znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 164/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   A.   Z.,   zastúpenej advokátkou Mgr. Andreou Legényovou, Komenského 3, Veľký Krtíš, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 až 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 17 ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 82/2008 a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 329/2011 a jeho rozsudkom z 24. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. A. Z. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2013 doručená sťažnosť L. A. Z. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   až   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva   podľa   čl. 17 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 82/2008 a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn.   17 Co 329/2011   a jeho   rozsudkom   z 24. októbra   2012   (ďalej   aj   „napadnutý rozsudok odvolacieho súdu“).

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd rozsudkom č. k. 2 C 82/2008-355 zo 4. októbra 2011   rozhodol   tak,   že   určil   vlastníctvo   Lesov   Slovenskej   republiky,   štátneho   podniku, k nehnuteľnostiam   vedeným   v tom   čase   Správou   Katastra   Veľký   Krtíš,   kat.   územie... na LV...   v celosti.   Rozsudok   prvostupňového   súdu   bol   potvrdený   ako   vecne   správny rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 329/2011-464 z 24. októbra 2012.

Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   svoj   rozsudok   odôvodnil   najmä   tým,   že navrhovateľ,   t. j.   Lesy   Slovenskej   republiky,   štátny   podnik,   mal   uvedené   nehnuteľnosti v správe   a užívaní   od   konfiškácie   až   doteraz,   čím   splnil   podmienky   vydržania   a mal na určení vlastníctva oprávnený naliehavý záujem. Podľa právneho názoru okresného súdu sa konfiškácia majetku právneho predchodcu sťažovateľky (v konaní pred okresným súdom v procesnom   postavení   odporkyne)   D.   Z.   ako   osoby   maďarskej   národnosti   týkala   aj žalovaných nehnuteľností v kat. území... Tento právny predchodca nadobudol predmetné nehnuteľnosti ako dedičstvo po závetnom poručiteľovi. Okresný súd odmietol námietku uplatňovanú sťažovateľkou týkajúcu sa spochybňovania aktívnej legitimácie navrhovateľa v tomto konaní. V podstate na rovnakých skutkových a právnych názoroch založil svoje rozhodnutie   aj   odvolací   súd,   podľa   ktorého   navyše   prídelová   listina   o pridelení konfiškovaných   nehnuteľností   D.   Z.   do   správy   bývalých   Štátnych   lesov   vo   Zvolene nevykazuje znaky perfektného právneho aktu. Krajský súd sa v napadnutom odvolacom rozsudku stotožnil s rozsudkom prvostupňového súdu, konštatujúc, že tento správne posúdil všetky relevantné skutočnosti.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodujúci   o dovolaní   sťažovateľky   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 329/2011 z 24. októbra 2012 ňou podané dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, a preto sa dovolaním napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti nezaoberal.

Sťažovateľka   považuje   právny   názor   okresného   súdu   a odvolacieho   súdu „za nesprávny, neodôvodnený a zavádzajúci“. Podľa nej „Vydaný rozsudok nezodpovedá existujúcemu právnemu a skutkovému stavu a vykonanému dokazovaniu. Sťažovateľka sa domnieva, že Krajský súd ako aj Okresný súd nedostatočne vyhodnotil závery vykonané v rámci   dedičského   konania   pred   Okresným   súdom   Veľký   Krtíš   č. k.   4 D 96/2006 Dnot 99/2006 a súdnym komisárom notárom JUDr. Pavlom Tóthom po poručiteľovi T. Z. Nakoľko Okresný súd uznesením zo dňa 11. 3. 2008 pod č. k. 4 D/2006 (správne má byť 4 D 96/2006, pozn.) zastavil dodatočné dedičské konanie po poručiteľovi a až Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd na základe podaného odvolanie sťažovateľkou toto prvostupňové rozhodnutie zrušil uznesením z 21. 5. 2008 pod č. k. 13 CoD/90/2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. V tomto dedičskom konaní po poručiteľovi T. Z. súdny komisár – notár   JUDr. Pavel   Tóth   osvedčením   o   dedičstve   z 02. 10. 2008   novoobjavené   dedičstvo po poručiteľovi potvrdil v plnom rozsahu do vlastníctva odporkyni. V uznesení odvolací súd vyslovil právny názor, ktorým bol prvostupňový súd viazaný a to, že zápisom vlastníctva nehnuteľností   do   katastra   nehnuteľností   na   základe   schváleného   registra   obnovenej evidencie pozemok záznamom ako verejnej listiny podľa § 34 a nasl. Zák. č. 162/1995 Z. z. v znení   neskorších   predpisov   sa   konštituovalo   vlastníctvo   pôvodného   vlastníka nehnuteľností   T.   Z.   Schválením   tohto   registra   príslušným   správnym   orgánom   došlo v katastri nehnuteľností k platnému zápisu tohto poručiteľa ako vlastníka nehnuteľností. Pritom je nesporné, že v rámci vykonaného registra obnovenej evidencie pozemkov /ďalej len ROEP/ si SR-LESY SR, š. p., nenárokoval vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam a ani v zákone   určenej   trojročnej   lehote   od   zápisu   tohto   registra   do   katastra   nehnuteľností nedošlo zo strany príslušného správneho orgánu k začatiu konania o oprave schváleného registra ohľadom vlastníctva tohto poručiteľa. Zjednodušený register obnovenej evidencie pozemkov   pre   k. ú.   a obec...   bol   schválený   Obvodným   pozemkovým   úradom   vo Veľkom Krtíši   dňa   03. 07. 2001   a   do   katastra   nehnuteľností   bol   zapísaný   24. 05. 2002   Správou katastra vo Veľkom Krtíši. Subjektu SR – Lesy SR, š. p., lehota na podanie návrhu na opravu   tohto   registra   dňom   25. 05. 2005.   Trojročná   premlčacia   lehota   je   záväzná   pre všetky subjekty – v rámci rozhodovacej praxe súdov tieto bežne zamietajú určovacie žaloby fyzických osôb a to s poukazom na uplynutie premlčacej doby po skončení ROEP. Preto sa sťažovateľka domnieva, že takýto postup mal zachovať 1. stupňový ako aj odvolací súd a návrh navrhovateľa mal zamietnuť. Ak plynie táto lehota pre všetky subjekty, je touto lehotou viazaný aj štát v zastúpení Lesmi SR. Tieto tvrdenia sťažovateľky súd vôbec nebral v úvahu a žiadnym spôsobom sa s nimi vo svojom rozsudku nevysporiadal.“.

Sťažovateľka   poukazuje   navyše   aj   na   to,   že   v konaní   pred   všeobecným   súdmi predložili Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, „neoverenú fotokópiu prídelovej listiny v prospech   Československých   štátnych   lesov,   n. p.,   vzťahujúcu   sa   na   sporné   žalované nehnuteľnosti, pričom táto kópia je bez dátumu, pečiatky a podpisu kompetentnej osoby, čo spochybňuje jej hodnovernosť a platnosť“.

Sťažovateľka tvrdí, že „nadobudla vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam v dedičskom konaní v súlade s platnými právnymi predpismi. Preto považuje podanú žalobu navrhovateľa v pôvodnom konaní z 18. 11. 2008 a jeho uplatňované nároky na vlastníctvo k nehnuteľnosti   za   zjavne   neopodstatnené.   Ak   došlo   k   zápisu   vlastníctva   nehnuteľnosti na základe spôsobilej verejnej listiny rozhodnutím príslušného správneho orgánu, nemôže navrhovateľ   uplatňovať   určenie   vlastníckeho   práva   na   základe   vykonanej   konfiškácie majetku tretej osoby. V pozemkovej knihe bol ako vlastník evidovaný T. Z., tento zápis sa následne   preniesol   na   list   vlastníctva   aj   v   rámci   vykonaného   ROEP,   nakoľko   zápis v pozemkovej knihe vychádzal z reálneho právneho stavu. Majetok poručiteľa T. Z. nebol nikdy konfiškovaný a tento poručiteľ zomrel dňa 10. 7. 1927 a bol zapísaný ako vlastník žalovaných nehnuteľností v pozemkovej knihe.“.

V nadväznosti   na   uvedené   je   sťažovateľka   toho   názoru,   že   rozhodnutiami všeobecných súdov došlo v danej veci k porušeniu jej v petite sťažnosti uvedených práv.Čo sa týka lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), sťažovateľka zastáva názor, že táto lehota je   v danom   prípade   zachovaná,   a to   z dôvodu,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 Cdo 95/2013   zo   7.   mája   2013,   ktorým   bolo odmietnuté   dovolanie   proti   napadnutému rozsudku   odvolacieho   súdu,   jej   nebolo   zaslané   v jazyku,   ktorý   ovláda,   ale   na   základe urgencie   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   jej   ho   okresný   súd   zaslal   až   dodatočne, po vyhotovení jeho úradného prekladu.

Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1-5 ústavy a právo a podľa čl. 17 ods. 1 a 2 dohovoru postupom Krajského súdu v B. Bystrici č. k. 17 Co 329/2011 zo dňa 24. 10. 2012, ako aj postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 82/2008 zo dňa 4. 10. 2011 bolo porušené.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v   B. Bystrici   č. k. 17 Co 329/2011 zo dňa 24. 10. 2012, ako aj rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 82/2008 zo dňa 4. 10. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   L.   A.   Z.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 50.000,- EUR, ktoré jej zaplatí Krajský súd v B. Bystrici spoločne a nerozdielne s Okresným súdom Veľký Krtíš do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský   súd   v   B. Bystrici   a   Okresný   súd   Veľký   Krtíš   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke L. A. Z. trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 Eur /2 úkony a to 1x prevzatie a príprava a 1x vypracovanie tejto sťažnosti po 130,16 Eur a 2x náhrada   hotových   výdavkov   po   7,81   Eur/   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky advokátky   Mgr.   Andrey   Legényovej...   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   podľa   čl. 20 ods. 1 až 5 ústavy a práva podľa čl. 17 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 2 C 82/2008-355 zo 4. októbra 2011

Pri posudzovaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.   Z   princípu   subsidiarity   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   mohol domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   môže   vzhľadom   na   princíp   subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp. iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mal   sťažovateľ   k   dispozícii   v poslednom   stupni (IV. ÚS 85/2013).

Proti   označenému   prvostupňovému   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 17 Co 329/2011-464 z 24. októbra 2012 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správny potvrdil.

Právomoc krajského súdu   rozhodnúť o opravnom   prostriedku   uplatnenom v danej veci sťažovateľkou vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   podľa   čl. 20 ods. 1 až 5 ústavy a práva podľa čl. 17 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 329/2011-464 z 24. októbra 2012

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   a   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že namietaný   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   v   spojení   s   namietaným rozsudkom   okresného   súdu   3.   decembra   2012,   pričom   sťažovateľka   podala   sťažnosť na poštovú prepravu 23. decembra 2013, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažovateľka   sa   domáhala ochrany svojich   práv   na ústavnom   súde   podľa čl. 127 ústavy sťažnosťou smerujúcou iba proti napadnutému rozsudku krajského súdu, bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Ústavný súd ďalej dodáva, že aj keby mal lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu považovať za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej   dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   v   tomto prípade vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011),   pri   posudzovaní   otázky   dodržania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   musel vychádzať z   doslovného   znenia   zákona   o ústavnom   súde   a   z   toho,   že   ak   sťažovateľka uplatnila mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jej práv, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky ho následne odmietol ako neprípustný, mala namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však neurobila. Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, že by ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistil a porušenie práv sťažovateľky nevyslovil, mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne rozhodnutie súdu odvolacieho súdu (napr. III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012, IV. ÚS 318/2013).

Ústavný súd v danej veci zobral do úvahy aj judikatúru ESĽP (napr. Kadlec a ostatní proti   Českej   republike),   v zmysle   ktorej   musia   súdy   (vrátane   ústavného   súdu) pri uplatňovaní   procesných   pravidiel   zabrániť   jednak   prehnanému   formalizmu,   ktorý by bol v rozpore   s princípmi   spravodlivého   súdneho   konania,   ale   na   druhej   strane aj prílišnej   benevolencii,   ktorá   by   vo   svojich   dôsledkoch   mohla   znamenať   až   negáciu zákonom   ustanovených   procesných   náležitostí,   resp.   predpokladov   na   konanie (m. m. IV. ÚS 406/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014