znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 165/2014-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   v konaní   o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   RAFEX s. r. o. „v likvidácii“,   Šarkaň,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Janou   Fridrichovou,   Jakubovo námestie 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   26 Cb 35/2005,   za   účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1.Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   RAFEX s. r. o.   „v   likvidácii“, na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 26 Cb 35/2005 porušené bolo.

2.   Obchodnej   spoločnosti   RAFEX s. r. o.   „v   likvidácii“,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie   v sume   3 000   €   (slovom   tritisíc   eur),   ktoré   jej   j e   Okresný   súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti RAFEX s. r. o.   „v   likvidácii“,   trovy   konania   v sume   501,58   €   (slovom   päťstojeden   eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej, Jakubovo námestie 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 165/2014   z 13.   marca   2014   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RAFEX s. r. o. „v likvidácii“ (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 26 Cb 35/2005   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“).   Vo zvyšnej   časti,   v ktorej   sťažovateľka namietala porušenie označeného práva postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   2 Cob 242-243/2009   a sp. zn. 2 Cob 474/2011, bola sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 20. decembra 2004 podala okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu proti žalovaným v 1. a 2. rade, pričom po podaní odporu   proti   platobnému   rozkazu   bola   vec   vedená   pod   sp. zn.   26 Cb 35/2005   (neskôr pod sp. zn. 26 Cb 12/2013).

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   prípisom sp. zn.   Spr.   3806/2013   (doručeným   ústavnému   súdu   11.   novembra   2013),   v ktorom   sa okrem iného uvádza:

„Vo   vzťahu   ku   konaniu   Okresného   súdu   Bratislava III   je   možné   posudzovať   iba úkony, ktoré boli predmetom prvostupňového súdneho konania. Ako vyplýva z prehľadu jednotlivých   procesných   úkonov   žaloba   napadla   dňa   20. 12. 2004   a   po   vykonanom dokazovaní,   ktoré   bolo   čiastočne   komplikované   nutnosťou   vykonávania   dôkazov prostredníctvom   dožiadaného   súdu   ako   i   skutočnosťou   o   prerušení   konania,   resp. samotnými   žiadosťami   navrhovateľa   o   vyčkanie   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu v podobnej veci, súd vyhlásil prvostupňový rozsudok dňa 22. 04. 2009. Proti uvedenému rozsudku   bolo   podané   odvolanie   a   v   čase   od   10. 08. 2009   do   14. 06. 2010   prebiehalo odvolacie   konanie,   keď   Krajský   súd   v   Bratislave   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie, meritórne vec rozhodol a vec nadobudla právoplatnosť dňa 23. 06. 2010. V nadväznosti na toto   rozhodnutie   bolo   podané   dovolanie   a   v   čase   od   02. 09. 2010   do   30. 08. 2011 prebiehalo dovolacie konanie, v ktorom bolo zrušené meritórne rozhodnutie Krajského súdu v   Bratislave   a   vec   bola   vrátená   opätovne   do   odvolacieho   konania.   Odvolacie   konanie prebiehalo na Krajskom súde v Bratislave od 23. 11. 2011 do 22. 01. 2013, kedy krajský súd vrátil spis prvostupňovému súdu na nové prejednanie veci. Následne uznesením Okresného súdu   Bratislava III   zo   dňa   13. 05. 2013   pre   späťvzatie   návrhu   bolo   konanie   zastavené. Z pohľadu   Okresného   súdu   Bratislava III   poukazujem   predovšetkým   na   to,   že   vo   veci prvostupňový   súd   vyhlásil   rozsudok   dňa   22. 04. 2009.   Následne   prebiehalo   vo   veci prakticky   od   10. 08. 2009   až   do   22. 01. 2013   najskôr   odvolacie   a   v   nadväznosti   na   to dovolacie konanie, na ktoré Okresný súd Bratislava III nemal žiadny vplyv, resp. v tejto časti iba doručoval súdne rozhodnutia v lehotách, ktoré nemožno považovať za prieťahy v konaní. Následne po vrátení spisu bolo konanie zastavené.

Okrem toho navrhujem ústavnému súdu, aby pri svojom rozhodovaní zvážil najmä tú okolnosť,   že   predmetom   konania   je   reálne   plnenie   zo   zmluvy,   ktorého   sa   domáhal navrhovateľ   žalobou   zo   dňa   20. 12. 2004.   Navrhovateľ,   ktorým   je   zároveň   sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že jeho právne postavenie je neisté a to v sťažnosti, ktorú doručil ústavnému súdu dňa 06. 03. 2013, pričom z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 01. 03. 2011 suma, ktorá je predmetom nároku, bola zo strany odporcu v rámci výkonu rozhodnutia zaplatená a sťažovateľ už na odvolacom pojednávaní dňa 24. 01. 2012 zobral v celom   rozsahu   žalobu   späť.   Z   tohto   možno   vyvodiť   záver,   že   právne   postavenie sťažovateľa – navrhovateľa z pohľadu žalovaného nároku nie je už vôbec neistým, nakoľko jeho   nárok   zanikol   splnením   dňa   01. 03. 2011.   Z   uvedeného   dôvodu   bolo   i   konanie uznesením   prvostupňového   súdu   zo   dňa   13. 05. 2013   zastavené.   V   tejto   súvislosti poukazujem i na to, že pokiaľ by nedošlo k zastaveniu konania pre späťvzatie návrhu, muselo   by   dôjsť   bez   ďalšieho   k   zamietnutiu   návrhu   vzhľadom   na   to,   že   nie   je   možné navrhovateľovi priznať sumu, ktorá mu už bola uhradená.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko v podaní (doručenom ústavnému súdu 30. apríla 2014), v ktorom okrem iného uviedla:

«V prvom rade treba zdôrazniť na akej skutočnosti spočíva pertraktovaná ústavná sťažnosť.   Je   síce   pravdou,   že   sťažovateľkin   dlžník   (a. s.   Levické   mliekárne)   zaplatil pod tlakom exekúcie v marci 2011, no v merite veci pretrváva stav právnej neistoty. A to je v danej   afére   kritický   fenomén.   Proces,   ktorý   sa   začal   v   decembri   2004   (podaním predmetnej   žaloby),   je   dnes   „len“   v   štádiu   odvolacieho   konania   na   Krajskom   súde Bratislava (pod č. 2 Cob 474/2011). Je tomu tak preto, lebo:

OS Ba III rozhodol v prvom stupni až dňa 22. 04. 2009 [teda istotne nad časovým „limitom“   –   veď   lehotu   presahujúcu   obdobie   troch   rokov   považuje ÚS SR za neakceptovateľnú   na   riešenie   akejkoľvek   zložitej   právnej   otázky   (III. ÚS 62/2006, II. ÚS 12/2004,   I. ÚS 10/2000).   Také   obdobie   súdneho   konania   nemožno   hodnotiť   ako efektívne vedenie súdneho procesu – III. ÚS 9/2000. ÚS SR spresnil, že konanie, ktoré nad tento rámec trvá na súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej, možno považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Zdĺhavosť konania totiž   v   princípe   predlžuje   stav   právnej   neistoty   dotknutého   účastníka   konania pred všeobecným súdom do tej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate].

OS Ba III pritom   rozhodol   vecne   chybne   a   popritom   urobil   (toleroval)   vážnu procesnú chybu pri vypočúvaní svedka M. Z. Špeciálne tou argumentoval KS Ba, keď sa dňa 20. 11. 2012 rozhodol, že druhý raz zruší rozsudok OS Ba III č. 26 Cb 35/2005 z 22. 04. 2009.   Dá   sa   teda   istotne   povedať,   že   nebol   naplnený   obsah   sťažovateľovho   ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Nestačí, aby všeobecné súdy vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/1998, II. ÚS 157/2002, I. ÚS 76/2003, III. ÚS 29/2003, III. ÚS 239/2006). K vytvoreniu „stavu právnej istoty“ dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ – II. ÚS 26/1995, III. ÚS 87/2002, III. ÚS 127/2003.

Ak dnes a v predmetnej súvislosti už nekomentujeme absurdnosť existencie dvoch diametrálne protichodných rozhodnutí KS Ba (na tej istej faktografickej právnej báze), tak sme nerezignovali ale redukovali sme sa do účelovosti. Tento moment aj istým spôsobom (hoci   skreslene)   vníma   predseda   OS Ba III   JUDr.   T.   Michálek,   keď   hovorí,   že   ústavnú sťažnosť   sme   podali   účelovo   a   jediným   motívom   môže   byť   iba   získanie   finančného zadosťučinenia. Je potrebné zamyslieť sa: Prvou otázkou je, či je vôľou sťažovateľovi odňať ochranu čl. 12 ods. 4 Ústavy SR. Druhým momentom je fakt, že ústavná sťažnosť je per se účelovým   podaním.   Tretím   momentom   je   predsedom   OS Ba III   JUDr.   T.   Michálekom insinuovaná „ziskuchtivosť“, keď žiadame o priznanie finančného zadosťučinenia. Hlavným naším cieľom je dosiahnutie právnej istoty v predmetnej kauze. Už sme uviedli   (a   to   nesmie   vedeniu   OS Bratislava III   uniknúť),   že   spor   je   dodnes   otvorený! Sekundárne   smerujeme   k   priznaniu   finančného   zadosťučinenia.   Uplatnenie   je   právom sťažovateľa – priznanie je možnosťou ÚS SR v rámci jeho kompetencie. V tomto smere je názor vedenia všeobecného súdu (porušovateľa) viac menej irelevantný.»

Ďalej sťažovateľka uviedla:«Chceme ešte upriamiť pozornosť štvrtého senátu ÚS SR na výstižnú pozíciu ÚS SR (vyjadrenú v podobných súvislostiach napr. v Náleze č. I. ÚS 663/2013 z 05. 03. 2014). Citujeme: „súd nekonal koncentrovane a bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené nepovažoval   Ústavný   súd   za   potrebné   poukazovať   na   jednotlivé   obdobia   nečinnosti okresného súdu, pretože celková doba takmer sedem rokov (poznámka: v našom prípade ide o desať rokov), počas ktorej vec sťažovateľa nie je právoplatne skončená, sama o sebe osvedčuje dôvodnosť podanej sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 26 Cb 35/2005 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 20. decembra 2004 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na vydanie platobného rozkazu proti žalovaným v 1. a 2. rade,

- 3. januára 2005 okresný súd uznesením vyzval sťažovateľku, aby spresnila podaný návrh na začatie konania,

- 26. januára 2005 okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému podali odpor žalovaní v 1. aj 2. rade (8. februára 2005, resp. 15. februára 2005),

- 22. februára 2005 okresný súd uznesením uložil žalovaným v 1. a 2. rade zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor,

-   6.   júla   2005   po   predložení   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   3 K 223/2004 z 22. marca   2005   o vyhlásení   konkurzu   na   majetok   žalovaného   v 1.   rade   okresný   súd uznesením prerušil napadnuté konanie,

- 19. októbra 2005 okresný súd uznesením rozhodol, že konanie proti žalovanému v 2. rade nevylučuje na samostatné konanie,

- 29. júna 2006 okresný súd na základe návrhu sťažovateľky uznesením zastavil konanie proti žalovanému v 1. rade,

- 12. septembra 2006 v dôsledku podaného odvolania žalovaným v 2. rade okresný súd predložil súdny spis na rozhodnutie krajskému súdu,

- 30. novembra 2006 krajský súd odvolanie žalovaného v 2. rade odmietol z dôvodu, že na jeho podanie nebol oprávnený,

- 17. apríla 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 4. jún 2007,

- 4. júna 2007 okresný súd pojednávanie odročil s tým, že sťažovateľka oznámi súdu mená svedkov, ktorých navrhuje vypočuť dožiadaným Okresným súdom Veľký Krtíš,

-   24. septembra   2007   okresný   súd požiadal   dožiadaný Okresný   súd Veľký   Krtíš o vypočutie svedka, pričom súdny spis mu bol doručený 1. októbra 2007,

-   13.   novembra   2007   dožiadaný   Okresný   súd   Veľký   Krtíš   vykonal   výsluch navrhovaného svedka a 22. novembra 2007 bol súdny spis vrátený okresnému súdu,

- 29. novembra 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 6. február 2008,

- 6. februára 2008 okresný súd odročil pojednávanie na 19. marec 2008,

-   19.   marca   2008   sa   uskutočnilo   nariadené   pojednávanie,   avšak   bolo   odročené na neurčito s tým, že sťažovateľka písomným podaním z 3. marca 2008 navrhla „odročenie konania,   resp.   prerušiť   ho   až   do   skončenia   konania   22 Cb 35/05,   ktoré   je   vedené na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 4 Obdo 25/07...“,

- 22. apríla 2009 okresný súd rozsudkom č. k. 26 Cb 35/2005-290 konanie v časti zaplatenia istiny v sume 1 664,30 € zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol,

- 11. mája 2010 krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 242/2009-379 z 11. mája 2010 odvolaním sťažovateľky napadnutý prvostupňový rozsudok zmenil tak, že zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľke sumu 14 309,80 € s prísl.,

-   8.   júla   2010   bolo   okresnému   súdu   doručené   dovolanie   žalovaného   v 2.   rade proti rozsudku krajského súdu z 11. mája 2010 s návrhom na odklad jeho vykonateľnosti,

-   23.   júla   2010   okresný   súd   vyzval   žalovaného v 2.   rade   na   zaplatenie   súdneho poplatku za dovolanie (jeho platba bola realizovaná 6. augusta 2010),

-   2.   septembra   2010   bolo   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) doručené dovolanie spolu so súdnym spisom na rozhodnutie,

-   25.   augusta   2011   bol   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Obdo 32/2010 v napadnutej časti zrušený rozsudok krajského súdu z 11. mája 2010 a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená tomuto súdu na ďalšie konanie,

- 7. októbra 2011 okresný súd doručoval uznesenie najvyššieho súdu účastníkom konania,

- 23. novembra 2011 okresný súd predložil súdny spis krajskému súdu „s poukazom na rozhodnutie NS SR...“,

-   24.   januára   2012   na   pojednávaní   uskutočnenom   na   krajskom   súde   právna zástupkyňa   vyhlásila,   že   berie   „v   tomto   konaní   žalobu   v celom   rozsahu   späť,   nakoľko odporca   medzičasom   žalovanú   sumu   navrhovateľovi   uhradil   a to   01. 03. 2011 aj s príslušenstvom a istinou“; avšak právny zástupca žalovaného v 2. rade so späťvzatím žaloby   nesúhlasil;   krajský   súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito   na   účel   písomného vyhotovenia uznesenia o nepripustení späťvzatia žaloby,

-   24.   januára 2012   krajský   súd uznesením   „nepripustil   späťvzatie žaloby podané dňa 24. 01. 2012“,

- 28. marca 2012 krajský súd predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie,

-   30.   apríla   2012   najvyšší   súd „odvolacie   konanie   zastavil“,   pričom   spis   bol krajskému súdu vrátený 11. mája 2012,

-   20.   novembra   2012   krajský   súd   uznesením   v napadnutej   časti   zrušil   rozsudok okresného súdu sp. zn. 26 Cb 35/2005 z 21. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu vrátený 22. januára 2013),

- 4. marca 2013 bol súdny spis pridelený na prerokovanie a rozhodnutie novému zákonnému sudcovi,

-   13.   mája   2013   okresný   súd   uznesením   sp. zn.   26 Cb 12/2013   (pôvodne   sp. zn. 26 Cb 35/2005, pozn.) konanie na základe opätovného späťvzatia návrhu na začatie konania zastavil   (sťažovateľka   podaním   doručeným   okresnému   súdu   27.   februára   2013   okrem späťvzatia vzniesla aj námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu, pozn.),

- 18. septembra 2013 bol súdny spis spolu s odvolaním predložený krajskému súdu, kde v súčasnosti prebieha odvolacie konanie.

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   po   podaní   odvolania   proti   uzneseniu okresného súdu z 13. mája 2013, ktorý na základe späťvzatia návrhu sťažovateľky konanie zastavil a spis spolu s odvolaním 18. septembra 2013 predložil na rozhodnutie krajskému súdu. krajský súd uznesením sp. zn. 2 Cob 241/2013 z 31. marca 2014 uznesenie okresného súdu z 13. mája 2013 o zastavení napadnutého konania potvrdil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/2014).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom preskúmavaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na zaplatenie pohľadávky s prísl. za realizovanú dodávku mlieka. Podľa názoru ústavného súdu takéto spory   v   rámci   obchodnoprávnych   vzťahov   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Metodika a postup rozhodovania v týchto veciach je obsiahnutá v stabilizovanej a pomerne rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov.   Obdobne   ústavný   súd   hodnotí   aj   sťažnosťou napadnuté   konanie,   konštatujúc,   že   jeho   doterajší   priebeh   nemožno   pripísať   na   vrub zložitosti prerokúvanej veci.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jej ťarchu v súvislosti   s doterajšou dĺžkou napadnutého konania. Pokiaľ sťažovateľka v priebehu konania navrhovala vyčkať na rozhodnutie v analogických veciach, ústavný súd konštatuje,   že   uvedená   skutočnosť   nemala   na   priebeh   napadnutého   konania   zásadnejší vplyv,   rovnako   ako   procesné   prostriedky,   ktoré   využívala   na   ochranu   a presadzovanie svojich práv. Ústavný súd taktiež konštatuje, že hoci sťažovateľka svoj návrh zobrala späť a okresný   súd   uznesením   z 13.   mája   2013   konanie   zastavil,   po podaní   odvolania   proti uzneseniu okresného súdu bola vec predložená krajskému súdu 18. septembra 2013, ktorý o odvolaní   rozhodol   uznesením   až   31.   marca   2014,   pričom   uznesenie   okresného   súdu z 13. mája 2013 o zastavení napadnutého konania potvrdil. Podľa názoru ústavného súdu možno preto argumentáciu okresného súdu poukazujúceho na účelovosť podania sťažnosti ústavnému súdu akceptovať iba čiastočne.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či mohlo dôjsť k porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľky,   bol   postup   okresného   súdu v napadnutom   konaní.   Ústavný   súd   najmä konštatuje,   že   tento   postup   nebol   dostatočne efektívny   a sústredený.   Záver   o neefektívnom   a nesústredenom   postupe   okresného   súdu v napadnutom konaní trvajúcom takmer 10 rokov vyplýva podľa názoru ústavného súdu z toho,   že   o právnom   základe   sťažovateľkou   uplatneného   nároku   nebolo   v napadnutom konaní meritórne rozhodnuté. Hoci napadnuté konanie bolo na základe späťvzatia návrhu sťažovateľkou   zastavené   vzhľadom   na   to,   že   jej   pohľadávka   bola   v rámci   súvisiaceho exekučného konania uspokojená, právny základ uplatneného nároku sťažovateľky môže byť (ešte   bude) predmetom   iného   konania,   keďže   odporca   popiera   opodstatnenosť   úhrady pohľadávky, ktorá bola realizovaná v rámci exekučného konania.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale aj neefektívna, resp.   nesústredená   činnosť   štátneho orgánu   (všeobecného súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľka obrátila na štátny orgán, aby o jej   veci   rozhodol   (obdobne   napr.   IV. ÚS 22/02,   IV. ÚS 380/08,   III. ÚS 103/096, I. ÚS 7/2011).

Pri   konštatovaní   neefektívnosti   a nesústredenosti   postupu   okresného   súdu v napadnutom   konaní zobral   ústavný   súd   do   úvahy najmä   tú   skutočnosť,   že   napadnuté konanie   ako   celok   fakticky   do   jeho   skončenia   uznesením   o zastavení   trvalo   takmer 10 rokov, čo nie je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   26 Cb 35/2005   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov,   vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   uznesením   13.   mája   2013 na základe   späťvzatia   návrhu   sťažovateľkou   napadnuté   konanie   zastavil,   pričom   jeho rozhodnutie po podaní odvolania potvrdil krajský súd uznesením sp. zn. 2 Cob 241/2013 z 31. marca 2014.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   6 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Sťažovateľka poukázala na „výraznú intenzitu zásahov“ do jej práv a ďalej poukázala na to, že „spor sa celkovo vedie už deviaty rok“ a že okresný   súd   jej „neefektívnou   procesnou   prácou,   protrahovanou   nečinnosťou a nezákonnosťami spôsobil a stále spôsobuje mimoriadne ťažkosti“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 26 Cb 35/2005, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, a pri treťom úkone právnej služby vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,81 € a 1 x 8,04 €) sumu 417,98 €. Keďže advokátka je platkyňou dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 501,58 €.

Ústavný súd uplatnenú odmenu advokátky za úkon „ďalšia porada alebo rokovanie s klientom“ vrátane   paušálu   1   x   7,81   €   nepriznal,   pretože   ho   nepovažoval   za   účelné na ochranu namietaného porušenia základného práva sťažovateľky.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014