znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 164/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bardejov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 C   267/2000   a   postupom   Krajského   súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Co 106/05 a sp. zn. 11 Co 94/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2010 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 267/2000 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len   „krajský   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 7   Co   106/2005 a   sp.   zn.   11 Co 94/2007.

Zo sťažnosti a z predmetného spisu vyplýva, že sťažovateľ podal 24. apríla 2000 žalobu o ochranu osobnosti proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu... B. (ďalej len „bytové družstvo“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: «Zanedlho uplynie plných 10 rokov (!), čo som sa svojou žalobou, zo dňa 24. IV. 2000, domáhal ochrany svojej vlastnej osobnosti pred neoprávnenými zásahmi zo strany môjho   soka   –   OSBD   v   B.   Priebeh   tohto   súdneho   konania   sprevádzali   mnohé   závažné nedostatky i neschopnosť súdov sa reálne i právne s vecou vyporiadať. To všetko vyústilo aj do viacerých značných páuz ich vlastnej nečinnosti, ktoré sa nazývajú prieťahy. Tak napr. po   vydaní   svojho   nepodareného   uznesenia,   zo   dňa   11.   12.   2000,   bardejovský   súd   bol nečinný viac ako 2 roky! Alebo to, keď krajský súd svojím uznesením z 27. I. 05 musel zrušiť uznesenie Okresného súdu v Bardejove, zo dňa 30. VI. 2000, ako zmätočné – až po viac ako 5-tich   rokoch!!!   Boli   to   nielen   prieťahy,   ale   aj   vyložené   zmätky   a excesy,   ktorých   sa dopúšťala   do   tejto   kauzy   nasadená   najmä   mladá   sudkyňa,   ktorá   ju   po   profesionálnej stránke absolútne nezvládla. Podrobnejší dej, pokiaľ ide o skutkovú podstatu sporu je už opísaný v mojej predošlej ústavnej sťažnosti, zo dňa 8. VII. 08, na ústavný čl. 19, ale aj pred ňou podanej ešte v prvšej, zo dňa 14. XII. 05, na čl. 48 Ústavy SR. Preto sa tu už nebudem opakovať a v stručnosti vykreslím situáciu od tohto obdobia podnes:

- Dňa 17. V. 2005 vyniesol bardejovský súd svoj úplne nezákonný a nedostatočný rozsudok pod č. k. 10 C 267/2000-105, ktorým v podstate zamietol moju žalobu v tejto veci, zo dňa 24. IV. 00, ktorú som tomuto súdu doručil v nasledujúci deň. Je nesporné, že v tomto rozsudku bardejovský súd v mnohých veciach vážne pochybil!

- Dňa 13. VI. 05 som podal súdu svoje odvolanie, zo dňa 11. VI. 05 a aj keď som dôvodil pádnymi argumentami i dôkazmi, na tieto odvolací prešovský súd dal len čiastočne, ale aj napriek tomu potvrdil mnou napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku. A keďže sa vážnymi vecami nebol schopný odvolací súd vyporiadať, svojím rozsudkom

- Krajský súd v Prešove sp. zn. 7 Co 106/05-167, zo dňa 16. II. 2006, vo svojom výroku   umožnil   proti   svojmu   rozsudku   riadne   plnohodnotné   dovolanie,   čím   bola   a   je zachovaná plná kontinuita vedenia tohto sporu až po Najvyšší súd SR, ako súd kasačný.

- Na základe môjho dovolania v tejto veci, ktoré som napísal dňa 15. 4. 06 a súdu doručil dňa 18. IV. 2006 som danú možnosť plne využil a dovolací

- Najvyšší súd SR svojím právoplatným rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 163/06, zo dňa 26. IX. 07, zrušil mnou napadnutý rozsudok prešovského odvolacieho súdu, zo dňa 16. II. 06 a vrátil mu celú vec na ďalšie konanie, pričom ho zaviazal svojím právnym názorom na vec,   ktorý   v   opakovanom   konaní   odvolací   súd   ho   nerešpektoval,   keď   svojím   ďalším rozsudkom   sp   zn.   11   Co   94/07-2002   dňa   20.   V.   08   znovu   potvrdil   pôvodný   rozsudok bardejovského súdu, zo dňa 17. V. 05, pritom nehľadiac na to, že ja som nebol v tomto konaní a na tomto pojednávaní pred týmto súdom riadne zastúpený a ani som nebral na ňom osobnú účasť, pretože ma tento súd na pojednávanie ani nepozval. A keďže takéto rozhodnutie prešovského súdu sa mi vonkoncom nepozdávalo lebo bolo absurdné, podal som ďalšie dovolanie dňa 24. VI. 08, o ktorom nie je rozhodnuté dodnes! A od tejto až po súčasnosť, teda za viac ako 1 a 1/2 roka sa bardejovský súd len „vyžíva“ len vo formalitách a vypisuje mi výzvy na moje právne zastúpenie a iné s tým súvisiace a nie je schopný sa vysporiadať s touto otázkou v môj prospech „ex offo“ v súlade so zákonom, napriek tomu, že som ho o to požiadal, keďže môj pôvodný advokát mi údajne právnu pomoc v dovolaní odmietol a ja o tom neviem!»

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Myslím si, že nielen odvolací prešovský súd, ale v tomto štádiu najmä prvostupňový bardejovský   zaháľa   a   koná   nepružne,   čo   v   súhrne   od   počiatku   tejto   kauzy   za   takmer 10 rokov je podľa mňa porušenie môjho ústavného práva na konanie bez prieťahov a tým aj prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   Dohovoru,   ktorý   je   pre   mňa   významovo dôležitý,   pretože   som   presvedčený,   že   tu   došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   práva   na ochranu   mojej   osobnosti   i   práva   na   zákonného   sudcu   (spoľahlivého,   zodpovedného a kompetentného).“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 48 Ústavy SR a ods. 1), čl.   6   Dohovoru   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   a   Okresného   súdu   v Bardejove   v súdnom konaní vedenom u neho pod č. k. 10 C 267/00 porušené boli.

2.   Prikazuje,   Okresnému   súdu   v   Bardejove,   aby   v   súdnom   konaní   pod č. k. 10 C 267/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5   tis.   EUR (päťtisíc eur), ktoré sú mu povinné subjekty Okr. súd v Bardejove a Kraj. súd v Prešove uhradiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

4. Ukladá obidvom previnilým súdom uhradiť nerozdielne a spoločne aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   pre   posúdenie   predmetnej   veci podstatné,   v   akom   rozsahu   vymedzí   navrhovateľ   svoj   návrh   v   petite   (návrhu   na rozhodnutie).   Z   obsahu   sťažnosti   a   predovšetkým   jej   petitu   (návrhu   na   rozhodnutie) vyplýva, že sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo dôjsť postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   267/2000   a   postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Co 106/2005 a sp. zn. 11 Co 94/2007.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   z   predmetného   súdneho   spisu   zistil,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu, t. j. 1. marca 2010, už bol odstránený stav právnej neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   nachádzal   po   celý   čas   trvania   namietaného   súdneho konania o ochranu osobnosti. V predmetnej veci totiž rozhodol krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 11 Co 94/2007 z 20. mája 2008, ktorý v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 267/2000 zo 17. mája 2005 nadobudol právoplatnosť 23. júna 2008, t. j. namietané konania vedené tak okresným súdom, ako aj krajským súdom boli právoplatne skončené 23. júna 2008. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Zo sťažnosti vyplýva, že v predmetnej veci sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom do dňa   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky nerozhodol. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej podanie dovolania nemá žiadny vplyv na právoplatnosť rozhodnutia napadnutého dovolaním, a teda ani na plynutie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 16/06).

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom, ako aj jeho ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010