znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 165/03-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť T. L., t. č. ÚVV Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 17/01 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 58/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. L. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2003 doručená sťažnosť T. L., t. č. ÚVV Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 17/01 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 58/03.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 3. júna 2003 vyplýva, že okresný súd a krajský súd svojím postupom a rozhodnutiami mali porušiť čl. 17 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť osobnej slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vytýka   postup súdov   a dôvody   väzby. Podľa sťažovateľa konanie okresného súdu bolo účelové a sledovalo cieľ znefunkčniť jeho možnosti   pôsobiť   v obdobných   sporoch,   ktoré   v súčasnosti   vedie,   a   krajský   súd   vôbec neskúmal dôvody jeho sťažnosti a len formálne sťažnosť zamietol. „Konanie takého súdu popiera procesnú závadu materiálnej pravdy, pretože v podstate nehodnotí nič, len sťažnosť zamieta, avšak sa nezaoberá jej obsahom.“

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že bol vzatý do väzby bez dôvodov uvedených v § 67 Trestného poriadku, čo je v rozpore s čl. 17 ods. 2 ústavy. Podľa neho nie je pravdou, že sa vyhýba trestnému konaniu, keďže celý priebeh smeruje k záveru, že obžaloba voči nemu bola   vznesená   neoprávnene   a celá   vec   bude   ukončená   tak,   že   bude   spod   obžaloby oslobodený.   K okolnostiam   jeho   údajnej   choroby   a predkladaniu   nepravdivých   údajov sťažovateľ   uviedol,   že „až   dňa   13.   05.   2002,   takmer   po   jednom   roku   od   prepustenia z väzby, mi Okresný súd v Dolnom Kubíne poslal nový termín pojednávania, na deň 09. 09. 2002. (...) Neobstojí ani tvrdenie, že sa nezdržujem na svojom trvalom pobyte. V objekte trvalého pobytu je sídlo našej spoločnosti PEAT GROUP Inc., a. s. a sídlo zahraničnej organizačnej zložky. Denno-denne tu fungujeme a zároveň bývame. (...) Tvrdenie o tom, že som   nebol   v mieste   bydliska,   nie   je   tiež   relevantné,   keďže   som   bol   nútený   navštevovať lekárov, zabezpečovať prevádzku mojej firmy a chod domácnosti“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 3. júna 2003 navrhuje, aby ústavný súd „zrušil uznesenie Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn.: 3 T 17/01 zo dňa

30. 1. 2003 o vzatí do väzby v znení uznesenia Krajského súdu Žilina sp. zn. 1 To 58/03, zo dňa 17. 3. 2003“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až 56 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z týchto podmienok je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je daná právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

III.

V zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy k obmedzeniu osobnej slobody nemôže dôjsť inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Jedným z dôvodov ustanovených zákonom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím prostriedkom slúžiacim na zaistenie osoby obvineného   na   účely   trestného   stíhania.   Jeho   účelom   je   zaistiť,   aby   neprítomnosť obvineného nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Trestného poriadku.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry vychádza z názoru, podľa ktorého čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje vymedzenie základného práva, ktorého podstatou je, že väzba obvineného   môže   viesť   k obmedzeniu   osobnej   slobody   len   vtedy,   ak   sú   rešpektované a naplno realizované tieto ústavnoprocesné princípy:

- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

- o väzbe rozhodol súd,

- rozhodnutie o väzbe bolo odôvodnené aj skutkovými okolnosťami,

- obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 67 Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v ods. 1 písm. a) až c), ods. 2 alebo ods. 3 tohto ustanovenia,

- osoba bola vzatá do väzby a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval zákonné   predpoklady   na   uvalenie   väzby   ustanovené   Trestným   poriadkom   a či   jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd tieto zákonné postupy dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať do jeho právomoci iba kvôli preskúmaniu jeho myšlienkových úvah a hodnotení o existencii či neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody vzatím do väzby. Taktiež platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené   alebo   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   taký   záver   nie   je preskúmateľný ústavným súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov, ktoré upravujú také obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03).

Vstupovanie   ústavného   súdu   do   procesu   vzatia   obvineného   do   väzby   z iných dôvodov ako pre porušovanie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie do   väzby   a nadväzne   aj   skúmanie   dôvodov   väzby   je   ústavne   prijateľným   spôsobom zabezpečené zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek, najmenej   každých   štrnásť   dní   od   právoplatnosti   predchádzajúceho   rozhodnutia   o takej žiadosti.   Naviac,   povinnosťou   súdov   je   skúmať   v každom   období   trestného   stíhania,   či dôvody väzby trvajú alebo sa zmenili, a to uplatňujú aj v celom trestnom konaní.

Všeobecné   súdy   sú   garantom   dodržiavania   uvedených   ústavných   princípov   a ich rešpektovanie musia vyjadriť vo všetkých rozhodnutiach i opatreniach súvisiacich s väzbou obvinenej   osoby   tak,   aby   ich   rozhodnutia   a opatrenia   vo   väzobných   veciach   boli preskúmateľné najprv v konaní pred opravným súdom a potom aj v konaní pred ústavným súdom, ktorý je oprávnený a povinný preskúmať

- existenciu dôvodov väzby v súlade s ich zákonným vymedzením,

- či   sú   tieto   dôvody   opreté   o konkrétne   okolnosti,   ktoré   musia   byť   uvedené v odôvodnení každého rozhodnutia vo väzobnej agende a tvoria   základ pre záver o ich subsumovaní pod konkrétny zákonný dôvod väzby, v posudzovanom prípade podľa § 67 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku.

Z toho vyplýva, že v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie namieta, len vtedy, ak ho nechráni iný súd, v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie základného práva, ktoré súvisí s tým, že osoba bola vzatá do väzby bez zákonom   uznaného   a v odôvodnení   všeobecného   väzobného   súdu   uvedeného   dôvodu opretého o konkrétne skutkové okolnosti.

Závery   väzobných   súdov   musia   byť   preskúmateľné   (to   platí   predovšetkým   pre prvostupňové   rozhodnutia,   ktoré   musí   preskúmať   najprv   sťažnostný   väzobný   súd). Základným   predpokladom   takejto   preskúmateľnosti   je   dostatok   dôvodov,   ich   jasná formulácia a priradenie týchto dôvodov ku konkrétnym okolnostiam posudzovanej väzobnej veci. Len všeobecné a súhrnné formulácie odôvodnení väzobných uznesení podľa názoru ústavného súdu nepostačujú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v danom   prípade   ide o väzobné súdy rozhodujúce v trestnom konaní) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

IV.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 17 ods. 2 ústavy, ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy postupovali pri uvaľovaní väzby na sťažovateľa v súlade s vymedzenými ústavnoprocesnými princípmi a ustálenou súdnou   praxou   všeobecných   súdov   a ich   rozhodnutia   nie   sú   v žiadnej   reálnej   spojitosti s tvrdeným porušením čl. 17 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe uznesenia okresného súdu z 30. januára 2003 sp. zn. 3 T 17/01 z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku. Toto uznesenie   napadol   sťažovateľ   sťažnosťou   z   3.   februára   2003,   ktorá   bola   uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 58/03 zo 17. marca 2003 zamietnutá.

Z napadnutých uznesení väzobných súdov v trestnej veci sťažovateľa vyplývajú tieto skutočnosti a závery:

V odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 3 T 17/01 okresný súd uvádza: „V zmysle § 67 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku, ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby ak je na úteku, alebo sa skrýva, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní. (...) Bolo zistené, že po tom, ako obžalovaný riadne a včas prebral termín pojednávania, nepravdivo informoval súd o svojom zdravotnom stave, predložil doklad o ústavnom liečení a PN, ktorý už v tom čase nebol platný a naďalej poskytoval súdu údaje o svojom zlom zdravotnom stave s tým, že v prípade, ak bude schopný sa pojednávania zúčastniť, to dá súdu   na   vedomie.   Na   druhej   strane   príslušný   praktický   lekár   jednoznačne   potvrdil,   že obžalovaný je od 19. 8. 2002 práceschopný. Previerkou policajného orgánu bolo ďalej zistené, že napriek avízovanému zlému zdravotnému stavu (tak, ako to uvádzal obžalovaný), obžalovaný   sa   v mieste   trvalého   bydliska   riadne   nezdržiava   (...).   Uvedené   konkrétne skutočnosti súd potom viedli k záveru, že obžalovaný sa predkladaním nepravdivých údajov vyhýba   pokračovaniu   v trestnom   konaní   a nerešpektuje   tak   príkazy   orgánov   činných   v trestnom konaní.“

Na námietky uvedené v sťažnosti proti uzneseniu sp. zn. 1 To 58/03 o vzatí do väzby reagoval sťažnostný súd (krajský súd) tak, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Podľa   presvedčenia   krajského   súdu   správanie   sa   obvineného   nasvedčuje   na   to,   že zdravotný stav mu dovoľoval dostaviť sa pred súd, a teda obvinený nerešpektoval príkazy súdu (orgánu činného v trestnom konaní). Naplnil tak dôvody väzby, ako ich má na mysli ust. § 67 ods. 3 písm. a) Tr. por. Krajský súd preto rozhodnutie okresného súdu o vzatí obvineného do väzby hodnotí ako rozhodnutie správne, zákonu zodpovedajúce.“

Vychádzajúc z odôvodnení napadnutých rozhodnutí väzobných súdov ústavný súd dospel k názoru, že okresný súd si zadovážil pred opätovným vzatím sťažovateľa do väzby dostatok skutkových zistení na záver, že je daný uvádzaný dôvod väzby podľa § 67 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku. Tieto skutkové zistenia, ako aj zákonný dôvod väzby uviedol v odôvodnení   spôsobom,   ktorý   sa   nedá   označiť za   vnútorne   rozporný   alebo odporujúci požiadavkám Trestného poriadku na odôvodnenie uznesení.

Podobne postupoval aj sťažnostný súd (krajský súd), ktorý súčasne odpovedal aj na základnú námietku sťažovateľa o neexistencii skutkových okolností na záver o existencii vymedzeného väzobného dôvodu.

Z toho   vyplýva,   že   ústavný   súd   na   základe   obsahu   sťažnosti,   odôvodnení napadnutých rozhodnutí a vymedzených ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 17 ods. 2 ústavy dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Sťažnosť neobsahuje také tvrdené porušenie ústavnoprocesných princípov obmedzenia osobnej slobody väzbou, ktorého   reálnosť   by   bolo   možné   posudzovať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. V sťažnosti   sú   uvedené   len   skutočnosti,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil   v konaní   pred všeobecnými súdmi, a na tieto námietky dostal aj primeranú, zákonu (Trestnému poriadku) a ústave zodpovedajúcu   odpoveď   v odôvodneniach   napadnutých   uznesení.   Podľa   názoru ústavného súdu   nie je potrebné, aby odôvodnenia väzobných súdov   dávali odpoveď na každú   námietku   v sťažnostiach   obvinených,   postačuje,   ak   tieto   odôvodnenia   obsahujú odpoveď na zásadné otázky, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o vzatí do väzby v súlade s vymedzenými ústavnými princípmi.

Ústavný   súd   pripomína,   že   na   záver   o príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutými uzneseniami   a porušením   čl.   17   ods.   2   ústavy   v žiadnom   prípade   nepostačuje   tvrdenie o tom, že všeobecné súdy vo väzobnom konaní nechránili toto základné právo v súlade s predstavou sťažovateľa. Sťažovateľ súčasne nie je oprávnený požadovať, aby ústavný súd opakoval   alebo   nahradzoval   činnosť   prvostupňového   súdu   alebo   opravného   súdu o rozhodovaní o väzbe. V tejto súvislosti treba ešte zdôrazniť, že ak ústavný súd rozhodoval o ústavnosti napadnutých väzobných rozhodnutí (uznesenie o vzatí do väzby a uznesenie o zamietnutí sťažnosti proti tomuto uzneseniu), nebol oprávnený ani povinný zaoberať sa otázkou   prípadnej   viny   sťažovateľa,   pretože   by   to   odporovalo   povahe   tohto zabezpečovacieho prostriedku v trestnom konaní, ktorý nemôže mať základ vo vyriešení otázky viny sťažovateľa.

Z týchto dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2003