znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 166/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   Mgr. J.   H,  ,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla 2010, č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra 2010, č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011, č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla 2010 a č. k. 17 CoE 311/2010-41 z 20. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 852/2011, sp. zn. Rvp 853/2011 a sp. zn. Rvp 896/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 852/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla 2011 a 12.   apríla   2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   č.   k.   17   CoE   64/2010-25   z   30.   apríla   2010   a   uznesením   krajského   súdu č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra 2010 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 852/2011), uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 853/2011), uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla 2010 a uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 311/2010-41 z 20. decembra 2010 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 896/2011).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere   uzavretých   v   priebehu   decembra   2004   až   januára   2005   (ďalej   len   „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 265,55 € do 464,71 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 10 mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli   v   priebehu   júna   a   júla   2005   notárom   spísané   notárske   zápisnice,   ktoré   podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 852/2011 bol 25. októbra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) 21. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er/2198/2005-15 z 1. februára 2010 vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú.   Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu č.   k.   11   Er/2198/2005-15   z 1.   februára   2010   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 17 CoE/64/2010-25 z 30. apríla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k.   11   Er/2198/2005-30   z 9.   augusta   2010 exekučné   konanie   zastavil.   Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 17 CoE/294/2010-38 z 20. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er/2198/2005-30 z 9. augusta 2010 potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 853/2011 bol 6. októbra 2005 podaný návrh na výkon   exekúcie súdnemu exekútorovi,   ktorý   na základe poverenia udeleného okresným súdom   21.   novembra   2005   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   uznesením č. k. 11 Er/2190/2005-17 zo 14. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/390/2010-35 z 11. januára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako správne, tak z vecného, ako aj právneho hľadiska vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 896/2011 bol 10. októbra 2005 podaný návrh na výkon   exekúcie súdnemu exekútorovi,   ktorý   na základe poverenia udeleného okresným súdom   21.   novembra   2005   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   uznesením č.   k.   11   Er/2169/2005-15   z   10.   februára   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú. Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   11   Er/2169/2005-15 z 10. februára   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č.   k.   17   CoE/65/2010-23   z   30.   apríla   2010   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil. Okresný súd následne uznesením č. k. 11 Er/2169/2005-29 z 20. septembra 2010 exekučné konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 17 CoE/311/2010-41 z 20. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er/2169/2005-29 z 20. septembra 2010 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným   porušením práva   na   spravodlivý proces   boli...   porušené   aj   základné práva   a   slobody   sťažovateľa   vplývajúce   z   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“.   V   ďalších častiach sťažností sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské   práva a ústavného súdu   interpretuje čl.   6 ods.   1 dohovoru   a čl.   1 dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania...   tak,   že   exekučné   konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu...“ napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 852/2011, sp. zn. Rvp 853/2011 a sp. zn. Rvp 896/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla 2010

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 64/2010-25 z   30.   apríla   2010,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu č. k. 11 Er 2198/2005-15 z 1. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2198/2005-15 z 1. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla 2010 nadobudlo   právoplatnosť 18.   júna 2010,   pričom   sťažnosť   sťažovateľky   bola ústavnému súdu doručená 8. apríla 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vedenú pôvodne pod sp. zn. Rvp 852/2011 v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla   2010   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla 2010

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2010-23 z   30.   apríla   2010,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu č. k. 11 Er 2169/2005-15 z 10. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2169/2005-15 z 10. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla 2010 nadobudlo   právoplatnosť 21.   júna 2010,   pričom   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ústavnému súdu doručená 12. apríla 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vedenú pôvodne pod sp. zn. Rvp 896/2011 v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla   2010   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2.3   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   uzneseniami   krajského   súdu č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra 2010, č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011 a č. k. 17 CoE 311/2010-41 z 20. decembra 2010

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský   súd   uznesenie   č.   k.   17   CoE   294/2010-38   z 20.   decembra   2010,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2198/2005-30 z 9. augusta 2010 o zastavení konania, odôvodnil takto:

„Odvolací   súd   zo   spisu   zistil,   že   okresný   súd   po   tom,   ako   uznesením č.   k.   11   Er/2198/2005-15   zo   dňa   01.   02.   2010   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   č.   k.   17   CoE/64/2010-25   zo   dňa   30.   04.   2010   právoplatne   vyhlásil exekúciu za neprípustnú, podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ju zastavil. Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Z uvedeného   vyplýva,   že   ak   súd   právoplatným   rozhodnutím   vyhlásil   exekúciu   za neprípustná,   tak   existuje   dôvod   na   zastavenie   exekúcie   podľa   citovaného   §   57   ods.   1 písm. g/   Exekučného   poriadku.   So   všetkými   námietkami   oprávneného   proti   rozhodnutiu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú (ktoré oprávnený opätovne uviedol aj v odvolaní proti uzneseniu o zastavení exekúcie) sa vysporiadal prvostupňový aj odvolací súd v uvedených uzneseniach č. k. 11 Er/2198/2005-15 zo dňa 01. 02. 2010 a č. k. 17 CoE/64/2010-25 zo dňa 30. 04. 2010.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, pretože sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu, ktorý exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavil, potom, čo ju právoplatným rozhodnutím súdu vyhlásil za neprípustnú.“

Krajský   súd   uznesenie   č.   k.   17   CoE   311/2010-41   z   20.   decembra   2010,   ktorým potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   11   Er   2169/2005-29   z   20.   septembra   2010 o zastavení konania, odôvodnil takto:

«Krajský   súd,   ako   súd   odvolací,   vec   preskúmal   v rozsahu   určenom   ustanovením § 212   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „O.   s.   p.“),   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (v znení zák. č. 384/2008 Z. z., účinného od 15. 10. 2008) a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 57 ods. 1. písm. g/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Z uvedeného vyplýva, že ak okresný súd právoplatným rozhodnutím vyhlásil exekúciu za neprípustnú, tak existuje procesný dôvod na zastavenie exekúcie podľa citovaného § 57 ods.   1   písm.   g/   Exekučného   poriadku.   So   všetkými   námietkami   oprávneného   proti rozhodnutiu   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   (ktoré   oprávnený   opätovne   uviedol   aj v odvolaní proti uzneseniu o zastavení exekúcie) sa vysporiadal prvostupňový aj odvolací súd   v uvedených   uzneseniach   č.   k.   11   Er/2169/2005-15   zo   dňa   10.   02.   2010,   v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE/65/2010-23 zo dňa 30. 04. 2010.»

Z   citovanej   časti   odôvodnenia   namietaných   uznesení   krajského súdu   vyplýva,   že krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   v   ňom   stotožnil   s   právnym   záverom   okresného   súdu vyjadreným v jeho uzneseniach č. k. 11 Er 2198/2005-30 z 9. augusta 2010 (sťažnosť vedená   pôvodne   pod   sp. zn.   Rvp   852/2011,   pozn.)   a   č.   k.   11   Er   2169/2005-29 z 20. septembra 2010 (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 896/2011, pozn.), ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v   znení   účinnom v čase   rozhodovania   exekučného   súdu   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   podľa   ktorého „Exekúciu súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2198/2005-15 z 1. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla 2010 (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 852/2011, pozn.) a uznesením č. k. 11 Er 2169/2005-15 z 10. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla 2010 (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 896/2011, pozn.) vyhlásil exekúcie za neprípustné.

Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla 2010 okrem iného uviedol:

„Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 13. 12. 2001. V texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný (dlžník) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej zápisnice uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 10. 7. 2005 bola notárom JUDr. O. Ď. so sídlom Notárskeho úradu v P. spísaná notárska zápisnica N 3445/2005, Nz 31880/2005 v bode 3, ktorej Mgr. T. K. v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške   1.073,19   €.   Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s názorom   prvostupňového   súdu,   že plnomocenstvo   udelené   povinným   Mgr.   T.   K.   priamo   v zmluve   o úvere   nie   je   platným jednostranným právnym úkonom povinného, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne vyhlásiť   uznanie   záväzku   z úverovej   zmluvy   a súhlasiť   s vykonateľnosťou   notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods.   2   Občianskeho   zákonníka.   Uvedený   rozpor   spočíva   v tom,   že   právny   zástupca povinného,   ktorý   by   mal   povinného   pri   uznaní   dlhu   a spísaní   notárskej   zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že Mgr. T. K. si ako svojho zástupcu povinný na základe svojej vôle nevybral.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka, je neplatné aj vyhlásenia Mgr. T. K. pred notárom JUDr. O. Ď. Odvolací súd sa však nestotožňuje s názorom prvostupňového súdu   v tom,   že   neplatným   právnym   úkonom   je   notárska   zápisnica   N   3445/2005,   Nz 31880/2005 spísaná notárom JUDr. O. Ď. so sídlom Notárskeho úradu v P. dňa 10. 7. 2005, pretože notárska zápisnica nie je právny úkon, ale verejná listina spísaná o právnom úkone určitej osoby, v danom prípade o vyhlásení Mgr. T. K. o uznaní záväzku povinného a o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Po   preskúmaní   veci   odvolací   súd   konštatuje,   že   predmetná   notárska   zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe   absolútne   neplatného   právneho   úkonu.   Postup   okresného   súdu,   ktorý   vyhlásil exekúciu za neprípustnú bol preto správny.“

Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla 2010 okrem iného uviedol:

„Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere č. 6360111 bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 23. 12. 2004. V texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedená formulácia, z ktorej vyplýva, že povinný (dlžník) ako splnomocniteľ, splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej zápisnice uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 19. 06. 2005 bola notárom JUDr. O. Ď.   so   sídlom   Notárskeho   úradu   v P.   spísaná   notárska   zápisnica   N   2833/2005,   Nz 27869/2005, v bode 3 ktorej Mgr. T. K. v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 600,25 Eur (pôvodne 18.083,-Sk). Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. K. priamo v zmluve o úvere nie je platným jednostranným právnym úkonom povinného a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol učený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že si povinný Mgr. T. K. ako svojho zástupcu na základe svojej vôle nevybral. Na   základe   uvedených   skutočností   odvolací   súd   konštatuje,   že   v dôsledku   neplatného plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka, je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K. pred notárom JUDr. O. Ď. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje,   že predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú, bol preto správny.“

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   14   CoE   390/2010-35   z 11.   januára   2011   potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2190/2005-17 zo 14. júla 2010, ktorým tento exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011 okrem iného uviedol:

«Odvolací súd, po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou skutočnosť je, že splnomocnenie,   ktoré udelil povinný v zmluve o úvere,   je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať   alebo   neuznať   prípadný   záväzok,   ktorý   vznikne,   či   nevznikne   v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok   v budúcnosti   nie   je   dostatočný   určitý   a určiteľný,   navyše   nemožno   ani predpokladať,   či   vôbec určité   právne významné okolnosti (omeškanie   dlžníka   a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu dokedy má byť   dlh   zaplatený   zjavne   bez   splnomocnenia   povinným,   navyše   dlžníka   tým   zaviazal k povinnosti   a k lehote,   o ktorej   nemohol   mať   dlžník   vedomosť.   Pretože   splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli povinného pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Už len všetky tieto skutočnosti, konštatované jednak v odvolaním napadnutom uznesení, ak aj konštatované odvolacím súdom, každá sama osobe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného   plnomocenstva.   Pokiaľ   teda   plnomocenstvo   udelené   platne   nebolo,   nemohli z neskorších   právnych   úkonov   uskutočnených   „splnomocneným   zástupcom“   v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Pokiaľ teda exekučný   súd   zistil   materiálne   nedostatky   vykonateľnosti   exekučného   titulu   (zistený nedostatok týkajúci sa pnej moci), majúci za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom, z čoho vyplýva povinnosť súdu vysloviť aj bez návrhu podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku neprípustnosť vedenia exekúcie a následne ju zastaviť.»

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského   súdu   vyjadrené   v   uzneseniach   č.   k.   17   CoE   64/2010-25   z   30.   apríla   2010, č. k. 17 CoE 65/2010-23 z 30. apríla 2010 a č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na námietky   sťažovateľky   ústavný súd poukazuje na § 58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra 2010   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   11   Er   2198/2005-30   z   9.   augusta   2010 o zastavení   exekučného   konania   z   dôvodu,   že   okresný   súd   uznesením č.   k.   11   Er   2198/2005-15   z   1.   februára   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu č. k. 17 CoE 64/2010-25 z 30. apríla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 852/2011, pozn.).

Podľa   názoru   ústavného súdu   krajský   súd postupoval rovnako ústavne   súladným spôsobom,   keď   uznesením   č.   k.   17   CoE   311/2010-41   z   20.   decembra   2010   potvrdil uznesenie okresného súdu   č.   k.   11 Er 2169/2005-29 z 20.   septembra 2010 o zastavení exekučného   konania   z   dôvodu,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   Er   2169/2005-15 z 10. februára   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   17   CoE   65/2010-23 z 30. apríla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 896/2011, pozn.).

Napokon ústavný súd potvrdzuje, že krajský súd konal ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2190/2005-17 zo 14. júla 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 853/2011, pozn.).

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   považuje   právne názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra 2010,   č.   k.   14   CoE   390/2010-35   z   11.   januára   2011   a   č.   k.   17   CoE   311/2010-41 z 20. decembra 2010 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, resp. možnosti vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne konanie v exekučnej veci zastaviť, t. j.   týkajúce   sa   právnej   podstaty   sťažnosti   sťažovateľky,   z   ústavného   hľadiska   za akceptovateľné   a   udržateľné,   keďže   sú   primeraným   spôsobom   odôvodnené,   pričom   ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Za   daných   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   uzneseniami krajského súdu č. k. 17 CoE 294/2010-38 z 20. decembra 2010, č. k. 14 CoE 390/2010-35 z 11. januára 2011 a č. k. 17 CoE 311/2010-41 z 20. decembra 2010 k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného   charakteru,   ku   ktorým   nepochybne   patrí   aj   právo   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   z   čl.   6   ods.   1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského súdu   č.   k.   17   CoE   294/2010-38   z   20.   decembra   2010,   č.   k.   14   CoE   390/2010-35 z 11. januára 2011 a č. k. 17 CoE 311/2010-41 z 20. decembra 2010 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní týchto častí sťažností sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o ich odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011