znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 165/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   v   spojení   s právom   na rešpektovanie súkromného a rodinného   života   podľa   čl.   8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Prešove pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu z 22. februára 2011 a jej prípisom č. k. Kd 50/11-5 z 25. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 8. apríla 2011 doručené   podanie   I.   K.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   označené   ako „NÁVRH   NA KONANIE O ÚSTAVNEJ SŤAŽNOSTI“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa   ako   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného   života   podľa   čl.   8   dohovoru   a právom   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu z 22. februára 2011 a jej prípisom č. k. Kd 50/11-5 z 25. marca 2011 (ďalej aj „namietaný prípis“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Viedol som viac súdnych sporov na túto tému vlastnenia nášho bytu, ktorý bol nadobudnutý za moje vlastné a poctivo zarobené peniaze, o ktorý sme ale avanturizmom nezodpovedaných štruktúr nášho babylonského, klamárskeho, podvodníckeho a zlodejského štátu prišli! Darmo som na súdoch žiadal svedectvo, že ako O. v B. po transformácii prišlo vlastníckym právom k nášmu bytu. Toho som sa nedočkal, lebo naše súdy sa na to úplne vyflákli. Potom som si myslel, že tieto informácie by som mohol získať najmä na správe katastra sám, ale nepripustili ma k tomu, lebo nebol som vraj oprávnenou osobou na to! Nevedel som si rady, preto som sa s týmto problémom obrátil na naše orgány tzv. ochrany zákonnosti, - prokuratúry. Tá okresná ma odbila svojím ničotným listom sp. zn. Pd 88/10, preto som svoj podnet zopakoval, ale o nič lepšie si nepočínala ani krajská v Prešove, ktorá to svojím listom, zo dňa 25. 3. 11 generálne zhýzdila!“

Sťažovateľ tvrdí, že „bolo tu zasiahnuté do mojich základných a ľudských práv. Namietam:

1.) Ako je možné a prípustné v demokratickom a právnom štáte to, že keď si niekto nadobudne hodnotnú vec za svoje peniaze, na to, aby ju mohol vlastniť aj v katastri so zápisom v ňom, mal by si podľa prokuratúry ju kúpiť a teda znovu za ňu aj zaplatiť?!

2.)   Tvrdím,   že do   katastra nehnuteľnosti nemôže   byt   vlastníctvo k   bytu   zapísané rozhodnutím orgánu samosprávy o pridelení čís. domu a bytu, lebo to sa smie urobiť len na základe iných úradných dokumentov!

3.) Tu nemôže ísť o žiadne premlčanie, pretože ja si robím nárok na tento byt, keďže ho 100 %-ne považujem za svoj a patriaci len mojej rodine!...“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „o tejto sťažnosti v merite rozhodol takto:

1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ústavného čl. 46 v spojení s čl. 20 a ods. 1), čl. 6 v kontexte s čl. 8 Dohovoru i jeho Dodatkového protokolu, postupom Krajskej prokuratúry v Prešove a jej záverom vo svojom liste sp. zn. Kd 50/11-5, zo dňa 25. 3. 11 s nedostatočnou ochranou sťažovateľa, porušené boli.

2.)   Priznáva I.   K.   K.   spravodlivé finančné   zadosťučinenie vo   výške 33 tis.   EUR (slovom tridsaťtritisíceur), ktoré je mu Krajská prokuratúra v Prešove povinná uhradiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

3.) Ukladá Krajskej prokuratúre v Prešove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 dohovoru v spojení s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného   života   podľa   čl.   8   dohovoru   a   právom   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu postupom krajskej prokuratúry pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu z 22. februára 2011 a jej prípisom č. k. Kd 50/11-5 z 25. marca 2011.

Zo   sťažnosti   a z   namietaného   prípisu   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   podnetom adresovaným Okresnej prokuratúre v Bardejove (ďalej len „okresná prokuratúra“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Mesta B. č. ÚpaŽP 93/1995 zo 16. októbra 1995 o určení súpisného čísla pre obytný dom na... ulici v B. (ďalej len „rozhodnutie mesta“). Na základe   tohto   rozhodnutia   bol   uskutočnený   záznam   do   katastra   nehnuteľností,   podľa ktorého je O. B. vlastníkom bytu, ktorý obýva sťažovateľ. Okresná prokuratúra odložila podnet   sťažovateľa   s   poukazom   na   §   27   ods.   1   písm.   e)   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), podľa ktorého protest   proti   rozhodnutiu   môže   prokurátor   podať   do   troch   rokov   od   nadobudnutia právoplatnosti   rozhodnutia; ak ide   o   rozhodnutie,   proti   ktorému   nemožno podať riadny opravný prostriedok, do troch rokov od jeho vydania, vychádzajúc pritom zo skutočnosti že rozhodnutie mesta „bolo vydané v roku 1995 a zákonom stanovená trojročná lehota, v ktorej bolo možné podať protest prokurátora uplynula v roku 1998“.

Sťažovateľ na prípis okresnej prokuratúry, ktorým odložila jeho podnet, reagoval podnetom z 22. februára 2011 adresovaným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), v ktorom vyslovil nespokojnosť s vybavením svojho podnetu. Generálna prokuratúra vyhodnotila tento podnet ako opakovaný podnet a postúpila ho na vybavenie krajskej prokuratúre.

Krajská prokuratúra v namietanom prípise po popise postupu okresnej prokuratúry súvisiaceho s vybavovaním podnetu sťažovateľa v podstatnom uviedla:

„Prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   v   Bardejove   správne   vo   veci   rozhodla. Správnosť jej rozhodnutia vyplýva zo znenia ustanovenia § 27 zákona o prokuratúre a tiež z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v Košiciach č. PL. ÚS 21/2008-39 z 23. 9. 2009,   podľa   ktorého   zákonom   stanovená   lehota   troch   rokov   na   podanie   protestu prokurátora sa vzťahuje okrem rozhodnutí aj na opatrenia všeobecnej povahy, resp. na iné právne akty, medzi ktoré patrí napr. záznam v registri nehnuteľností.

Vzhľadom na uvedené Váš opakovaný podnet odkladám.“

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom   ustanoveným   spôsobom   sa   takýmto   podnetom,   resp.   opakovaným   podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

V danom prípade sa krajská prokuratúra opakovaným podnetom sťažovateľa riadne zaoberala,   pričom   postupovala   aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   konformným spôsobom, keď ho namietaným prípisom odložila s poukazom na skutočnosť, že okresná prokuratúra postupovala správne, keď jeho podnet na základe § 27 ods. 1 písm. e) zákona o prokuratúre odložila, vzhľadom na skutočnosť, že po uplynutí troch rokov od vydania rozhodnutia mesta už nemá možnosť podať proti nemu protest.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajská   prokuratúra   vo   veci   sťažovateľa   postupovala v súlade   s   platnou   právnou   úpravou,   ktorej   korešponduje   aj   nález   ústavného   súdu č. k. PL. ÚS 21/2008-39 z 23. septembra 2009, na ktorý krajská prokuratúra v namietanom prípise správne poukazuje. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktorého postup orgánu verejnej moci súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných   práv garantovaných   ústavou   a   ani práv garantovaných   dohovorom   či   inou   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00), a zároveň zdôrazňuje, že aj keď je prokuratúre v zmysle čl. 149 ústavy zverená funkcia chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb, nemôže plniť túto funkciu nad rámec, či dokonca v rozpore so zákonom, pretože aj na ňu sa vzťahuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajská   prokuratúra namietaným   prípisom   a   postupom   predchádzajúcim   jeho   vyhotoveniu   nemohla   porušiť základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 45 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a ani jeho právo podľa čl. 6 dohovoru v spojení s právom podľa čl. 8 dohovoru a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011