znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 165/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. Š., K., a F. Š., K., zastúpených advokátkou JUDr. T. V., K.,   vo veci   namietaného porušenia   ich   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   prípisom   Krajskej prokuratúry v Košiciach sp. zn. 1 Kn 27/09 z 2. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. Š. a F. Š. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2009 doručená sťažnosť I. Š. a F. Š. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   prípisom   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) z 2. marca 2009 sp. zn. 1 Kn 27/09 (ďalej aj „namietaný prípis   krajskej   prokuratúry“),   ktorým   bolo   vybavené   ich   oznámenie   nadväzujúce na sťažnosť proti uzneseniu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: ORP-2445/6-OJP-KE-2008 BO   z 5. decembra   2008   o odmietnutí   veci   (podnetu   na   začatie   trestného stíhania) podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.

Z   obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   minoritnými spoločníkmi obchodnej spoločnosti P., s. r. o., pričom ich podiel na základnom imaní tejto obchodnej   spoločnosti   predstavuje   40 %.   Ďalší   dvaja   spoločníci   uvedenej   obchodnej spoločnosti,   z ktorých   jeden   je   aj   jej   konateľom,   založili   novú   obchodnú   spoločnosť s obchodným   názvom   D.,   s. r. o.,   ktorej   predmet   podnikania   sa   zhoduje   s predmetom podnikania P., s. r. o. Následne konateľ obchodnej spoločnosti P., s. r. o., začal rozpredávať jej majetok a ukončil jej výrobnú činnosť bez vedomia a súhlasu sťažovateľov a neskôr dal jej valnému zhromaždeniu návrh na jej vstup do likvidácie. V reakcii na uvedené podali sťažovatelia   10.   novembra   2008   na   konateľa   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   trestné oznámenie   podľa   § 196   Trestného   poriadku   tvrdiac,   že   jeho   konanie   je   protiprávne a zakladá   jeho   trestnoprávnu   zodpovednosť,   pretože   porušuje   povinnosti   pri   správe cudzieho majetku. Uznesením okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-2445/6-OJP-KE-2008 BO z 5. decembra 2008 bol podnet sťažovateľov odmietnutý s tým, že nie je daný dôvod   na   začatie   trestného   stíhania.   Sťažovatelia   podali   proti   uzneseniu   okresného riaditeľstva   sťažnosť,   ktorú   prokurátor   krajskej   prokuratúry   zamietol   uznesením   sp. zn. 1 Kn 27/09   z 2.   februára   2009   z dôvodu,   že „v právnom   štáte   nie   je   prípustné,   aby prostriedky   trestnej   represie   slúžili   k uspokojovaniu   práv   súkromnoprávnej   povahy vyplývajúcej zo zmluvného vzťahu dvoch subjektov“.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uviedli:„Pretože sme až z dokladov zistili, že novozaložená spoločnosť D., s. r. o. prevzala od   spoločnosti   P.,   s. r. o.   celú   výrobu   doposiaľ   ňou   vyrábaných   výrobkov   s tým   istým obchodným označením, používa tie isté referencie o vyrábaných výrobkoch ako spoločnosť P.,   s. r. o.   a   dodáva   i   tým   istým   odberateľom,   dvaja   zamestnanci,   ktorí v spoločnosti pracovali vo výrobe pri výrobných postupoch už pracujú v spoločnosti D., s. r. o., oznámili sme tieto skutočnosti dňa 3. 2. 2009 k nášmu predchádzajúcemu oznámeniu a priložili sme dôkazy.   Spolu   s   týmto   oznámením   sme   teda   zaslali   obchodné   prospekty   obidvoch spoločností,   referencie   o   výrobkoch,   certifikáty. Dňa   2. 3. 2009   oznámil   porušovateľ Krajská prokuratúra v Košiciach formou listu pod sp. zn. 1 Kn 27/09-9, že sa oboznámil s našim podaním i s jeho prílohami, ktoré sme adresovali Okresnej prokuratúre Košice I. a po preskúmaní dospel k záveru, že skutočnosti v nich obsiahnuté neodôvodňujú iný právny záver ako je to prezentované v jeho uznesení (vyššie uvedené uznesenie z 2. 2. 2009) a týmto považoval vec za vybavenú.“

Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   namietaným prípisom   krajskej   prokuratúry,   ktorý odkazuje iba na dôvody uvedené v predchádzajúcom uznesení, bez toho, aby bol náležite preverený   skutkový   stav   a vykonané   všetky   potrebné   a dostupné   dôkazy   v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedený názor sťažovateľov je založený na tvrdení, že „porušovateľ nepostupoval dôsledne podľa Trestného poriadku, ktorý v ustanovení § 196 ods. 2, hovorí o tom, že ak prokurátor alebo policajt po prijatí trestného oznámenia zistí, že je potrebné ho doplniť,   doplnenie   vykoná   výsluchom   oznamovateľa   alebo   vyžiadaním   písomných podkladov príslušný prokurátor alebo príslušný policajt tak, aby mohol rozhodnúť podľa § 197   alebo   § 199   v   lehote   do   30   dní   od   prijatia   trestného   oznámenia.   Ak teda   sa porušovateľ rozhodol pre oznámenie len listom, zvolil nesprávny úradný postup a porušil základné práva sťažovateľov podľa časti II. tejto ústavnej sťažnosti.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné   právo   sťažovateľov   I.   Š.   a F.   Š.   podľa   čl. 6   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom t. j. listom Krajskej prokuratúry v Košiciach z 2. 3. 2009 sp. zn. 1 Kn 27/09-9 porušené bolo.

2. Krajskej   prokuratúre   v   Košiciach   prikazuje   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 1 Kn 27/09-9 konať.

3. Krajská prokuratúra v Košiciach je povinná zaplatiť trovy právneho zastupovania v sume   €   398,60   na   účet   advokátky   JUDr.   T.   V.   do   30   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V nadväznosti na § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ešte predtým, ako sa ústavný súd   začne   zaoberať   samotnou   materiálnou   stránku   veci,   je   vždy   povinný   preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže ústavný súd zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je jej subsidiarita.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tohto princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. To znamená, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním   vyčerpal   všetky   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na ochranu   jeho   práv poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa   § 31   ods. 1   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   ustanovenia   § 32   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podnet   možno   podať na ktorejkoľvek prokuratúre.

Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet   do   dvoch   mesiacov   od   jeho   podania.   V   odôvodnených   prípadoch   rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor.

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre je nadriadený prokurátor oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh.

Podľa   § 54   ods. 1   písm. b) zákona   o prokuratúre   je   nadriadeným   prokurátorom uvedeným v § 6, ak ide o krajského prokurátora, prokurátor generálnej prokuratúry.

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený   prokurátor   (§ 54   ods. 2   zákona   o prokuratúre).   Podľa   § 34   ods. 2   zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1   len   vtedy,   ak   obsahuje nové   skutočnosti.   Ďalším   opakovaným   podnetom   sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Z dosiaľ uvedeného už vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom. Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o prokuratúre   za   účinný   prostriedok   ochrany základných   práv   vrátane   toho   práva,   ktoré   uplatnili   sťažovatelia   v sťažnosti   (m. m. IV. ÚS 330/04,   I. ÚS 186/05).   Opakovaný   podnet   zakladá   povinnosť   nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľom.

Súčasťou štandardnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že vynechanie podnetu a opakovaného podnetu ako prostriedku nápravy uplatňovaného v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí   sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu orgánu činného v prípravnom konaní, resp. aj pred začatím trestného stíhania (I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre poskytoval sťažovateľom prostriedok nápravy – opakovaný podnet (podľa § 34 zákona o prokuratúre), ktorým sa mohli domáhať preskúmania zákonnosti napadnutého prípisu (postupu) krajskej prokuratúry v predmetnej veci.   Uvedený   právny   prostriedok   umožňoval   sťažovateľom   dosiahnuť   účinnú   nápravu vzhľadom na právomoc generálneho prokurátora Slovenskej republiky záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu krajskej prokuratúry, ak by na základe podnetu sťažovateľov dospel k záveru, že označený prípis krajskej prokuratúry, príp. postup, ktorý mu predchádzal, bol v rozpore so zákonom.

Využitie všetkých opravných prostriedkov a iných právnych prostriedkov je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).

Ústavný súd posúdil podanie sťažovateľov z 3. februára 2009 adresované okresnej prokuratúre podľa jeho obsahu ako podnet v zmysle § 31 zákona o prokuratúre.

Zo sťažnosti však nevyplýva, že sťažovatelia podali opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre na preskúmanie zákonnosti namietaného prípisu krajskej prokuratúry vo veci svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-2445/6-OJP-KE-2008 BO z 5. decembra 2008.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   prípustnosti   sťažnosti,   teda   pri   skúmaní,   či v konkrétnom   prípade   boli   vyčerpané   všetky   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne prostriedky,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, sa musí vysporiadať aj s tým, či príslušný opravný prostriedok môže podať sám sťažovateľ a či s podaním takéhoto opravného prostriedku sú bezprostredne spojené určité konkrétne právne dôsledky, ktoré sa môžu pozitívne prejaviť v právnej sfére sťažovateľa. V prípade podnetu podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre možno na obe nastolené otázky odpovedať kladne.

Sťažovatelia nie sú oprávnení vyberať si orgán verejnej moci, ktorý má poskytnúť ochranu namietanému porušeniu ich označeného práva. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovatelia,   ak   sa domnievajú,   že   krajská   prokuratúra   porušila   ich   uvedené   právo, nevyužili   (hoci   mohli   a mali   využiť)   právny   prostriedok   (opakovaný   podnet),   ktorý   im zákon účinne poskytuje na ich ochranu voči obsahu prípisu krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kn 27/09 z 2. marca 2009. Až po jeho vyčerpaní by prípadne mohla vzniknúť, ak by boli splnené   aj   ostatné   ústavné   a zákonné   predpoklady,   právomoc   ústavného   súdu   (princíp subsidiarity). Právomoc Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   preskúmať   namietaný   prípis   krajskej   prokuratúry   vylučuje   právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku krajskej prokuratúre v tejto veci. Vzhľadom na právomoc ústavného   súdu   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   (odhliadnuc   od ostatných   okolností   daného prípadu)   by   do   úvahy   prichádzalo   len   preskúmanie   postupu   (rozhodnutia)   generálnej prokuratúry, nie však preskúmavanie postupu a napadnutého prípisu krajskej prokuratúry, ako sa toho domáhali sťažovatelia v petite sťažnosti (m. m. III. ÚS 211/03, II. ÚS 223/02).

Pretože   sťažovatelia   nepožiadali   o preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   svojho podnetu opakovaným podnetom podľa § 34 zákona o prokuratúre, ale obrátili sa priamo na ústavný súd, bola ich sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec odôvodnenia   treba poznamenať,   že   citované   ustanovenia   § 31   a   § 36 zákona o prokuratúre sa týkajú všetkých konaní a postupov v ňom vymenovaných orgánov verejnej moci, ktoré sú pri výkone svojich právomocí povinné priamo aplikovať ústavu ako prameň práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009