znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 166/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátkou Mgr. G. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Obo 38/2011 z 29. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s.,   o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012 doručená faxom a zároveň aj poštou sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 38/2011 z 29. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky – V., a. s. – si žalobou z 15. novembra 1995 podanou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uplatnil   proti   obligačnému   dlžníkovi   (ďalej   aj   „odporca   1“)   a piatim   ručiteľkám   (ďalej aj „odporkyne 2 až 6“) nárok na zaplatenie sumy 1 041 366,45 Sk s prísl., pričom vymáhaná pohľadávka vznikla z úverovej zmluvy uzavretej 4. septembra 1991. Krajský súd meritórne rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom sp. zn. 32 Cb/415/1995 z 21. novembra 2008 tak, že konanie v časti   proti   odporcovi   1 zastavil   a žalobu proti   odporkyniam 2 až 6 zamietol. Zamietnutie   žaloby   proti   odporkyniam   2   až   6   odôvodnil   tým,   že   ručiteľské   listiny vyhodnotil ako neplatné právne úkony. Na odvolanie sťažovateľky najvyšší súd rozsudok krajského   súdu   sp. zn.   32 Cb/415/1995   z 21.   novembra   2008   uznesením   č. k. 2 Obo 26/2009-405 z 28. októbra 2009 zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom, pričom podľa sťažovateľky „vyslovil záväzný právny názor o platnosti ručiteľských listín, ktorými odporkyne prevzali ručiteľský záväzok za plnenie odporcu v 1/ rade“.

Nadväzne   na   to   rozhodol   krajský   súd   vo   veci   samej   po   druhýkrát   rozsudkom č. k. 32 Cb/415/95-Má-501 z 15. decembra 2010 tak, že zaviazal odporkyne 2 až 6 zaplatiť sťažovateľke spoločne a nerozdielne sumu 32 361,75 € s prísl.

Na odvolanie odporkýň 2 až 6 bol rozsudok krajského súdu č. k. 32 Cb/415/95-Má-501   z 15.   decembra   2010   zrušený   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Obo 38/2011 z 29. novembra 2011, v súvislosti s čím sťažovateľka uviedla, že „tým de facto poprel svoj vyslovený   právny   názor   o platnosti   ručiteľských   listín   a bez   toho,   aby   bol v predchádzajúcom   konaní   predložený   akýkoľvek   dôkaz   preukazujúci   nové   skutočnosti, vytkol prvostupňovému súdu, že sa nezaoberal obranou odporkýň spočívajúcou v tvrdení o absencii slobodnej vôle pri podpisovaní ručiteľských listín. Okrem toho Najvyšší súd tiež vytkol   prvostupňovému   súdu,   že   sa   nezaoberal   námietkou   premlčania   vznesenou odporkyňami.“.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to najmä tým,   že   svoje   rozhodnutie   nedostatočne   odôvodnil.   V spojitosti   s tým   poukazuje sťažovateľka na skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v tejto veci, a to   uznesenie   č. k.   2 Obo 26/2009-405   z 28.   októbra   2009,   v ktorom   najvyšší   súd „výslovne a nepochybne konštatoval platnosť ručiteľských listín,   keď vyslovil názor,   že ručiteľské   listiny   boli   urobené   v zákonom   predpísanej   forme,   obsahujú   jasne,   presne a zrozumiteľne identifikovaný úver, ktorého ručenie odporkyne prevzali a v konaní bolo tiež preukázané, že podpisy na ručiteľských listinách sú podpismi odporkýň“.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že „V rozpore   s   týmto   skôr   vysloveným   záväzným právnym   názorom   a   bez   toho,   aby   bol   v   predchádzajúcom   konaní   od   posledného zrušujúceho uznesenia NS SR predložený akýkoľvek dôkaz, ktorý by preukazoval nejaké nové   skutočnosti,   už   Najvyšší   súd   v   napádanom   rozhodnutí   tvrdí,   že   prvostupňový   súd pochybil,   keď sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s obranou odporkýň spočívajúcou v absencii slobodnej vôle pri podpisovaní ručiteľských listín, ktorá bola odôvodňovaná, podľa názoru súdu, svedeckou výpoveďou A. L., konateľa spoločnosti G., s. r. o., zo dňa 19. 04. 2006,   ktorá   výpoveď   je   doplnená   aj   písomným   čestným   vyhlásením   zo   dňa 14. 06. 2010. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR je potrebné prikladať svedeckej výpovedi a čestnému vyhláseniu A. L. právnu relevanciu a vykonať dôsledné dokazovanie zamerané na objasnenie obranného tvrdenia odporkýň.

Na tomto mieste si dovoľujeme zdôrazniť, že s obsahom svedeckej výpovede A. L. bol Najvyšší   súd   SR   oboznámený   už   pri   vydaní   skoršieho   rozhodnutia   zo   dňa   28. 10. 2009 v tejto veci a toľko Najvyšším súdom v novom rozhodnutí zdôrazňované čestné prehlásenie A. L. zo dňa 14. 06. 2010 neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo informácie, ktoré by neboli   obsiahnuté   už   v   jeho   skoršej   výpovedi.   Okrem   uvedeného   je   nepravdivé konštatovanie Najvyššieho súdu, že sa prvostupňový súd s čestným prehlásením ako novým dôkazom v odôvodnení svojho   rozhodnutia nevyporiadal.   V   tejto súvislosti poukazujeme na odôvodnenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   s   ohľadom   na obsah   čestného prehlásenia   a   v   ňom   obsiahnuté   tvrdenia   o   zmanipulovaní   podpisov   odporkýň na ručiteľských listinách, resp. o podpisovaní v omyle, že ide o pracovnoprávne dokumenty, odkazuje   na   už odvolacím   súdom zdôrazňovanú   nezameniteľnosť ručiteľských vyhlásení z hľadiska ich obsahu a vizuálnej stránky, ktorá vylučuje manipuláciu, resp. podpísanie ručiteľských listín v omyle.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnuté uznesenie je arbitrárne predovšetkým kvôli absencii   riadneho   odôvodnenia   a jednostrannému   preferovaniu   dôkazov   jedného z účastníkov konania a navyše tiež preto, že „bez odôvodnenia hodnotí rovnaké dôkazy, totožný skutkový a právny stav odlišne od svojho, vlastného predchádzajúceho rozhodnutia v tejto   veci,   tiež   zásadným   spôsobom   narúša   právnu   istotu...   a princíp   predvídateľnosti súdneho rozhodnutia“.

Výhrady sťažovateľky v súvislosti s napadnutým uznesením sa týkajú aj toho, že „Najvyšší   súd   tak   nielenže   nahrádza   procesnú   aktivitu   jednej   zo   sporových   strán   pri dokazovaní a neprípustne prenáša dôkaznú povinnosť na prvostupňový súd, ale naviac tým bezprecedentným spôsobom narúša základný ústavný princíp rovnosti účastníkov v konaní (princíp rovnosti zbraní) zakotvený v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a spochybňuje tak svoju nestrannosť v konaní.

O   svojvôli   a   jednostrannosti   pri   rozhodovaní   Najvyššieho   súdu   svedčí   aj   jeho námietka   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   spočívajúca   v   tom,   že   súd prvého   stupňa   sa   údajne   nevyporiadal   s   námietkou   premlčania   vznesenou   zo   strany odporkýň.   Napriek   tomu,   že   Najvyšší   súd   tento   záver   urobil   po   preskúmaní   spisu   a postupu   prvostupňového   súdu,   Najvyššiemu   súdu   zrejme   unikla   skutočnosť,   že odporkyne   vzniesli   námietku   premlčania   v   nadväznosti   na   úpravu   špecifikácie príslušenstva zo strany navrhovateľa tvrdiac, že zo strany navrhovateľa ide o zmenu žalobného   návrhu   v   zmysle   § 95   ods. 1   OSP.   Ako   je   zrejmé   z   odôvodnenia prvostupňového rozsudku, Krajský súd v Banskej Bystrici sa touto námietkou odporkýň zaoberal, pričom skonštatoval, že podľa jeho názoru nejde o zmenu žalobného návrhu, nakoľko navrhovateľ od podania žalobného návrhu požadoval okrem nesplatenej istiny aj   príslušenstvo   a   tento   uplatnený   nárok   nezmenil,   pričom   posúdenie   uplatneného nároku ako nároku na plnenie z úverovej zmluvy je v konečnom dôsledku vecou súdu, a preto súd k námietke odporkýň neprihliadol.“.

Pokiaľ ide o právomoc ústavného súdu na prerokovanie predloženej sťažnosti, tá je podľa   sťažovateľky «daná   v   zmysle   čl. 127   ods. 1   Ústavy   č. 460/1992   Zb.   v   znení neskorších zmien, v súvislosti s ustanovením § 49 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení nesk. predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ   v   zmysle   § 53   zákona   o   ústavnom   súde   vyčerpal   všetky   opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje. Proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 11. 2011 sp. zn. 2 Obo 38/2011 nie je prípustný riadny opravný prostriedok.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:„Základné právo spoločnosti M., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách boli uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 11. 2011 sp. zn. 2 Obo 38/2011 porušené.

Uznesenie   Najvyššiemu   súdu   SR   zo   dňa   29. 11. 2011   sp. zn.   2 Obo 38/2011   sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššieho súdu SR na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 1.185,53 Eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“; (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)].

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V predmetnej veci sťažovateľka namieta, že najvyšší súd ako odvolací súd svojím uznesením sp. zn. 2 Obo 38/2011 z 29. novembra 2011, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 32 Cb/415/95-Má-501 z 15. decembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, porušil jej základné práva podľa   čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Sťažovateľka   považuje   napadnuté   uznesenie   za   arbitrárne   vyjadrujúc názor,   že   najvyšší   súd   postupoval   v súvislosti   s jeho   vydaním   pri   hodnotení   dôkazov svojvoľne tak, že vybočil z medzí ústavne konformného rámca hodnotenia dôkazov, svoje rozhodnutie   riadne   neodôvodnil   a   jednostranne   preferoval   dôkazy   jedného   z účastníkov konania.

Zo   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu vyplýva, že ním bol zrušený prvostupňový rozsudok a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu sa konanie o zaplatenie sumy 34 567,03 € (1 041 366,45 Sk) istiny s prísl. neskončilo. V danom prípade nejde, resp. nešlo ešte o konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj keď z formálneho hľadiska je napadnuté uznesenie právoplatným rozhodnutím, konanie medzi sťažovateľkou ako navrhovateľkou a odporkyňami 2 až 6 ďalej pokračuje.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti, nezákonnosti a arbitrárnosti rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho   súdu   nemôže   byť samo   osebe dôvodom na namietanie   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   (a   ani   ďalšieho   v petite   sťažnosti   označeného   základného   práva). Najvyšší súd v danom prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka mala a aj bude mať v ďalšom štádiu konania možnosť   pred   krajským   súdom   a následne   prípadne   aj   pred   najvyšším   súdom   uplatniť ochranu   označených   práv,   ako   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej   a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie   nachádza   v   štádiu   prvostupňového   konania   pred krajským   súdom,   ktorý   bude v súlade   s názorom   odvolacieho   súdu   vykonávať „dôsledné   dokazovanie   zamerané na objasnenie   obranného   tvrdenia   odporkýň,   založenom   na   absencii   slobody   vôle   pri podpisovaní   ručiteľských   listín“. K vykonávaniu   dôkazov   sa   sťažovateľka   bude   môcť v konaní pred krajským súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako ostatní účastníci konania, keďže má k dispozícii celý nový proces, v ktorom môže uplatniť aj svoje ďalšie výhrady   vo   veci   pri   využití   prostriedkov   právnej   ochrany,   ktoré   jej   Občiansky   súdny poriadok priznáva proti meritórnemu rozhodnutiu. Sťažovateľka má teda aj právo na riadne opravné prostriedky a za splnenia zákonom ustanovených podmienok tiež právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Okolnosť,   že   prvostupňový   súd   je   viazaný   právnym   názorom   odvolacieho   súdu, neznamená, že sťažovateľka   nemôže v ďalšom   štádiu   namietať proti   ňou   oponovanému právnemu   záveru   najvyššieho   súdu   (ako   súd   odvolacieho),   a to   aj   na   základe   totožnej argumentácie, akú predložila v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že všeobecné súdy budú musieť zvážiť relevanciu jej argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť v rámci svojho rozhodovania.

Sťažovateľke   napokon   nič   nebráni,   aby   v budúcnosti   napadla   sťažnosťou   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   aj   konečné   rozhodnutie,   ktoré   bude   v jej   právnej   veci   vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené   jej   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantované   práva alebo   slobody.   Najskôr   teda   musí   prebehnúť   celé   konanie   až   do   štádia   meritórneho právoplatného   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a až   potom   sa   sťažovateľke   naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v danej   veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03)   obdobne   ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky   súd   pre   ľudské   práva   overujú,   či   konanie   posudzované   ako   celok   bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   taktiež   vyslovil,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky zo zásady   možnosti   preskúmavania   len   meritórnych   právoplatných   rozhodnutí,   išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však navyše je a to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,   ale   zároveň   aj   to,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať   výlučne na dané   štádium   konania   a   nemohla   by   už   byť   uplatnená   neskôr   (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo   by   ho   možné   korigovať   v   ďalšom   procesnom   postupe   alebo   v   opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, ani pokiaľ   ide   o túto   sťažnosť   smerujúcu   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu, v ktorej ako súd odvolací zrušil v napadnutej časti prvostupňový rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ by ústavný súd preskúmal sťažnosť predtým, než o   veci   samej   definitívne   rozhodne   príslušný   súd,   mohol   by zasiahnuť do   rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   za   danej procesnej   situácie   podaná   predčasne.   Sťažovateľka   totiž   bude   mať,   resp.   má   možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred krajským súdom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov. Vzhľadom   na   to   sa   ústavný   súd   podanou sťažnosťou   meritórne   nezaoberal,   ale   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   § 53   ods. 1   v   spojení   s   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Čo sa týka námietky sťažovateľky, že najvyšší súd v napadnutom uznesení hodnotil dôkazy a totožný skutkový stav absolútne odlišne od svojho predchádzajúceho rozhodnutia v tej istej veci bez bližšieho odôvodnenia tohto svojho názoru, ústavný súd k tomu napokon poznamenáva, že dôvody zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 38/2011 z 29. novembra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem a na tom nič nemení ani skutočnosť, že v jeho predchádzajúcom zrušovacom uznesení v tej istej veci bol vyslovený iný právny názor. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj   I. ÚS 21/98,   IV. ÚS 110/03).   Súčasťou   doterajšej   judikatúry   najvyššieho   súdu   je aj právny názor, podľa ktorého zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že by odvolací súd bol viazaný svojím názorom vysloveným v uznesení, ktorým zrušil prvšie rozhodnutie súdu prvého stupňa (pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 95/98 z 18. decembra 1998).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   (z dôvodu   uvedeného   v enunciáte   svojho rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012