znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 165/08-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátkou JUDr. N. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 238/2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. 2 Obdo 12/2007-223 z 23. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., so sídlom B (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou   JUDr.   N. K.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 238/2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod č. k. 2 Obdo 12/2007-223. Predmetným rozsudkom najvyšší súd rozhodol vo veci tak, že zamietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu zo 6. decembra 2006 č. k. 3 Cob 238/2006-196.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:«Sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti Obchodný a bytový dom J., orientačné číslo, postavenej na pozemku parc. č. 3914/64, katastrálne územie R., obec B., okres B., ktoré nehnuteľnosti má zapísané na LV č. 988.

(...) Následne   došlo   na   základe   zák.   č.   92/1991   Zb.   k privatizácii   majetku   právneho predchodcu   sťažovateľa   –   štátneho   podniku   S..   Rozhodnutím   Ministerstva   pre   správu a privatizáciu   národného   majetku   SR   č.   451/1992   zo   dňa   11.   4.   1992   bol   schválený privatizačný projekt reg. č. 450, podľa ktorého do privatizácie vstúpil celý majetok š. p. S. a časť majetku š. p. B. Rozhodnutím ministra priemyslu SR č. 40/1992 zo dňa 11. 4. 1992 bol ku dňu 30. 4. 1992 zrušený š. p. S. bez likvidácie a vyčlenená časť majetku z š. p. B. Fond národného majetku SR založil ku dňu 1. 5. 1992 akciovú spoločnosť S., a. s., ktorá na základe vyššie uvedených rozhodnutí prebrala všetok majetok práva a záväzky š. p. S. a časť majetku   š.   p.   B.   podľa   privatizačného   projektu   a delimitačného   protokolu.   Predmetná nehnuteľnosť je uvedená v súpise nehnuteľností vkladaných do novej akciovej spoločnosti S. pod položkou č. 568 ako Obchodný ubytovací dom – J. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti privatizáciou.

Dňa 11. 9. 1996 bol na majetok právneho predchodcu žalobcu š. p. P. uznesením KS v Bratislave č. 38 K 96/1996 vyhlásený konkurz. Správca konkurznej podstaty... sa listom zo dňa 15. 11. 1996 obrátil na sťažovateľa so žiadosťou o vysporiadanie vlastníckych vzťahov, resp. spoluinvestorského podielu vo výške 4 682 755.- Sk.

Dňa 20. 2. 1997 podal JUDr. M. Š. ako správca konkurznej podstaty úpadcu P., š. p. žalobu na určenie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorú označil ako Obchodný a bytový dom pri n. p. S., ktorý leží na parc. č. 3914/18, zastavanej ploche o výmere 1715 m2 k.   ú.   R.   a súčasne   žiadal   o vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   súd   zakáže žalovanému   –   sťažovateľovi   predať,   majetkovo   zaťažiť   alebo   prestavovať   predmetnú nehnuteľnosť.

Okresný súd Bratislava II vydal dňa 17. 3. 1997 pod sp. zn. 26 Cb 85/97 predbežné opatrenie   v súlade   so   žalobou,   ktorým   zakázal   žalovanému   –   sťažovateľovi   predmetnú nehnuteľnosť   predať,   majetkovo   zaťažiť   alebo   prestavovať.   Krajský   súd   v Bratislave uznesením 43 Cob 157/97 zo dňa 30. 1. 1998 toto predbežné opatrenie potvrdil.

(...) Okresný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn. 26 Cb 148/98 zo dňa 14. 3. 2002 žalobu zamietol, z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného – sťažovateľa, pretože žalovaný – sťažovateľ nie je vlastníkom nehnuteľnosti na parc. č. 3914/18, ktorú označil žalobca ako predmet sporu. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 13 Cob 25/2004 zo dňa 29. 4. 2004 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu procesného pochybenia – nedoručenia predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi žalobcu.

Na   novom   pojednávaní   dňa   21.   3.   2006   Okresný   súd   Bratislava   II   uznesením zamietol návrh žalobcu zo dňa 21. 1. 2005 na zmenu petitu návrhu, v ktorom žalobca zmenil predmet žaloby a žiadal, aby súd určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti Obchodný bytový dom – J., postavený na pozemku parc. č. 3914/64, zapísaný na LV č. 988, k. ú. R. v celkovej ploche 530 m2 s uvedením rozpisu jednotlivých plôch.

Súčasne Okresný súd Bratislava II na pojednávaní dňa 21. 3. 2006 vyhlásil rozsudok, ktorým zamietol žalobu spoločnosti M., s. r. o. S.,   ktorou sa žalobca domáhal určenia podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti   –   obchodný   a   bytový   dom   pri   š. p. S.   B., ležiaci   na   parc.   č.   3914/18   zastavanej   ploche   o výmere   1715   m2,   k.   ú.   R.,   z toho   časť predajnej plochy P. s rozlohou 108 m2, predanej plochy M. s rozlohou 125 m2, skladovej plochy P. s rozlohou 48 m2, skladovej plochy M. s rozlohou 129 m2, ostatnej plochy P. s rozlohou 50 m2, ostatnej plochy M. s rozlohou 70 m2.

Svoje rozhodnutie Okresný súd Bratislava II odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal základnú   podmienku   vlastníckej   žaloby,   a to   vlastnícke   právo   k nehnuteľnosti,   pretože v zmluve   o postúpení   pohľadávky   zo   dňa   7.   1.   1999,   na   ktorú   sa   žalobca   odvolával, táto pohľadávka   nebola   individualizovaná   a žalobca   teda   nepreukázal   jej   existenciu. Ďalej poukázal na to, že hospodárska zmluva zo dňa 20. 9. 1997 o združení finančných prostriedkov na výstavbou obchodného a bytového domu, vlastníctvo k tejto nehnuteľnosti nerieši.

Dňa 20. 6. 2005 podal žalobca proti rozsudku odvolanie. K odvolaniu sa sťažovateľ – žalovaný vyjadril na pojednávaní odvolacieho súdu dňa 6.   12.   2006,   kde predložil   písomné vyjadrenie s odôvodnením,   že mu odvolanie nebolo doručené, a preto sa k nemu vyjadruje až na pojednávaní. Vo svojom vyjadrení sťažovateľ – žalovaný   vyvrátil   všetky   dôvody   odvolania.   Namietal,   že   napadnutým   rozsudkom   nebol zamietnutý žalobný návrh v takej podobe ako ho uvádza žalobca v odvolaní, pretože zmenu petitu   v predmete   žaloby   na   Obchodný   ubytovací   dom   –   J.   na   parc.   č.   3914/64, prvostupňový súd nepripustil. Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že prvostupňový súd nekonal   v rozpore   s právnym   názorom   odvolacieho   súdu   vysloveným   v uznesení KS Bratislava sp. zn. Cob 135/01 zo dňa 26. 9. 2001, pretože singulárnu sukcesiu na strane žalobcu zobral na vedomie a ďalej konal už len s novým účastníkom M., s. r. o. S. Žiaden iný právny názor na zmluvu o postúpení pohľadávok odvolací súd v cit. Uznesení nevyslovil. (...) Dňa 6. 12. 2006 Krajský súd v Bratislave na pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 26 Cb 148/98 zo dňa 21. 3. 2006 tak, že určil,   že žalobca   je výlučným   vlastníkom nebytových priestorov   predajnej   plochy P. s rozlohou 108 m2, predajnej plochy M. s rozlohou 125 m2, skladovej plochy P.- s rozlohou 48   m2,   skladovej   plochy   M.   s rozlohou   129   m2,   ostatnej   plochy   P.   s rozlohou   50   m2 a ostatnej plochy M. s rozlohou 70 m2, v celkovej podlahovej ploche 530 m2 nachádzajúcich sa na prízemí nehnuteľnosti Obchodný a bytový dom J., v B., označený ako stavba, zapísaný na parc. č.   3914/64,   v katastri   nehnuteľnosti   pre   obec B.,   kat.   územie R.   na LV   č.   988 a spoluvlastníkom   podielu   k spoločným   častiam   priestorov   v pomere   5,21   %.   Zároveň Krajský súd v Bratislave zaviazal sťažovateľa – žalovaného k úhrade trov oboch konaní vo výške 402 831.- Sk.

(...) Dňa   8.   2.   2007   podal   sťažovateľ   –   žalovaný   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave   zo   dňa   6.   12.   2006   sp.   zn.   3   Cob   238/2006-196   dovolanie,   kde   namietal, že odvolací súd v rozpore s ust. § 211 O. s. p. nedoručil odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu   prvého   stupňa   žalovanému,   čím   odňal   žalovanému   možnosť   konať   pred   súdom. Na tomto   procesnom   pochybení   súdu   nič   nemení   ani   fakt,   že   žalovaný   sa   po   doručení predvolania   na   pojednávanie   oboznámil   s obsahom   odvolania   nahliadnutím   do   spisu vyjadril   sa   k nemu.   V dôsledku   nedoručenia   odvolania   súdom,   však   žalovaný   nemal dostatočný priestor na prípravu a zadováženie príp. navrhnutia ďalších dôkazov, a to tým skôr, že v petite odvolania žalobca žiadal niečo iné ako v petite žaloby. Týmto postupom súdu   bola   žalobcovi   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a bola   porušená   zásada dvojinštančnosti súdneho konania, čo sú také vady konania, ktoré samy o sebe sú dôvodom na zrušenie rozhodnutia.

Ďalej   sťažovateľ   – žalovaný   namietal,   že odvolací súd rozhodol   bez   toho,   že   by najprv rozhodol o pripustení zmeny návrhu v zmysle ustanovenia § 95 ods. 1 O. s. p. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že neide o zmenu návrhu, ale iba o upresnenie, resp. upravenie žalobného petitu v zmysle § 41 ods. 2 O. s. p. Sťažovateľ – žalovaný namietol, že takéto právne posúdenie je v rozpore s platnou úpravou, pretože označenie parcelného čísla je základným   znakom   pre   identifikáciu   nehnuteľnosti.   Preto   zmena   čísla   parcely   znamená úplnú zmenu pozemku, zmenu predmetu sporu a teda aj zmenu návrhu.

Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že žalobný návrh bol od samého počiatku zmätočný, pretože na parc. č. 3014/18, k. ú. R. sa žiaden obchodný bytový dom nenachádza a žalovaný bol a je iba vlastníkom pozemku – parc. č. 3914/18, ale nie stavby na tomto pozemku. Od počiatku preto nebola daná pasívna legitimácia žalovaného. Obchodný bytový dom – J. je postavený na parc. č. 3914/64, pričom sťažovateľ – žalovaný je vlastníkom stavby aj pozemku a obidve nehnuteľnosti má zapísané na LV č. 988, k. ú. R.

Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že odvolací súd z vykonaného dokazovania vyvodil   nesprávne   skutkové   zistenia.   V odôvodnení   napadnutého   rozsudku   odvolací   súd uviedol,   že   „žalovaný   až   po   podaní   žalobného   návrhu   na   určenie   vlastníctva   si   dal vypracovať nové geometrické plány, v ktorých boli nové parcelné čísla. Až na základe toho pôvodná   parcela   3914/18,   na   ktorej   sa   nachádzala   predmetná   nehnuteľnosť   bola prečíslovaná na parcelu č. 3914/64 a z toho dôvodu žalobca upresnil petit.“ Toto zistenie Krajského súdu v Bratislave nezodpovedá vykonaným dôkazom, pretože geometrický plán na   parc.   č.   3914/64   bol   vyhotovený   dňa   21.   4.   1988   pod   č.   243-237-089-88   a žiadosť o zápis do evidencie nehnuteľností bola dňa 6. 1. 1989, čiže osem rokov pred podaním žaloby   (20. 2.   1997).   Pritom   parc.   č.   3914/18   existovala   už   v čase   vypracovania geometrického plánu na parc. č. 3914/64 a naďalej existuje, a k žiadnemu prečíslovaniu parciel nedošlo. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v žiadnom prípade nemohol nedostatok žaloby v označení parcelného čísla odstrániť iba „úpravou“ žalobného návrhu, ale išlo o zmenu návrhu, o ktorej mal súd rozhodnúť. Prvostupňový súd preto postupovval správne, keď o zmene návrhu na pojednávaní rozhodol tak, že zmenu návrhu nepripustil.

Sťažovateľ   –   žalovaný   ďalej   namietal,   že   nezodpovedá   skutočnosti   a dôkazom skutkové   zistenie   súdu,   že   „ku   dňu   vykonania   vkladu   vlastníckeho   práva   do   katastra v prospech žalovaného, sporný majetok už bol súčasťou majetku patriaceho do konkurznej podstaty a právo disponovať s ním prešlo na správcu konkurznej podstaty. Podľa výpisu z katastra   nehnuteľností   LV   č.   988   ako   titul   nadobudnutia   vlastníctva   v prospech žalovaného je uvedené, že titulom nadobudnutia je Žiadosť o zákres GP zo 14. 11. 1997 a žiadosť o zápis (l. č. 158)“.

Sťažovateľ – žalovaný tiež namietal, že obchodný ubytovací dom nemohol byť platne zahrnutý do konkurznej podstaty, keďže žalobca ešte ani v čase podania žaloby 20. 2. 1997 (konkurz vyhlásený 11. 9. 1996) nevedel, resp. si nezistil, že táto nehnuteľnosť sa nachádza na parc. č. 3914/64, ale ju označil ako nehnuteľnosť na parcele č. 3914/18. Sťažovateľ – žalovaný   k takto   označenej   nehnuteľnosti   nemal   vlastnícke   právo,   a preto   ani   nemal legitimáciu   na   podávanie   incidenčnej   žaloby   a navyše   o zahrnutí   spornej   nehnuteľnosti do konkurznej   podstaty   nevedel.   Žalobca   nepreukázal   akú   nehnuteľnosť   zahrnul do konkurznej   podstaty   a nepreukázal,   že   informoval   sťažovateľa   –   žalovaného   o   tomto úkone. Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že dôkaz, ktorý predložil žalobca na č. l. 158, a o ktorý odvolací súd oprel svoje rozhodnutie, nie je vierohodným dokladom, pretože ide iba   o informatívny   výpis   z katastra   nehnuteľností   a tento   nie   je   úplný.   Výpis   má   mať 14 strán   a predložených   bolo   iba   11   strán,   takže   vôbec   nebolo   preukázané,   ktorých nehnuteľností   sa   týka   súdom   citovaný   titul   nadobudnutia.   Keďže   geometrický   plán na pozemok pod spornou nehnuteľnosťou parc. č. 3914/64 bol vyhotovený už dňa 21. 4. 1988 a žiadosť o zápis bola dňa 6. 1. 1989, nemohla byť titulom o zápis žiadosť o zákres GPa zápis zo dňa 14. 11. 1997. Sťažovateľ – žalovaný tiež namietal, že žalobca nemohol nadobudnúť   vlastníctvo   k nehnuteľnosti   obchodný   ubytovací   dom   –   J.   ani   zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 7. 1. 1999 uzavretou so správcom konkurznej podstaty, keďže   aj   tu   bola   predmetná   nehnuteľnosť   označená   ako   „polyfunkčný   objekt   na   parc. č. 3914/18“.   Napadnutý   rozsudok   preto   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia, keďže   odvolací   súd   svoje   rozhodnutie   právne   zdôvodňuje   tým,   že   žalobca   vlastníctvo nadobudol   na   základe   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   kúpou   od   správcu   konkurznej podstaty.

Sťažovateľ – žalovaný napokon namietal nesprávne právne posúdenie nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti obchodný ubytovací dom – J. na parc. č. 3914/64 žalovaným, a to ako   v súvislosti   so   zmluvou   o združení   finančných   prostriedkov,   ktorá   neriešila   otázku vlastníctva, tak aj v súvislosti s privatizáciou, keďže sporná nehnuteľnosť bola zapísaná v zozname   majetku   zahrnutom   do   privatizačného   projektu.   Preto   skutkové   zistenie odvolacieho súdu, že žalovaný nenadobudol vlastníctvo k obchodnému ubytovaciemu domu – J. privatizáciou, ktoré tvorí základ rozhodnutia, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Na tejto skutočnosti nič nemení ani „potvrdenie FNM SR zo dňa 8. 2. 2006“, podľa ktorého má byť v privatizačnom projekte zaradený iba pozemok pod budovou obchodný ubytovací dom   –   J.,   pretože   toto   „potvrdenie“   je   v priamom   rozpore   s pripojeným   zoznamom nehnuteľností.   V tomto zozname je pod poradovým číslom 568 výslovne uvedený nielen pozemok parc. č. 3914/64, ale aj stavba Obch. ubyt. dom – J., súp. č. 961. Na tento rozpor a nevierohodnosť tohto potvrdenia – dôkazu predloženého žalobcom, sťažovateľ – žalovaný upozornil súd v písomnom vyjadrení aj ústne do zápisnice na pojednávaní. Odvolací súd sa však vôbec touto námietkou nezaoberal a neskúmal ďalej pravdivosť potvrdenia FNM SR. Odvolací   súd   sa   úplne   a bezo   zvyšku   stotožnil   s tvrdeniami   žalobcu,   aj   keď   tieto nezodpovedajú skutočnosti a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Sťažovateľ – žalovaný ďalej k dovolaniu priložil list FNM SR zo dňa 5. 2. 2007, ktorým mu FNM SR na jeho žiadosť oznámil, že Obchodno-ubytovací dom J. súp. č. 961 sa nachádza   v majetku   akciovej   spoločnosti   S..   Súčasne   sťažovateľ   –   žalovaný   priložil   aj doklady z FNM SR, a to prvú stranu notárskej zápisnice č. N 282/92, Nz 267/92 zo dňa 24. 4. 1992 o založení akciovej spoločnosti S. a špecifikáciu nehnuteľností kat. územie R,, kde pod poradovým číslom 568 je uvedená sporná nehnuteľnosť. Na základe uvedeného sťažovateľ   –   žalovaný   navrhol,   aby   dovolací   súd   v zmysle   ust.   §   243b   ods.   1   O.   s.   p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.»

Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti cituje z priloženého rozsudku najvyššieho súdu č. k. 2 Obdo 12/2007-223 z 23. januára 2008, ktorým tento súd ako súd dovolací zamietol jej dovolanie. Navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Cob 238/2006 zo dňa 6. 12 2006 a konaním, ktoré mu predchádzalo a Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Obdo 12/2007 zo dňa 23. 1. 2008 porušili právo sťažovateľa S., a. s. B. na vlastnícke právo a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 238/2006 zo dňa 6. 12. 2006, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 26 Cb/148/98 zo dňa 21. 3. 2006 a rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obdo 12/2007 zo dňa 23. 1. 2008 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000,- Sk (slovom   päťstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Právnej zástupkyni sťažovateľa JUDr. N. Kl. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia   v sume   11 908,-   Sk   (slovom   jedenásťtisíc   deväťstoosem   slovenských   korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť JUDr. N. K., Advokátska kancelária B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovateľka   namietala   porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2006 vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cob 238/2006.

Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („... ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu   subsidiarity   vyplýva,   že   právomoc ústavného súdu   poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc   ústavného   súdu   nastupuje   subsidiárne   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (napr. IV. ÚS 236/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba namietajúca porušenie svojho základného práva musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 174/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak... f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľky je tu ešte iný súd (čl.   127   ods.   1   ústavy),   a to   iný   súd   ako   odvolací   súd,   ktorý   je   oprávnený   a povinný rozhodovať   či   došlo,   alebo   nedošlo   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdí v sťažnosti, a či je potrebné zrušovať napadnuté rozhodnutie.

Sťažovateľka   tým,   že   podala   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Cob 238/2006 zo 6. decembra 2006, napokon aj sama uznala, že má k dispozícii účinný právny prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky neodmietol, ale vo veci meritórne rozhodol.

Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd aplikujúc čl. 127 ods. 1 ústavy túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 12/2007 z 23. januára 2008.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa   toho,   aby všeobecné   súdy   preberali alebo sa   riadili   výkladom   všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách   a do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len   so   zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Ústavný   súd   preto   skúmal,   či   skutočnosti,   ktoré   sťažovateľka   uvádza   vo   svojej sťažnosti v súvislosti s namietaním jej základných práv označeným rozsudkom najvyššieho súdu, signalizujú možnosť vyslovenia porušenia niektorého ňou označených základných práv   po prijatí sťažnosti   po   jej predbežnom   prerokovaní   na ďalšie   konanie a či   z tohto hľadiska nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie sa namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

V odôvodnení označeného rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10 ods. 2 OSP) po zistení, že sú   splnené   procesné   podmienky   dovolania,   preskúmal   rozhodnutie   odvolacieho   súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý [§ 236 ods. 1), § 238 ods. 1), § 240 ods. 1), § 241 ods. 1), § 242 ods. 1) OSP]. Zistil, že dovolanie nie je podané dôvodne, preto ho zamietol (§ 243b ods. 1 OSP).

Prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu je daná podľa § 238 ods. 1 OSP. Ostatné namietané dôvody podľa § 237 OSP (tzv. dôvody pre zmätočnosť rozhodnutia nemajú právne opodstatnenie). Dovolateľ správne namieta, že odvolanie žalobcu mu malo byť doručené (§ 209a ods. 1 OSP). Túto povinnosť si okresný súd nesplnil a spisy postúpil odvolaciemu súdu (predkladacia správy č. l. 172) a spisy boli doručené odvolaciemu súdu 26. 6. 2006. Dňa 14. novembra 2006 právna zástupkyňa žalovaného JUDr. N. K. nahliadla na odvolacom súde do spisov, vyžiadala si fotokópie zo spisov, okrem iného aj č. l. 165 – 169, ktorými číslami je žurnalizované odvolanie žalobcu proti rozsudku prvostupňového súdu   (úradný   záznam   č.   l. 183).   Na   to   podaním   zo   6. 12. 2006   podala   súdu   odvolaciu odpoveď (č. l. 189 – 190).

Z týchto faktov možno konštatovať, že v dostatočnom predstihu pred pojednávaním odvolacieho   súdu   s odvolaním   bola   oboznámená,   mala   kópiu   odvolania,   ktorú   si   sama vyžiadala,   išlo   o osobu   práva   znalú,   ktorá   svoju   činnosť   vykonáva   profesionálne a nedostatok, ktorého sa nesporne prvostupňový súd dopustil bol zhojený a odvolací súd naň správne neprihliadal.

Ďalšia procesná námietka spočíva v nedodržaní procesných ustanovení pri zmene účastníka (§ 95 ods. 1 OSP). Touto otázkou sa zaoberal aj odvolací súd už v priebehu doterajšieho konania, so správnym záverom. Len pri zámene účastníka môže súd do toho zasahovať   tým,   že   zámenu   či   návrh   na   pristúpenie   nepripustí.   Pokiaľ   dôjde   k zmene účastníka   nástupníctvom   (či   už   generálnou   alebo   singulárnou   sukcesiou)   súd   ju   vezme v ktoromkoľvek štádiu konania na vedomie, ale zasahovať do tohto nemôže. Neobstojí preto ani táto námietka.

Nie sú dôvodné ani vecné dôvody spočívajúce v nedostatočnom skutkovom zistení a nesprávnom   právnom   posúdení   veci   odvolacím   súdom.   V tomto   dovolací   súd   plne odkazuje   na   úplné   dôvody   napadnutého   rozhodnutia   a niektoré   nepresnosti   nemali za následok nesprávnosť rozhodnutia.   S poukazom na námietky dovolateľa dovolací súd doplňuje tieto dôvody odvolacieho súdu.

Sú správne námietky dovolateľa v tom, že samotné združenie finančných prostriedkov a následná   realizácia   činnosti,   za   účelom   ktorej   finančné   prostriedky   boli   združené, nezakladala   vznik   vlastníckeho   práva   (išlo   o akúsi   obdobu   konzorcia).   Ani   hlavné investorstvo   na tom   nič nemenilo.   Uvedomiť si   treba,   že   išlo   o socialistické vlastníctvo a jeho správa bola zabezpečovaná vyhláškou o správe národného majetku. Pokiaľ správa nebola dohodnutá alebo príslušným štátnym orgánom určená, vykonávala ju organizácia, ktorá najviac   príslušný majetok   užívala.   Na tomto stave nič nemenila   ani   privatizácia, pretože výnosy z nej išli na účet štátu (FNM).

Otázka evidencie nehnuteľnosti, predtým vedená na strediskách geodézie, neskoršie (aj teraz) na katastrálnych úradoch robila a robí problém pri úprave vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, hlavne pri úprave vecných práv. Právnu úpravu týchto vzťahov (hlavne vznik, zmenu a zánik) ani predtým ani teraz nezabezpečoval tento orgán. Vždy mal a aj teraz má len evidenčnú povahu tento pohyb v katastri zaznamenávať. Záväznosť údajov v katastri rieši katastrálny zákon (zákon č. 162/1995 Z. z. v platnom znení) v § 70 ods. 1, podľa ktorého (už nadpisu – Hodnovernosť a záväznosť údajov katastra), „Údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak“. V § 7 je uvedené aj nesprávne označenie   parciel.   Súd   nemá   nijakú   povinnosť   v priebehu   konania   prispôsobovať   svoj postup zmenám, ktoré kataster vykonáva. Tým, že kataster parcelu označí iným číslom na jestvujúcom právnom stave sa nič nemení. V danom prípade je rozhodujúce, či v „reáli“ išlo o jednu parcelu označenú rôznymi číslami alebo o viac parciel. Občiansky zákonník vychádza z princípu tzv. deleného vlastníctva stavby a pozemku (§ 120 ods. 2 OZ) a preto ak je vlastníctvo stavby či pozemku sporné, musí sa skúmať zvlášť. Sporná tu bola len jedna parcela   a za   súčinnosti   účastníkov   ju   kataster   (prípadne   aj   geom.   plánu   alebo   znal. posudku)   označí   jedným   číslom.   Z tohto   pohľadu   nešlo   o zmenu   žaloby,   ale   správne, ako vychádzal odvolací súd o jej spresnenie a žalobný petit sa nemenil.

Spôsob   a podmienky   tzv.   veľkej   privatizácie   boli   stanovené   zákonom   (zák. č. 92/1991 Zb. v platnom znení). Pokiaľ by boli do nej pojaté aj nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, správca konkurznej podstaty by ich do súpisu konkurznej podstaty nebol mohol pojať. Za daného stavu správne ich pojal do súpisu konkurznej podstaty. S., a. s. nemohol prevziať všetok majetok a záväzky ale len tie, ktoré mu patrili.»

Ústavný súd konštatuje, že vyslovený právny názor najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   je   dostatočne   zrozumiteľný   a odôvodnený,   nemá   znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti a je tiež ústavne akceptovateľný.

Na   základe   uvedených   skutočností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   taká príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu a rozsudkom najvyššieho súdu   v danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver   o porušení   sťažovateľkou označených   základných   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožňuje   s právnym názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (IV. ÚS 205/07).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takého práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne (I. ÚS   12/01, IV.   ÚS 287/04).   Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a práva   pokojne užívať svoj   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy (čo v celom rozsahu platí aj pokiaľ ide o právo pokojne užívať svoj majetok zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania (čl. 6 ods. 1 dohovoru; napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05).

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím najvyššieho súdu v označenom konaní nemohlo   dôjsť   k porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   potom už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Napokon   ústavný   súd   pripomína   aj   svoju   stabilizovanú   judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv, resp. ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl.   46   až   48   ústavy,   resp.   v spojení s ich porušením.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   už   nebol   právny   dôvod   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky   (napr.   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   úhrady   trov konania alebo zrušením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008