znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 166/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B. B., vo veci   porušenia   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 107/03 zo 17. decembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2004 doručená   sťažnosť J. K.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie jeho práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 107/03 zo 17. decembra 2003.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza: „Prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu predkladám Ústavnému súdu Slovenskej republiky v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť pre porušenie práv, garantovaných čl. 6 ods. 1 písm. Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (...).“

Sťažovateľ ďalej opisuje priebeh súdneho konania na Okresnom súde Spišská Nová Ves   vedeného   pod   sp.   zn.   6   C   287/95   o ochranu   osobnosti,   odvolacieho   konania na Krajskom súde v Košiciach vedeného pod sp. zn. 12 Co 490/02, ako aj priebeh konaní na najvyššom   súde   vedených   pod sp.   zn. 2 Cdo   180/00, sp.   zn. 17 Co 113/01 a sp.   zn. 6 Co 667/01   a v závere   sťažnosti   poukazuje   na to,   že   „V konkrétnom   prípade   skoro   9 ročným   neprimeraným   predlžovaním   predmetného   sporu   súdmi,   rástli   náklady   a trovy obhajoby. V rozsudku NS SR Bratislava č. 2 Cdo 107/03 je konštatované, že v časti o výroku o náhrade trov konania sa uspokojil so záverom KS Košice č. 12 C 667/01-255, pričom nezobral do úvahy porušenia súdov počas rozhodovania, ako aj rôzne a zdĺhavé menenie ich   právneho   názoru,   čo   v konečnom   dôsledku   malo   vplyv   na   neúnosné   preťahovanie súdneho sporu.(...) Pokiaľ sa Najvyšší súd SR zaoberal len dôvodnosťou môjho podania a nepreskúmal komplexne moje námietky, postupoval nedôsledne, čím porušil moje práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol, že najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Cdo   107/03   zo   17.   decembra   2003   dôsledne nepreskúmal jeho dovolanie, čím porušil jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a žiada predmetný rozsudok v časti týkajúcej sa náhrady trov konania zrušiť a vec vrátiť na nové konanie najvyššiemu súdu.

II.

Podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa   v súlade   s   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.   Ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní každej   sťažnosti   pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v tomto prípade okresného súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa,   ako   aj   z jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ v sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 107/03 zo 17. decembra 2003 v časti týkajúcej sa jeho výroku o náhrade trov konania, ktorý žiada zrušiť a vec vrátiť na nové konanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom toto porušenie   spája   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   vo   výroku   o   náhrade   trov   konania. Porušovania   uvedeného   práva   sa   mal   dopustiť   najvyšší   súd   svojím   rozsudkom   sp.   zn. 2 Cdo 107/02 zo 17. decembra 2003 tým, že zamietol dovolanie sťažovateľa, ktoré podal proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 12 Co 490/02 z 29. mája 2003, pričom argumentuje   všeobecnými   námietkami „Pokiaľ   sa   Najvyšší   súd   SR   zaoberal   len dôvodnosťou môjho podania a nepreskúmal moje námietky,   postupoval nedôsledne,   čím porušil moje práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Porušenie označeného práva vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej však nenamieta.

Vzhľadom   na   uvedené   skutkové   okolnosti   a tvrdenia   sťažovateľa   uvádzané v sťažnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   sťažovateľ   s úspechom   namietať porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   uvedeným rozhodnutím   všeobecného   súdu,   pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a rozhodnutím najvyššieho súdu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktorého porušenie sťažovateľ spája s námietkou správnosti rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania, nie je absolútne, pretože rozhodnutie všeobecného súdu o náhrade   trov   konania   je   finančno-právnym   nárokom,   ktorý   nie   je   spôsobilý   privodiť sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa § 142 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku trovy konania a ich náhrada je spojená   s účelným   uplatňovaním   alebo   bránením   práva   a súvisí   s rozhodnutím   vo   veci samej, spravidla s úspechom v konaní, resp. s inými zákonom ustanovenými skutočnosťami (so   správaním   odporcu,   ktorý   nemal   úspech   v konaní,   s možnosťou   začať   konanie   bez návrhu, so skončením konania zmierom, so zastavením konania a pod.).

Kvalita konania na všeobecných súdoch reprezentovaná rešpektovaním práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v zásade súvisí   s rozhodovaním vo veci samej, a preto ani nemá súvislosť   s rozhodovaním   o nároku   na   náhradu   trov   konania,   ktoré   patrí   do   výlučnej právomoci všeobecného súdu.

Postup   a rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o trovách   konania   nie   je   rozhodnutím o základnom práve, ktorému poskytuje ochranu čl. 6 ods. l dohovoru, čo vyplýva jednak zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 82/04), ako aj z medzinárodnej judikatúry súvisiacej   s právom   na   spravodlivý   súdny   proces,   podľa   ktorej   rozhodnutia   o trovách konania   nemožno   v princípe   podriadiť   pod   „spory   o občianskych   právach   a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. l dohovoru, tak ako sú tieto interpretované Európskym súdom pre ľudské práva,   preto   priame   uplatnenie   záruk   práva   na   spravodlivý   proces,   ktoré   tento   článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy.

Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivý súdny proces neznamená úspech účastníka konania pred všeobecným súdom pri rozhodovaní o jeho nároku na náhradu trov konania.   Z opačného   pohľadu   možno   povedať,   že   neúspech   v súdnom   konaní,   v danom prípade   nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   vo   výroku   o náhrade trov   konania, nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony   v súlade   s požiadavkou obsiahnutou v čl. 152 ods. 4 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 24/00). Pokiaľ tento výklad nie je   arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   zasahovať   do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, prípadne ak ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03, I. ÚS 225/03).

Ústavný súd nezistil medzi všeobecnými dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom, žiadne také dôvody alebo skutočnosti, ktoré by mohli   spochybniť   právne   závery   najvyššieho   súdu   alebo   by   sa   inak   javili   ako   zjavne neodôvodnené, svojvoľné či inak ústavne neudržateľné.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   nad   rámec   odôvodnenia   konštatuje,   že   sťažovateľ   napriek   výzve ústavného súdu (z 13. marca 2004, ktorá bola jeho právnemu zástupcovi doručená 16. marca 2004) nedoplnil v určenej lehote sťažnosť tak, aby obsahovala predpísané náležitosti podľa §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   napriek   tomu,   že   bol   kvalifikovane   zastúpený advokátom a citovanou výzvou bol vyzvaný na odstránenie nedostatkov svojho podania.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd sa nezaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004