znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 165/05-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. E. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   1 T 11/98   zo   6.   júna   1999   v   spojení   s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 76/99 z 15. decembra 1999, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. E. K. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2005 doručená sťažnosť RNDr. E. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 11/98 zo 6. júna 1999 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 76/99 z 15. decembra 1999.

Sťažovateľ   uviedol,   že   má „... pozbavenú   osobnú   slobodu   podľa   takej   právnej kvalifikácie trestného činu, ktorú trestný zákon nepozná. Obviňovať, vysloviť vinu a ukladať výkon   trestu   odňatia   slobody   podľa   § 140   ods. 1,   ods. 4   písm.   b)   Tr. z.   (chybná   je kombinácia ods. 1 a ods. 4) zákon neumožňuje, lebo ods. 4 je aplikovateľný výslovne iba na trestné činy, vymenované v ods. 2 § 140 Tr. z. a nie na trestné činy, ktoré sú uvedené v ods. 1   § 140   Tr. z.   Napriek   horeuvedeným   od   4.   feb.   2000   vykonávam   trest   odňatia slobody (10 rokov) na základe súdneho rozhodnutia KS v BB sp. zn. 1 T 11/98 v spojení s rozsudkom NS v Ba sp. zn. 4 To 76/99 podľa § 140 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. z., a tým sú porušované   moje   základné   práva   a slobody   priebežne   každým   dňom   vo   výkone   trestu odňatia slobody. Základné práva sú garantované v druhej hlave ústavy a podľa čl. 12 ods. 1 sú nepremlčateľné. (...)

Nepremlčateľnosť   znamená,   že   tieto   práva   nezanikajú   spôsobom   bežným v súkromnom práve, t. j. ich nevyužitím alebo neuplatnením v určitej lehote (napr. do dvoch mesiacov). Inak povedané, neuplatnením nároku nemôže ich subjekt o ne prísť vo vzťahu k štátnej moci a tá sa nemôže na takúto skutočnosť odvolať (napr. § 53 zákona o ústavnom súde). Zdôrazňujem, že aj keď ku pozbaveniu mojej osobnej slobody došlo síce na základe chybného rozsudku KS v B.B. a NS v Ba, ale porušovanie mojich namietaných základných práv a slobôd pretrváva a pokračuje priebežne s výkonom trestu odňatia slobody“.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   čl. 17   ods. 2   ústavy   v   tom,   že   má   pozbavenú   osobnú slobodu inak,   ako   z   dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   a   poukazuje   na   to, že „Platný   trestný   zákon   neumožňuje   žiadny   spôsob   kvalifikovania   trestného   činu s kombináciou   ods. 1.,   4   § 140   Tr.   z.,   a   preto   ani   neexistuje   žiadny   zákonný   dôvod na pozbavenie osobnej slobody na 10 rokov podľa § 140 ods. 4 Tr. z.“.

Podľa sťažovateľa v jeho prípade „... trestnosť činu nebola posúdená podľa platného zákona   od   podania   obžaloby   a   súdy   neuložili   ani   trest   odňatia   slobody,   podľa   zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný (porušenie čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy)“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd zastavil s okamžitou platnosťou jeho výkon trestu odňatia slobody, zabránil v pokračovaní porušovania jeho základných práv a slobôd, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 11/98 zo 6. júna 1999 a   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   4 To 76/99   z   15.   decembra   1999,   ako   aj   všetky s nimi súvisiace rozhodnutia a nariadenia, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie a vyslovil porušenie označených základných práv a slobôd.

Sťažovateľ zároveň v sťažnosti žiada, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol ustanovený právny zástupca.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   oboznámil s obsahom spisov vedených na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 99/04 a sp. zn. II. ÚS 150/04, ktorých predmet tvoria taktiež sťažnosti sťažovateľa namietajúce porušenie jeho základných práv a slobôd napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu.   V   konaní   sp. zn.   IV. ÚS   99/04   ústavný   súd   uznesením z 1. apríla   2004   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   z   dôvodu,   že   bola   podaná   oneskorene. Zo spisu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 99/04 vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 11/98   v   spojení   s   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp. zn.   4 To 76/99   nadobudol právoplatnosť 15. decembra 1999. V konaní sp. zn. II. ÚS 150/04 ústavný súd uznesením z 30. júna 2004 odmietol sťažnosť sťažovateľa pre neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde]   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   tými   istými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ako v konaní vedenom na ústavnom súde pod   sp. zn.   IV. ÚS 99/04,   teda   že   sťažnosť   sa   týka   veci,   o   ktorej   ústavný   súd   už pri predbežnom   prerokovaní   rozhodol,   pričom   ani   v   opakovanej   sťažnosti   podmienky prijatia sťažnosti na ďalšie konanie neboli splnené.

Pretože v posudzovanej sťažnosti namieta sťažovateľ porušenie svojich práv tými istými   rozhodnutiami   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   ako   v   konaniach   vedených na ústavnom   súde   pod   sp. zn.   IV. ÚS 99/04   a   II. ÚS150/04   o   jeho   predchádzajúcich sťažnostiach, ústavný súd konštatoval, že sťažnosť sa opäť týka veci, o ktorej ústavný súd už pri   predbežnom   prerokovaní   rozhodol,   konštatujúc,   že   ani   v   tejto   opätovnej   sťažnosti podmienky prijatia sťažnosti na ďalšie konanie neboli splnené.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poznamenáva, že rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre jeho oneskorené podanie je rozhodnutím „o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa   napadá   rovnaké   právoplatné   rozhodnutie,   aké   bolo   napadnuté   v   predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako oneskorene podaný (IV. ÚS 36/03).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu, že táto nie je podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde prípustná.

Ústavný súd napokon dodáva, že sa nemohol stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, ktorý odvolávajúc sa na nepremlčateľnosť základných práv a slobôd (čl. 12 ods. 1 ústavy) tvrdí, že nepodaním sťažnosti v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemôže „... o   ne   prísť   vo   vzťahu   k   štátnej   moci   a   tá   sa   nemôže   na   takúto   skutočnosť odvolať...“.

Ústavný súd je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) a jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 114/03). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Lehotu   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti,   t. j.   v   danej   veci od právoplatnosti napadnutých rozhodnutí, ktorú pre podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ustanovuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemožno odpustiť ani predĺžiť (napr. I. ÚS 84/02). Ide totiž o lehotu kogentnú (pozri napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 96/05), čo znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula, nemôže sa už z tohto   dôvodu   na   základe   sťažnosti   podanej   podľa   čl. 127   ústavy   zaoberať opodstatnenosťou   námietok   o   porušení   základného   práva   zaručeného   v   ústave   alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 110/03).

Iný výklad by viedol k tomu, že sťažovateľ by sťažnosť mohol vždy včas podať v dobe, ktorú si sám zvolí, čo je podľa názoru ústavného súdu neprijateľné.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2005