znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 166/09-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. - S., Česká republika, a akad. maliarky a sochárky M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 11 C 638/02 z 30. novembra 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 30/2007 zo 17. decembra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. - S., a akad. maliarky a sochárky M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2008 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. - S., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), a akad. maliarky a sochárky M. T., B. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 638/02 z 30. novembra 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 30/2007 zo 17. decembra 2007.

Zo   spisovej   dokumentácie   vyplýva,   že   predmetom   konania   vedeného   okresným súdom   pod   sp.   zn.   11   C   638/02   bolo   rozhodovanie   o žalobe   sťažovateľov   o určenie vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   zapísaným   na   LV   č.   2531   v k.   ú.   Š.   Predmetom odvolacieho   konania   vedeného   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   1   Co   30/2007   bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 638/02-229 z 30. novembra 2004 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. 11 C 638/02-275 z 21. februára 2005.

Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že «rozsudkami, ktoré sú predmetom tejto sťažnosti bol   porušený   zákon   vo   viacerých   ustanoveniach.   Z procesného   hľadiska   možno   oba rozsudky označiť ako procesné zmätky.

Dôvodom zmätočnosti rozsudkov je skutočnosť, že oba súdy nevykonali dokazovanie v tom   smere   ako   navrhovali   žalobcovia,   čím   neumožnili   žalobcom   zákonným   spôsobom konať pred súdom a domáhať sa svojho vlastníckeho práva. Daným postupom súdov bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru, „Právo na spravodlivé súdne konanie“.

Poukazujeme na to, že listiny a to rozsudky NS SR sp. zn. 2 Obo 170/96 zo dňa 14. 5. 1997 a sp. zn. 6 Obo 62/03 zo dňa 24. 9. 2003 na základe ktorých súd prvého stupňa žalobný návrh zamietol a odvolací súd rozsudok v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil, oba tieto rozsudky sú v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkami nespravodlivými.

Predmetná nehnuteľnosť   o ktorej   súdy rozhodovali,   nie je označená vo   výrokoch rozsudkov č. k. 2 Obo 170/96 a č. k. 6 Obo 62/03 to značí, že oba rozsudky nie sú listinami spôsobilými na zmenu alebo potvrdenie vlastníctva. Opakujeme, že daným postupom súdov bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru a následne aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Rovnako poukazujeme na to, že ani „Dodatok spoločenskej zmluvy“ č. 1 spoločnosti Ž., s. r. o. zo dňa 23. 11. 1992 registrovaný Štátnym notárstvom Bratislava I záznamom pod č. I RI 587/92 dňa 28. 12. 1992, nie je listinou spôsobilou na zmenu vlastníctva!

Predmetom tejto spoločenskej zmluvy nie je ani jedna nehnuteľnosť, ktorá by mala byť právne účinným spôsobom prevedená na žalovaného v 1. rade t. j. Ž., s. r. o.!

Aj keď sú všetky potrebné návrhy a dôkazy opísané v nižšie uvedených rozhodnutiach a našich podaniach nedá nám, aby sme sa nevyjadrili k základným skutočnostiam, ktoré oba súdy pri rozhodovaní neakceptovali a sme toho názoru, že hrubo porušili zákon!

1)   V dobe   podania   žaloby   dňa   2.   10.   1997   výlučným   vlastníkom   predmetnej nehnuteľnosti bol žalobca v 1. rade a v rámci BSM aj žalobkyňa v 2. rade.

2) Žalovaný v 1. rade, nikdy nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v dobe pred vyhlásením konkurzu v zmysle ust. § 6 ods. 2 zák. č. 328/91 Zb.

3)   Vlastníkom   sa   stal   (nezákonným   spôsobom)   až   v roku   1999   a to   na   základe „Uznesenia 3 Co 344/98-65“ zo dňa 17. 9. 1998, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

4) Predmetná nehnuteľnosť nikdy nebola registrovaná Štátnym notárstvom, čo sme dostatočne vysvetlili aj v odvolaní zo dňa 25. 1. 2005.

5) Rozsudkom NS SR č. 2 Obo 170/96, otázka vlastníctva riešená nebola a nemohla byť riešená, čoho dôkazom je výrok rozsudku, ako aj Uznesenie dovolacieho senátu NS SR č. k. Obdo V 13/99 (pozri príloha č. 5, 6 a 8).

6) Rovnako ani rozsudok č. 6 Obo 62/03 nie je rozsudkom, ktorým bolo možné riešiť otázku   vlastníctva.   Riešiť   otázku   vlastníctva   prináleží   do   rozhodovacej   právomoci   iba v zmysle Občianskeho zákonníka v registri „C“ a nie do rozhodovacej právomoci v zmysle zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní. To malo byť rozhodujúcim súdom naprosto zrejmé.

7) Súdy nerešpektovali ust. § 135 ods. 1 O. s. p. a to „o zápise základného imania“, ktoré ustanovenie má právnu silu „Nálezu ÚS“ a je jednou zo základných ust. zákona, ktoré súdy boli povinné rešpektovať!».

Podľa   názoru   sťažovateľov   tým,   že okresný   súd   aj   krajský   súd   neskúmali „registračný spis týkajúci sa registrácie ŠN máme za to, že týmto postupom súd neumožnil žalobcom konať pred súdom a domáhať sa svojich zákonných vlastníckych práv“.

Sťažovatelia   argumentujú,   že „odvolávať   sa   na   rozsudky   č.   k.   2   Obo   170/96 a 6 Obo 62/03   je   z pohľadu   zákonných   ustanovení   hlavne   §   159   ods.   2   O.   s.   p. neakceptovateľné,   nakoľko   vo   výrokoch   týchto   rozsudkov   nie   je   označená   ani   jedna nehnuteľnosť,   na   ktorú   by   sa   mohol   vzťahovať   výkon   rozhodnutia.   O vlastníctve   týmito rozsudkami nebolo rozhodnuté.“.

Podľa   sťažovateľov „súd   v danej   veci   porušil   všetky   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku zakotvujúce práva účastníkov Občianskeho súdneho konania, nakoľko návrhy, listinné dôkazy a podania žalobcov nevyhodnotil, čím neumožnil žalobcom v konaní vystupovať ako účastníkom konania“.

Sťažovatelia   namietajú   aj   bezdôvodné   prieťahy   v označenom   konaní, keď „od podania žalobného návrhu zo dňa 2. 10. 1997 uplynulo viac ako 10 rokov, keď vo veci rozhodol odvolací súd až dňa 17. 12. 2007“.

Sťažovatelia taktiež tvrdia, že „vplyvom nespravodlivých rozhodnutí a bezdôvodných prieťahov   v súdnom   konaní   došlo   k situácii,   že   sťažovatelia   nemohli   nehnuteľnosť   ako vlastníci   nerušene   užívať,   pričom   boli   aj   ukrátený   na   zisku   z podnikateľskej   činnosti prípadne z prenájmu nehnuteľnosti“.

V súvislosti   so   skutočnosťami   uvedenými   v sťažnosti   sťažovatelia   žiadajú,   aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

„Rozhodnutím Okresného súdu v Poprade v konaniach sp. zn. 11 C 638/02 zo dňa 30. 11. 2004 a Krajským súdom v Prešove sp. zn. 1 Co 30/2007 zo dňa 17. 12. 2007 bol porušený zákon ako aj ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu.

Okresný súd v Poprade v konaní sp. zn. 11 C 638/02 zo dňa 30. 11. 2004 a Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. 1 Co 30/2007 zo dňa 17. 12.2007 porušili právo sťažovateľa v 1. rade:

JUDr. Ing. D. Ď. – S. a sťažovateľky v 2. rade: Akad. mal. a soch. M. T. B., zaručené v čl. 20 ods. 1 a 3 (právo vlastniť majetok) čl. 48 ods. 2 Ústavy SR aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie   ich   záležitosti   v spravodlivom   súdnom   procese   zaručené   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľom   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   a Akad.   mal.   a soch.   M.   T.   priznáva   primerané finančné   zadosťučinenie   každému   vo   výške   250   000   Sk,   ktoré   Okresný   súd   v Poprade a Krajský   súd   v Prešove   sú   povinní   zaplatiť   spoločne   a nerozdielne   sťažovateľom   do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu ÚS na ich adresy.

Náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 11.762,- Sk je Okresný súd v Poprade a Krajský   súd   v Prešove   sú   povinný   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   na   účet   advokáta JUDr. J. H... do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 13. októbra 2008 sa k sťažnosti sťažovateľov vyjadril predseda kolégia krajského súdu prípisom sp. zn. Spr 10159/2008 z 21. októbra 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Prvostupňový   súd   zásadne   správne   zistil   skutkový   stav   a vo   veci   aj   správne rozhodol. Je treba predovšetkým uviesť, že žalobcovia môžu mať naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá v katastri nehnuteľností je evidovaná na LV ako vlastníctvo iného subjektu. Ak prvostupňový súd poukázal vo svojom rozsudku na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 170/1996, ktorý nadobudol právoplatnosť 9. 7. 1997 a ktorým súd určil, že žalovaný v 1. rade JUDr. Ing. D. Ď. – S., zmenou spoločenskej zmluvy   zo   dňa   23.   11.   1992   o založení   spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   Ž.,   vniesol majetok v rozsahu podľa čl. IV bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy, ako aj poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Obo 62/2003, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, t. j. rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 81 Cb 80/97-859, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu na vylúčenie veci (aj nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto   konania)   z konkurznej   podstaty   úpadcu   Ž.   spol.   s   r.   o.,   B.,   aj   odvolací   súd v predmetnej veci je toho názoru, že bolo nepochybne preukázané, že žalobca v 1. rade majetok (vrátane nehnuteľnosti - chaty evidovanej na LV č. 2531 Katastrálne územie Š., okrem   nehnuteľnosti   a to   rekreačné   stredisko   S.   evidované   na   LV   č.   58   a lodenice   S. evidované na LV č. 867), ktorý žalobca získal „zmluvou o predaji časti podniku“ z 30. 4. 1992,   od   Federálneho   fondu   Národného   majetku   ČSFR,   platne   a účinne   vniesol   ako nepeňažný vklad do spoločnosti Ž., s. r. o., B. Na právnom úkone tejto zmeny, či zmien spoločenskej zmluvy firmy Ž., s. r. o. sa vedome podieľali všetci vtedajší spoločníci firmy. Štátne notárstvo Bratislava 1 túto zmenu spoločenskej zmluvy zaregistrovalo dňom 28. 12. 1992   pod   č.   RI   587/92.   Uvedeným   dňom   zmena   spoločenskej   zmluvy   nadobudla právoplatnosť   a stala   sa   právne   účinnou.   Stala   sa   vkladu   schopnou   listinou,   nakoľko registráciou   zmeny   spoločenskej   zmluvy   štátnym   notárstvom   bola   splnená   zákonná požiadavka v zmysle § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení z roku 1992. Teda vlastníctvo k celému vnesenému majetku tak hnuteľnému i nehnuteľnému prešlo na úpadcu,   teda   žalovaného   v   1.   rade   v zmysle   citovaného   zákonného   ustanovenia,   dňom registrácie zmeny spoločenskej zmluvy spoločnosti Ž., s. r. o., B. Odvolací súd preto sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom poukazuje na rozsudky Najvyššieho   súdu   SR   č.   2   Obo   170/96   a   6   Obo   62/03,   v ktorých   bolo   jednoznačne konštatované,   že   žalobca   v   1.   rade   platne   vniesol   okrem   iného   aj   majetok,   ktorý   je predmetom tohto konania, ako nepeňažný vklad do majetku Ž., spol. s r. o., B. Žalobca v 1. rade   tým   stratil   vlastníctvo   k predmetnej   nehnuteľnosti.   Predmetná   nehnuteľnosť   preto nemôže   patriť   ani   do   vlastníctva   žalobcu   v   1.   rade   ani   do   podielového,   prípadne bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov.

K odvolacím   námietkam   žalobcov   odvolací   súd   ešte   dodáva,   že   v konaní   nebolo potrebné   preskúmavať   registračný   spis,   týkajúci   sa   registrácie   Štátneho   notárstva   pod č. RI 587/92 z dôvodu, že Najvyšší súd vo svojich rozsudkoch v konaniach 2 Obo 170/96 a 6 Obo 62/03 jednoznačne konštatoval, že okrem iných aj predmetná nehnuteľnosť bola riadne vložená ako nepeňažný vklad do majetku Ž., spol. s r. o., čo znamená, že mohlo sa tak   udiať   iba   platnou   registráciou   zmeny   spoločenskej   zmluvy.   Aj   keď   odvolateľmi   sú namietané oba uvedené rozsudky Najvyššieho súdu SR, rozsudkom Najvyššieho súdu 2 Obo 170/1996, ktorým vo výroku bolo určené, že JUDr. Ing. D. Ď. – S., B., vniesol zmenou spoločenskej zmluvy zo dňa 23. 11. 1992 do spoločnosti Ž., okrem iného aj nehnuteľný majetok, ktorý je predmetom tohto konania. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 9. 7. 1997, preto je od uvedeného dňa záväzný. Na veci nemôže nič zmeniť ani to, že JUDr. Ing. D. Ď. stále podnikajúci ako fyzická osoba zmenil svoje obchodné meno prípadne sídlo, lebo stále ide o tú istú osobu, a teda toho istého účastníka konania. Čo sa týka označenia účastníkov   predmetného   konania   je   treba   uviesť   aj   to,   že   žalobca   v   1.   rade,   ktorý   je označený   ako   fyzická   osoba   podnikateľ   s označením   IČO   sa   nejaví   byť   najsprávnejšie označený, ak žalobou sa domáha určenia majetku do BSM so žalobkyňou v 2. rade. Na veci nič   nemení   ani   žalobcami   namietaná   skutočnosť,   že   zmluva   registrovaná   Štátnym notárstvom   Bratislava   I pod   RI 587/1992   dňa   28.   12.   1992   nebola   včas   doručená príslušnému   katastrálnemu   úradu   za   účelom   vykonania   zmeny   vlastníctva   v evidencii nehnuteľností.

Preto   navrhujeme   sťažnosť   sťažovateľov   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú. Zdravotné   problémy   sťažovateľov,   ktoré   sú   taktiež   popísané   v sťažnosti   nemajú   žiadnu spojitosť so súdnym konaním.»

Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľov na zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľov prípisom doručeným ústavnému súdu 20. novembra 2008 zopakoval to, «na čo sme v celom spore poukazovali, že v priebehu celého   súdneho   sporu   oboch   súdov   došlo   k takým   závažným   pochybeniam,   že   pri spravodlivom hodnotení všetkých dôkazov opísaných v sťažnosti a v tomto vyjadrení, ÚS SR by mal sťažovateľom vyhovieť a oba napadnuté rozsudky „Nálezom ÚS“ zrušiť».

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľov,   ktorí   sú   v tomto   prípade   zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd mohol rozhodovať len o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 47 ods. 3   ústavy),   ktoré   sťažovatelia   uvádzajú   v texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľov (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 638/02 z 30. novembra 2004 zamietol žalobu sťažovateľov, ktorou sa domáhali proti JUDr. J. J., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Ž., s. r. o., B. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), Ing. A. F., P. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), M. K. a E. K., obaja bytom Š. (ďalej len „žalovaní v 3. a 4. rade“), určenia, že nehnuteľnosť – rekreačná chata zapísaná na LV   č.   2531   v kat.   území   Š.   patrí   do   ich   bezpodielového   spoluvlastníctva.   Žaloba   bola odôvodnená   tým, že   predmetnú   nehnuteľnosť   nadobudol   sťažovateľ   na základe   zmluvy uzavretej   s Federálnym   fondom   národného   majetku   ČSFR   z 30.   apríla   1992,   a pretože v uvedenom čase trvalo medzi sťažovateľmi bezpodielové spoluvlastníctvo, žiadali určiť uvedenú nehnuteľnosť do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 38 K 111/95 z 1. februára 1996 bol vyhlásený konkurz na obchodnú spoločnosť Ž., s. r. o., B. (ďalej len „úpadca“), a ustanovený správca konkurznej podstaty zahrnul   do   konkurznej   podstaty   aj   uvedenú   nehnuteľnosť.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Obo 170/96 zo 14. mája 1997 (ktorý nadobudol právoplatnosť 9. júla 1997) určil, že sťažovateľ zmenou spoločenskej zmluvy z 23. novembra 1992 o založení spoločnosti   s ručením obmedzeným Ž. vniesol majetok do tejto spoločnosti v rozsahu podľa čl. IV bodu 5 zmeny spoločenskej zmluvy. Rozsudkom sp. zn. 6 Obo 62/2003 z 24. septembra 2003 najvyšší súd potvrdil prvostupňový rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 81 Cb 80/97 z 9. decembra 2002, ktorým bola zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   na   vylúčenie   veci   vrátane   dotknutej   nehnuteľnosti z konkurznej   podstaty   úpadcu.   V uvedených   rozhodnutiach   najvyšší   súd   jednoznačne konštatoval, že sťažovateľ platne vniesol do majetku úpadcu ako nepeňažný vklad okrem iného aj majetok, ktorý je predmetom napadnutého konania. V okolnostiach prípadu tak okresný súd, ako aj odvolací krajský súd z tejto skutočnosti vychádzali a došli k právnemu záveru, že označená sporná nehnuteľnosť nemôže patriť ani do vlastníctva sťažovateľa, ani do   podielového,   prípadne   bezpodielového   spoluvlastníctva   sťažovateľov.   Z uvedeného dôvodu krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 30/2007 zo 17. decembra 2007 potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 638/02 z 30. novembra 2004.

1.   Predmetom   sťažnosti   je   v prvom   rade   tvrdenie   sťažovateľov,   že   označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedeným   konštatuje,   že   na   prerokovanie   tej   časti sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 11 C 638/02 a jeho rozsudku   z   30.   novembra   2004,   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu.   Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu   základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   iba   vtedy,   keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. To znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľov mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietajú porušenie označených práv aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 30/2007 zo 17. decembra 2007. Podstata ich námietok spočíva v tom, že im opísaným postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní v ich veci bola odňatá možnosť konať pred súdom (podľa ich tvrdenia „súd neumožnil žalobcom konať pred súdom... neumožnil žalobcom v konaní vystupovať ako účastníkom konania“). Preto aj v sťažnosti uviedli, že «proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 30/2007 zo dňa 17. 12. 2007 sme podali „Dovolanie“ na NS SR», v ktorom   uplatnili   argumentáciu   porovnateľnú   s argumentáciou   uplatnenou   v sťažnosti doručenej   ústavnému   súdu.   Prípustnosť   a dôvodnosť   dovolania   vyvodzujú   sťažovatelia z § 237 písm. a), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Namietajú aj skutočnosti podľa § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP.

Podľa informácie získanej ústavným súdom zo spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. 3 Cdo 249/2008 najvyšší súd o dovolaní sťažovateľov dosiaľ nerozhodol.

Ústavný súd rešpektuje právny názor sťažovateľov, že v ich prípade je prípustné dovolanie, ktorý sťažovatelia vyjadrili jeho podaním. Dovolanie podľa § 236 a nasl. OSP je nesporne účinným právnym prostriedkom nápravy prípadného porušenia ich základných práv,   ktorých   vyslovenia   sa   domáhajú   prostredníctvom   sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu.

Právomoc   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   rozhodnúť   o námietke sťažovateľov   založenej   na   argumentácii,   že   im   v konaní   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam bola odňatá možnosť konať súdom, uplatnenej aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje,   že   ak   by   akceptoval   sťažnostnú námietku sťažovateľov, vznikol by ústavne neakceptovateľný stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 363/08). Ide o stav v právnom štáte neakceptovateľný. Zároveň ústavný súd uvádza, že ak by podľa názoru sťažovateľov podmienky na prístup k súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli rešpektované zo strany dovolacieho súdu spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym,   nič   im   nebráni   v tom,   aby   podali   sťažnosť   ústavnému   súdu,   ktorou   by namietali prípadné   porušenie   základných   práv   a slobôd   podľa   čl.   127   ústavy   postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

2. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej namietajú, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 638/02 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 30/2007 došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že rozsudok odvolacieho krajského súdu zo 17. decembra 2007, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 30. novembra 2004, bol sťažovateľom doručený 28. januára 2008.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   96/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 212/06, IV. ÚS 103/07) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom a krajským súdom) trvalo.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote zohľadňuje aj to, či u sťažovateľov objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v ich veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o porušení tohto základného práva (IV. ÚS 226/04).

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (IV. ÚS 103/07).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na obsah   a účel   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   základom   rozhodujúcim   pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti sťažovateľov ústavným súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľov doručená ústavnému súdu, t. j. 31. marca 2008, už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom   sa   sťažovatelia   nachádzali   po   celý   čas   trvania   súdneho   konania   o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeného okresným súdom pod sp. zn. 11 C 638/02, ako aj odvolacím krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 30/2007. Sťažovatelia sa teda obrátili na ústavný   súd   so   svojou   sťažnosťou   v čase,   keď   okresný   súd   ani   krajský   súd   už   svojím postupom nemohli porušovať ich označené práva (obdobne IV. ÚS 211/07, IV. ÚS 300/07).

Ak   boli   sťažovatelia   toho   názoru,   že   v označenom   konaní   okresného   súdu a krajského súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom, mali možnosť domáhať sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním sťažnosti ústavnému súdu v čase, keď uvedené súdy ešte v ich veci konali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľov v tejto časti za zjavne   neopodstatnenú,   a preto   ju   z tohto   dôvodu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009