znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 164/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom bližšie neoznačených súdov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 220/93, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012 doručená   sťažnosť   A.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   bližšie neoznačených súdov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 220/93.

Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza: „Dňa   10.   10.   1993   som   ako   navrhovateľka   v   1.   Rade   podala   žalobu   o   určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na Okresný súd Senica, č. k. 5 C 220/93. Okresný súd žalobu 12. 4. 1966 zamietol. Krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok dňa 22. 10. 1997 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Senica dňa 17. 6. 2002 vydal rozsudok, ktorý bol opäť napadnutý odvolaním a rozhodnutím Krajského súdu zo dňa 26. 110. 2004 bol   pre   procesné   chyby   zrušený.   Okresný   súd   Senica   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   dňa 28. 11. 2007. Po podanom odvolaní dňa 29. 11. 2009 rozhodol krajský súd. Odporkyňa podala dovolanie a Najvyšší súd SR dňa 29. 10. 2009 rozsudok Krajského súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave, č. k. 9 Co/60/2008. Doposiaľ nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté. V priebehu konania som viac krát podávala sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní ktoré sa nachádzajú v spise...

Postupom Okresného súdu Senica, jeho nečinnosťou v obdobiach r. 1993 – 1996, 1997   –   2002   a   2004   –   2007   došlo   jednoznačne   k   porušeniu   mojich   základných   práv zaručených   Ústavou   SR   a   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd. Od podania   žaloby   r.   1993   do   dnešného   dňa   žijem   v   stave   právnej   neistoty   tak   ja, ako aj ostatní navrhovatelia. Medzičasom aj zomrel navrhovateľ v 4. rade. Súdnym sporom ktorý trvá už 19 rokov je prieťahmi spôsobenými Okresným súdom Senica upierané moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   základné   právo   A.   L.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa Článku 48 odseku 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa Čl. 6 odseku 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom súdov konaní vedenom pod spisovou značkou 5 C 220/93 porušené bolo.

2. Krajskému súdu Trnava v konaní číslo 16 C 54/98 prikazuje, konať bez zbytočných prieťahov,

3. A. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000,- € (slovom desaťťtisícc euro) ktoré jej je Okresný súd Senica povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,

4. Ukladá Okresnému súdu Senica uhradiť trovy právneho zastúpenia A. L. vo výške 260,88,- € na účet advokáta JUDr. M. K. č... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Návrh   rozhodnutia   (petit)   musí   byť   vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne [v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde], teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v   uvedenej   veci   (napr.   II.   ÚS   37/02,   III.   ÚS   17/03,   III.   ÚS   234/04).   Ak   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   zistí,   že   návrh   na   rozhodnutie   (petit)   uvedené   požiadavky nespĺňa, môže takúto sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a   to   zvlášť   vtedy,   ak   je   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom (advokátom).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, II. ÚS 236/07, IV. ÚS 267/08).

Vychádzajúc   z uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   sťažnosť   s osobitným   zreteľom   na   v nej   obsiahnutý   návrh rozhodnutia (petit).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   predovšetkým   na   formuláciu   použitú v bode 1   petitu,   v ktorom   sa   uvádza: „základné   právo   A.   L.   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa Článku 48 odseku 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   odseku   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom súdov konaní vedenom pod spisovou značkou 5 C 220/93 porušené   bolo.“ Podľa   názoru   ústavného   súdu   citovaná   časť   petitu   zjavne   nespĺňa požiadavky vyvoditeľné z § 50 ods. 1 v spojení s § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V bode   1   petitu,   ktorým   je   ústavný   súd   viazaný,   nie   je   totiž   označený   konkrétny   súd, resp. súdy,   ktoré   mali   byť   porušovateľmi   v sťažnosti   (a   aj   v petite)   označených   práv sťažovateľky.

Sťažovateľka   používa   v príslušnej   časti   bodu   1   petitu   na označenie   porušovateľa svojich   práv   všeobecný   pojem „súdy“,   z čoho   vyplýva,   že   súdne   konanie,   v ktorom malo dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je jednoznačne a nespochybniteľne vymedzené (špecifikované). Z odôvodnenia   sťažnosti,   ako   aj   dokumentácie,   ktorú   ústavný   súd   získal   v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti, vyplýva, že právna vec, ktorej sa sťažnosť týka, bola prerokúvaná všeobecnými súdmi na všetkých troch stupňoch [Okresným súdom Senica   (ďalej   len   „okresný   súd“),   Krajským   súdom   v Bratislave   a následne   Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) ako odvolacími súdmi, ako aj Najvyšším súdom Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolacím   súdom],   pričom sťažovateľka poukazuje na nedostatky v ich postupoch a rozhodnutiach. Z bodu 1 petitu nemožno vyvodiť, ktorému, resp. ktorým z týchto súdov sťažovateľka pripisuje namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj keď spisová značka v ňom uvedená (5 C 220/93) sa vzťahuje na konanie vedené okresným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v čase doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (23.   júla   2012)   okresný   súd   vo   veci   už   nekonal, a teda už nemohol porušovať sťažovateľkou označené základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa zistení ústavného súdu v tomto čase totiž po predchádzajúcom rozhodnutí najvyššieho súdu   ako dovolacieho súdu   (uznesenie najvyššieho   súdu   z 29.   októbra   2010,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 9 Co   60/2008   z 29.   septembra   2009,   pozn.)   vo   veci   konal   krajský   súd,   ktorý o nej rozhodol   rozsudkom   č.   k.   9   Co   343/2010-1242   z 13.   novembra   2012;   označený rozsudok nadobudol právoplatnosť 19. februára 2013, pričom týmto dňom bolo namietané súdne   konanie   aj   právoplatne skončené.   Podľa   informácií   ústavného   súdu   sťažovateľka podala proti označenému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte nerozhodol.

Vychádzajúc z dokumentácie, ktorú má ústavný súd k dispozícii, je zjavne nesprávne formulovaný aj bod 2 petitu, ktorým sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd prikázal „Krajskému súdu v Trnave v konaní číslo 16 C 54/98... konať bez zbytočných prieťahov“, keďže   v čase   doručenia   sťažnosti   krajský   súd   ako   odvolací   súd   rozhodoval   vo   veci sťažovateľky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 343/2010.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že petit sťažnosti nemožno   považovať   za   jasný   a   zrozumiteľný,   teda   taký,   aby   mohol   byť   relevantným východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v posudzovanej veci.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   také   nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí, aké má posudzovaná sťažnosť, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom a publikovaná   judikatúra,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04). Nedostatok, resp. nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí návrhu účastníka konania je v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   (podobne   napr.   IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   z   dôvodov   uvedených   v   odôvodnení   tohto rozhodnutia   neprichádzalo   už   do   úvahy   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013