znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 165/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. R., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 275/2011 a jeho rozsudkom z 24. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2012   doručená   sťažnosť   M.   R.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 275/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom   z 24. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 11. marca 2005 domáhal proti odporcovi v 1. rade (K., a. s., pozn.) zaplatenia sumy 7 575 000 Sk s 10 % úrokom z omeškania   ročne   od   4.   dňa   po právoplatnosti   rozsudku   do   zaplatenia   z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského   uplatnenia   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška o odškodňovaní   bolesti   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia“).   Sťažovateľ   svoj   návrh odôvodnil tým, že 14. júla 2002 pri dopravnej nehode vo Francúzsku, ktorú zavinil vodič motorového   vozidla   pod   vplyvom   alkoholu,   utrpel   mnohopočetné   zranenia   celého   tela s trvalými následkami.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   7.   novembra   2008   sťažovateľ   rozšíril   svoj žalobný návrh o odporcu v 2. rade (vodiča motorového vozidla, pozn.) a zároveň zmenil žalobný petit tak, že požadoval, aby okresný súd zaviazal odporcov v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť mu 471 697,74 € spolu s 10 % úrokom z omeškania ročne od 4. dňa po právoplatnosti rozsudku do zaplatenia a s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 2 937,66 € od 28. júla 2004 do zaplatenia a trovy konania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   12   C   74/2005-170,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 11. septembra 2009, rozhodol o pripustení vstupu odporcu v 2. rade do konania a uznesením č.   k.   12   C   74/2005-173   rozhodol   o pripustení   zmeny   návrhu.   Následne   okresný   súd rozsudkom č. k. 12 C 74/2005-206 z 9. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 9.   decembra   2009“)   zaviazal   odporcu   v 1.   rade   zaplatiť   sťažovateľovi   117 008,56   € a vo zvyšku   návrh   sťažovateľa   zamietol,   odporcom   v 1.   a 2.   rade   náhradu   trov   konania nepriznal a odporcovi v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok 5 850,42 €. Doplňujúcim rozsudkom č. k. 12 C 74/2005-220 z 9. decembra 2009 okresný   súd   zaviazal   odporcu   v 1.   rade   zaplatiť   trovy   štátu   v sume   19,12   €   na   účet okresného súdu.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   a odporcu   v 1.   rade   uznesením č. k. 14 Co 97/2010-257 z 11. mája 2010 rozsudok   okresného súdu   z 9. decembra 2009 zrušil v celom rozsahu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, pričom okresnému súdu zároveň   uložil   predovšetkým   povinnosť   ustáliť,   kedy   došlo   k stabilizácii   zdravotného stavu sťažovateľa,   a jednoznačne   ustáliť   obdobie   vytrpenej   bolesti,   ako   aj   vysporiadať sa so všetkými tvrdeniami odporcov týkajúcimi sa zdravotného stavu sťažovateľa.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 74/2005-334 z 11. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 11. marca 2011“) odporcu v 1. rade zaviazal   zaplatiť   sťažovateľovi   140 998,31   €   a trovy   konania   v sume   15 524,83   €, vo zvyšku   návrh   proti   odporcovi   v 1.   rade   zamietol,   návrh   proti   odporcovi   v 2.   rade zamietol a odporcovi v 2. rade náhradu trov konania nepriznal a zároveň uložil odporcovi v 1. rade povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok 8 460 € a trovy štátu 42,28 €.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   a odporcu   v 1.   rade   krajský   súd   napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 11. marca 2011 v časti povinnosti odporcu v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi sumu 79 018,62 € z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia potvrdil (ďalej len „bod 1 výroku napadnutého rozsudku“), v časti zamietnutia návrhu vo zvyšku proti odporcovi v 1. rade potvrdil (ďalej len „bod 2 výroku napadnutého rozsudku“), v časti zamietnutia návrhu proti odporcovi v 2. rade potvrdil (ďalej len „bod 3 výroku napadnutého rozsudku“) a v časti povinnosti odporcu v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi sumu 61 979,49 € z titulu bolestného a trov konania sťažovateľa a trov štátu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „bod 4 výroku napadnutého rozsudku“).

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:„Porušovateľ sa napriek rôznym vyjadreniam a tvrdeniam sťažovateľa, že spoluvina v danom prípade neprichádza do úvahy, lebo sťažovateľ nevedel o tom, že odporca v 2. rade pil, v konaní nebolo preukázané ani, že by pili spoločne a teda nebolo zo strany odporcu   v 2.   rade   preukázané   ani   to,   že   by   sťažovateľ   pri   nastupovaní   do   auta   mal akúkoľvek vedomosť o tom, že odporca v 2. rade požil alkohol. Napriek tomu, že tieto skutočnosti   by mal   preukazovať   odporca   v   2.   rade,   keby   sa   chcel   prípadne   zbaviť zodpovednosti,   porušovateľ   v   odôvodnení   rozhodnutia   na   str.   8   a   9   spoluzavinenie sťažovateľa   hodnotil   z hľadiska   ustanovenia   §   415   OZ,   ktoré   zakotvuje   všeobecnú preventívnu povinnosť a súčasne z hľadiska ustanovenia § 441 OZ, keď mal za preukázané, že sa zúčastnili spoločne oslavy a obaja požívali alkoholické nápoje. Tak porušovateľ, ako aj súd prvého stupňa zbavenie objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepochopiteľne presunuli na sťažovateľa, keď uviedli, že sťažovateľ!!! nepreukázal svoje tvrdenie, že pred oslavou sa dohodli s odporcom v 2. rade, že tento nebude piť a bude jazdiť motorovým vozidlom.“

Sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie otázky jeho spoluzavinenia škody vo veci konajúcimi súdmi, pričom v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na právnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v podmienkach Európskej   únie,   konkrétne   na „široký   pojem   poškodeného   definovaný   v   čl.   1   bode   2 smernice   Rady   č.   72/I66/EHS   o   aproximácii   právnych   predpisov   členských   štátov týkajúcich sa   poistenia   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   motorovými   vozidlami“, ako aj na „Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“, ktorá v čl. 4 uvádza: „Členské štáty vykonajú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa každé zákonné alebo zmluvné ustanovenie obsiahnuté v poistení, ktoré vylučuje cestujúceho z takéhoto krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky, považovalo za neplatné, pokiaľ ide o nároky na náhradu škody takéhoto   cestujúceho.“ Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   príslušné   ustanovenie označenej smernice ignoroval.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Porušenie práva na súdnu ochranu i porušenie princípu právnej istoty zo strany porušovateľa došlo i tým, že porušovateľ ani Okresný súd Bratislava I. sa nezaoberali tým, že ešte v roku 2005 pri odškodňovaní nárokov sťažovateľa odporca v 1. Rade i sám odporca v 2. rade uznal nárok čo do dôvodu v plnom rozsahu, pričom nesprávne vypočítal výšku škody. Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal úplného odškodnenia, nemôže ísť na vrub sťažovateľa to, že sa celého odškodnenia domáha cestou súdu. Pripustením takéhoto postupu, že uznaný nárok čo do dôvodu, nebude súdom akceptovaný, narúša právnu istotu i vieru v spravodlivé súdne konanie. Ak odporca v 1. rade za odporcu v 2. rade, tak ako mu to ukladá zákon, uzná nárok, a písomne túto skutočnosť oznámi sťažovateľovi, čo tak isto ukladá zákon, nemalo by a nemôže dôjsť k situácii, že ten, kto postup odporcu napáda, dostane sa v priebehu konania len preto, že uplatňuje svoje nároky, do nevýhodnejšej situácie, lebo súd určí, ako to bolo v tomto prípade, spoluvinu vyššiu, čím by mohol nastať aj prípad, že sťažovateľ, ktorý sa domáha svojich nárokov, sa odškodnenia nielen nedomôže, ale bude súdom zaviazaný vrátiť časť finančných prostriedkov. Ak odporca v 1. rade písomne uznal nárok, čo do dôvodu v plnom rozsahu, podľa názoru sťažovateľa, nemôže súd dodatočne toto uznanie záväzku vykonané odporcom v 1. rade meniť, hlavne keď sa nezistili žiadne nové skutočnosti, pretože tak ako som už vyššie uviedol, takýmto postupom nie je možné zabezpečiť ani súdnu ochranu, ani dodržiavať princíp právnej istoty.“

Sťažovateľ   hodnotí   postup   krajského   súdu   uplatnený   v napadnutom   rozsudku ako taký, ktorý „smeruje iba k predĺženiu konania, k opakovanému vracaniu spisu na súd prvého   stupňa,   pretože   už   do   dnešného   dňa   súd   prvého   stupňa   vykonal   tak   rozsiahla dokazovanie   výsluchom   takého   množstva   účastníkov,   lekárov,   znalcov,   že   už   dnes je evidentné, že ďalšie dokazovanie nič nemôže priniesť...“, pričom „tvrdenie porušovateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa sa javí samo osebe za vymyslený dôvod, ako rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zmeniť tak, aby sťažovateľovi bola priznaná nižšia suma a aby sťažovateľ stratil možnosť podať vo veci dovolanie, ktoré by bol mohol   podať,   keby   porušovateľ   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil...   Takýto   postup je nielen zásahom do princípu právnej istoty, do nezávislosti a nestrannosti pri rozhodovaní súdov, ale bez akýchkoľvek pochybností aj vážnym zásahom do práva sťažovateľa na súdnu ochranu   a   do   práv   garantovaných   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd.   V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na uznesenie porušovateľa v inej veci vedenej   pod   sp.   zn.   15   Co   345/01-43,   15   Co   346/01,   keď   porušovateľ   takisto   zrušil prvostupňové rozhodnutie a v zrušujúcom rozhodnutí dosť podrobne uviedol postup a práve pri odškodňovaní bolestného uviedol, že bodové hodnotenie vykonané lekárom podľa ods. 7 Čl. I prílohy k vyhláške č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti z dôvodu zrejmého súbehu dôvodov   pre   zvýšenie   odškodnenia,   činí   bolestné   počet   bodov   zistený   lekárom aj so zvýšením pre súbeh dôvodov a v žiadnom prípade takto stanovený počet nemožno považovať za zvýšenie bolestného (zvýšenie základného počtu bodov) podľa § 6 ods. 2 resp. §   7   ods.   3   vyhl.   č.   32/1965   Zb.   zvýšenie   pri   súbehu   dôvodov   pre   hodnotenia odškodnenia   za bolesť   je   súčasťou   lekárskeho   posudku,   ktorý   je   potvrdený   prednostom príslušného odborného oddelenia (v tomto prípade potvrdený aj znaleckým posudkom) a ide teda o riešenie odborných otázok, ktorých zmena súdu neprináleží. Napriek tomu stanovisku porušovateľa v inej veci porušovateľ v tomto prípade zrušil práve vo výroku, ktorým bolo priznané   bolestné   prvostupňové   rozhodnutie,   ktoré   vôbec   takýto   postup   nerešpektovalo a lekármi   a znalcom   stanovené   bolestné,   krátili   o   polovicu,   napriek   tomu   že   k   súbehu dôvodov   pre   úpravu   bolestného   bezosporu   došlo   a   nik   zvýšenie   ani   nenamietal.   Tým, že vo zvyšku   uplatneného   nároku   na   bolestné   žalobu   zamietol   aj   znemožnil   postupovať v týchto intenciách súdu 1. stupňa po vrátení veci na nové prejednanie. Rozhodujúci je však ten fakt, že napriek tomu, že vyhláška o odškodňovaní bolestí platila od roku 1965 do roku 2005   a právna   otázka   (dokonca   tá   istá)   bola   riešená   odchylným   spôsobom a to právoplatným rozhodnutím, porušovateľ konal v priamom rozpore s princípom právnej istoty, lebo sa argumentačne s takýmto záverom právoplatného rozhodnutia v inom konaní o postupe pri odškodňovaní nielen argumentačne nevyrovnal, ale tým, že potvrdil rozsudok súdu   1. stupňa   v   zamietajúcej   časti   priamo   zasiahol   a   prejudikoval   rozhodnutie bez akéhokoľvek odôvodnenia, čím porušil Čl. 1 ods. 1 Ústavy SR i Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Takýmto postupom sa právna istota poškodeným osobám nemôže zabezpečovať a nesporne takýto   postup   porušovateľov   napomáha   k   destabilizácii   právneho   systému,   v   žiadnom prípade   však   nie   k   zabezpečovaniu   spravodlivosti   a   právnej   istoty   poškodenej   osoby, pretože predvídateľnosť rozhodnutia za daného stavu vôbec neprichádza do úvahy.“.K bodu   3   výroku   napadnutého   rozsudku,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu proti odporcovi v 2.   rade,   sťažovateľ   uvádza,   že „Zákon   č.   381/2001   Z.   z.   umožňuje   poškodenému — sťažovateľovi, aby uplatnil nárok priamo voči poisťovateľovi — odporcovi v 1. rade, ktorý zo zákona uhrádza poškodenému škodu, ktorá mu vznikla ako dôsledok konania škodcu — odporcu v 2. rade. Odporca v 1. rade však za škodu nezodpovedá, len škodu uhrádza. Zámerom zákonodarcu bolo urýchliť a zjednodušiť vymáhanie nárokov poškodeného, a tak umožnil žalovať priamo poisťovateľa, ktorý za škodu nezodpovedá, ale zo zákona je povinný uhradiť   škodu   za   zodpovedný   subjekt,   tým   však   nedochádza   k   prenosu   zodpovednosti za škodu zo škodcu na poisťovateľa, a preto ak je nárok včas uplatnený voči poisťovateľovi, nemôže   byť   nárok   premlčaný   voči   škodcovi,   ktorý   za   ňu   priamo   zodpovedá.   Ak   zákon umožňuje výber subjektu voči ktorému si poškodený môže uplatniť náhradu škody t. j. voči poisťovateľovi alebo priamo škodcovi, realizácia uvedeného práva nemôže byť za žiadnych okolností   na   úkor   samotného   poškodeného   a   nemôže   byť   sankcionovaný   (premlčaním nároku   voči   škodcovi),   len   preto,   že   realizoval   právo   dané   mu   zákonom.   Postup porušovateľa, ktorý sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu 1. stupňa a poukázal na to, že voči odporcovi bol nárok uplatnený na súde 07. 11. 2008 je neprijateľný, nakoľko uplatnením   nároku   voči   poisťovateľovi   sa   považuje   nárok   za   uplatnený   priamo   voči škodcovi, čo vyplýva i z ustanovenia § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. podľa ktorého poisťovateľ uhrádza škodu za poisteného poškodenému, teda z citovaného ustanovenia je zrejmé, že keď sa nárok uplatní voči poisťovateľovi je potrebné ho považovať za uplatnený i voči škodcovi, pretože inak by k poistnému plneniu, ani nemohlo dôjsť.“.

V záverečnej   časti   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   napáda   postup   krajského   súdu v súvislosti s bodom 4 výroku napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa trov konania zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru sťažovateľa „Aj v tejto časti porušovateľ pochybil a nezabezpečil súdnu ochranu sťažovateľovi, ba svojim konaním vyvoláva ďalšie prieťahy v konaní, keď sťažovateľ ani po 7 rokoch od podania návrhu sa nevie domôcť ani trov konania, ktoré mu evidentne patria z právoplatne prisúdenej a dnes už aj uhradenej sumy odporcom v 1. rade. Špeciálne   pri   odškodňovaní   bolestí   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   sa   výška   trov podľa § 142 ods. 3 OSP priznáva podľa prisúdenej istiny, pretože výsledok sporu závisí od úvahy súdu i znaleckého posudku. Súd preto v časti, v ktorej potvrdil rozsudok, mal priznať i trovy konania, pretože vykonané úkony boli nesporné a bola nesporná i výška, ktorá   tvorí   základ   pre   výpočet   tarifnej   odmeny.   V   tejto   súvislosti   treba   uviesť   i   to, že konaním porušovateľa dochádza k porušeniu práva na súdnu ochranu i k prieťahom v konaní, pretože sám zákon č. 381/2001 Z. z. ukladá odporcovi v I. rade uhradiť všetky náklady vynaložené na právne zastúpenie. Sťažovateľ sa týchto nárokov celých 7 rokov nevie domôcť, vec je dnes v časti bolestného na samom začiatku a ukončenie súdneho sporu je nepredvídateľné,   už aj   preto,   že nie len sťažovateľ,   ale zrejme nik nevie čo má byť predmetom konania dnes na súde 1. stupňa. Postupom porušovateľa dochádza k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1. Porušovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/275/2011-431 porušil základné právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie porušovateľa v sp. zn. 3 Co/275/2011-431 zo dňa 24. 05. 2011 v II., III. a IV. výroku a vec mu v tejto časti vracia na nové rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000 €.

4. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 288/05, IV. ÚS 79/07). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 275/2011

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd   poskytuje   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   podaná   v   čase,   keď k namietanému porušovaniu práva ešte môže dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá, resp. môže trvať (m. m. II. ÚS 387/06). Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02).

Z odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania, keďže „sťažovateľ ani po 7 rokoch od podania návrhu sa nevie domôcť ani trov konania, ktoré mu evidentne patria z právoplatne prisúdenej a dnes už aj uhradenej sumy odporcom v 1. rade.“, ako aj v súvislosti s rozhodovaním o „bolestnom, ktoré je na samom začiatku a ukončenie súdneho sporu je nepredvídateľné“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu bol zrušený   rozsudok   okresného   súdu   z 11.   marca   2011   v časti   týkajúcej   sa   uloženia povinnosti odporcovi v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi sumu 61 979,49 € z titulu bolestného a trov konania sťažovateľa a trov štátu, pričom vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie   (bod   4   výroku   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   pozn.).   V čase   podania sťažnosti ústavnému súdu (13. septembra 2012) už vo veci sťažovateľa konal okresný súd. Sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní krajského súdu, ktorý v jeho veci v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nekonal. Z uvedeného dôvodu už krajský súd v tomto čase nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcovi v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi príslušnú sumu z titulu bolestného a v časti náhrady trov konania ani spôsobovať prieťahy v ňom.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k záveru, že vo vzťahu k tejto časti sťažnosti existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenej   (porovnaj   m.   m.   IV.   ÚS   219/03, IV. ÚS 46/07).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 275/2011 z 24. mája 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť tieto kľúčové námietky sťažovateľa:

1. Krajský súd nesprávne právne posúdil otázku spoluzavinenia sťažovateľa, keďže pri   rozhodovaní   ignoroval   príslušné   ustanovenia   práva   Európskej   únie (ďalej   len   „prvá námietka“);

2.   Vo   veci   konajúce   všeobecné   súdy   rozhodli   nesprávne,   keď   aj   napriek   tomu, že odporca v 1. rade uznal nárok sťažovateľa na náhradu škody, „toto uznanie záväzku“ zmenili (ďalej len „druhá námietka“);

3.   Krajský   súd   nerešpektoval   svoju   predchádzajúcu   judikatúru   súvisiacu s problematikou priznávania náhrady škody za bolestné (ďalej len „tretia námietka“);

4.   Vo   veci   konajúce   súdy   nesprávne   právne   posúdili   otázku   premlčania   nároku sťažovateľa voči odporcovi v 2. rade (ďalej len „štvrtá námietka“);

5.   Krajský   súd   nepostupoval   správne,   ak   nerozhodol   o trovách   konania,   ale vec v tejto časti vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „piata námietka“)].

II.2.1 K prvej námietke

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   ignoroval   pri   svojom   rozhodovaní predovšetkým ustanovenie čl. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/14/ES z 11.   mája   2005,   ktorou   sa   menia   a   dopĺňajú   smernice   Rady   72/166/EHS,   84/5/EHS, 88/357/EHS   a   90/232/EHS   a   smernica   Európskeho   parlamentu   a   Rady   2000/26/ES o poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorových   vozidiel   (ďalej len „smernica č. 2005/14), ktoré doplnilo čl. 1 smernice č. 90/232/EHS tak, že „Členské štáty   vykonajú   potrebné   opatrenia   na   zabezpečenie   toho,   aby   sa   každé   zákonné   alebo zmluvné   ustanovenie   obsiahnuté   v   poistení,   ktoré   vylučuje   cestujúceho   z   takého   krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky, považovalo za neplatné, pokiaľ ide o nároky na náhradu škody takéhoto cestujúceho.“.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa poukazuje na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo neskôr,   je   vnútroštátny   súd,   ktorý   právo   vykladá,   povinný   tak   urobiť,   pokiaľ   možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice, t. j. tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)].

Aj   napriek   tomu,   že   ustanovenia   smernice   nemožno   aplikovať   priamo (za ustanovených podmienok), majú význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom. V okolnostiach posudzovaného prípadu však treba vziať do úvahy časovú pôsobnosť sťažovateľom označenej smernice č. 2005/14, ktorá bola prijatá až 11. mája 2005, pričom z jej čl. 6 ods. 1 vyplýva nevyhnutnosť prebratia jej ustanovení do vnútroštátneho   právneho   poriadku   najneskôr   do   11.   júna   2007.   Jednotlivci sa za ustanovených   podmienok   na   ustanovenia   smernice   č.   2005/14   v   zásade   môžu odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi až po uplynutí lehoty na jej prebratie. Vzhľadom na skutočnosť,   že   skutková   okolnosť   posudzovanej   veci   (dopravná   nehoda),   ktorá je skutkovým základom sporu vo veci samej, sa stala už 14. júla 2002, neprichádza podľa názoru   ústavného   súdu   do   úvahy   odvolávať   sa   na   aplikáciu   príslušného   ustanovenia smernice.

Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   ústavný   súd   prvú   námietku   sťažovateľky za nedôvodnú, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

II.2.2 K druhej námietke

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v súvislosti so svojou námietkou, v zmysle ktorej krajský súd nemohol v dôsledku predchádzajúceho uznania jeho nároku odporcom v 1. rade „toto uznanie záväzku meniť“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   odporca   v 1.   rade   likvidačnou   správou z 13. septembra 2004 priznal sťažovateľovi plnenie zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla z titulu bolestného v sume 72 000 Sk v zmysle § 7 ods. 2 vyhlášky o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 79 500 Sk bez zvýšenia v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Spolu teda zaplatil odporca v 1. rade sťažovateľovi plnenie vo výške 151 500 Sk; úhradu tohto plnenia uskutočnil 18. novembra 2004.

Podľa § 6 vyhlášky o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia pri odškodňovaní   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   sa   vychádza   zo   základného   počtu bodov,   ktorým   bolo   toto   sťaženie   ohodnotené   v   lekárskom   posudku   (odsek   1).   Suma zodpovedajúca   základnému   počtu   bodov   zistenému   lekárom   sa   primerane   zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené   alebo   stratené.   Týmito   predpokladmi   sa   rozumie   najmä   možnosť   uplatniť sa v rodinnom,   politickom,   kultúrnom   a   športovom   živote   a   možnosť   voľby   povolania a ďalšieho   sebavzdelávania;   pritom   sa   prihliada   na   to,   či   ide   o   muža   alebo   ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10 (odsek 2).

Podľa   §   7   vyhlášky   o odškodňovaní   bolesti   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za jeden bod (odsek 1). Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk (odsek 2). V prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2 (odsek 3).

Predmetom   namietaného konania pred   okresným súdom,   ako aj krajským súdom je (bolo)   priznanie   zvýšenia   bolestného   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia   podľa   §   7 ods. 3   vyhlášky   o   odškodňovaní   bolesti   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia,   o ktorom rozhoduje všeobecný súd. V súlade s označeným ustanovením tejto vyhlášky mimoriadne zvýšenie   náhrady   za   bolesť   a náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, t. j. v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Súd ich   môže   v týchto   prípadoch   primerane   zvýšiť   nad   ustanovené   najvyššie   sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia, avšak takéto zvýšenie vykonané v rámci voľnej úvahy súdu musí byť vždy náležite odôvodnené s prihliadnutím na mimoriadnu povahu a okolnosti   konkrétneho   prípadu   (pozri   napr.   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 69/2007 z 23. apríla 2008).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v posudzovanej   veci, v ktorej   sa   sťažovateľ   žalobou   domáha   mimoriadneho   zvýšenia   náhrady   za   bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, nemá samotné „uznanie záväzku“ odporcom v 1. rade vplyv na rozhodnutie o podstate takejto žaloby.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd aj túto námietku   vyhodnotil   ako   nedôvodnú, čo zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

II.2.3 K tretej námietke

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z tohto dôvodu, že krajský súd podľa jeho tvrdenia v napadnutom   rozsudku   nerešpektoval   svoju   predchádzajúcu   judikatúru   v obdobných veciach (sťažovateľ konkrétne poukazuje na konania vedené pod sp. zn. 15 Co 346/2001 a sp. zn. 15 Co 345/2001, pozn.); táto námietka sa týka časti bodu 4 výroku napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v časti, ktorou priznal sťažovateľovi 61 979,49 € z titulu bolestného, a v tejto časti ho vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd v príslušnej časti zrušil rozsudok okresného   súdu   z 11.   marca   2011   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie   z dôvodu, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nerešpektovalo zásady ustanovené v § 157 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Zo skutočnosti, že krajský súd napadnutým rozsudkom (bodom 4 jeho výroku) zrušil výrok   rozsudku   okresného   súdu   z 11.   marca   2011   týkajúci   sa   priznania náhrady   škody sťažovateľovi z titulu bolestného v sume 61 979,49 € a vrátil v tejto časti vec okresnému súdu na ďalšie konanie, vyplýva, že okresný súd sa bude musieť v ďalšom konaní opätovne vysporiadať s námietkami sťažovateľa, ktoré sa týkajú priznania náhrady škody z titulu bolestného.   Táto   skutočnosť   bráni   ústavnému   súdu   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity, aby sa meritórne s treťou námietkou sťažovateľa zaoberal a rozhodol o nej. Preto vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľa existuje dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

II.2.4 Ku štvrtej námietke

Sťažovateľ považuje výrok napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 11. marca 2011 v časti týkajúcej sa zamietnutia jeho návrhu voči odporcovi   v 2.   rade   (z   dôvodu   jeho   premlčania,   pozn.),   z ústavného   hľadiska za neudržateľný.

Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   k tejto   námietke   sťažovateľa   predovšetkým uviedol:

„K odvolacej   námietke   navrhovateľa,   že súd prvého   stupňa   pochybil,   keď návrh voči odporcovi 2) zamietol z dôvodu, že nárok navrhovateľa voči odporcovi je premlčaný, odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa poukazuje na to, že navrhovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu škody na zdraví na súde voči odporcovi 2) dňa 7. 11. 2008 (č. k. 161), urobil   tak   po   uplynutí   zákonnej   dvojročnej   premlčacej   lehoty   (§   106   OZ).   O tom, kto za škodu zodpovedá sa navrhovateľ dozvedel dňa 26. 11. 2003, kedy bol odporca 2) rozsudkom prvoinštančného súdu v Savare č. M 1238/03 uznaný vinným že pri šoférovaní vozidla dňa   14. 7. 2002   zapríčinil navrhovateľovi   zranenia   na   celom tele,   pod vplyvom alkoholu, najneskôr dňa 6. 12. 2004, kedy podal svoj pôvodný návrh.“

Vo   vzťahu   ku štvrtej   námietke   sťažovateľa   ústavný   súd   považoval   za   potrebné poukázať v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,   pretože prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom   na   uvedený   právny   názor   ústavný   súd   poukazuje   na   príslušnú   časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 11. marca 2009, v ktorej sa k námietke premlčania vznesenej odporcom v 2. rade predovšetkým uvádza:

«Súd   sa   v prvom   rade   zaoberal   námietkou   premlčania,   vznesenou   odporcom v 2. rade   a dospel   k záveru,   že   je   dôvodná.   Podľa   §   106   Občianskeho   zákonníka je subjektívna   lehota   na   náhradu   škody   dva   roky   a začína   plynúť   odo   dňa   kedy   sa poškodený   dozvie   o škode   a o tom,   kto   za   ňu   zodpovedá   a premlčí   sa   ak   sa   neuplatní v objektívnej premlčacej lehote, ktorá pri škode na zdraví upravená nie je. Pojmom „kedy sa   poškodený   dozvie   o škode“   neznamená   možnosť   takejto   vedomosti,   ale   vyžaduje   sa preukázaná vedomosť. Za takto preukázanú vedomosť súd považoval vyčíslenie bolestného a sťaženia   spoločenského   uplatnenia,   ktoré   bolo   po   prvý   krát   vyčíslené   posudkom o bolestnom MUDr. J. K. a MUDr. K. O. dňa 31. 5. 2004. O tom kto za škodu zodpovedá sa navrhovateľ   dozvedel   dňa   26.   11.   2003,   kedy   bol   odporca   v 2.   rade   rozsudkom prvoinštančného súdu v Savare č... uznaný vinným, že pri šoférovaní vozidla dňa 14. 7. 2002 zapríčinil navrhovateľovi zranenia na celom tele, pod vplyvom alkoholu, najneskôr však dňa 6. 12. 2004, kedy podal na súde svoj pôvodný návrh. Keď navrhovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu škody na zdraví na súde voči odporcovi v 2. rade dňa 7. 11. 2008 (č. l. 161), urobil tak po uplynutí zákonnej dvojročnej premlčacej lehoty, preto súd návrh voči odporcovi v 2. rade zamietol.»

Podľa názoru ústavného súdu je právny záver krajského súdu potvrdzujúci právny záver okresného súdu o premlčaní nároku sťažovateľa voči odporcovi v 2. rade ústavne udržateľný,   keďže   je   riadne   odôvodnený   a vychádza   z ustálenej   judikatúry   vzťahujúcej sa na inštitút premlčania pri náhrade škody spôsobenej na zdraví [sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestné, pozn.; pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   4   Cdo   152/2010   z 28.   februára   2011].   Ústavný   súd   preto   aj   túto   námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú, a teda zakladajúcu dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

II.2.5 K piatej námietke

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom aj z dôvodu, že v napadnutom konaní nerozhodol   o náhrade   trov   konania   aj   napriek   skutočnosti,   že „vykonané   úkony   boli nesporné a bola nesporná i výška, ktorá tvorí základ pre výpočet tarifnej odmeny“.

Z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   dospel   k záveru o nedostatočnom   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu   z 11.   marca   2011   vo   výroku o náhrade škody z titulu bolestného vo výške 61 979,49 €, a preto vec v tomto rozsahu vrátil okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   v súlade   s   §   221   ods.   1   písm.   f)   OSP.   Vzhľadom na vrátenie veci okresnému súdu v tejto časti krajský súd zároveň rozhodol aj o zrušení výroku o trovách konania a trovách štátu a prikázal okresnému súdu, aby po vrátení veci na ďalšie konanie opätovne rozhodol aj o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ako aj o trovách štátu.

Podľa § 142 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov   potrebných   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti   účastníkovi,   ktorý vo veci úspech nemal (odsek 1). Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo (odsek 2). Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia (odsek 3).

Z § 151 ods. 1 OSP vyplýva, že o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Zmyslom   a účelom   náhrady   trov   konania   v konaní   pred   všeobecným   súdom je poskytnúť   úspešnému   účastníkovi   konania   náhradu   trov   konania,   ktoré   vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu konanie pred všeobecným súdom nebolo. V § 142 OSP je ustanovená základná zásada, ktorou sa riadi rozhodovanie o náhrade trov sporového konania, v zmysle ktorej účastník, ktorý v konaní uspel, má nárok na náhradu trov konania.

Postup krajského súdu, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 11. marca 2011 v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, bol logickým dôsledkom postupu krajského súdu, ktorým tento zrušil rozsudok okresného súdu z 11. marca 2011 v časti týkajúcej sa náhrady škody z titulu bolestného (jeho mimoriadneho zvýšenia, pozn.) a vrátil vec okresnému súdu na   ďalšie   konanie.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   postup   krajského   súdu   bol   v súlade s už označenými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   [v   okolnostiach   prípadu nemožno napadnutý rozsudok krajského súdu ako celok v dôsledku zrušujúceho výroku o náhrade škody z titulu bolestného považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, pričom   posúdenie   (ne)úspešnosti   účastníka   konania   je   priamo   previazané   s   následným rozhodnutím okresného súdu, pozn.], ústavný súd považuje aj túto námietku za nedôvodnú, čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. V nadväznosti na tento záver ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej postup orgánu verejnej moci, ktorý   koná   v   súlade   s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, IV. ÚS 79/2012).

Sumarizujúc   svoje   predbežné   závery   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013