znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 166/07-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   26. júla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., SRN, zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   a jeho rozsudkom sp. zn. 8 C 16/00 zo 7. mája 2004 a tiež postupom Krajského súdu v Trnave a jeho rozsudkom sp. zn. 23 Co 37/05 zo 4. apríla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2007 doručená sťažnosť J. M., SRN (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a jeho   rozsudkom   sp.   zn. 8 C 16/00 zo 7. mája 2004 a tiež postupom Krajského súdu   v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 23 Co 37/05 zo 4. apríla 2005.

Na základe výzvy ústavného súdu sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 2. júla 2007   upresnil   petit   sťažnosti.   Listom   doručeným   ústavnému   súdu   9. júla 2007 sťažovateľ doplnil sťažnosť o ďalšie listinné dôkazy vzťahujúce sa na jeho občianskoprávnu vec.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   spolu   s manželkou   boli   ako   navrhovatelia účastníkmi občianskoprávneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 C 16/00. Predmetom konania bol návrh na nahradenie prejavu vôle odporkyne rozhodnutím súdu.

Sťažovateľ uviedol, že spolu so svojou manželkou 6. mája 1992 uzavreli s M. C. (ďalej len „odporkyňa“) dohodu o budúcej zmluve, na základe ktorej sa mali v budúcnosti stať   účastníkmi   kúpnej   zmluvy „týkajúcej   sa   určených   podielov   v nehnuteľnosti“. Pre zmenu   postoja   druhej   strany   bol   sťažovateľ   nútený   podať   návrh   na súd.   Predbežná zmluva   je   podľa   jeho   tvrdenia   platná.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   odporkyňa   v čase   uzavretia zmluvy netrpela duševnou poruchou, ktorá ju mala robiť nespôsobilou na uzavretie takejto zmluvy a ktorá by mala za následok jej neplatnosť.

Okresný súd ostatným rozsudkom sp. zn. 8 C 16/00 zo 7. mája 2004 zamietol návrh navrhovateľov (sťažovateľa a jeho manželky) na nahradenie vyhlásenia vôle odporkyne. Krajský súd ako odvolací súd ostatným rozsudkom sp. zn. 23 Co 37/05 zo 4. apríla 2005 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd v prvostupňovom konaní, ako aj krajský súd v odvolacom konaní „nekritickým akceptovaním doterajších znaleckých záverov porušili imperatív rovnosti účastníkov a tým spravodlivosť procesu.

V záujme ich zachovania boli povinné:

a) umožniť   sťažovateľovi   bezprostredne   rešpektujúc   zásadu   ústavnosti   reagovať a polemizovať so znalcom na pojednávaní;

b) presvedčivým spôsobom dosiahnuť odstránenie (vysvetlenie?) vážneho nesúladu dvoch   faktov   -   neschopnosti   žalovanej   pre   poruchu   odhadnúť   nebezpečenstvá   dohody na strane jednej a jej schopnosť uvedomiť si ich neskôr, až po súčasnosť, a to za stavu podľa posudkov progredujúcich symptómov ochorenia“.

Sťažovateľ (spolu s manželkou) v uvedenej právnej veci proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku pre tvrdené odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   283/2005   z   30.   januára   2007   dovolanie navrhovateľov   odmietol.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   bolo   právnemu   zástupcovi sťažovateľa doručené 20. februára 2007.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   úkony   odporkyne   v priebehu   súdneho   konania   svedčia   skôr o jej dokonalej orientácii v situácii, než o opaku (jej duševnej poruche). V tejto súvislosti poukázal   na   to,   že „táto   nepreberaná   a teda   nevysvetlená   skutočnosť   je   vážnou, znevýhodňujúcou vadou konania   a naviac na   ňu súdy   v odôvodneniach   rozsudkov nijak nereagovali“.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domnieva, že postupom okresného súdu   a krajského   súdu   a ich   označenými   rozhodnutiami   došlo   k porušeniu   namietaných základných práv.

V tejto súvislosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1) Okresný súd Dunajská Streda v konaní, vedenom pod sp. zn. 8 C 16/00 a Krajský súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 37/05 porušili základné právo sťažovateľa domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva,   chráneného   čl.   46   ods.   1) Ústavy SR a základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, chráneného čl. 48 ods. 2) Ústavy SR a základné právo na spravodlivé prejednanie jeho veci nestranným súdom, chráneného čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

2) Ústavný súd zrušuje rozsudky Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8 C 16/00 zo 7. mája 2004 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 37/05 zo dňa 4. apríla 2005 a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Dunajská Streda;

3) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu, určenom pri skončení veci.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom podľa petitu   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   malo   dôjsť   postupom   okresného   súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 16/00 a jeho rozsudkom zo 7. mája 2004 a tiež postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 37/05 a jeho rozsudkom zo 4. apríla 2005.

Pri posúdení sťažnosti vychádzal ústavný súd z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre petit, čo znamená, že ústavný súd rozhoduje o porušení práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   ochrana   základných   práv   a slobôd v konaní   pred   ústavným   súdom   je   poskytovaná   proti   konkrétne   vymedzeným porušovateľom   označených   práv   a   slobôd,   ktorí   majú   právomoc   (kompetenciu)   konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods.   1   ústavy.   Je   na   sťažovateľovi,   aby   uviedol   konkrétny   orgán   verejnej   moci,   ktorý je v jeho   veci   oprávnený   a povinný   chrániť   základné   práva   a slobody   v rozsahu vymedzenom   konkrétnymi   všeobecnými   záväznými   právnymi   predpismi,   predovšetkým zákonmi a jeho úkony, ktoré namieta (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   v   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   v   súvislosti   s   porušením označených základných práv namietal postup a rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu. Žiadal ich zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Keďže   v zmysle   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie je tento prípad), aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,   ktorým   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušili   základné   práva   alebo   slobody, ústavný   súd   ďalej   preskúmaval   a rozhodoval   o sťažnosti   len   v tom   rozsahu,   v ktorom sťažovateľ namietal postup a rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 16/00 zo 7. mája 2004 a tiež postup a rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 Co 37/05 zo 4. apríla 2005.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že postup okresného súdu a jeho rozsudok sp. zn. 8 C 16/00 zo 7. mája 2004, ktorým bol návrh sťažovateľa na nahradenie vyhlásenia vôle   odporkyne   zamietnutý,   bol   po   podaní   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania) sťažovateľom oprávnený preskúmať odvolací krajský súd. Z toho vyplýva, že vo vzťahu k postupu a rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 16/00 zo 7. mája 2004 sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu,   ktorým   malo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Zmeškanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Ústavný   súd   zistil,   že   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Co   37/05 zo 4. apríla 2005   nadobudol   právoplatnosť   13. mája 2005.   Nadobudnutím   právoplatnosti tohto rozsudku začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde,   keďže   v   uvedenom   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   sa výslovne uvádza, že „Sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia...“,   pričom   z príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku upravujúcich   inštitút   dovolania   možno   vyvodiť,   že   samotné   podanie   dovolania,   ktoré najvyšší súd ako neprípustné odmietol nemá žiadny vplyv na právoplatnosť rozhodnutia napadnutého dovolaním, a teda ani na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Navyše ústavný súd pripomína, že sťažovateľ sťažnosťou nenamieta porušenie svojich práv predmetným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 283/2005 z 30. januára 2007. Zo zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   podaná   na   poštovú prepravu 19. apríla 2007 a doručená ústavnému súdu 20. apríla 2007.

Opierajúc sa o uvedené zistenia ústavný súd skonštatoval, že sťažnosť sťažovateľa bola   v časti   týkajúcej   sa   namietaného   postupu   a označeného   rozsudku   krajského   súdu ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde,   a preto ju   pri   predbežnom   prerokovaní   v   tejto   časti   odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Za   týchto   okolností   bolo   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   opodstatnenosťou námietok sťažovateľa, ako aj ďalšími požiadavkami sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007