajský súd si vo svojom rozhodnutí sp. zn. 13 NcC/46/ 2012 z 20. 9. 2012 vyložil svojvoľne moje podanie z 29. 8. 2012 v rozpore s mojimi základnými právami. Na strane 2 uznesenia porušovateľ práva výslovne uviedol, že som urážal sudcu, vyhrážal sa mu   a   robil   na   sudcu   nátlak   upozornením   na   podanie   žaloby   na   ochranu   osobnosti   s požiadavkou na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takéto závery sú dôkazom, že odvolací sud nekonal nestranne a spravodlivo! Spôsobom akým Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol o mojej námietke je jednoznačne v rozpore s článkami ústavy aj Dohovoru opísanými v tejto sťažnosti. Je neprípustné aby odvolací súd o účastníkovi konania, ktorý sa bráni zásahu do svojich osobnostných práv zo strany sudcu a podá na sudcu žalobu na ochranu osobnosti verejne v úradnej listine tvrdil, že občan takýmto spôsobom robí na sudcu nátlak, vyhráža sa mu a uráža ho. Platí predsa článok 12 ústavy a ak platí pre všetkých rovnako, tak aj ja ako účastník konania musím mať právo brániť sa nepravdivým tvrdeniam sudcu o mojom zdravotnom stave podaním žaloby na ochranu osobnosti. Ak moje konanie odvolací súd považuje za konanie v rozpore s trestným zákonom a na strane 3 opakovane uvádza, že som sa mohol dopustiť aj trestných činov podľa § 343 a 344 Tr. zák., tak   naozaj   došlo   k porušeniu   práva   na nestranné   a spravodlivé   prejednanie   mojej záležitosti. Naviac ide zo strany porušovateľa práva voči mne o neľudské a ponižujúce zaobchádzanie a zastrašovanie! Tvrdenia sudcu JUDr. T. G., že si môžem z pojednávaní urobiť záznam na diktafón sú pri kontradiktórnosti sporu na ochranu osobnosti a pri mojej absolútnej hluchote naozaj nevhodné... Naviac ako hluchý nedokážem vôbec obsluhovať diktafón.   Jediné   možné   riešenie   na   zabezpečenie   mojich   práv   je   záznam   pomocou konferenčného snímania prednesov na zvukový nosič ako to opakovane v dvoch veciach urobil sudca JUDr. Z.! Neochota sudcu JUDr. T. G. vytvoriť mi rovnocenné podmienky s druhým účastníkom (SR — MS SR) a zabezpečiť tak rovnosť v kontradiktórnom konaní je evidentné porušenie práva na spravodlivý a nestranný súd a odvolací súd má takého sudcu na základe mojej námietky už iba z tohto dôvodu vylúčiť z konania. Predsa porušil viacero ustanovení O. s. p., ústavy aj dohovoru (napr. aj čl. 14). Tvrdím, že v mojom prípade som k podaniu z 29. 8. 2012 pripojil dôkazy o pravdivosti mojich tvrdení, že nezaoberanie sa s nimi   zo strany   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   resp.   ich   účelové   prekrútenie   pri rozhodovaní o mojej námietke zaujatosti je znakom arbitrárnosti a svojvoľnosti. Krajský súd neuviedol, či moje tvrdenia o správaní sa zákonného sudcu sú pravdivé a prečo sa mojimi   tvrdeniami   v svojom   rozhodnutí   vôbec   nezaoberal.   Nezaoberal   sa   vôbec   mojimi argumentmi v námietke, že ako nepočujúci musím mať právo na rovnosť zbraní v konaní s druhým účastníkom (SR — MS SR) a je nevyhnutné urobiť z pojednávania konferenčný záznam. Tvrdím, že sudca OS Brezno mi dňa 15. 8. 2012 pokutu uložil ako pomstu zato, že som ho vyzval už dna 23. 5. 2012 aby sa mi za zásah do môjho práva na ochranu osobnosti v súvislostí s jeho výpoveďou na OKP B. dňa 13. 4. 2012 ospravedlnil, a upozornil som ho, že ak tak neurobí, podám na neho žalobu na ochranu osobnosti. Následne som ho listom z 13. 8. 2012 — pokusom o zmier vyzval k písomnému ospravedlneniu sa a upozornil som ho opäť, že ak tak neurobí podám žalobu na ochranu osobnosti! Išlo teda o jasnú svojvôľu a snahu sudcu ovplyvniť súdne konanie ktoré som voči nemu zamýšľal podniknúť!».

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2, čl. 26 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 13 NcC /46/2012 bolo porušené.

Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 NcC/46/2012 z 20. 9. 2012 a prikazuje sa tomuto súdu, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.

JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33 000 Eur..., ktorú sumu je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Súčasťou   sťažnosti   bol   návrh   sťažovateľa   na   ustanovenie   právneho   zástupcu pre konanie pred ústavným súdom. Ústavný súd sťažovateľa prípisom z 26. novembra 2012 v súlade   s   §   30   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   v súvislosti   s jeho žiadosťou   o ustanovenie   právneho   zástupcu   odkázal   na   Centrum   právnej   pomoci   (ďalej len „centrum“) a súčasne ho vyzval, aby v lehote 14 dní od doručenia výzvy   preukázal ústavnému   súdu,   že   centru   podal   písomnú   žiadosť   o poskytnutie   právnej   pomoci, a následne, aby v lehote 14 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia centra o jeho žiadosti o poskytnutie právnej pomoci ústavnému súdu predložil písomné splnomocnenie udelené konkrétnemu   advokátovi   na   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom. Dňa 13. decembra   2012   sťažovateľ   predložil   ústavnému   súdu   rozhodnutie   centra sp. zn. 5 N 4106/12   zo   6.   decembra   2012,   ktorým   priznal   sťažovateľovi   nárok na poskytovanie právnej pomoci a určil sťažovateľovi advokáta JUDr. S. R. na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   doplnil   sťažnosť   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   26.   novembra 2012,   pričom   v doplnení   poukázal   predovšetkým   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS   464/2010   z 2.   októbra   2012,   v ktorom   podľa   sťažovateľa   ústavný   súd „vysvetlil“,   že „neumožnenie   záznamu   z pojednávania   v mojom   prípade   zakladá   nárok na dovolanie v zmysle § 237 pís. f) OSP“, pričom uvedené jednoznačne „potvrdzuje moje stanovisko,   že sudca,   ktorý   tak   opakovane   voči   účastníkovi   konania   postupuje   nie   je nestranný a nezávislý, a mal (musí) byť z konania vylúčený!“. Prílohou doplnenia sťažnosti z 26. novembra 2012 bolo uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: ORP-404/OVK-BR-2012 z 13. novembra 2012, ktorým bola vec podozrenia zo zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm.   b)   Trestného zákona,   prečinu   ohovárania podľa § 373 ods.   1   a   ods.   2   písm.   c) Trestného zákona a prečinu pohŕdania súdom podľa § 343 písm. b) Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť sťažovateľ, odmietnutá.

Sťažovateľ 23. januára 2013 predložil ústavnému súdu oznámenie sudcu okresného súdu   JUDr.   T.   G.   z 8.   novembra   2012   adresované   okresnému   riaditeľstvu   ku   konaniu vedenému   pod   sp.   zn.   ČVS: ORP-404/OVK-BR-2012,   ktoré   podľa   sťažovateľa „jasne preukazuje, že sa na OS Brezno v čase pojednávania mojich vecí nachádzalo zariadenie schopné   zaznamenať   priebeh   celého   pojednávania   na   zvukový   nosič   pomocou konferenčného snímania zvuku v súdnej sieni!!! Ak sudca opakovane tvrdil pre odvolací súd, že žiadne také zariadenie sa na OS Brezno nenachádza, tak ma nielenže významne poškodil   ako   účastníka   konania   v ním   prejednávanej   veci,   ale   zmaril   aj   moje   práva na spravodlivé   prejednanie   mojej   veci   súdom   a zosmiešnil   ma   na   KS   Banská   Bystrica. Z dôkazu   jasne   vyplýva,   že   sudca   považuje   moje   vyjadrenia   o jeho   osobe   za   účelové a nepravdivé.   Ak   tak   koná   napriek   objektívne   mnou   preukázanému   stavu   veci,   treba si položiť   otázku,   či   tak   koná   v situácii   nestranného   a nezávislého   sudcu,   ktorý   nemá k účastníkom ani k prejednávanej veci žiaden vzťah.“.

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti podaním z 25. februára 2013 vyjadril právny zástupca   sťažovateľa,   ktorý   sa   stotožnil   so   sťažnosťou   a jej   doplneniami   a navrhol, aby ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   základe „obsahu   spisu,   ktorý má k dispozícii... a vyhovel sťažovateľovi podľa petitu sťažnosti“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sústredil   na   posúdenie,   či   možno považovať   tvrdenia   sťažovateľa   o   porušení   ním   označených   základných   práv   a   práv zaručených v ústave a dohovore, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 NcC 46/2012, za opodstatnené. Sťažovateľ predovšetkým tvrdí, že krajský súd arbitrárne rozhodol o jeho námietke zaujatosti proti sudcovi okresného súdu konajúcemu vo veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. 6 C 322/2010.

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal s jeho námietkou zaujatosti proti sudcovi okresného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom, keďže

1. sudca okresného súdu „opakovane klamal odvolací súd aj mňa ako účastníka konania v inej veci sp. zn. 6 C 76/2011 o svojej výpovedi pred vyšetrovateľom... 13. 4. 2012, kde   bol   vypočutý   ako   svedok“ (ďalej   len   „výpoveď   z 13.   apríla   2012“), pričom   tvrdil o sťažovateľovi, že je „takmer úplne hluchý“, aj keď „z listinných dôkazov musel vedieť, že som absolútne hluchý“ (citované z podania námietky zaujatosti sťažovateľa na sudcu okresného súdu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 322/2010 z 29. augusta 2012, pozn.) a

2.   „zavádza   aj   v   tom,   že   údajne   na   OS   Brezno   neexistuje   zariadenie   schopné zaznamenať   priebeh   pojednávania   na   zvukový   nosič   pomocou   konferenčného   snímania mikrofónmi“.

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je   v   občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ustanoveniami § 14 až § 16 OSP. Obsahom   základného   práva   na   prejednanie   veci   pred   nestranným   súdom   však   nie   je povinnosť vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 1 OSP, resp. účastníka konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP)   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodovania   veci pre zaujatosť   (I.   ÚS   73/97,   I.   ÚS   4/98,   I.   ÚS   27/98).   Obsahom   základného   práva na prejednanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (II. ÚS 121/03).

Krajský   súd   v uznesení   sp.   zn.   13   NcC   46/2012   z 20.   septembra   2012,   ktorým rozhodol,   že   sudca   okresného   súdu   JUDr.   T.   G.   nie   je   vylúčený   z prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 6 C 322/2010, predovšetkým uviedol: «Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z pojednávania a rozhodovania veci ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k veci,   k účastníkom   alebo   k ich   zástupcom   možno mať pochybnosti   o ich   nezaujatosti.   Zo   vznesenej   námietky   vyplýva,   že   navrhovateľ nie je spokojný   s procesnými   postupmi   vo   veci   konajúceho   sudcu,   snaží   sa   dosiahnuť, aby vec prejednával iný sudca. Voči JUDr. T. G. používa urážky, snaží sa mu vyhrážať a robí na neho nátlak („... aby sa mi za jeho zásah do mojich osobnostných práv písomne ospravedlnil,   pričom   som   ho upozornil,   že ak   tak   neurobí   do 05.   09.   2012   a nezaplatí mi 6 666   eur   ako   nemajetkovú   náhradu,   podám   na   súd   voči   nemu   žalobu   na ochranu osobnosti“).

Skutočnosť, že podľa subjektívnych hľadísk účastníka je vec prejednávajúci sudca „zaujatý“   nezakladá   bez   ďalšieho   dôvod   pre   vylúčenie   sudcu   z prejednávania a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o nezaujatosti   sudcu,   nemôže   z objektívneho   hľadiska   viesť   k legitímnym   pochybnostiam o nestrannosti   súdneho   rozhodovania.   Pri   rozhodovaní   o vylúčení   toho   ktorého   sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci treba mať na zreteli, že inštitút vylúčenia sudcu v občianskom   súdnom   konaní   má   úzku   väzbu   na   ústavnú   zásadu,   v zmysle   ktorej   nikto nesmie byť odňatý zákonnému sudcovi. Ak by na námietku účastníka bol sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci bez bližšieho a podrobnejšieho rozboru, došlo by takto k odňatiu protistrany jej zákonnému sudcovi. Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť   (§   14   až   16   OSP)   sa   v občianskom   súdnom   konaní garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane).

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania   nestranného   súdu.   Obsahom   práva   na   prerokovanie   veci   pred nestranným   súdom   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   každému   návrhu   oprávnených   osôb a vždy   vylúčiť   sudcu   z ďalšieho   prerokovávania   a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia   veci   pre   zaujatosť   a rozhodnúť   o ňom.   Subjektívna   stránka   nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie   je   preukázaný   opak.   Nestrannosť   z hľadiska   správania   sudcu   je   vlastný   nedostatok subjektívnej   nezaujatosti,   o ktorom   svedčí   správanie   sudcu.   Na   preukázanie   nedostatku subjektívnej nestrannosti sa vyžaduje dôkaz o skutočnej zaujatosti. Rozhodujúci nie je však subjektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.   Objektívna   nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   náhľadu   účastníka, ale podľa objektívnych symptómov. Tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti. Objektívny aspekt   nestrannosti   je   založený   na   vonkajších   inštitucionálnych,   organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení procesných rozhodnutí sudcu účastníkom, ale v objektívnej   úvahe,   či   možno   usudzovať,   že   by   zaujatým   sudca   mohol   byť. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Za objektívne nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by   mohli   viesť   k legitímnym   pochybnostiam   o tom,   že   sudca   určitým,   nie   nezaujatým vzťahom   k veci   disponuje.   Aj   pri   zohľadnení   teórie   zdania   môže   byť   sudca   vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci,   k účastníkom   alebo   k ich   zástupcom   dosahuje   taký   charakter   a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda   nezávisle   a nestranne.   O nestrannosť   dbá   predovšetkým   sudca   sám.   Pri   výkone súdnictva má zachovať vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopností ovládať nie len svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pomer, so zreteľom na ktorý by vznikali pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Súčasťou takto vnímaného   vecného   prístupu   sudcu   v prejednávanej   veci   a účastníkom   konania   je   tiež schopnosť vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu konania, s eventuálnou kritikou jeho konania a to aj vtedy, keď „údajná kritika“ má ospravedlniť priame   urážky   zo   strany   účastníka.   Treba   si   uvedomiť,   že   snaha   o vylúčenie   sudcu z prejednávania a rozhodovania konkrétnej veci bez toho, aby bola podložená objektívne dokázateľnými   relevantnými   skutočnosťami,   je   zároveň   aj   snahou   o porušenie   práv protistrany,   pretože   sleduje   cieľ   odňať   protistranu   jej   zákonnému   sudcovi. V konečnom dôsledku pri zhodnotení všetkých okolností môže ísť aj o trestný čin marenia spravodlivosti podľa ust. § 344 Trestného zákona. V prípade, že účastník naviac voči sudcovi používa urážky,   i keď   sa   ich   snaží   ospravedlňovať   „oprávnenou   kritikou“,   môže   ísť   o trestný čin podľa § 343 Trestného zákona pohŕdanie súdom.»

Z obsahu uznesenia krajského súdu sp. zn. 13 NcC 46/2012 z 20. septembra 2012 vypýva,   že   krajský   súd   nevzhliadol   v skutočnostiach   uvádzaných   sťažovateľom   dôvody na vylúčenie   sudcu   z prerokúvania   a   rozhodovania   vo   veci   vedenej   okresným   súdom pod sp. zn.   6   C   322/2010,   pretože   povaha   okolností,   z   ktorých   sťažovateľ   vyvodzoval možnosť vzniku pochybností o nezaujatosti sudcu okresného súdu, nemohla podľa jeho názoru z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho rozhodovania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 13 NcC 46/2012 pri rozhodovaní o námietke zaujatosti proti sudcovi okresného súdu konajúcemu v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 6 C 322/2010 nevykazuje znaky   arbitrárnosti   (svojvôle).   Ústavný   súd   zároveň   zastáva   názor,   že   právny   záver krajského   súdu,   podľa   ktorého   sudca   okresného   súdu   nebol   vylúčený   z prerokúvania a rozhodovania   vo veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   6 C 322/2010,   možno považovať   za   legitímny   a z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný.   Ústavný   súd   nezistil, že by bol postup krajského súdu v sťažovateľovej veci jednostranný, prípadne že by v rámci neho   došlo   k   takej   aplikácii   zákonných   ustanovení,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu, podstaty a zmyslu.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného   ústavný súd poznamenáva, že identickými skutočnosťami, ktorými   sťažovateľ   odôvodňuje   námietku   zaujatosti   sudcu   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 322/2010, už odôvodňoval námietku zaujatosti toho istého sudcu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 76/2011 s poukazom na to, že tento sudca sa v konaní v inej veci pred príslušným vyšetrovateľom Policajného zboru mal o jeho osobe   vyjadriť,   že   je   „takmer   hluchý“,   a   tiež   mu   neumožnil,   resp.   odoprel   právo na vyhotovenie   autentického   zvukového   záznamu   z pojednávania   vo   veci   sp.   zn. 6 C 76/2011   konaného   29.   júna 2012.   O tejto   námietke   zaujatosti   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 15 NcC 31/2012-169 z 11. júla 2012 tak, že namietaného sudcu nevylúčil z prerokovania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 6 C 76/2011. Proti tomuto   rozhodnutiu   krajského   súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej rozhodol ústavný súd uznesením sp.   zn.   II.   ÚS   344/2012   z 13.   septembra   2012   tak,   že   ju   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu   základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 3 a čl. 10 dohovoru a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní

Podľa čl. 26 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (odsek 1). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (odsek 2).

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

V súlade s čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby   vyžadovali   udeľovanie   povolení   rozhlasovým,   televíznym   alebo   filmovým spoločnostiam.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Sťažovateľ namieta, že k porušeniu označených ustanovení ústavy a dohovoru malo dôjsť svojvoľným, resp. arbitrárnym postupom krajského súdu v napadnutom konaní, teda v organickej súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd konštatoval, že na túto časť sťažnosti sa v plnom rozsahu vzťahujú jeho závery vyslovené v časti II.1 tohto uznesenia a na tomto základe ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013