znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 164/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa   čl. 46 ods.   1,   2 a 3,   čl. 47 ods.   2 a čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Sd 1/2010 a jeho uznesením z 25. júna 2010, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 1 So 90/2010 a jeho uznesením   z 9. novembra 2010, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 100/2010 a jeho uznesením z 26. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. februára 2011 doručené podanie J. J., D. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Žaloba“, ktorú podľa obsahu ústavný súd kvalifikoval ako sťažnosť podanú podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Z obsahu podania a zo spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   26   Sd   1/2010,   ktorý   si   ústavný   súd   na   účely   predbežného   prerokovania vyžiadal, možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   26   Sd   1/2010   a   jeho   uznesením   z   25.   júna   2010,   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 90/2010 a jeho uznesením z 9. novembra 2010, ako aj postupom   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Sdo 100/2010 a jeho uznesením z 26. januára 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:„...   stažovatel   ako   navrhovatel   J.   J.   D.   štátny   obcan   SR   proti   odporcovi   - porusovatelovi v rade 1 a 2

1) Krajsky sud, Komenského 12 974 Banska Bystrica

2) Najvyssí sud SR Zupne namestie Bratislava kde dna 7.   1.   2010 bola podaná žaloba voci Socialna poistovna ustredie ul.   29 augusta č. 8, 81363 Bratislava spolu s prílohami 1 az 7 bola podaná na Krajsky sud Banska Bystrica. Kde predmetná vec je vedena pod sp. 26 Sd 1/2010....

Kedze vec je pravne zložitá v prilohe č. 1 som žiadal ustanovenie právneho zas. Z radov advokatov v prilohe č. 2 ziadost o oslobodenie od sudnych poplatkov Dalej –Preto som   žiadal   o   ustanovenie   pravneho   zastupcu   –   PRETOZE   JA   NEMAM   PRAVNICKE VZDELANIE cin nemožem presne špecifikovat petit a doplňat niečo co neovládam....... od podania 07. 01. 2010 do posledného rozhodnutia – Uznesenia 26. januára uplynulo 12 mesiacov a 19 dní!!!

Tym že KS – B. Bystrica nerozhodol a nevydal žiadne uznesenie o prilohe č. 1 č. 2 (žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu a žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, pozn.) Ustanovenie pravneho zastupcu z radov advokátov tym doslo k poruseniu Ustavy čl. 47 ods. 2 kazdy ma pravo na pravnu pomoc v konaní pred sudmi.

Tymto KS – B. Bystrica porusil Ustavu čl. 48 ods.2 pretoze som sa NEMOHOL VYJADROVAT k danej veci co znamena že zo strany KS B. B. došlo – ODNATIM moznost konat v zmysle uvedeneho ustanovenia rozumie cely zavadny procesny postup sudu, ktorym sa učastnikovi znemozni realizacia tych jeho procesnych prav ktoré mu O. s. p. priznava za ucelom ochrany jeho prav a pravom chranenych zaujmov.

Vada ktorá je z hladiska § 237 písm. F vyznamná ich najmä vtedy ak sud v konaní postupoval v rozpore so zakonom pripadne s dalsimi vseob zavaznymi prav.   predpismi a tymto   postupom   odňal   učastnikovi   konania   jeho   procesné   prava   ktoré   mu   pravny poriadok priznáva. O takyto prípad ide v prejednavanej veci...“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné   prava   stažovatela   J.   J.   boli   porusené   dla   Ustavy   SR   (vid.   popisane) pretoze doslo k rozporu procesnych prav garantovaneho prava ktoy mu pravny poriadok plne priznava atd (vid popisane) v danej veci 26 Sd 1/2010, porusene KS – B. Bystrica a v druhom rade NS- SR – BA.

Aby bolo stažovatelovi vyplatené financné zadostucinenie v sume 9 120,40 Euro (vid. popisane) pravé KS – B. Bystrica a aj v druhom rade NS – SR – BA su tuto sumu poviny zaplatit   do   JEDNEHO   MESIACA   odo   od   pravoplatnost   tohoto   nalezu.   Tymto   žiadam Ustavny sud SR aby zaviazal KS – B. Bystrica a NS – SR – BA na plnenie si svojich povinnosti   v   danej   veci   na   zaplatenie   jednorazoveho   financneho   primeraneho zadostucinenia   vo   vyške   9   120,40   Euro   !!!   Aby   bolo   v   danej   veci   Nariadenie   Obnovy Konania.“

Keďže sťažnosť bola v predloženom znení nezrozumiteľná a nebolo z nej možné ustáliť predmet namietaných konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom, ústavný súd si vyžiadal spis krajského súdu sp. zn. 26 Sd 1/2010, z ktorého zistil toto:

1.   Sťažovateľ   doručil   8.   januára   2010   krajskému   súdu   podanie   označené   ako „ŽALOBA“, z obsahu ktorého možno vyvodiť, že sa ňou domáhal preskúmania zákonnosti postupu   a   oznámenia   Sociálnej   poisťovne   –   ústredie   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“), č. 640 909 z 18. decembra 2009 o vykonávaní zrážok z dôchodku povinného [ďalej len „oznámenie“   (Sociálna   poisťovňa   ním   sťažovateľovi   oznámila,   že   sa   mu   z   priznaného invalidného   dôchodku   naďalej   budú   vykonávať   zrážky   z   rôznych   exekučných   titulov, pozn.)]. Sťažovateľ v „ŽALOBE“ argumentoval, že Sociálna poisťovňa mu upiera jeho ústavné právo – „na jeho žitie a žitie jeho rodiny a zdravotnú starostlivosť“, a žiadal, aby mu   spätne   vyplatila   všetky   finančné   prostriedky   zrazené   z   jeho   invalidného   dôchodku a naďalej mu vyplácala priznaný invalidný dôchodok v plnej výške, keďže nevyplácaním dôchodku v plnej výške mu zasiahla do jeho súkromia a rodiny, pretože jeho rodina je v hmotnej núdzi a nemá zabezpečené životné podmienky.

Sťažovateľ zároveň žiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a podal tiež návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal, aby krajský súd zaviazal Sociálnu poisťovňu vyplácať mu dôchodok v plnej priznanej výške (282,10 €) v záujme zabezpečenia riadneho chodu jeho domácnosti a rodiny na jej náklady.

2.   Podaniu   „ŽALOBY“   krajskému   súdu   predchádzalo   podanie   sťažovateľa z 26. januára 2009 označené ako „NAVRH - ŽALOBA“ adresované Sociálnej poisťovni, ktorým reagoval na oznámenie; Sociálna poisťovňa vybavila uvedené podanie sťažovateľa vysvetľujúcim listom z 10. februára 2009.

3. Krajský súd uznesením sp. zn. 26 Sd 1/2010 z 25. júna 2010 opravný prostriedok („ŽALOBU“) sťažovateľa odmietol s poukazom na to, že oznámenie Sociálnej poisťovne nie je rozhodnutím o zákonnom nároku na dávku, ktoré by podliehalo preskúmaniu súdu podľa   § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“); uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 9. júla 2010.

4. Sťažovateľ podal 13. júla 2010 proti uzneseniu krajského súdu z 25. júna 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 So 90/2010 z 9. novembra 2010   tak,   že   odvolaním   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   potvrdil   a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania; označené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 7. decembra 2010.

5.   Dňa   9.   decembra   2010   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Sdo 100/2010 z 26. januára 2011 tak, že konanie o dovolaní zastavil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Zo sťažnosti a spisu krajského súdu sp. zn. 26 Sd 1/2010 ústavný súd ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26   Sd   1/2010   a   jeho   uznesením   z   25.   júna   2010,   postupom   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   So   90/2010   a   jeho   uznesením z 9. novembra 2010, ako aj postupom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 100/2010 a jeho uznesením z 26. januára 2011.

Podstatu námietok sťažovateľa možno zhrnúť takto:

1.   Krajský   súd   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   26   Sd 1/2010   nerozhodol   o   jeho žiadosti   o ustanovenie právneho zástupcu   a oslobodení   od   súdneho   poplatku, čím   bolo porušené jeho základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, pričom najvyšší súd toto pochybenie krajského súdu nenapravil.

2.   Krajský   súd   rozhodol   o   jeho   žalobe   na   neverejnom   zasadnutí,   čím   došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   a   v   jeho   prítomnosti garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom najvyšší súd ani toto pochybenie krajského súdu nenapravil.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Sd   1/2010   a jeho   uznesením   z   25.   júna   2010   a   postupom   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   So   90/2010   a   jeho   uznesením z 9. novembra 2010

Z ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa   pri   inom   zásahu počíta   odo   dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.   Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   zo   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   26   Sd   1/2010   zistil,   že   namietané uznesenia   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   nadobudli právoplatnosť 7. decembra 2010, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju sťažnosť 28. februára 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   v   tejto   časti   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 100/2010 a jeho uznesením z 26. januára 2011

Ústavný súd zo spisu krajského súdu sp. zn. 26 Sd 1/2010 zistil, že sťažovateľ podal proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 1 So 90/2010 z 9. novembra 2010   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Sdo 100/2010 z 26. januára 2011 tak, že konanie o dovolaní zastavil.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva aj jeho úloha posúdiť pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti,   či   táto   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   V   súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre taktiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal, či nie je sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavou garantovaných práv namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, zjavne neopodstatnená.

V   odôvodnení   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   26.   januára   2011   sa   okrem   iného uvádza:

«...   zo   žiadneho   ustanovenia   Piatej   časti   OSP   –   Správne   súdnictvo   –   nevyplýva prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu   súdu   v   správnom   súdnictve,   čo   znamená,   že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je ani dovolacím súdom, je neprípustnosť dovolania prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom a preto súd podľa § 104 ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil.

Uvedený   právny   názor   rešpektuje   aj   doterajšiu   judikatúru   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   podľa   ktorej   „niet   žiadnych   právnych   pochýb   o   skutočnosti,   že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08). Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť,   že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti...»

Podľa § 250s Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie. Proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených   v   §   250j   ods.   2   písm.   a)   a   b).   Obnova   konania,   dovolanie   a   mimoriadne dovolanie nie sú prípustné.

Podľa § 104 ods. 1 OSP prvej vety ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

V danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľa proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   vydaného   v   rámci   správneho súdnictva.   Z   tretej   vety   §   250s   OSP   zjavne   vyplýva,   že   v   správnom   súdnictve   nie   je dovolanie   prípustné.   Za   daných   okolností   najvyšší   súd   postupoval   správne,   ak konanie o dovolaní sťažovateľa s poukazom na § 104 ods. 1 OSP zastavil, keďže v danom prípade dovolanie nebolo prípustné. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom prípade   procesnými   predpismi   upravujúcimi   postup   súdu   v   rámci   správneho   súdnictva) nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97, II. ÚS 81/00).

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje uznesenie ústavne akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   a pritom   postupoval v   súlade   s platnou právnou úpravou (§ 250s tretia veta v spojení s § 104 ods. 1 OSP) a v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, na ktorú poukázal, ústavný súd dospel k záveru, že namietané uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu je riadne odôvodnené, nemožno ho považovať za arbitrárne, a preto ním ani nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. návrhom na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011