znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 164/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob 97/2009-123 z 23. novembra 2010 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2011 faxom (doplnená predložením originálu 22. marca 2011) doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 97/2009-123 z 23. novembra 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 23. novembra 2010“ alebo „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   opísal   skutkový   stav   predchádzajúci   podaniu   sťažnosti uvádzajúc,   že «...   sa   listom   doručeným   Daňovému   úradu   Košice...   dňa   04. 01. 2000 domáhal   zrušenia   verejnej   dražby   nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   daňového   dlžníka   S..., s. r. o..., konanej dňa 04. 01. 2000 o 09.00 hod. Daňový úrad Košice... doručil sťažovateľovi podanie s názvom „Návrh na zrušenie dražby – odpoveď“ sp. zn. 695/310/1180/00/Jač zo dňa 10. 01. 2000.

Daňový úrad Košice... vydal dňa 14. 12. 2000 rozhodnutie o rozvrhu podstaty sp. zn. 695/310/117295/00/Jač zo dňa 14. 12. 2000, ktorým sumu 1 817 816,70 Sk určil ako daňový preplatok.

Sťažovateľ   vydal   dňa   27. 12. 2000   príkaz   na   úhradu   trov   exekúcie   oprávneného a trov   exekúcie   súdneho   exekútora   prikázaním   iných   peňažných   pohľadávok   sp. zn. EX-418/97-246 Oc.

Sťažovateľ vydal dňa 05. 01. 2001 príkaz na úhradu trov exekúcie súdneho exekútora prikázaním iných peňažných pohľadávok sp. zn. EX-926/99-57 Oc.

Sťažovateľ   vydal   dňa   18. 01. 2001   príkaz   na   úhradu   trov   exekúcie   oprávneného a súdneho exekútora prikázaním iných peňažných pohľadávok sp. zn. EX-806/99-49 Oc. Uvedenými   príkazmi   prikázal   sťažovateľ   Daňovému   úradu   Košice...,   aby   daňový preplatok,   ktorý   vznikol   povinnému   na   základe   rozhodnutia   o   rozvrhu   podstaty   zo   dňa 14. 12. 2000   vyplatil   až   do   výšiek   v   týchto   listinách   uvádzaných   pohľadávok   na   trovy exekúcie súdneho exekútora.

Sťažovateľ   doručil Daňovému úradu   Košice...   výzvu   na   rešpektovanie zákonnosti sp. zn. Ex-418/97, 926/99 Oc zo dňa 16. 01. 2001, v ktorej poukázal na to, že Daňový úrad Košice... nerešpektoval príkazy na nevyplatenie pohľadávky povinného S..., s r. o. tomuto povinnému. Zároveň upozornil na to, že ďalšími exekučnými príkazmi prikázal vyplatiť tieto pohľadávky prostredníctvom depozitného účtu súdneho exekútora.

Spoločnosť S..., s. r. o. doručila dňa 02. 02. 2001 Daňovému úradu Košice... žiadosť o vrátenie preplatku – doplnenie zo dňa 02. 02. 2001.

Daňový   úrad   Košice...   vydal   dňa   07. 02. 2001   rozhodnutie   sp. zn. 695/310/14688/01/Jač,   ktorým   nevyhovel   žiadosti   spoločnosti   S...,   s. r. o.,   o vrátenie preplatku.   V   odôvodnení   rozhodnutia   uviedol,   že   preplatok   z   rozvrhového   uznesenia vo výške 1 817 016,70 Sk bol použitý ako preddavok na úhradu nesplateného penále na dani z pridanej hodnoty a pokuty za nepredloženie daňových priznaní a na rozdiel vo výške 1 759 313,70   Sk,   boli   vydané   súdnym   exekútorom   exekučné   príkazy   na   prikázanie   inej peňažnej pohľadávky a následne bola podaná žaloba na Okresnom súde Košice I o úhradu preplatku uvedenom v rozhodnutí o rozvrhu podstaty. Spoločnosť S...., s. r. o. podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Daňový úrad Košice... dňa 21. 02. 2001.

Daňový   úrad Košice...   vyzval   spoločnosť   S...,   s. r. o.   výzvou zo   dňa   06. 03. 2001 sp. zn. 695/310/28623/01/Jač na doplnenie odvolania zo dňa 21. 02. 2001.

Spoločnosť S..., s. r. o. doplnila svoje odvolanie podaním zo dňa 15. 03. 2001. Ústredné   daňové   riaditeľstvo   SR   vydalo   dňa   23. 04. 2001   rozhodnutie   sp. zn. VI/2300/488/2029/2001,   ktorým   zrušilo   rozhodnutie   Daňového   úradu   Košice...   sp. zn. 695/310/14688/01/Jač zo dňa 07. 02. 2001 a vrátilo vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení daňové riaditeľstvo uviedlo, že bolo začaté konanie o predbežnej otázke a to až do právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice I vo veci poddlžníckej žaloby, ktorá bola podaná súdnym exekútorom proti správcovi dane.

Daňový   úrad   Košice...   rozhodnutím   sp. zn.   695/2300/62268/01/Jač   zo   dňa 25. 05. 2001   prerušilo   konanie   vo   veci   žiadosti   daňového   subjektu   S...,   s.   r. o.   zo   dňa 12. 01. 2001,   doplnenej   listom   zo   dňa   02. 02. 2001   o   vrátenie   preplatku   z   predaja nehnuteľnosti v dražbe dňa 04. 01. 2000, a to až do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Košice I vo veci poddlžníckej žaloby proti správcovi dane.

Sťažovateľ   vyzval   Daňový   úrad   Košice...   podaním   zo   dňa   18. 10. 2002 na rešpektovanie Zákona č. 233/1995 Z. z. Uviedol v nej opätovne skutočnosti uvedené už v jeho výzve zo dňa 16. 01. 2001.

Sťažovateľ   sa   poddlžníckou   žalobou   na   plnenie   podľa   § 315   O. s. p.   zo   dňa 17. 06. 2003 domáhal od odporcu v 1. rade a odporcu v 2. rade zaplatenia sumy 820 380 Sk so 17,5 % úrokom zo sumy 195 060 Sk od 09. 01. 2001 do zaplatenia, zo sumy 384 500 Sk od 23. 01. 2001 do zaplatenia a zo sumy 240 820 Sk od 28. 12. 2000 do zaplatenia a trovy konania a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu odôvodnil tak, že Daňový úrad Košice... nerešpektoval príkazy na úhradu trov exekúcie.

Okresný   súd   Košice I   výzvou   sp. zn.   31 Cb 54/2003   zo   dňa   27. 05. 2008   vyzval sťažovateľa   na   vyjadrenie   sa   k   podaniam   odporcu   v   1. rade   a   odporcu   v   2. rade. K uvedeným podania sa sťažovateľ vyjadril vyjadrením zo dňa 13. 06. 2008.

Sťažovateľ podaním doručeným súdu dňa 27. 04. 2009 doplnil žalobný návrh. Okresný   súd   Košice I   rozsudkom   sp. zn.   31 Cb 54/2003-86   zo   dňa   18. 05. 2009 rozhodol tak, že žalobu zamietol a nepriznal odporcovi v 1. rade a odporcovi v 2. rade náhradu trov konania.

Proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie   zo   dňa 18. 06. 2009.

Krajský   súd   v   Košiciach   výzvou   sp. zn.   3 Cob 97/2009-113   zo   dňa   13. 10. 2010 vyzval sťažovateľa na zdôvodnenie jeho aktívnej legitimácie na podanie návrhu pre účely použitia   ustanovenia   § 213   ods. 2   O. s. p.   K   uvedenej   výzve   sa   sťažovateľ   vyjadril vyjadrením zo dňa 20. 10. 2010.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 3 Cob 97/2009-123 zo dňa 23. 11. 2010 rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd rozhodol podľa iného ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité. V súvislosti s tým vyzval sťažovateľa už citovanou výzvou zo dňa 13. 10. 2010 na vyjadrenie k použitiu ustanovenia § 109 ods. 1 Exekučného poriadku, pričom už v tejto výzve poukázal na to, že z uvedeného hľadiska nie je daná aktívna legitimácia sťažovateľa.».

Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho   základné   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde   zakotvené   v   čl. 46   ods. 1   ústavy   v spojení   s   právom na ochranu majetku vyplývajúcim z čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd zamietol jeho žalobu v konaní o tzv. poddlžníckej   žalobe,   čo   odôvodnil   tým,   že   podať   takúto   žalobu   podľa   § 109   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   môže   len   oprávnený   v   exekučnom   konaní. Odvolací súd nepovažoval za potrebné preskúmavať odvolacie námietky sťažovateľa proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, keďže vec posúdil na základe § 109 ods. 1 Exekučného poriadku dospejúc k záveru, že súdny exekútor nie je oprávnený na podanie takejto žaloby. Krajský súd preto neskúmal správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa vychádzajúcich z iného právneho posúdenia veci.

Podľa sťažovateľa je pre posúdenie jeho sťažnosti podstatné, či mu ako súdnemu exekútorovi prislúcha právo podať podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku poddlžnícku žalobu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentuje   tým,   že „§ 196   Exekučného   poriadku jednoznačne priznáva exekútorovi za výkon exekučnej činnosti odmenu.

Odmena súdneho exekútora je teda majetkovým právom, ktorému prislúcha rovnaká ochrana ako akémukoľvek inému majetkovému právu akéhokoľvek iného subjektu. Z... § 200 ods. 3 Exekučného poriadku vyplýva, že trovy exekúcie, vrátane odmeny súdneho exekútora, tento vymôže niektorým zo spôsobov určeným na vymoženie peňažnej pohľadávky, a to vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie.

Toto zákonné ustanovenie teda stavia pohľadávku odmeny súdneho exekútora, pokiaľ ide   o   spôsob   jej   vydobytia   na   roveň   akejkoľvek   inej   peňažnej   pohľadávke   vymáhanej v exekučnom konaní.

V predmetnej veci sťažovateľ postupoval spôsobom, ktorý mu vyplýval z citovaných ustanovení Exekučného poriadku. V súlade s... § 107 Exekučného poriadku vydal príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky.“.

Podľa názoru sťažovateľa je nepochybné, že má ako súdny exekútor „v tejto časti exekučného konania po vydaní príkazu na úhradu trov exekúcie v časti týkajúcej sa odmeny súdneho   exekútora   práva   a   povinnosti,   aké   zákon   priznáva   oprávnenému.   Exekučný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by súdneho exekútora pri vymáhaní svojej odmeny akokoľvek znevýhodňovalo oproti iným subjektom – oprávneným, ktorých peňažné pohľadávky   v   exekúcii   vymáha.   Ak   by   bolo   úmyslom   zákonodarcu   pre   prípad,   že   sú niektorým   zo   spôsobov   exekúcie   vymáhané   trovy   exekúcie,   konkrétne   odmena   súdneho exekútora,   nepochybné   by   túto   odlišnosť   explicitne   uviedol   do   ustanovení   Exekučného poriadku.

... v Exekučnom poriadku nie je ustanovenie, ktoré by vylučovalo svoje použitie pre prípad, že by sa niektorým zo spôsobov exekúcie vymáhala odmena súdneho exekútora. So zreteľom na uvedené,   potom...   § 109 ods. 1 Exekučného poriadku dáva tomu, v prospech koho je vymáhaná pohľadávka spôsobom exekúcie – prikázaním pohľadávky, právo   domáhať   sa   vo   vlastnom   mene   od   dlžníka   povinného   na   jeho   všeobecnom   súde vyplatenia pohľadávky.

Je   pravdou,   že   ustanovenie   Exekučného   poriadku   ani   v   prípade   vymáhania pohľadávky prikázaním iných peňažných pohľadávok nepoužíva pojem súdny exekútor, ale len oprávnený, ale tento pojem nepoužíva pre označenie toho, koho pohľadávka (nárok) sa vymáha   v   časti   upravujúcej   exekúciu   prikázaním   pohľadávky   ani   v   jednom   ustanovení. Pritom je však nesporné, že tým, koho nárok sa týmto spôsobom vymáha, môže byť nielen oprávnený, ale aj exekútor vymáhajúci svoju pohľadávku – odmenu súdneho exekútora. Tým, že... § 200 ods. 3 Exekučného poriadku výslovne uvádza, že exekútor vymôže svoju   pohľadávku   odmeny   niektorým   zo   spôsobov   určených   na   vymoženie   peňažnej pohľadávky, nerobí zákon rozdiel medzi pohľadávkou oprávneného a pohľadávkou súdneho exekútora na jeho odmenu súdneho exekútora.“.

Sťažovateľ   je   presvedčený   o   tom,   že   interpretácia   a   aplikácia   § 109   ods. 1 Exekučného poriadku, ktorá bola právnym základom napadnutého rozsudku krajského súdu, je   v   rozpore   so   zásadou   rovnakého   obsahu   a   rovnakej   ochrany   vlastníckeho   práva zakotveného v čl. 20 ods. 1 ústavy.

Bez toho, že by táto nerovnosť vyplývala priamo zo zákona, teda, aby bolo vlastnícke právo a nárok na jeho ochranu obmedzené výslovným znením zákona, podľa sťažovateľa „Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom uprel sťažovateľovi možnosť domáhať sa rovnakým spôsobom ochrany svojho vlastníckeho práva (vymáhaním svojej pohľadávky) v súdnom   konaní.   Krajský   súd   v   Košiciach   tak   nielen,   že   porušil   právo   na   ochranu vlastníckeho práva sťažovateľa, ale aj jeho právo domáhať sa tejto ochrany v súdnom konaní.“.

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľa, JUDr. Ing. K. M. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a jeho práva na ochranu majetku vyplývajúce z článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   3 Cob 97/2009-123   zo   dňa   23. 11. 2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 3 Cob 97/2009-123 zo dňa 23. 11. 2010 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   základných   práv   rozsudkom krajského súdu z 23. novembra 2010.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V   danom   prípade   je   relevantnou   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   v   zmysle   ktorej na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Preto právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje aj právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie aktívnej legitimácie navrhovateľa.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku týkajúcim sa otázky aktívnej legitimácie sťažovateľa na podanie poddlžníckej žaloby podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku.

Podľa   § 109   ods. 1   Exekučného   poriadku ak dlžník   povinného   nevyplatí oprávnenému alebo exekútorovi, ak sa na tom oprávnený s exekútorom písomne dohodol, pohľadávku bezodkladne po tom, keď sa mu doručil exekučný príkaz alebo keď sa stala pohľadávka splatnou, môže sa oprávnený domáhať vo vlastnom mene od dlžníka povinného na jeho   všeobecnom   súde   vyplatenia   pohľadávky.   Nesmie   však   s   dlžníkom   povinného, ak ide o túto pohľadávku, uzavrieť na úkor povinného zmier, ani odpustiť jej zaplatenie. Dlžník povinného si v takomto prípade nemôže započítať ani svoju vlastnú pohľadávku, ktorú má voči oprávnenému.

Z podstaty veci vyplýva, že krajský súd potvrdil zamietajúci rozsudok okresného súdu z 18. mája 2009 bez toho, aby preskúmal dôvody odvolania sťažovateľa, pretože podľa jeho názoru sťažovateľ nebol aktívne legitimovanou osobou na podanie poddlžníckej žaloby podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku.

Ústavný súd posúdil sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorom krajský   súd   okrem   iného   citoval   súvisiace   zákonné   ustanovenia   Exekučného   poriadku uvádzajúc: „Podľa... § 105 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti... exekúcia prikázaním inej peňažnej pohľadávky než pohľadávky z účtu v banke sa vykoná   prikázaním   tejto   pohľadávky   oprávnenému.   Exekúcia   postihuje   povinného   len do výšky pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva (§ 105 ods. 3 Exekučného poriadku). Podľa § 106 ods.1, 2 Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie: a/ prikáže dlžníkovi povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky   nevyplatil   túto   pohľadávku   povinnému,   b/   upovedomí   o   začatí   exekúcie prikázaním pohľadávky oprávneného a povinného a povinnému zakáže, aby po tom keď sa mu doničí upovedomenie o začatí exekúcie akokoľvek nakladal so svojou pohľadávkou až do výšky vykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva. Exekútor doručí príkaz na začatie exekúcie dlžníkovi povinného do vlastných rúk.

Podľa § 107 ods. 1, 2 Exekučného poriadku exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky) po uplynutí lehoty na vznesenie námietok alebo po tom, keď mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli (§ 50). Exekučný príkaz sa doručí oprávnenému, povinnému a dlžníkovi povinného. Povinnému a dlžníkovi povinného sa doručí do vlastných rúk.

Podľa § 108 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku povinný stráca právo na vyplatenie pohľadávky dňom, keď sa dlžníkovi povinného doručil príkaz na začatie exekúcie. Ak nie je pohľadávka povinného splatná po doručení exekučného príkazu, vyplatí dlžník povinného oprávnenému, ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodol inak, len čo sa stane splatnou. Výplatou oprávnenému, ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodol inak, sa 'oslobodí dlžník povinného od svojej povinnosti voči povinnému.“

Krajský súd ďalej uviedol:„Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že inou peňažnou pohľadávkou než pohľadávkou   z účtu   v   banke   je   každá   pohľadávka   povinného,   voči   inej   osobe,   ktorej predmetom   je   peňažné   plnenie.   Príkaz   dlžníkovi   povinného   obsahujúci   arestatórium znamená   začatie   exekúcie   a   zákaz   vyplatiť   exekvovanú   pohľadávku   povinnému. Predpokladom účinného prikazuje nielen jeho doručenie dlžníkovi povinného do vlastných rúk,   ale   aj   presné   označenie   postihovanej   peňažnej   pohľadávky,   ktorého   základom   je identifikácia právneho dôvodu vyplývajúceho z konkrétneho zmluvného vzťahu alebo inej právnej skutočnosti, ktorá môže založiť právo na zaplatenie peňažnej sumy. Presne musí byť označená   aj   osoba   dlžníka   povinného   spôsobom,   ktoré   predpisujú   právne   predpisy   pri fyzických   osobách   i   právnických   osobách,   prípadne   pokiaľ   ide   o   štát   a   jeho   orgány a organizácie, ktoré majú právnu subjektivitu. Upovedomenie oprávneného a povinného o začatí exekúcie pre povinného znamená zákaz akokoľvek nakladať so svojou pohľadávkou až do výšky vymáhaného nároku a jeho príslušenstva. Povinný po doručení upovedomenia teda nesmie pohľadávku postúpiť, odpustiť, založiť, započítať, dohodnúť jej zabezpečovací prevod,   prípadne   urobiť   dohodu   a podobne.   Povinný   stráca   právo   na   vyplatenie pohľadávky dňom, keď sa jeho dlžníkovi doručil príkaz na začatie exekúcie, avšak len do výšky   vymáhaného   nároku   a   jeho   príslušenstva.   Vyplatenie   pohľadávky   povinného   jeho dlžníkom predpokladá splatnosť tejto pohľadávky a jej vyplatenie oprávnenému má rovnaké hmotnoprávne   dôsledky   ako   splnenie   dlhu.   Dlžník   povinného   sa   v   takomto   prípade oslobodzuje od svojej povinnosti voči povinnému.“

Krajský súd v nadväznosti na citáciu § 109 Exekučného poriadku poukázal na to, že „Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ nedošlo k vyplateniu pohľadávky oprávnenému,   oprávnený získava procesnú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti dlžníkovi povinného tak, že žalobné právo vzniká v deň nasledujúci po tom, čo bol dlžníkovi doručený   exekučný   príkaz   na   vyplatenie   splatnej   pohľadávky,   ak   k   vyplateniu   nedošlo, alebo v deň nasledujúci po jej splatnosti, ak nastala neskôr, až po doručení exekučného príkazu a ak k jej vyplateniu oprávnenému nedošlo. Dôvod, pre ktorý dlžník povinného túto pohľadávku   vo   výške   vymáhaného   nároku   a   jeho   príslušenstva   nezaplatil,   nie   je rozhodujúci, nevyžaduje sa ani jeho zavinenie a stačí, že nedošlo k vyplateniu jestvujúcej a splatnej   pohľadávky   v   rozsahu   určenom   týmto   spôsobom   exekúcie.   Konanie   sa   teda začína   žalobou,   ktorej   právnym   dôvodom   je   § 109   Exekučného   poriadku   skutkovo identifikovaný nevyplatením prikázanej pohľadávky po jej splatnosti.“.

So zreteľom na uvedené krajský súd konštatoval, že sťažovateľ ako súdny exekútor „nie je účastníkom konania, ktoré bolo vyvolané exekučným konaním, čo je aj konanie podľa §109 Exekučného poriadku a aktívne legitimovaním na podanie takejto žaloby jej oprávnený, tak ako to striktne vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia § 109. Súdny exekútor je účastníkom konania v zmysle § 37 Exekučného poriadku, ak súd rozhoduje o trovách   exekúcie   t.   j.   v rámci   exekučného   konania,   kedy   účastníkom   konania   je aj poverený   exekútor.   Z...   § 109   Exekučného   poriadku   je   zrejmé   a   nepochybné,   že   len oprávnený   môže   uplatniť   ako   príslušenstvo   svojej   pohľadávky   svoje   trovy   základného konania a aj exekučného konania, nakoľko len oprávnený je nositeľom práv a povinnosti a táto aktívna legitimácia oprávneného je mu priznaná zákonom.

Keďže v prejednávanej veci si poddlžníckou žalobou uplatnil peňažnú pohľadávku v zmysle ním vydaných exekučných príkazov súdny exekútor voči dlžníkovi povinného, avšak v zmysle...   § 109   Exekučného   poriadku   súdny   exekútor   nie   je   aktívne   legitimovaným na podanie takejto žaloby, pričom z obsahu spisu nevyplýva a zo strany žalobcu ani nebolo tvrdené, že by sa na tom oprávnený písomne dohodol.“.

V   závere   krajský   súd   dodal,   že „súdny   exekútor   ako   súdom   poverená   osoba na vykonanie exekúcie, a to vychádzajúc z ustanovení Exekučného poriadku, nie je týmto rozhodnutím ukrátený na svojich právach a má možnosť v exekučnom konaní vymôcť trovy exekúcie od povinného a pre prípad nemožnosti ich vymoženia od povinného, má možnosť a to v súlade s platnou právnou úpravou (s ustanovením Exekučného poriadku) uplatniť ich náhradu u oprávneného.“.

Vychádzajúc   z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu sú   zrejmé dôvody,   na   základe   ktorých   tento   súd   ako   súd   odvolací   dospel   k   záveru o nedostatku aktívnej   legitimácie   sťažovateľa   na   podanie   poddlžníckej   žaloby   podľa   § 109 ods. 1 Exekučného poriadku, pričom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť za neodôvodnené a nepreskúmateľné.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   nie   je   tento   nezávislý   súdny   orgán ochrany ústavnosti súčasťou systému všeobecných súdov a kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a zásadne   sa   nepoužívajú na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd,   a   v   spojitosti   s   tým   zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne viedol   k   obmedzeniu,   resp.   odopretiu základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 238/07, I. ÚS 447/2011, IV. ÚS 501/2011).

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa   čl. 127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci Exekučného poriadku) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na interpretáciu vo veci aplikovaných   ustanovení   Exekučného   poriadku   je   zásadne   príslušný   všeobecný   súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci krajský súd, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade krajským súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.   I. ÚS 115/02).   Podľa   ústavného   súdu   však   posúdenie   aktívnej   legitimácie sťažovateľa   na   podanie   poddlžníckej   žaloby   podľa   § 109   ods. 1   Exekučného   poriadku zo strany krajského súdu   takéto nedostatky nevykazuje a odôvodneniu právneho názoru krajského súdu v napadnutom rozsudku sa nedá vyčítať svojvoľnosť.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že sa   nestotožňuje   s   argumentmi   sťažovateľa   uvedenými   v   sťažnosti   a   podľa   jeho   názoru rozsudok krajského súdu v danom prípade nemožno považovať za arbitrárny, nesprávny a nelogický len preto, že sa nezhoduje s právnymi názormi sťažovateľa.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený a z ústavného hľadiska udržateľný, čo nesignalizuje reálnu možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa   v tejto časti   odmietol   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07,   IV. ÚS 14/2012),   ktorej   súčasťou   je aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu   a obsahom základného práva podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy   neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   jeho   porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012