znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 165/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. L., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. F., B., vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 7 C 416/2004-31 z 27. februára 2006 a jeho následným postupom v tomto konaní a uznesením č. k. 7 C 416/2004-66 z 28. septembra 2006, ako aj namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 416/2004 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 484/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2007 doručená sťažnosť J. L., B. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaniami z 11. mája 2007 a 29.   júna   2007   na   základe   výziev   ústavného   súdu   z 2. mája   2007   a   20.   júna   2007, zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. F., B., v ktorej namieta porušenie práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 416/2004-31 z 27. februára 2006 a jeho   následným   postupom   v tomto   konaní   a uznesením   č.   k.   7   C   416/2004-66 z 28. septembra 2006, ako aj namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   na   prerokovanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7 C 416/2004   a postupom   krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 484/06.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala 6. decembra   2004   okresnému   súdu   žalobu   na   určenie   povinnosti   odpredať   byt   proti žalovanej spoločnosti H., spol. s r. o. (ďalej len „odporkyňa“), pričom konanie je vedené pod sp. zn. 7 C 416/2004.

Okresný súd bol podľa názoru sťažovateľky od 6. decembra 2004 do 27. februára 2006 nečinný, kedy uznesením č. k. 7 C 416/2004-31 predmetné konanie podľa § 109 ods. 2 písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   prerušil   s odôvodnením,   že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 9 C 253/2003 sa rieši otázka, či trvá nájomný pomer sťažovateľky k bytu na ulici S. v B. Uvedené uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť   11.   apríla   2006, „...   nakoľko   právny   zástupca   JUDr.   P.   S.,   s ktorým navrhovateľka   v tej   dobe   nekomunikavala,   nepodal   odvolanie   v zákonnej   lehote   proti tomuto   uzneseniu“. Sťažovateľka   následne   odvolala   24. mája   2006   plnomocenstvo   pre uvedeného advokáta a udelila plnomocenstvo na právne zastupovanie inému advokátovi.

Písomným   podaním   doručeným   okresnému   súdu   23.   júna   2006   sťažovateľka požiadala okresný   súd   o pokračovanie v konaní.   Svoju   žiadosť   odôvodnila   tým, že „zo samotného   zákonného   ustanovenia   zák.   č.   509/1991   Zb.   vyplýva,   ktorý   novelizoval s účinnosťou od 01. 01. 1992 ustanovenie § 871 ods. 1 Obč. zákonníka kde je uvedené, že právo osobného užívania bytu a právo užívania iných miestností neslúžiacich na bývanie vzniknuté   podľa doterajších   predpisov,   ktoré   trvá ku   dňu nadobudnutia   účinnosti   tohto zákona, sa mení dňom účinnosti tohto zákona na nájom. Teda existencia nájomného pomeru k uvedenému bytu jej aj ďalším žalobcom v č. k. 9 C 253/2003, nájomníkom ďalších bytov v bytovom dome na S., B. vyplýva priamo zo zákona. Existencia a trvanie tohto nájomného pomeru, t. j. predmet sporu nie je sporný ani medzi účastníkmi konania 9 C 253/2003, teda medzi   navrhovateľmi   a odporcom   H.   spol.   s r. o.   B.,   a preto   na   pojednávaní   dal   návrh právny zástupca navrhovateľov aby súd vyniesol rozsudok pre uznanie,   čo sa doposiaľ nestalo.

Ako   dôvod   na   pokračovanie   uviedla   tiež   v návrhu,   že   na   Okresnom   súde Bratislava IV sa vedú aj ďalšie konania: 9 C 316/2004 - žalobcovia Ing. F. F. a Ing. E. F., 9 C 317/2004 - žalobcovia O. Š. a O. Š., 8 C 415/2004 žalobcovia D. B. a M. B. proti žalovanému H. spol. s r. o. B. na základe podaných žalôb na určenie povinnosti žalovaného odpredať byt v súlade s ust. Zák. č. 182/93 Z. z., konkrétne sa jedná o žalobcov v týchto konaniach,   ktorí   vystupujú   aj   v konaní   pod   sp.   zn.   9   C   253/2003   na   Okresnom   súde Bratislava   IV   spolu   s navrhovateľkou   na   strane   žalobcov,   avšak   v týchto   ich   ďalších konaniach na základe žalôb na odpredaj bytov z dôvodu vedenia konania 9 C 253/2003 súd konania neprerušil z dôvodu § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. a súd naďalej v týchto právnych veciach riadne koná a pojednáva, len v jej totožnom konaní, kde sa domáha o určenie toho istého   práva,   proti   tomu   istému   odporcovi   H.   spol.   s r.   o.   B.,   za   totožného   právneho a skutkového stavu ako oni, súd konanie prerušil“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd uzneseniami č. k. 7 C 416/2004-31 z 27. februára 2006 a č. k. 7 C 416/2004-66 z 28. septembra 2006, ktorými bolo toto konanie prerušené, a v druhom prípade zamietnutá žiadosť sťažovateľky o pokračovanie v konaní, postupoval diskriminačne voči nej ako účastníčke konania a porušil jej uvádzané základné práva podľa ústavy a dohovoru, pretože iné skutkovo totožné konania neboli prerušené.

Sťažovateľka podala 17. októbra 2006 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 416/2004-66 z 28. septembra 2006. „Krajský súd v Bratislave doposiaľ nerozhodol o mojom odvolaní, čiže nekoná vo veci už pod dobu pomaly 6 (šesť) mesiacov“, čím podľa názoru sťažovateľky porušuje jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiada,   aby ústavný súd   nálezom takto rozhodol:

„1.) Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV., uznesenie sp. zn. 7 C 416/2004-31 zo   dňa   27.   2.   2006,   ktorým   podľa   §   109   ods.   2   písm.   c)   O.   s.   p.   konanie   prerušil a následným jeho postupom, ako aj jeho rozhodnutím, uznesenie sp. zn. 7 C 416/2004-66 zo dňa 28. septembra 2006, ktorým zamietol návrh sťažovateľky na pokračovanie v konaní došlo k porušeniu základného práva navrhovateľky J. L., rod. K. zaručeného v Čl. 12 ods. 1, ods. 2, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Nečinnosťou Okresného súdu v Bratislave IV. v konaní sp. zn. 7 C 416/2004 zo dňa 6. 12.   2004   a následne   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   o odvolaní,   sp.   zn.   4   Co 484/06 zo dňa 20. 10. 2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky J. L., rod. K. na súdnu a inú právnu ochranu aby jej vec bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov zaručeného v Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd   a práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   Čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.) Okresný súd Bratislava IV. a Krajský súd v Bratislave je povinný J. L., rod. K. spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   v sume   100.000   (stotisíc),-   Sk, ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   IV.   a Krajský   súd   v Bratislave   povinný   jej   vyplatiť   do 2 (dvoch) mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.) Okresnému súdu Bratislava IV. v právnej veci, č. k. 7 C 416/2004 zo dňa 6. 12. 2004 a Krajskému súdu v Bratislave v právnej veci č. k. 4 Co 484/06 zo dňa 20. 10. 2006 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4.)   J.   L.,   rod.   K.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   v sume   6   296 (šesťtisíc dvestodeväťdesiatšesť),- Sk (2 úkony po 2 970,- Sk - prevzatie, príprava, návrh, 2x režijný paušál po 178,- Sk), ktorú je Okresný súd Bratislava IV. a Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. F... do 1 (jedného) mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   12   ods.   2   základné   práva   a slobody   sa   zaručujú   na   území   Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl.  ...   46   tejto   ústavy   sa   možno   len   v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

V zmysle čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne a bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

1. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   7   C   416/2004-31 z 27. februára   2006   a jeho   následným   postupom   v tomto   konaní   a uznesením okresného súdu č. k. 7 C 416/2004-66 z 28. septembra 2006

Ústavný súd   rozhoduje podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Podľa   §   201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Sťažovateľka bola v čase vydania uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 416/2004-31 z 27. februára 2006 v predmetnom konaní podľa vlastného tvrdenia zastúpená advokátom JUDr. P. S. Podľa § 28 ods. 2 OSP plnomocenstvo udelené pre celé konanie nemožno obmedziť. Zástupca, ktorému bolo toto plnomocenstvo udelené, je oprávnený na všetky úkony,   ktoré   môže   v konaní   urobiť   účastník.   V danom   prípade   bolo   proti   uzneseniu o prerušení konania možné podať odvolanie, o ktorom bol príslušný rozhodnúť odvolací súd, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu konať v tejto veci.

Ústavný   súd   ďalej   uvádza,   že   účinným   prostriedkom   nápravy   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 416/2004-66 z 28. septembra 2006 bolo odvolanie proti uzneseniu, ktoré   sťažovateľka   podľa   tvrdení   v sťažnosti   podala   17.   októbra   2006.   Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu:   „Ak   o závažných   procesných   pochybeniach,   ktorými   sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky pred ich   vyčerpaním   vylúčená“   (IV.   ÚS   10/02).   Využitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej ochrany základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   416/2004 a postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 484/06

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (m. m.   II.   ÚS   387/06).   Ústavný   súd   si   pri   výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02).Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry viackrát vyslovil, že pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom   na zákonom   ustanovené lehoty   na vykonanie určitého úkonu sudcom alebo iným štátnym orgánom. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto   prípadoch   totiž   postup   dotknutého   štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 11/00).

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 288/05, IV. ÚS 79/07). Za zjavne neopodstatnenú je možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Zo sťažnosti a predložených príloh zjavne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (16. apríla 2007) sa vec nachádzala na krajskom súde v dôsledku podania odvolania, a to od 20. októbra 2006. Sťažovateľka namietala zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý vo veci samej v čase podania sťažnosti už nekonal. Z uvedeného dôvodu   už okresný   súd   nemohol   žiadnym   ústavne relevantným spôsobom   ovplyvňovať priebeh namietaného konania, ani spôsobovať prieťahy v ňom. Sťažnosť sťažovateľky bolo preto v tejto časti potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, IV. ÚS 46/07).

Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti uviedla, že krajský súd v odvolacom konaní sp. zn. 4 Co 484/06 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že do podania sťažnosti ústavnému súdu ešte krajský súd nerozhodol o jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   skutočnosť,   že   krajský   súd   nerozhodol   v lehote 6 mesiacov   o podanom   odvolaní,   nemožno   považovať   za   takú   významnú,   aby   ju   bolo možné   posúdiť   ako   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   podľa   čl.   38   ods.   2   listiny   a   práva   na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 35/01, II. ÚS 21/01). Ústavný súd zistil, že v čase prerokovania sťažnosti sťažovateľky senátom ústavného   súdu   sa   spis   krajského   súdu   vedený   pod   sp.   zn.   4   Co   484/06   nachádzal u zákonnej   sudkyne,   ktorá   vykonávala   úkony   potrebné   pre   rozhodnutie   o podanom odvolaní.

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry viackrát vyslovil, že pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom   na zákonom   ustanovené lehoty   na vykonanie určitého úkonu sudcom alebo iným štátnym orgánom. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto   prípadoch   totiž   postup   dotknutého   štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 11/00).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku   (II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03),   alebo   ho   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený (I. ÚS 17/01,   III.   ÚS   199/02,   I. ÚS 38/04).   Ústavný   súd   s prihliadnutím   na   dĺžku odvolacieho   konania   a postup   krajského   súdu   v danej   veci   neposúdil   jeho   postup   ako porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ak   bola   sťažovateľka nespokojná   s právnymi   službami   advokáta,   ktorému   sama   udelila   plnomocenstvo   na zastupovanie   v   konaní   pred   všeobecným   súdom,   mala   možnosť   okrem   odvolania plnomocenstva využiť aj postupy podľa § 26 alebo § 58 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 1 zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii   a o zmene   a doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Navyše okolnosť, že sťažovateľka podľa svojho vyjadrenia v sťažnosti „dňa 16. 1. 2006   písomnou   žiadosťou   upozorňovala   okresný   súd,   že   právny   zástupca   s ňou nekomunikuje“, nemôže znamenať to, aby okresný súd nezachoval postup podľa § 49 ods. 1 prvej   vety   OSP,   podľa   ktorého   ak   má   účastník   zástupcu   s plnomocenstvom   pre   celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľky   (napr.   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   úhrady trov právneho zastúpenia atď.).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007