znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 166/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. G., H., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry v Leviciach č. k. 1 Pv 738/2005-60 z 22. januára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. G. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2010 doručená sťažnosť JUDr. J. G., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnej prokuratúry v Leviciach (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 738/2005-60 z 22. januára 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   vyšetrovateľ   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru, Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Levice   (ďalej   len   „vyšetrovateľ)   uznesením sp. zn. ORP-443/OEK-LV-2005 zo 6. októbra 2009 vzniesol obvinenie proti sťažovateľovi pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Sťažovateľ   podal   proti   uvedenému   uzneseniu   vyšetrovateľa   sťažnosť,   v   ktorej namietal, že

„- ide o opätovné podanie trestného stíhania od istých občanov H. spred r. 2005, ktoré bolo vyšetrovacími orgánmi zastavené, ktorého účelom je zdiskreditovať sťažovateľa pred voľbami, ktoré sa budú konať na jeseň v tomto roku, a tak mu znemožniť opätovné zvolenie do funkcie starostu, ktorú vykonáva nepretržite od r. 1990,

- trestné stíhanie je vykonštruované na objednávku pochybnej osoby,

- skutok je popísaný tak zmätočne, že z neho nie je absolútne poznateľný objekt trestného   činu,   jeho   objektívna   stránka   a   opomína   sa   subjektívna   stránka   uvedeného trestného činu.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   ide   o   typické   kriminalizovanie   bežného občianskoprávneho   konania,   čo   je   v   právnom   štáte   neprípustný   zásah   represívnymi prostriedkami do tohto konania a do súkromnej sféry sťažovateľa. Na prípadnú ochranu vlastníckych práv slúži celý rad civilných prostriedkov, ktoré oznamovateľom a poškodeným boli využité, keď v konaní vedenom na OS v Leviciach pod sp. zn. 6 C 247/2006 sa vedie spor o určenie vlastníckeho práva.“.

Prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pv 738/2005-60 z 22. januára 2010 sťažnosť sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že nie je dôvodná, pričom „V ďalšom texte   uvedeného   uznesenia   len   konštatoval,   že   skutok   sa   stal   a   že   konanie   obvineného napĺňa znaky tr. činu podvodu a bude vecou ďalšieho vyšetrovania, či okolnosti jeho obrany budú potvrdené alebo vyvrátené.“.

Poukazujúc   na   to,   že „Podstata   namietaného   práva   na   inú   právnu   ochranu a spravodlivý proces pred orgánmi verejnej moci podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, spočíva v požiadavke, aby jeho rozhodnutie bolo úplné z hľadiska skutkových a právnych záverov, a teda preskúmateľné a z hľadiska zákona – trestného poriadku – akceptovateľné“, sťažovateľ   tvrdí,   že   okresná   prokuratúra   na   jeho   námietky   uvedené v „sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa, fakticky vôbec nereagovala“.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti argumentuje najmä takto:„... je potrebné pripomenúť všeobecný zmysel inštitútu začatia trestného stíhania, ktorý je významným prvkom práv ochrany obvineného. Samotné začatie trestného stíhania je úkonom, ktorý má veľmi závažné dopady na osobu obvineného a zmyslom tohto inštitútu je   umožniť   obvinenému   obhajovať   sa   proti   takému   obvineniu,   z   ktorého   je   jasné,   aké konkrétne skutočnosti napĺňajúce znaky tr. činu sú mu kladené za vinu. Obvinený totiž musí mať možnosť budovať svoju obhajobu voči konkrétnemu skutkovému deju. Ide tu o právo obvineného na spravodlivý proces, ktoré je garantované čl. 17 ods. 2 ústavy.

2. Začatím trestného stíhania je určený nielen predmet trestného stíhania, ale má aj výrazný vplyv na výkon oprávnenia obhajoby obvineného. Popis skutku musí mať preto všetky   potrebné   znaky   tr.   činu   –   objekt,   obj.   stránku,   subjekt,   subjektívnu   stránku a protiprávnosť. Dôležitou požiadavkou popisu skutku v uznesení o začatí trestného stíhania je teda uvedenie aj subjektívnej stránky konania obvineného, t. j. zavinenie, prípadne aj pohnútka a dôležitý je aj následok. Všetky tieto okolnosti musia byť vyjadrené v uznesení o začatí trestného stíhania tak, aby nevzbudzovali pochybnosti o naplnení týchto základných znakov tr. činu (porov. rozsudok NS ČR sp. zn. 4 Tz 99/2009-I, na www.nsoud.cz).

3.   Práve   uznesením   o   začatí   trestného   stíhania   je   realizovaná   zásada   riadneho zákonného procesu uvedená v čl. 17 ústavy, takže pokiaľ toto napadnuté uznesenie nemalo uvedený zákonný podklad, došlo tak k porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy (porov. nálezy ÚS ČR I. ÚS 46/96, IV. ÚS 582/99).“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ zastáva názor, že okresná prokuratúra napadnutým uznesením porušila jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   JUDr.   J.   G.   na   inú   právnu   ochranu   zákonom   stanoveným spôsobom podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 2 ústavy a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, uznesením Okresnej prokuratúry v Leviciach z 22. 1. 2010, č. k. 1 Pv 738/2005-60, porušené bolo.

2. Napadnuté uznesenie okresného prokurátora sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Okresná   prokuratúra   Levice   je   povinná   uhradiť   JUDr.   J.   G.   trovy   právneho zastúpenia tak, ako ich vyčíslime v záverečnom návrhu, a to na účet JUDr. E. Ľ.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pv 738/2005-60 z 22. januára 2010, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa č. k. ORP-443/OEK-LV-2005 zo 6. októbra 2009, ktorým bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že pri ochrane základných práv a slobôd je uplatnenie jeho ústavou vymedzených právomocí limitované princípom subsidiarity.   Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho   základného   práva   alebo   slobody,   musí   rešpektovať   postupnosť   ich   ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (podobne pozri napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   sa   uplatní   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   prípadoch,   pri   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   ústavou garantovaných   práv   alebo   slobôd   v   trestnom   konaní,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.   Preto   spravidla   až   po   právoplatnom   skončení   trestného   konania   možno   na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre ústavný súd v súlade so svojou   ustálenou   judikatúrou   považuje podnet,   ako   aj   opakovaný   podnet   podľa   zákona o prokuratúre za právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie sťažovateľ   namieta   touto   sťažnosťou   (pozri   napr.   IV.   ÚS   330/04,   I.   ÚS   186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.). V tejto súvislosti ústavný súd už viackrát pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil právny názor, že vynechanie týchto právnych prostriedkov nápravy (t. j. podnetu   a   opakovaného   podnetu),   ktoré   existujú   v   rámci   sústavy   orgánov   prokuratúry Slovenskej republiky, nemožno nahrádzať podaním sťažnosti ústavnému súdu, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli, resp. mohli napomôcť k odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu orgánu činných v prípravnom konaní, resp. aj v konaní týchto orgánov pred začatím trestného stíhania (I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ v predmetnej veci v záujme ochrany svojich práv nepodal podnet, resp. opakovaný podnet podľa príslušných ustanovení   zákona   o   prokuratúre,   ktoré   ústavný   súd   podľa   svojej   doterajšej   judikatúry považuje   za   účinné   právne   prostriedky   nápravy   v   zmysle   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, a to aj vo vzťahu k ochrane tých práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta touto sťažnosťou (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05). Ústavný súd preto po predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010