znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 165/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   T.,   D.,   zastúpeného   JUDr.   P.   K...,   s. r. o.,   D., konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   P.   K.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 19   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 10 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 a čl. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   č. k.   12 C 191/2009-67   z 30. júna   2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 349/2010-105 z 25. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   V.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 10 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 a čl. 3 listiny   rozsudkom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 12 C 191/2009-67 z 30. júna 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 349/2010-105 z 25. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca domáhal žalobou podanou okresnému súdu ochrany osobnosti proti žalovanému Z. K. (ďalej len „žalovaný“).   Podľa   sťažovateľa   žalovaný   svojimi   výrokmi   vyslovenými   na   jeho   adresu na tlačovej besede primátora mesta D. konanej 8. júla 2009 zasiahol do jeho cti, ľudskej dôstojnosti   a súkromia,   a preto   od   neho   požadoval   ospravedlnenie,   ako aj   náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 191/2009-67 z 30. júna 2010 žalobe sťažovateľa sčasti vyhovel a uložil žalovanému povinnosť uverejniť na vlastné náklady v regionálnom týždenníku ospravedlnenie, avšak v časti týkajúcej sa požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobu zamietol a s poukazom na § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj   „OSP“)   nepriznal   žiadnemu   z účastníkov   právo   na   náhradu   trov   konania.   Čiastočné zamietnutie   žaloby   odôvodnil   okresný   súd   tým,   že „nevzhliadol   dôvod   na   priznanie materiálnej satisfakcie sťažovateľovi, lebo vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by došlo k zníženiu dôstojnosti sťažovateľa a jeho vážnosti v spoločnosti do takej miery, že by zásah vyžadoval aj materiálnu satisfakciu“.

Proti označenému prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ (ako aj žalovaný) v zákonnej lehote odvolanie a poukazujúc v ňom na rozhodnutia iných súdov v podobných veciach   vyjadril   názor,   že   mu   mala   byť   priznaná   aj   materiálna   satisfakcia.   Sťažovateľ vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku argumentoval tým, že zásah do jeho cti a dôstojnosti   mal širokú   publicitu, pričom   nemal nijakú možnosť sa   mu priamo brániť. Z jeho   pohľadu   a   podľa   rozhodovacej   praxe   iných   súdov   sa   mu   označený   rozsudok okresného   súdu   javil   ako   nekoherentný,   nepredvídateľný   a ako   taký   nezodpovedajúci požiadavkám   právnej   istoty.   Namietal   aj   výrok   rozhodnutia   o nepriznaní   náhrady   trov konania a domáhal sa jeho zmeny tvrdiac, že mal úspech v podstatnej (základnej) časti žaloby.

Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom č. k. 10 Co 349/2010-105 z 25. októbra 2011   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správne   potvrdil   konštatujúc,   že „v rozhodnutí súdu prvého stupňa nevzhliadol žiaden podstatný nedostatok, ani logická, ani právny“. Ďalej uviedol, „že sťažovateľ v čase zásahu do jeho osobnosti nebol pracovne činný,   nebol   spoločensky   ani   politicky   angažovaný,   preto   nemohlo   dôjsť   k zníženiu dôstojnosti   a vážnosti   jeho   osoby   v pracovnom,   či   inom   spoločenskom   prostredí“. Ako vecne správne vyhodnotil krajský súd i rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania žiadnemu z účastníkov.

Zhodne   s tým,   ako   uviedol   v odvolaní   proti   prvostupňovému   rozsudku aj v odôvodnení svojej sťažnosti, sťažovateľ poukazuje na to, že «rozhodovanie o priznaní náhrady   za   nemajetkovú   ujmu,   ako   aj   o   výške   tejto   ujmy   všeobecne   spĺňa   podmienky aplikácie   § 136   a   § 142   ods. 3   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľ   mal   úspech v podstate, základe veci, ktorá je z hľadiska prisúdenia materiálnej satisfakcie podstatná. Teda   bol   úspešný   čo   sa   týka   priznania   imateriálnej   satisfakcie,   bez   ktorej   materiálna satisfakcia   nie   je   predstaviteľná.   Vzhľadom   aj   na   znenie   § 13   Občianskeho   zákonníka priznanie   ostatných,   materiálnych   nárokov   záviselo   od   úvahy   súdu   (hoci   podľa   názoru sťažovateľa súdy zle posúdili aj podmienky na vznik materiálneho nároku – viď aj ďalej). Z hľadiska materiálnej spravodlivosti sťažovateľ mal úspech vo veci, súd skonštatoval zásah do jeho osobnosti a poskytol ochranu, ktorú považoval za primeranú. Nepriznanie náhrady trov konania sťažovateľovi za takýchto podmienok aspoň čiastočne znamená, že sťažovateľ si   musel   zaplatiť   ospravedlnenie   sám   sebe.   Takýto   výklad   je   v   rozpore   s   ústavou a medzinárodnými   zmluvami   garantovaným   právom   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces, práva   na   právnu   ochranu,   ktorého   imanentnou   súčasťou   je   aj   spravodlivé   a   citlivé rozhodovanie o nákladoch konania.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   aj   v   inom   postupe porušovateľov. Sťažovateľ podľa súdu prvého stupňa nepreukázal, že by zásah zo strany žalovaného   do   jeho   cti   a   dôstojnosti   bol   taký,   ktorý   by   spôsobil   podstatný   následok v spoločnosti resp. v reflexii sťažovateľa v očiach verejnosti. Takýto následok preukázať objektívne ani nie je možné. Je to vždy subjektívny pocit sťažovateľa resp. tretích osôb, na čo sťažovateľ aj poukázal viackrát. Skutočné dôvody a pohnútky správania sa tretích osôb voči sťažovateľovi sú ťažko odhaliteľné a v podstate nedokázateľné. Osobitne to platí v podnikateľskom prostredí, v ktorom sa snažil sťažovateľ v inkriminovanom čase pôsobiť (to, že nedošlo k uzavretiu zmluvy so sťažovateľom práve ako dôsledok „činnosti“ žalobcu v podnikateľskom prostredí nevysloví nahlas nikto, maximálne sa to dá vytušiť atď.). Preto sa sťažovateľ spoliehal na rozhodovaciu prax súdov (českých i slovenských, súdov rôznych stupňov),   kde   –   aj   bez   preukázania   konkrétnych   následkov   zásahu   –   boli   priznané materiálne   zadosťučinenia   vychádzajúc   už   zo   samotného   charakteru   zásahu,   poprípade iných okolností zásahu, ktoré boli prítomné aj u sťažovateľa (napr. obvinenie sťažovateľa z trestného činu, zásah v neprítomnosti sťažovateľa, čas, ktorý uplynul od zásahu). Napriek tomu porušovatelia tieto argumenty do úvahy nezobrali, a svojím rozhodnutím sa podstatne odchýlili od doterajšej rozhodovacej praxe iných súdov. Navyše, vo svojich rozhodnutiach sa s týmto ani nevysporiadali. Takéto rozhodnutia sú tak arbitrárne a nespĺňajú požiadavku ochrany práva na spravodlivý proces a práva na súdnu a inú právnu ochranu.».

Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   je   podľa   sťažovateľa   vo   vzťahu   k nemu diskriminačné, keďže sa v ňom «predpokladá, že sťažovateľ nemohol mať česť a vážnosť, nakoľko nebol pracovne a politicky činný. Rozdeľuje teda ľudí na tých, ktorí pracujú, sú spoločensky   aktívni   a politicky aktívni,   a na   tých,   ktorí   nemajú prácu,   nežijú aktívnym spoločenským životom a neangažujú sa v politike. Druhú skupinu považuje za nerovnocennú s prvou, neposkytuje jej rovnakú ochranu ako tej prvej. Rozdelenie ľudí do takýchto skupín je nielen neprípustné, ale aj vágne. Ten, kto nie je pracovne činný, totiž môže byť činný v oblasti   podnikateľskej   (napr.   konkrétne   sťažovateľ   v   inkriminovanom   čase   sa   snažil rozbehnúť   podnikateľskú   činnosť,   čo   sa   však   aj   „vďaka“   zásahom   do   jeho   osobnosti nepodarilo) a každý má určité spoločenské interakcie. Deformitu týchto vzťahov každý môže subjektívne pociťovať ako podstatnú a závažnú (napr. stačí ak sused má nevraživé pohľady alebo prejavy). Ponímanie porušovateľa je diskriminačné a v rozpore s Ústavou SR.».

V nadväznosti   na   uvedené   nadobudol   sťažovateľ   presvedčenie,   že   rozsudkom okresného   súdu   č. k.   12 C 191/2009-67   z 30.   júna   2010   a   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 10 Co 349/2010-105   z 25.   októbra   2011   došlo   k porušeniu   čl. 12   ods. 1   a 2   ústavy a čl. 1 a čl. 3 listiny, ako aj jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny.

Na základe uvedeného   sťažovateľ   navrhuje, aby ústavný   súd po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:

„Rozsudkom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   č. k.   12 C 191/2009   zo   dňa 30. 06. 2010 a rozsudkom Krajského súdu Trnava č. k. 10 Co 349/2010 zo dňa 25. 10. 2011 základné práva a slobody sťažovateľa zakotvené v článku 46 ods. 1 v článku 12 ods. 1, v článku 12 ods. 2, v článku 19 ods. 1 Ústavy SR, v článku 36 ods. 1, v článku 1 v článku 3, v článku 10 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené.

Ústavný   súd   SR   rozsudok   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   č. k.   12 C 191/2009 zo dňa   30. 06. 2010   a   rozsudok   Krajského   súdu   Trnava   č. k.   10 Co 349/2010   zo   dňa 25. 10. 2011 v rozsahu, v akom bola žaloba sťažovateľa zamietnutá a v rozsahu rozhodnutia o náhrade trov konania zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Dunajská Streda na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1193 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému   porušeniu   v petite   sťažnosti   označených   článkov   ústavy a listiny,   ako   aj   práv   sťažovateľa   podľa   ústavy   a listiny   a dohovoru   rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 191/2009-67 z 30. júna 2010

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných   práv   a slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   základných   práv   a označených   článkov   ústavy   a listiny   napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl. 36   ods. 1   listiny,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 349/2010-105 z 25. októbra 2011

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé   súdne   konanie,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Vo   svojej   ustálenej   judikatúre   ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   rozhoduje o sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu, je oprávnený preskúmať len to, či   v konaní,   ktoré   rozhodnutiu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Zásadne pritom nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01). Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za následok   porušenie   základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 153/07).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Úlohou ústavného súdu nie je do detailov preskúmať vec z hľadiska aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti je základom argumentácie sťažovateľa jeho nesúhlas   s   právnym   názorom   krajského   súdu,   teda   nesúhlas   s   tým,   ako   krajský   súd interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu osobnosti,   ako   aj ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   o   náhrade   trov   súdneho konania.

Krajský súd v právnej veci sťažovateľa o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy na základe odvolaní sťažovateľa a žalovaného rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 191/2009-67 z 30. júna 2010,   ktorým   tento   sčasti   vyhovel   žalobe,   keď uložil   žalovanému   povinnosť   uverejniť na vlastné   náklady   v regionálnom   týždenníku   ospravedlnenie   žalobcovi,   avšak   v časti žalobcom   uplatnenej   náhrady   nemajetkovej   ujmy   žalobu   zamietol.   Pokiaľ   ide   o trovy konania, s poukazom na § 142 ods. 2 OSP žiadnemu z účastníkov právo na ich náhradu nepriznal.   Čo   sa   týka   trov   odvolacieho   konania,   krajský   súd   rozhodol,   že   žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Sťažovateľ poukazuje na to, že pokiaľ ide o priznanie imateriálnej satisfakcie, mal v konaní   pred   okresným   súdom   plný   úspech,   keďže   okresný   súd   skonštatoval   zásah do práva na ochranu jeho osobnosti, avšak nestotožňuje sa tým, že okresný súd a následne aj krajský   súd   (potvrdením   prvostupňového   rozsudku   v zamietajúcej   časti)   považovali za primeranú   (dostačujúcu)   ochranu   jeho   právam   samotné   ospravedlnenie.   Rovnako sťažovateľ   nesúhlasí s rozhodnutím   o trovách   konania a zastáva názor,   že mu mala byť priznaná aspoň ich čiastočná náhrada.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa   § 219   ods. 2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP sa v odôvodnení napadnutého rozsudku (vo vzťahu k potvrdeniu rozsudku okresného súdu v časti, ktorou bola žaloba sťažovateľa o náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   zamietnutá)   plne   stotožnil   so   závermi   súdu prvého stupňa, na ktoré poukázal, pričom k podľa neho vecne správnemu posúdeniu súdu prvého stupňa dodal, že „úspech žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka) závisí predovšetkým na tom, či bola v značnej miere znížená   dôstojnosť   fyzickej   osoby   alebo   vážnosť   v spoločnosti,   pričom   prípadnú   výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu   práva   došlo.   Zodpovedanie   uvedeného   je   možné   predovšetkým   na   základe v konaní produkovaných dôkazov, ktoré má povinnosť označiť žalobca. V predmetnej veci žalobca na preukázanie jeho argumentov podľa neho odôvodňujúcich priznanie materiálnej satisfakcie nenavrhol ani nepredložil žiadne relevantne dôkazy. Žalobca podľa tvrdenia žalovaného   (ktoré   žalobca   nevyvracal)   v inkriminovanej   dobe   nebol   zaradený do pracovného procesu a tak objektívne nemohlo dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti osoby žalobcu v pracovnom prostredí a ani v inom (spoločenskom) prostredí, keďže nebol spoločensky ani politicky angažovaný.“.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na napadnutý rozsudok okresného súdu, v ktorom sa o zamietnutí žaloby v časti týkajúcej sa sťažovateľom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch uvádza:

„Uplatnenie   si   peňažného   zadosťučinenia   v   zmysle   § 13   ods. 2   Obč. zákonníka nemožno   si   zamieňať   s   ustanovením   § 16   Obč. zákonníka,   podľa   ktorého   možno   pri preukázaní   neoprávneného   zásahu   do   práva   na   ochranu   osobnosti   priznať   aj   škodu   v zmysle ustanovení o zodpovednosti za škodu. V danom prípade má ustanovenie § 16 na mysli   skutočnú   škodu   a   teda   škodu   vyjadriteľnú   v   peniazoch   –   materiálnu   škodu. Ustanovenie § 13 ods. 2 na rozdiel má na mysli škodu nemateriálnu, ktorá vznikla dotknutej osobe ako ujma,   keď v značnej   miere bola   znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.

Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná sčasti dôvodne. Vykonaným dokazovaním bolo súdu jednoznačne preukázané, že žalovaný sa dopustil nepravdivých tvrdení na osobu žalobcu v súvislosti s nakladaním peňažných prostriedkov   vo   firme,   ktorej   bol   hlavným   predstaviteľom   a   konateľom,   zároveň aj spoločníkom, a to vo firme, ktorá sa zaoberá v rámci svojej činnosti aj správou bytových domov. Bez ohľadu na to, čo mal na mysli žalovaný pri týchto vyjadreniach a teda, že nešlo o výslovný útok smerovaný priamo na osobu žalobcu a takisto nemienil tým obviniť žalobcu z protiprávneho konania, súd má za to, že prejav žalovaného bol schopný takéto následky vyvolať,   a   preto   žalobcovi   nárok   na   morálnu   satisfakciu   vo   forme   ospravedlnenia v relevantnom rozsahu tak, ako boli zverejnené aj vyjadrenia žalovaného, priznal v zmysle návrhu   žalobcu.   Nepravdivé   a   neoprávnené   zásahy   spôsobené   použitím   mena   žalobcu v prejavoch   žalovaného   v   súvislosti   s   činnosťou   spoločnosti,   ktorú   v   rámci   svojho zamestnania   aj   podnikateľskej   činnosti   zastupoval,   tvrdeniami   žalovaného   v   prejave na tlačovej besede dňa 08. 07. 2009 napriek tvrdeniu žalovaného, s akým úmyslom boli vypovedané,   môžu   mať   v   očiach   verejnosti   rôzny   výklad.   Preto   súd   priznal   žalobcovi morálne zadosťučinenie. Podľa názoru súdu však žalobca nepreukázal nijakým spôsobom, že by zásahom žalovaného bola znížená dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť v spoločnosti v značnej miere. Súd má za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by bola dôstojnosť   žalobcu   a   jeho   vážnosť   v   spoločnosti   znížená   v   tak   značnej   miere,   aby   si vyžadovala aj peňažnú satisfakciu v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zákonníka. Pokiaľ žalobca tvrdí, že v dôsledku vyjadrení žalovaného je už rok bez práce, vedený na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, a práve kvôli vyjadreniam žalovaného nie je schopný si nájsť nové zamestnanie,   týmto   tvrdeniam   súd   neuveril.   Vyjadrenia   žalovaného   nemohli   mať   takýto dosah a takisto pokiaľ žalobca tvrdí, že sa stretáva s nevraživými pohľadmi a ironickými poznámkami,   tieto   nijako   nepreukazujú,   že   súvisia   práve   s   vyjadreniami   žalovaného na tlačovej besede. Na základe uvedeného súd žalobu v časti nároku žalobcu o peňažnú satisfakciu voči žalovanému zamietol.“

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   právne   vec   posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd sa zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk   a   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   na   argumentáciu   sťažovateľa   reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a   ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   a   do   odôvodnenia svojho   rozhodnutia   uviedol   postup,   akým   dospel   k svojmu   rozhodnutiu.   Podľa   názoru ústavného súdu   je preto takéto odôvodnenie rozsudku   dostatočné, jasne a zrozumiteľne reagujúce na všetky pre vec významné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní, a teda aj ústavne konformné.

Ústavný   súd   považuje   ďalej   za   potrebné   poukázať   na   § 13   ods. 2   Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 (teda najmä morálna satisfakcia – ospravedlnenie, pozn.) najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Krajský súd pri aplikácii týchto ustanovení vychádzal z takého ich výkladu, podľa ktorého   na   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   sa   vyžaduje   od   žalobcu v konaní o ochranu osobnosti, aby preukázal, že v dôsledku neoprávneného zásahu do jeho osobnosti nebolo postačujúcim priznanie morálnej satisfakcie, a to najmä preto, že v značnej miere bola znížená jeho dôstojnosť ako súkromnej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti.

Náhrada   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   patrí   žalobcovi   v   konaní   o   ochranu osobnosti iba za zákonom ustanovených podmienok (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a iba v zákonom ustanovenej výške (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške, je potrebné aplikovať   citovaný   § 13   ods. 2   a   § 13   ods. 3   Občianskeho   zákonníka   v   ich   vzájomnej súvislosti. Posudzuje sa intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi   vzhľadom   na   postavenie   žalobcu   v rodine   a   spoločnosti.   V   súdnej   praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) bolo opakovane vyslovené, že „pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom   či   inom   prostredí   fyzickej   osoby.   Túto   mieru   treba   zisťovať   dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 OZ, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 15/03. In Zo súdnej praxe, 2003, č. 3, s. 68). Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že z hľadiska intenzity, trvania rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých fyzickej osobe vzhľadom na jej postavenie v rodine a v spoločnosti v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie   podľa   § 13   ods. 1   Občianskeho   zákonníka.   Najvyšší   súd   vo svojej rozhodovacej   praxi   poukázal   i na to,   že   závažnosť   vzniknutej   nemajetkovej   ujmy   sa posudzuje aj so zreteľom na ohlas zásahu, ako aj na dĺžku trvania ujmy (R 29/2001), ktoré musia byť takisto preukázané.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   spôsob   výkladu   § 13   ods. 2   Občianskeho   zákonníka v právnej veci sťažovateľa krajským súdom je v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou všeobecných   súdov   a nevybočuje   z   nej.   Aj   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   záver všeobecného súdu o tom, že v konkrétnom prípade nepostačuje na odstránenie následkov neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby morálne zadosťučinenie, ale je namieste priznať jej i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (a to z dôvodu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti), musí vyplývať z vykonaného   dokazovania,   ktorého   predmetom   bude   rozsah   intenzity   a   trvania nepriaznivých následkov vzniknutých fyzickej osobe vzhľadom na jej postavenie v rodine a spoločnosti.   Nepostačuje   iba   tvrdenie   žalobcu   o existencii   nepriaznivých   následkov vzniknutých   na jeho osobnosti   v príčinnej   súvislosti   s neoprávneným zásahom,   a to ani v prípade, ak ich žalobca podrobne popíše z hľadiska ich intenzity a rozsahu. Iba takýto výklad § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka zodpovedá ich účelu a zmyslu. Nemožno pripustiť, aby všeobecné súdy rozhodovali (aj o tejto otázke) inak, ako na základe výsledkov vykonaného dokazovania.

Naplnenie podmienok vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby so sebou   prináša   priznanie   morálnej   satisfakcie   ako   sankcie   v   prípade,   ak   je   súčasne preukázané,   že   zásah   do   osobnosti   fyzickej   osoby   bol   neoprávnený,   bol   objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na osobnosti fyzickej osoby a existuje príčinná súvislosť medzi zásahom a takýmto ohrozením osobnosti. To však ešte neznamená, že súčasne musia byť iba týmto splnené aj podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože pre takéto rozhodnutie súdu ustanovuje zákon osobitné podmienky v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zasa osobitné   kritériá   v § 13   ods. 2   Občianskeho   zákonníka.   Ústavnoprávna   konformná interpretácia   tohto   ustanovenia   vedie   k   záveru,   že   pri   poskytnutí   ochrany   osobnosti dotknutej fyzické osoby je nevyhnutné prihliadať i na možnú satisfakčnú úlohu samotného rozsudku, v ktorom bola vyslovená neoprávnenosť zásahu.

Ako   konštatoval   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   sťažovateľ na preukázanie svojich   argumentov, ktoré podľa   neho odôvodňujú   priznanie materiálnej satisfakcie, nenavrhol ani nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Za tejto situácie nemohlo preto   zamietnutím   predmetnej   časti   žaloby   sťažovateľa   a potvrdením   prvostupňového rozsudku v zamietajúcej časti krajským súdom dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd preto nepovažoval právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozsudku v časti o nepriznaní nároku na náhradu nemajetkovej   ujmy   sťažovateľovi   v peniazoch,   za   svojvoľný.   Aplikácia   § 13   ods. 2 Občianskeho   zákonníka   krajským   súdom   nepoprela   jeho účel   a zmysel,   korešpondovala aj s doterajšou   rozhodovacou   praxou   všeobecných   súdov,   preto   ústavný   súd   odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Ďalej   sa   ústavný   súd   zaoberal   tou   časťou   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu tým, že krajský súd potvrdil výrok prvostupňového rozsudku o náhrade trov konania, teda výrok, ktorým s poukazom na § 142 ods. 2 OSP nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania. Sťažovateľ argumentoval tým, že nepriznanie mu náhrady trov konania (aspoň čiastočne, keďže mal vo veci úspech) „znamená, že sťažovateľ si musel zaplatiť ospravedlnenie sám sebe“. Podľa sťažovateľa krajský súd na vec nesprávne aplikoval § 142 ods. 2 OSP, keď mal aplikovať § 142 ods. 3 OSP, a preto mu neposkytol súdnu ochranu ústavne súladným spôsobom.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Krajský súd svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania žiadnemu z účastníkov odôvodnil tým, že súd prvého stupňa rozhodol aj v tejto časti vecne správne aplikujúc § 142 ods. 2 OSP, keďže obaja účastníci   mali   vo   veci   čiastočný   úspech   a pomer   úspechu   a neúspechu   účastníkov   bol približne rovnaký.

Sťažovateľ bol v konaní úspešný, a to iba pokiaľ ide o jeden z výrokov, ktorý sa týkal povinnosti žalovaného uverejniť v regionálnom periodiku ospravedlnenie. Vo vzťahu k druhému nároku (peňažnej satisfakcii) bola jeho žaloba zamietnutá. V prípade sťažovateľa nešlo o neúspech iba v pomerne nepatrnej časti, a navyše rozhodnutie v zamietajúcej časti nezáviselo   podľa   názoru   ústavného   súdu   výlučne   iba   od   úvahy   súdu.   Preto   úsudok všeobecných súdov, ktoré dospeli k záveru o nesplnení podmienok na aplikáciu § 142 ods. 3 OSP, v danej veci možno považovať za ústavne udržateľný.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný súd preto nepovažoval právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje rozhodnutie o náhrade trov konania, za svojvoľné či arbitrárne. Ani aplikácia § 142 ods. 2 OSP krajským súdom nepoprela jeho účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad   dotknutých   ustanovení,   ktorý   by   poprel   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv fyzických osôb alebo právnických osôb.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36   ods. 1   listiny)   potvrdzujúcim   výrokom   napadnutého   rozsudku   o   náhrade   trov prvostupňového konania, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 listiny má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa   čl. 10   ods. 1   listiny   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 listiny, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy   postupu   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy   (resp.   čl. 36   až čl. 38   listiny) a princípy spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom v petite sťažnosti označeného základného práva podľa čl. 19 ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 10   ods. 1   listiny.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že z jeho   odôvodnenia   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   nimi   došlo k neprípustnému zásahu do základného práva garantovaného čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 listiny, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom a základným právom garantovaným čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1   listiny,   ktorá   by   zakladala   možnosť   vysloviť   porušenie   tohto   práva   po   prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. K namietanému   porušeniu   čl. 12   ods. 1   a 2   ústavy   a čl. 1   a čl. 3   listiny napadnutým rozsudkom

Sťažovateľ napokon namieta, že napadnutým rozsudkom došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 a čl. 3 listiny. Ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 a čl. 3 listiny majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy a listiny. Tieto ustanovenia ústavy a listiny sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t. j.   aj   jeho   rozhodovania o porušovaní   základných   práv   a slobôd   garantovaných   ústavou   a   listinou   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, neprichádza do úvahy deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy a listiny (IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 122/09). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   zo   všetkých   uvedených   dôvodov   dospel   k záveru,   že   potvrdením napadnutého rozsudku okresného súdu v jeho zamietajúcej časti krajským súdom nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012