znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 165/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 243/2009 z 30. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.,   a.   s., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 243/2009 z 30. novembra 2009.

Z k sťažnosti   priloženého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   243/2009 z 30. novembra 2009 vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd týmto uznesením odmietol dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 45/2007 z 15. januára 2009. Krajský súd označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 455/2000-11 z 30. novembra 2006, ktorým okresný súd zamietol žalobu o zaplatenie sumy 233 558 Sk s príslušenstvom   v právnej   veci   sťažovateľky   ako   žalobkyne   proti   žalovanej   S.,   a.   s. (sťažovateľka sa žalobou domáhala zaplatenia tejto sumy z dôvodu nezaplatenia za dodávku tepla na základe dohody o dodávke tepla a prevádzkovaní kotolne).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „A) NS SR v konaní sp. zn.: 3 Cdo 243/2009 neprerokoval v oficiálnom rokovaní a dôkladne neprebral pádne argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie o merite veci relevantné a vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tieto   argumenty.   Porušovateľ   znemožnil sťažovateľovi   realizáciu   svojich   procesných   práv   priznaných   mi   v   občianskom   súdnom konaní za účelom zabezpečenia spravodlivej súdnej ochrany v zmysle čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, samotným neprerokovaním a následne neodôvodnením v rozhodnutí 3 Cdo 243/2009 z 30. 11. 2009...

B)   Porušovateľ   efektívne   neprejednal   citované   fakty   a   neodpovedal   na   ne v odôvodnení svojho rozhodnutia...

Súd   ako   nestranný   orgán   musí   prerokovať   vec   v plnej   jurisdikcii,   t.   j.   rokovať o otázkach tak právnych ako aj skutkových...

V slovenskom právnom poriadku platí princíp, podľa ktorého sú súdy viazané len zákonom; znamená to, že súd pri svojom rozhodovaní prihliada, a prípadne aj aplikuje súdny judikát či stanovisko len vtedy, ak dôjde k záveru, že sú v súlade so zákonom, čl. 144 ods. 1, 152 (4) Ústavy Slovenskej republiky...

Porušovateľ   mal   právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   sa   vyrovnať so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a to takým spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania.

Z formulácie § 132 Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť.

Dostatočnosť   a   relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak skutkovej,   ako i právnej stránky rozhodnutia.

Podľa môjho názoru rozhodnutie najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnené. Bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho   súdu,   aby   sa   náležite   vyrovnal s argumentáciou sťažovateľa. Najvyšší súd však na túto skutočnosť v odôvodnení svojho rozhodnutia   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia   nebral   zreteľ   a svoju   argumentáciu   oprel výlučne o tvrdenie, že nie je dovolanie žalobcu procesne prípustné.

Pretože odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 243/2009 z 30. 11. 2009   takéto   závery   v   zmysle   §   157   o.   s.   p.   neobsahuje   (najvyšší   súd   sa   uvedeným problémom   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vôbec   nezaoberal),   možno   konštatovať, že najvyšší súd sa v okolnostiach prípadu dostatočne neriadil ustanoveniami § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a v nadväznosti na to možno uzavrieť,   že   uvedené   uznesenie   nemá   dostatočné   a   objektívne   odôvodnenie,   ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vyrovnal   so   všetkými   skutkovými   a   právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa môjho názoru však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa a teda základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom, lebo sa minul jeho účel s následkom. Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   arbitrárne   a   vágne,   nezrozumiteľné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné.“

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu princípu právnej istoty. V súvislosti s týmto konštatovaním sťažovateľka poukazuje na právny názor najvyššieho   súdu   k interpretácii   §   526   Obchodného   zákonníka   vyjadrený   v rozsudku sp. zn. 4 Obdo 210/01 a v nadväznosti na to uvádza, že „Najvyšší súd... v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo aj právne obdobných veciach bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci   sťažovateľovmu   právu   poskytnutá   odlišná   ochrana,   než   v   iných   označených konaniach...

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu o tej istej právnej otázke je ústavne neudržateľná.“.

Sťažovateľka v texte sťažnosti   tiež tvrdí,   že najvyšší súd   namietaným uznesením porušil aj jej práva podľa čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 na spravodlivé súdne konanie Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   boli   uznesením   NS   SR sp. zn.: 3 Cdo 243/2009 zo dňa 30. 11. 2009 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 243/2009 zo dňa 30. 11. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania pre JUDr. M. K. v celkovej sume 292,38 € (dvestodeväťdesiatdva eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľky považoval za potrebné najprv zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite). Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j.   v petite   sťažnosti.   Tvrdenia   o porušení   iných   ustanovení   dohovoru   (čl.   13,   čl.   14 a čl. 17),   ktoré   sťažovateľka   uvádza   v texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   totiž   v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom sa sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať namietané uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné v kontexte námietok, ktoré sťažovateľka voči nemu uplatnila v sťažnosti predloženej ústavnému súdu. V tejto súvislosti ústavný súd považoval   za   potrebné   pripomenúť,   že   v súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom   bol alebo nebol náležite zistený   skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Sumarizujúc relevantnú argumentáciu sťažovateľky citovanú v časti I tohto nálezu ústavný   súd   považoval   za   kľúčové   jej   námietky   založené   na   tvrdeniach,   že   namietané uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a)   nie   je   dostatočne   a zrozumiteľným   spôsobom   odôvodnené („...   je   arbitrárne a vágne, nezrozumiteľné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné“),

b) je porušením princípu   predvídateľnosti   súdneho rozhodnutia, keďže „Najvyšší súd... v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo aj právne obdobných veciach...“.

V súvislosti   s uvedenými   námietkami   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   uviesť, že sťažovateľka ich formuluje vo veľmi všeobecnej a abstraktnej podobe bez naznačenia ich organickej väzby na namietané uznesenie najvyššieho súdu, ako aj dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 45/2007 z 15. januára 2009 (sťažovateľka v sťažnosti nepovažovala napr. za potrebné ani uviesť, na akom právnom základe dovolaním napadla označený rozsudok krajského súdu, pozn.). Tieto skutočnosti by pri prísne formalistickom posúdení   sťažnosti   mohli   zakladať   aj   dôvod   na   jej   odmietnutie   z dôvodu   nesplnenia zákonom   predpísaných   náležitostí   (nedostatok   odôvodnenia   ako   obligatórna   náležitosť každého   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   podľa   §   20   ods.   1   zákona o ústavnom súde). Napriek tomuto závažnému nedostatku sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral aj na posúdenie jej vecnej opodstatnenosti. Na tento účel si ale ústavný súd musel vyžiadať príslušnú spisovú dokumentáciu z okresného súdu, pretože len na jej základe mohol zaujať objektívny postoj k všeobecne formulovaným námietkam sťažovateľky.

Len   na   základe   preskúmania   príslušnej   spisovej   dokumentácie   vyžiadanej z okresného   súdu   si   totiž   ústavný   súd   mohol   ozrejmiť   rozhodujúce   právne   okolnosti právneho   sporu,   ktorý   sa   stal   predmetom   dovolacieho   konania   pred   najvyšším   súdom. Z príslušného súdneho spisu ústavný súd zistil najmä tieto právne skutočnosti:

1. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 455/2000 z 30. novembra 2006 zamietol žalobu   sťažovateľky   predovšetkým   na   základe   svojho   zistenia,   že   v súdnom   konaní „uplatnená   pohľadávka   nemohla   byť   zákonným   spôsobom   postúpená   na   žalobcu (sťažovateľku, pozn.), ktorý teda nie je ani aktívne legitimovaný v tomto spore. Z týchto dôvodov žalobu zamietol.“.

2. Krajský súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 45/2007 z 15. januára 2009 potvrdil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   s poukazom   na   to,   že   sa   plne   stotožňuje s výsledkami dokazovania prvostupňového súdu a s konštatovaním, že okresný súd vo veci správne   rozhodol,   pričom   v relevantnej   časti   odôvodnenia   tohto   rozsudku   krajský   súd prisvedčil kľúčovému záveru okresného súdu o tom, že sťažovateľka nebola v predmetnom spore aktívne legitimovaná.

3. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 25. februára 2009 dovolanie, ktorého prípustnosť založila na tvrdení, že jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“)],   pričom   jeho   dôvodnosť   odvodzovala   z   §   241   ods.   2   písm.   c)   OSP,   t.   j. že dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   spočíva   na   nesprávnom   právnom posúdení veci.

Vychádzajúc   z uvedených   zistení   ústavný   súd   poukázal   na   relevantnú   časť odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa najmä uvádza: „So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Odňatím možnosti konať pred   súdom   v zmysle   tohto   ustanovenia   sa   rozumie   nesprávny   postup   súdu,   ktorý   má za následok   znemožnenie   realizácie   procesných   práv   účastníka   občianskeho   súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať   opravný   prostriedok   alebo   vyjadrenie,   v stanovenej   lehote   urobiť   procesný   úkon a pod.).   Dovolací   súd   z obsahu   spisu   nezistil,   že by   v konaní   došlo   k odňatiu   možnosti žalobcu konať pred súdom.

Podstatná   časť   dovolania   obsahuje   námietku   žalobcu,   že v konaní   bolo   porušené právo na spravodlivý súdny proces.

...   súd   nemusí   rozhodovať   v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať   povinnosť   súdu   akceptovať   jeho návrhy,   procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu   (viď IV. ÚS 329/04).   V nadväznosti   na   uvedené   dovolací   súd   zastáva   názor,   že   súdy   nižších stupňov v prejednávanej veci reagovali na procesné úkony žalobcu primeraným, zákonným spôsobom, ktorým nezaložili žiadnu z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p...

Pokiaľ žalobca vytýka nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vyporiadania sa s jeho odvolacími námietkami, treba uviesť, že   právo   na   určitú   kvalitu   súdneho   konania,   ktorej   súčasťou   je   aj právo   účastníka na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   je   jedným   z aspektov   práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)   s výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (I.   ÚS   46/05).   Štruktúra   práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument   v opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam pre rozhodnutie   o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na doplnenie   dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05)... Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd k záveru, že právo žalobcu na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Pokiaľ vysvetlenie posúdenia týchto námietok zo strany odvolacieho súdu nie   je   presvedčivé   alebo   úplné,   či   výstižné,   ide   o okolnosť   majúcu   význam   z hľadiska preskúmateľnosti dovolaním napadnutého rozsudku. Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým dospel odvolací súd, ale tiež primerané právne posúdenie týchto záverov.

...   Pokiaľ   ide   o námietku   nevykonania   všetkých   navrhovaných   dôkazov...   Treba uviesť,   že   k procesným   právam   účastníka   nepatrí,   aby   bol   súdom   vykonaný   každý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania...

Vychádzajúc   z obsahu   dovolania   žalobca   v dovolaní   namietal,   že   rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s.   p.).   Právnym   posúdením   veci   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav... Samotné právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   síce   všeobecne   považované   za   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle § 237 O. s. p....“

Predovšetkým na základe uvedeného najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   síce   mohol   na   jednej   strane   prisvedčiť námietke   sťažovateľky,   že   argumentácia   v namietanom   uznesení   najvyššieho   súdu je založená len na tvrdení, že „nie je dovolanie žalobcu procesne prípustné“, ale zároveň na druhej strane musel zdôrazniť, že táto argumentácia zodpovedá obsahu sťažovateľkou podaného   dovolania,   ktoré   je   (rovnako   ako   jej   sťažnosť   adresovaná   ústavnému   súdu) založené na všeobecnej a do značnej miery nesúrodej až chaotickej argumentácii, ktorej chýba   nevyhnutná   miera   konkretizácie   na   predmetnú   právnu   vec.   Za   týchto   okolností ústavný súd považoval odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu za primerané námietkam   sťažovateľky   uplatneným   v dovolaní.   Kvalitu   a obsah   každého   súdneho rozhodnutia totiž v podstatnej miere predurčuje účastník súdneho konania kvalitou svojej právnej argumentácie, čo zvlášť platí o rozhodnutiach v dovolacom konaní.

Napriek uvedenému ústavný súd považoval za žiaduce podotknúť, že presvedčivosti namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   by   bolo   rozhodne   prospelo,   keby   súčasťou argumentácie   najvyššieho   súdu   bol   aj   výslovný   záver   k námietke,   ktorou   sťažovateľka poukazovala   na   právny   názor   vyslovený   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Obo 210/01   k interpretácii   §   526   Občianskeho   zákonníka.   V tejto   súvislosti ústavný   súd   ale   poukazuje   na   svoje   zistenie,   že   na   túto   námietku   sťažovateľky,   ktorú uplatňovala už v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v konaní pred odvolacím súdom, krajský   súd   výslovne   reagoval   v odôvodnení   svojho   rozsudku   sp.   zn.   4   Co   45/2007 z 15. januára   2009,   keď   uviedol,   že   toto   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nerešpektoval poukazujúc „...   na   skutočnosť,   že   oznámenie   o postúpení   pohľadávky   by   bolo   právne významné   len   z hľadiska   posúdenia   vzniku   povinnosti   dlžníka   plniť   postupníkovi s dôsledkom, že sa zbaví svojho záväzku. Pokiaľ však k splneniu záväzku voči v oznámení uvedenému   postupníkovi   nedošlo   a zaplatenie   takejto   pohľadávky   sa   stalo   predmetom konania na súde, pri skúmaní aktívnej legitimácie postupníka na vymáhanie pohľadávky je nutné riešiť aj otázku existencie zmluvy o postúpení a jej platnosti. Aktívne legitimovaným účastníkom   v spore   je   totiž   len   ten,   kto   podľa   hmotného   práva   je   skutočne   nositeľom tvrdeného subjektívneho práva.“.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukázal   na   právne   názory   vyslovené vo svojej   doterajšej   judikatúre,   podľa   ktorých   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a odvolacie   konanie z hľadiska   predmetu   konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli   vydané   v priebehu   príslušného   súdneho   konania   (IV.   ÚS   350/09).   Podľa   názoru ústavného súdu sú uvedené právne názory primeraným spôsobom aplikovateľné aj na vec sťažovateľky.   Ak   sa   totiž   s príslušnou   námietkou   sťažovateľky   už   v predchádzajúcom súdnom konaní výslovne vysporiadal krajský súd, nebolo nevyhnutné (aj keď v konkrétnych okolnostiach veci vhodné), aby na ňu výslovne reagoval aj najvyšší súd ako súd dovolací, ktorý sa opodstatnene zameral na posúdenie prípustnosti dovolania sťažovateľky z hľadiska právnych dôvodov, o ktoré sa sťažovateľka opierala.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôraznil, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z hľadiska   formálnych   požiadaviek vyplývajúcich   zo   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   a z týchto aspektov   jeho   „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

V danom   prípade   namietané uznesenie   najvyššieho   súdu   podľa   názoru   ústavného súdu   znesie   kritériá   kladené   na   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ktoré   vyplývajú z ústavných záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   súčasťou je aj predpoklad,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana   dostane   v   zákonom predpokladanej kvalite (porovnaj napr. II. ÚS 63/06).

Ústavný súd ani vo veci sťažovateľky nespochybňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Z judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 209/04), ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997) zároveň vyplýva, že splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad, a preto právo na spravodlivé súdne konanie nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   konštatoval, že medzi   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3 Cdo   243/2009   z   30.   novembra   2009 a námietkami sťažovateľky smerujúcimi k vysloveniu porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne umožňovala dospieť k záveru o porušení týchto práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010