znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 164/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. R., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 12 C 62/2008 z 28. augusta 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 357/2008 z 21. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2009 doručená   sťažnosť   M.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústava“) rozsudkom   Okresného súdu   Michalovce (ďalej len „okresný   súd“)   sp. zn. 12 C 62/2008 z 28.   augusta   2008   (ďalej   aj   „rozsudok   okresného   súdu“)   a rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 8 CoP 357/2008 z 21.   januára 2009 (ďalej aj „rozsudok   krajského   súdu“),   a to   pre „nevykonanie   dôkazov   a nesprávnym   úradným postupom /Ústava SR čl. 48 ods. 2/“.

Zo sťažnosti a z pripojeného spisového materiálu vyplýva, že rozsudkom krajského súdu   z 21.   januára   2009   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   z 28.   augusta   2008 vo výroku o výživnom pre M. R. – syna sťažovateľa, ako aj vo výroku o dlžnom výživnom. Prvostupňový rozsudok nadobudol právoplatnosť 2. februára 2009, keď bol sťažovateľovi doručený potvrdzujúci rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľ tvrdí,   že   mu v jeho právnej   veci   pred súdom   prvého stupňa „nebolo umožnené   vyjadrovať   sa   k návrhu   svojho   syna“,   pretože   on   –   sťažovateľ „právom uplatňoval   nárok,   aby   na   výsluch   k súdnemu   konaniu   bola   predvolaná   navrhovateľova matka A. R...., nech o rozvode manželstva povie skrytú pravdu“.

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   skutočnosť,   že „nemá   vôbec   možnosť   prispievať na synovu   výživu   a to   z dôvodov,   že   jeho   jediným   terajším   zdrojom   príjmu   sú   dávky v hmotnej   núdzi...   Okrem   vyživovacej   povinnosti   na   žalobcu   má...   ešte   vyživovaciu povinnosť   na   ďalšie   maloleté   deti...   Pokiaľ   by...   mal   uhrádzať   výživné   tak,   ako   bol zaviazaný súdmi, zo svojho príjmu, nezostali by mu žiadne prostriedky pre vlastnú potrebu a tieto nestačia ani na pokrytie výživného.“.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   potvrdil   prvostupňový rozsudok, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu syna „702 Sk mesačne od 16. januára 2008 s tým, že povolil mu splátky splácať na zaostalé výživné spolu s bežným výživným vo výške 200 Sk mesačne“, a zastáva názor, že rozhodnutiami okresného súdu i krajského súdu bolo porušené jeho označené základné právo.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   rozhodnutie,   ktorým „pozastaví účinnosť napadnutých rozhodnutí“, zruší napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vráti súdu   prvého   stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie,   a ďalej, aby ústavný   súd „na zmenu, ku ktorej došlo zrušením rozsudku, sám podľa Ústavy SR čl. 127 ods. 3 poškodeného odkázal s uplatneným nárokom náhrady škody na samostatné konanie, s určením dikcie zákona 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci...“.

Zároveň   sťažovateľ   s poukazom   na   stav   materiálnej   núdze   požiadal   ústavný   súd o pridelenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 62/2008   z 28.   augusta   2008   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 8 CoP 357/2008   došlo   k porušeniu   jeho základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Skôr,   než   môže   ústavný   súd   pristúpiť   k predbežnému   prerokovaniu   sťažnosti a následnému meritórnemu rozhodnutiu, musí preskúmať, či sú splnené všetky formálne podmienky ustanovené pre sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa   § 49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Zo sťažnosti, z obsahu spisu, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok okresného súdu   v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 2. februára 2009. Sťažovateľ podal sťažnosť osobne do podateľne ústavného súdu   24. apríla   2009,   čo   je   zjavne po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   a to   z dôvodu,   že bola   podaná oneskorene.

Pretože   oneskorenosť   podania   sťažnosti   nemožno   odstrániť,   ústavný   súd   sa meritórnym preskúmaním opodstatnenosti námietok sťažovateľa uvedených v sťažnosti už zaoberať nemohol a vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už taktiež do úvahy rozhodovať   o   jeho   ďalších   procesných   návrhoch   uplatnených   v návrhu   na   rozhodnutie vo veci samej (napr. ustanovenie advokáta).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009