znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 166/03-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2003   predbežne prerokoval   sťažnosť   A.   K.   a O.   K.,   obaja bytom   B.,   ktorou   namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 46/01, za účasti Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. a O. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2003 doručená   sťažnosť   A.   K.   a O.   K.,   obaja   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 46/01. Sťažovatelia   uviedli,   že   ešte   17.   januára   2000   bola   predložená   ich   sťažnosť na prieťahy v trestnom konaní v tejto veci Európskemu súdu pre ľudské práva (následne doplnená   podaním   z   1.   marca   2000),   ktorý   im   listom   zo   16.   januára   2003   oznámil, že v súlade s čl. 35 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd môže prejednať   ich   vec   až   po   vyčerpaní   všetkých   vnútroštátnych   prostriedkov   nápravy. V dôsledku toho podali túto sťažnosť ústavnému súdu.

Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré k nej boli doložené, vyplýva skutkový stav, ktorý možno zhrnúť nasledovne:

Na   základe   zmluvy   o výstavbe   domu   z 5.   novembra   1990   uzavretej   medzi sťažovateľmi   ako   odberateľmi   a stavebnou   firmou   DOBROCHOD   P.,   zastúpenej podnikateľom M. M. ako dodávateľom, mal dodávateľ previesť na sťažovateľov stavebný pozemok v B. a na ňom postaviť rodinný dom. Pretože dodávateľ v dohodnutom termíne nezačal s prácami na výstavbe rodinného domu a sťažovatelia zistili, že nevlastní ani žiadne stavebné pozemky, podali na neho trestné oznámenie, na základe ktorého bolo proti nemu začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu. Súčasne 28. januára 1991 písomne odstúpili od vyššie uvedenej zmluvy o výstavbe domu.

Dňa 18. augusta 1991 podali sťažovatelia proti M. M. na Okresnom súde v Považskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie sumy 600 000 Kčs z titulu vrátenia zálohy poskytnutej menovanému na výstavbu rodinného domu. Okresný súd uznesením sp.   zn.   7   C   690/91   zo   16.   marca   1992   konanie   v právnej   veci   sťažovateľov   zastavil odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   83   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“). V odôvodnení   citovaného   uznesenia   poukázal   na   to,   že   sťažovatelia   si   uplatnili   nárok na náhradu škody proti menovanému v už skôr začatom trestnom konaní.

Keďže v nasledujúcom období bola odhalená ďalšia trestná činnosť menovaného, vyšetrovanie, ktoré bolo v jeho trestnej veci vedené, sa predlžovalo. Hoci v čase doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   bola   už   jeho   trestná   vec   vedená   na   krajskom   súde,   hlavné pojednávanie sa doposiaľ neuskutočnilo. Sťažovatelia sa v priebehu doterajšieho trvania tejto   záležitosti   obracali na rôzne   štátne orgány   a inštitúcie,   čo   však   neprinieslo   žiaden pozitívny výsledok okrem skutočnosti, že dlžník im vrátil z dlžnej sumy čiastku 50 000 Sk.

Dňa 10. februára 1995 M. M. písomne uznal dlh, ktorý má voči sťažovateľom, na základe čoho považujú ich nárok na vrátenie peňazí za nesporný.

Pokiaľ   ide   o prípustnosť   sťažnosti   z   hľadiska   splnenia   podmienky   vyčerpania opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   na   ochranu základných práv sťažovateľov účinne poskytuje a na ktorých použitie sú oprávnení podľa osobitných predpisov [§ 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], zastávajú sťažovatelia názor, že túto podmienku splnili podaním žaloby okresnému súdu v roku 1991.

Čo   sa   týka   označenia   orgánu   verejnej   moci,   proti   ktorému   by   mala   sťažnosť smerovať,   sťažovatelia   uvádzajú,   že „V období   trvania   kauzy   od   r.   1991   kauza   bola v riešení viacerých mestských i krajských orgánov v B., činných v trestnom konaní. 2 krát bola vrátená zo súdu prokurátorovi na došetrenie, nie je preto možné stanoviť orgán, proti ktorému sťažnosť smeruje“.

Návrh na rozhodnutie vo veci samej, ktorého sa sťažovatelia vo vzťahu k ústavnému súdu domáhajú, je formulovaný nasledovne:

„a/ zabezpečiť urýchlenie súdneho pojednávania   b/   priznať   nám   ako   poškodeným   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 2 235 000 Sk.“

Špecifikáciu   rozsahu   a dôvodov   požadovaného   primeraného   finančného zadosťučinenia predložili sťažovatelia v samostatnej prílohe.

Listom   z 28.   marca   2003   požiadal   ústavný   súd   v rámci   prípravy   predbežného prerokovania   sťažnosti   o stanovisko   k veci   krajský   súd.   Vo   vyjadrení   predsedníčky krajského   súdu   k stavu   konania   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   1   T   46/01   doručenom ústavnému   súdu   5.   mája   2003   sa   uvádza,   že   túto   vec   vybavuje   predsedníčka   senátu JUDr. G. Š., ktorej stanovisko totožné s jej stanoviskom zároveň zasiela.

V označenom stanovisku menovaná predsedníčka senátu o. i. uviedla: „Ide o trestnú vec obžalovaného M. M. a spol., v súčasnej dobe vedená na našom súde pod sp. zn. 1 T 46/01. Prvá obžaloba Krajského prokurátora v Bratislave napadla na tunajší súd 11. 12. 1998. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 21. 06. 1999 bola vec vrátená krajskému prokurátorovi na došetrenie. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR.

V súčasnej dobe tunajší súd prijal obžalobu Krajského prokurátora v Bratislave dňa 03. 12. 2001 sp. zn. 2 Kv 13/01 v tej istej veci a vec sa vedie pod našou sp. zn. 1 T 46/01. Obžaloba,   ktorú   v prílohe   predkladám,   pozostáva   z množstva   obzvlášť   závažnej   trestnej činnosti   majetkovej   povahy,   ktorú   mali   spáchať   traja   obžalovaní   i ako   členovia organizovanej   skupiny.   Pre   rozsiahlosť   spisového   materiálu,   ale   najmä   pre   urýchlenie konania som uznesením zo dňa 28. 08. 2002 vylúčila zo spoločného konania časť konania na samostatné konanie, pričom práve v tomto vylúčenom konaní vystupujú ako poškodení aj sťažovatelia – manželia A. a O. K.

V súčasnej dobe Krajský súd v Bratislave koná v trestnej veci tzv. clearingu, kde už boli vytýčené viaceré hlavné pojednávania, kde sa ovšem hlavné pojednávanie odročilo, či   už   z dôvodu   závad   v doručení   a následného   zisťovania   pobytu   obžalovaných,   alebo práceneschopnosti obžalovaných alebo ich obhajcov.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľov,   títo   boli   poučení   o tom,   že   v teraz   prejednávanom trestnom čine tzv. clearingového zúčtovania (uvedeného v bode 3./ obžaloby) nie je možné ich pripustiť do konania ako poškodených a rozhodnúť o ich nároku na náhradu škody. Sťažovatelia sa často obracali, aj svojou osobnou prítomnosťou na tunajšom súde, obracajú na mňa ako predsedníčku senátu o pomoc a radu, mám vedomosť, že sa obracajú i na podpredsedu tunajšieho súdu pre úsek trestný.

Ako vyplýva z trestného spisu, najmä dotazu z Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 4 C 68/02, sťažovatelia zrejme podali nárok na náhradu škody aj na tomto civilnom súde. Napriek   tomu   prípisom   na   tunajší   súd   zo   dňa   24.   01.   2002   uplatnili   škodu   aj v trestnom konaní. Poučila som sťažovateľov, že o náhrade škody v trestnom konaní nebude môcť byť rozhodnuté dovtedy,   kým tunajší súd nerozhodne o skutku,   ktorý je vylúčený na samostatné konanie (bod 3./ obžaloby – clearing), a že by bolo pre nich výhodnejšie zotrvať   na   nároku   na   náhradu   škody   občianskoprávnou   žalobou,   ktorú   mali   podanú. V trestnej   veci   sú síce zaistené   peniaze   v banke na účte   obžalovaného   M.   M.   vo   výške 8,885.006,- Sk s príslušenstvom, avšak ďalšia poškodená strana: Ministerstvo financií SR uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 80.652.715,- Sk.

Obžalovaný M. M. sa na hlavnom pojednávaní dňa 28. 1. 2003 vyjadril k nároku sťažovateľov, keď uviedol, že on je ochotný škodu sťažovateľom uhradiť, avšak až po tom, ako mu bude odblokovaný účet v banke.“

Pretože   sa   vo   vyjadrení   krajského   súdu   uvádza,   že   sťažovatelia   uplatnili   nárok na   „náhradu   škody“   aj   na   okresnom   súde,   na   ktorom   je   ich   vec   vedená   pod   sp.   zn. 4 C 68/02, požiadal ho ústavný súd listom z 23. júla 2003, aby mu poskytol informácie o tomto   konaní.   Na   základe   urgencie   ústavného   súdu   z 26.   augusta   2003   bolo   mu 19. septembra 2003 doručené vyjadrenie sudkyne JUDr. H. G., ktorá vec sťažovateľov na okresnom súde prejednáva a rozhoduje.

V   citovanom   vyjadrení   menovaná   sudkyňa   uviedla, „...že   na   Krajský   súd v Bratislave dňa 14. 9. 2001 napadlo podanie A. a O. K., bytom B., ktoré nazvali ako žiadosť o rozhodnutie o náhrade škody v konaní 2 Kv 66/96 proti M. M. a spol.

Krajský súd v Bratislave nám podanie navrhovateľov 1/, 2/ odstúpil dňa 6. 2. 2002 v zmysle § 104a ods. 2 O. s. p. z dôvodov vecnej príslušnosti s poukazom na § 9 ods. 1 O. s. p. ako okresnému súdu vecne a miestne príslušnému (§ 9 ods. 1 a § 84, § 85 ods. 1 O. s. p.). Z písomností, ktoré navrhovatelia 1/, 2/ pripojili k svojmu podaniu súd zistil, že na tunajšom súde už prebiehali konania v tej istej kauze a to v konaní 7 C 123/91 zo dňa 5.   2.   1991,   v ktorom   vystupovali   navrhovatelia   1/,   2/   ako   žalobcovia   proti   žalovanej stavebnej   firme   DOBROCHOD   v zastúpení   M.   M.,   P.   o zaplatenie   600.000,-   Sk s príslušenstvom.   Toto   konanie   bolo   zastavené   uznesením   zo   dňa   26.   4.   1991   pre nezaplatenie súdneho poplatku. V ďalšom konaní na tunajšom súde pod č. 7 C 690/91 sa opätovne domáhali náhrady škody vo výške 600.000,- Sk s príslušenstvom voči tomu istému žalovanému. V tomto konaní tunajší vo veci rozhodol tak, že uznesením zo dňa 16. 3. 1992 pod č. 7 C 690/91-80 konanie zastavil pre prekážku litispedencie podľa § 83 O. s. p. Voči tomto uzneseniu navrhovatelia 1/, 2/ podali odvolanie a krajský súd uznesením zo dňa 25. 5. 1992 pod č. 10 Co 170/92-87 ich odvolanie odmietol. V dôvodoch zastavujúceho uznesenia tunajší súd uviedol, že dôvody litispedencie vidí v tom, že navrhovatelia 1/, 2/ si škodu uplatnili v trestnom konaní a teda o tej istej veci nemôžu prebiehať dve konania.

Keďže navrhovatelia 1/, 2/ vo svojom podaní zo dňa 14. 9. 2001 trestné konanie proti M.   M.   riadne   neoznačili,   súd   musel   zisťovať,   v ktorom   trestnom   konaní   bol   nárok navrhovateľov 1/, 2/ ohľadne tejto náhrady škody uplatňovaný a či už v trestnej veci bolo rozhodnuté o vine a treste M. M., ako i o uplatnenej náhrade škody navrhovateľov 1/, 2/. Tunajší súd zistil, že trestné konanie pre trestný čin podvodu proti M. M., nar. 9. 2. 1954 sa vedie na Krajskom súde v Bratislave, Záhradnícka 10 pod č. 1 T 46/01, v ktorom konaní v rámci   adhézneho   konania,   si   navrhovatelia   1/,   2/   voči   M.   M.   uplatnili   aj   nárok na   náhradu   škody   vo   výške   600.000,-   Sk.   Túto   skutočnosť   nám   oznámila   predsedkyňa senátu   JUDr.   G.   Š.,   ktorá   vedie   pojednávanie   v konaní   1   T   46/01   na   Krajskom   súde v Bratislave   s tým,   že   navrhovatelia   1/,   2/   opätovne   potvrdili   uplatnenie   tohto   nároku v trestnom konaní dňa 28. 1. 2003. V tejto trestnej veci nebolo doposiaľ rozhodnuté ani o vine,   ani   o treste,   ani   o uplatnenom   nároku   navrhovateľov   1/,   2/   na   náhradu   škody. V trestnej veci termín pojednávania bol vytýčený na deň 5. 6. 2003, kde vo veci nebolo rozhodnuté a ďalší termín pojednávania bol vytýčený na deň 29. - 30. októbra 2003 na Krajskom súde v Bratislave v konaní 1 T 46/01. Tieto skutočnosti súd šetril cieľavedome od postúpenia podania navrhovateľov 1/, 2/, teda od doby 6. 2. 2003 doteraz.

Tunajší   súd   je   toho   názoru,   že   žiadosť   navrhovateľov   1/,   2/   mala   byť   správne adresovaná Krajskému súdu v Bratislave do konania 1 T   46/01,   ako urgencia ohľadne rozhodnutia   v trestnej   veci   a o náhrade   škody   navrhovateľov.   Keďže   trestné   konanie v podaní navrhovateľov 1/, 2/ nebolo riadne označené, krajský súd potom ich podanie bral ako   uplatnený   návrh   na   náhradu   škody   v občiansko-právnom   konaní,   ktorý   postúpil z dôvodu vecnej príslušnosti tunajšiemu súdu tak ako bolo zhoracitované.

Do dnešného dňa nie je rozhodnuté vo veci 1 T 46/01 o vine a treste M. M. a teda ani o nároku navrhovateľov 1/, 2/ o náhradu škody, ktorú uplatnili v adhéznom konaní. Preto súd dňa 13. 8. 2003 navrhovateľov 1/, 2/ vyzval, či svoje podanie, ktoré napadlo na Krajský súd v Bratislave dňa 14. 9. 2001 považujú za žalobu. Ak áno, tak potom boli poučení, že ich nárok nemá náležitosti   podľa   § 42   ods.   2   O.   s.   p.   s tým,   ak svoje   podanie   vzhľadom na zhorauvedené skutočnosti nezoberú späť, musia svoje podanie doplniť spôsobom podľa § 42 ods. 3 O. s. p. v lehote 30 dní, lebo v opačnom prípade súd konanie zastaví podľa § 43 ods. 2 O. s. p. O spôsobe odstránenie vád podania, súd navrhovateľov 1/, 2/ podrobne poučil“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až 56 zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia namietajú postup krajského súdu v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 46/01 začatom na základe obžaloby krajského prokurátora sp. zn. 2 Kv 13/01, ktorá mu bola doručená 3. decembra 2001.

Ústavný súd posudzoval danú vec so zreteľom na účel, podstatu a zmysel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa   rozhodnutia orgánu   verejne moci. Kľúčovým pojmom a atribútom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka konania v „jeho veci“. V nadväznosti na to ústavný súd vyslovuje názor, že uplatnenie tohto základného práva má väzbu iba na takú vec účastníka v konaní pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejedaní veci účastníka konania.

V konaní pred krajským súdom, v ktorom sa rozhoduje o občianskoprávnom nároku sťažovateľov   v procesnom   postavení   poškodených,   v ktorom   podľa   nich   dochádza k porušovaniu   ich   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov,   nie je možné považovať za vec samu konanie o nimi uplatnenom nároku, ale je ním trestné stíhanie iných osôb (obžalovaných). Trestné stíhanie sa vykonáva podľa ustanovení zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Tr. por.“ alebo „Trestný poriadok“). Podľa § 1 prvej vety Tr. por. je účelom tohto zákona upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel Trestného poriadku nie je výslovne   vyjadrený,   a preto   je vecou   samou   v trestnom   konaní zistenie   trestných   činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov. Podľa   § 2 ods. 4 a 5 Tr. por.   ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia   trestné   veci   prejednávať čo   najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať občianske   práva zaručené ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Z uvedeného je zrejmé, že zákonným účelom postupu orgánov činných v trestnom konaní nie je prerokovanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodených, keďže tento má súkromnoprávnu povahu. Ako už bolo uvedené, možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody poškodenými v trestnom konaní nemôže byť vecou samou v takom zmysle, ako to je ponímané v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Tieto závery majú oporu aj v doterajšej judikatúre ústavného súdu (IV. ÚS 4/02), podľa ktorej „účel trestného konania, jeho predmet a základné zásady, na ktorých spočíva dosahovanie tohto účelu, vylučuje záver, aby poškodení mali právo na to, aby ich vec – nárok na náhradu škody – bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní. Prípustnosť uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom konaní nie je dôvodom na záver o tom, že v trestnom konaní sa stáva vecou samou nárok poškodeného. Táto možnosť je iba zvýhodnením poškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok a ak to nebráni účelu trestného konania môže dosiahnuť uspokojenie svojho súkromnoprávneho nároku prípadne aj v trestnom konaní. To, že sa táto možnosť nemôže uplatniť na úkor dosahovania účelu trestného   konania   (§   1   Tr.   por.),   vyjadrujú   viaceré   ustanovenia   Trestného   poriadku (§   44   ods.   4,   podľa   ktorého   výkonom   práv   poškodených   nesmie   byť   ohrozený   rýchly priebeh trestného stíhania; § 229 ods. 1, podľa ktorého ak niet podľa výsledku dokazovania pre vyslovenie povinnosti na náhradu škody podklad alebo ak by bolo pre rozhodnutie o povinnosti   na   náhradu   škody   potrebné   vykonať   ďalšie   dokazovanie,   ktoré   presahuje potreby trestného stíhania a podstatne by ho pretiahlo, súd odkáže poškodeného na konanie o občianskoprávnych veciach, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom)“.

V dôsledku   zákonnej   možnosti   odkázať   poškodeného   na   konanie   vo   veciach občianskoprávnych   nie   je   preto   možné   uvažovať   o priznaní   základného   práva na   prerokovanie   jeho   nároku   na   náhradu   škody   bez   zbytočných   prieťahov   v adhéznom konaní v takom rozsahu, ako prináleží účastníkovi konania v občianskoprávnom konaní, a to najmä v prípade, že by jeho realizácia presiahla potreby trestného konania.

Ústavný súd v súvislosti s možnosťami poškodeného domáhať sa v trestnom konaní svojho práva spôsobom uvedeným v čl. 48 ods. 2 ústavy pripustil v niektorých smeroch možnosť obmedzenia jednotlivých subjektov práv trestného konania vrátane poškodeného, a to so zreteľom na účel Trestného poriadku (§ 1) a základné zásady trestného konania (§ 2) v rámci   vyvažovania   stretávajúcich   sa   záujmov   a tiež   s prihliadnutím   na   rozdelenie procesných   funkcií   na   hlavné   (obžaloba,   obhajoba   a rozhodovanie   veci)   a vedľajšie (náhrada   škody   a zhabanie   veci),   čo   sa   prejavuje napríklad   v prípade,   že   je   poškodený odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach (§ 229 Tr. por.). Obmedzenie základného práva poškodeného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však   neznamená   zásah   do   jeho   podstaty,   pretože   poškodený   môže   toto   ústavné   právo realizovať   v konaní   pred   súdom   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku (m. m. III. ÚS 8/00).

Z citovaného vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že v súčasnosti je na ňom vedené pod sp. zn. 4 C 68/02 konanie začaté na základe podania sťažovateľov, ktoré mu bolo odstúpené krajským súdom 6. februára 2002 v zmysle § 104a ods. 2 OSP z dôvodov vecnej príslušnosti   s poukazom   na   §   9   ods.   1   OSP   ako   súdu   vecne   a   miestne   príslušnému (§ 84 a § 85 ods. 1 OSP). Predmetom tohto konania je nárok na náhradu škody uplatnený sťažovateľmi proti M. M., ktorý zároveň uplatňujú proti menovanému v adhéznom konaní pred krajským súdom. Sťažovatelia majú preto v prípade odstránenia zákonnej prekážky litispendencie podľa § 83 OSP a doplnení ich návrhu na základe výzvy okresného súdu podľa   §   42   ods.   3   OSP   k dispozícii   iný   účinný   prostriedok   ochrany   v konaní   pred občianskoprávnym súdom podľa § 79 ods. 1 OSP.

Podľa názoru ústavného súdu je žalobu o náhradu škody potrebné kvalifikovať ako účinný   právny   prostriedok   ochrany   práv   a slobôd   poškodených   s tým,   že   takáto   žaloba vymedzuje v občianskom sporovom konaní nárok poškodených na náhradu škody už ako ich   vec,   vo vzťahu ku ktorej majú (na rozdiel, keď by ako poškodení uplatnili právo na náhradu škody v adhéznom konaní) zaručené základného právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy).

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že namietaný postup krajského súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 1 T 46/01, nemôže byť v žiadnej súvislosti s ústavne garantovaným   základným   právom   na   prerokovanie   veci   sťažovateľov   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pod vecou sťažovateľov totiž treba v okolnostiach prípadu   rozumieť   nárok   na   náhradu   škody,   rozhodovanie   o ktorom   neprináleží   k účelu trestného   konania, a navyše   takýto   nárok   môžu   sťažovatelia   uplatňovať za   predpokladu splnenia   zákonných   podmienok   aj   v občianskom   spore.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol, bolo už bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu v ústavnoprávnom konaní, ako aj zvyšnou časťou sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2003