znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 164/08-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť B. D., P., zastúpenej advokátkou JUDr. K. H., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 117/97 (od 1. januára 2008 vedenom Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 7 C 232/2008), za účasti Okresného súdu Trnava, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 117/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. B. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť B. D. trovy právneho zastúpenia v sume   6 732   Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   na   účet   jej právnej zástupkyne JUDr. K. H., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2008 doručená sťažnosť B. D., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. K. H., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 117/97.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   z   25.   novembra   1996 domáhala na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 117/97 náhrady mzdy a uloženia povinnosti zamestnávateľovi prideľovať jej prácu podľa pracovnej zmluvy.

Sťažovateľka uviedla, že o trvaní pracovného pomeru a povinnosti zamestnávateľa prideľovať   jej   prácu   podľa   pracovnej   zmluvy   rozhodol   okresný   súd   medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 14 C 117/97 z 13. februára 1998 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 166/98 z 23. septembra 1998. V konaní o náhradu   mzdy   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   z   15.   decembra   2000.   Na   základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co 429/02 z 22. novembra 2004 zrušil predmetný rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namieta, že „konať vo veci začal Okresný súd opäť až po uplynutí neprimerane   dlhej   doby,   v roku   2007,   kedy   navrhovateľka   vzala   žalobu   čiastočne   späť a podala tiež návrh na zmenu petitu žaloby v dôsledku čiastočného odškodnenia zo strany odporcu. Po sérii pojednávaní uskutočnených dňa 16. 3. 2007, 2. 5. 2007, 13. 6. 2007, bolo pojednávanie vo veci dňa 10. 10. 2007 odročené na neurčito. V konaní do podania tejto ústavnej   sťažnosti   Okresný   súd   v Trnave   nepodnikol   žiaden   úkon   smerujúci k právoplatnému rozhodnutiu veci.“.

Podľa sťažovateľky vec, ktorá je predmetom namietaného konania, nie je právne ani fakticky zložitá. Okresný súd však podľa názoru sťažovateľky koná zdĺhavo a neefektívne, o čom svedčí skutočnosť, že po viac ako desiatich rokoch po podaní žaloby konanie nie je skončené právoplatným meritórnym rozhodnutím vo veci samej.

Sťažovateľka v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje porušenie základného ústavného práva sťažovateľky B. D., bytom P., upraveného v čl. 48 ods. 2) Ústavy vzniknutého z dôvodu zbytočných prieťahov v konaní   vedenom na Okresnom   súde v Trnave pod sp.   zn.   14 C 117/97 a zaväzuje odporcu, aby vo veci konal a rozhodol a zaplatil sťažovateľovi primerané peňažné zadosťučinenie vo výške 200.000. - Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a v rovnakej lehote i náhradu trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu vo výške 13.680. - Sk.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   164/08-9 z 15. mája 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   podaním   sp.   zn. 1SprV/200/2008 z 30. mája 2008 doručeným ústavnému súdu 6. júna 2008 oznámil, že „vec vedená na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 14C/117/1997, ktorej sa týka Vaše podanie, bola k 01. 01. 2008 postúpená na novozriadený súd Okresný súd Piešťany“.

Predsedníčka   Okresného   súdu   Piešťany   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 362/2008 z 25. júna 2008 doručeným ústavnému súdu 30. júna 2008, v ktorom po podrobnom chronologickom opísaní úkonov okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 117/97 okrem iného uviedla, že „s účinnosťou od 01. 01. 2008 došlo k prechodu výkonu súdnictva z Okresného súdu Trnava na Okresný súd Piešťany, predmetnej veci bola pridelená spisová značka 7C/232/2008 a vec bola pridelená na vybavenie JUDr. L. Ch., ktorá vo veci vytýčila termín pojednávania na deň 14. 10. 2008“.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 14. júla 2008 uviedla,   že „nepovažuje   za   potrebné   zaujať   stanovisko   k vyjadreniu   Okresného   súdu Piešťany zn. Spr. 362/2008 z 25. 6. 2008“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 117/97 (od 1. januára 2008 vedenom Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 7 C 232/2008).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri základné   kritéria,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje, správanie   účastníka   súdneho   konania   a postup   samotného   súdu.   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako súčasť prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   rozhodovanie   o nároku   na   náhradu   mzdy   z neplatného skončenia   pracovného   pomeru,   t.   j.   vec,   ktorá   má   priamy   dopad   na   existenčnú   sféru sťažovateľky   a ktorej   povaha   si   preto   vyžaduje   mimoriadnu   starostlivosť   a pozornosť všeobecného   súdu   venovanú   efektívnemu   a rýchlemu   postupu,   aby   bol   naplnený   účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04, II. ÚS 80/07).

Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodovanie o uplatnenom nároku [v súčasnosti už iba rozhodovanie o nároku na náhradu mzdy v konaní nadväzujúcom   na   rozhodnutie   o trvaní   pracovného   pomeru   sťažovateľky   s Mestom Piešťany (ďalej len „žalovaný“), o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté] nenasvedčuje tomu, že by išlo o vec právne či fakticky zložitú, ktorej prerokovanie by si vyžadovalo doterajšiu   dĺžku   konania   (presahujúcu   jedenásť   rokov),   a to   aj   vzhľadom   na   existujúcu právnu úpravu, ako aj dostatočne frekventovanú a stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov.   Predmet   konania   spočíval   v overení   dôvodnosti   tohto   nároku   sťažovateľky   a na základe vykonaného dokazovania mal viesť k vydaniu rozhodnutia vo veci. Napokon ani Okresný   súd   Piešťany   (ktorému bola vec postúpená od 1. januára 2008) sa   vo svojom vyjadrení neodvolával na zložitosť napadnutého konania.

Správanie   sťažovateľky   je   druhým   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   uplatňuje   pri rozhodovaní   o   tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2. ústavy. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľky (viaceré zmeny návrhu v časti náhrady mzdy) v konaní pred okresným súdom neovplyvnilo jeho dĺžku tak, aby   jej   bolo   možné   pričítať   podiel   na   stave,   v   akom   sa   vec   v čase   podania   sťažnosti ústavnému súdu nachádzala.

Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci, a to nielen z hľadiska namietaných zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ale aj z hľadiska doterajšieho priebehu súdneho konania.

Ústavný súd zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov a najmä z predloženého súdneho spisu zistil, že sťažovateľka podala okresnému súdu 19. decembra 1996 ako žalobkyňa proti žalovanému   žalobu   o uloženie   povinnosti   prideľovať jej   prácu   podľa   pracovnej   zmluvy a o náhradu mzdy. Vec bola spočiatku zaregistrovaná pod sp. zn. 14 C 224/96, od 3. januára 1997   jej   bola   pridelená   sp.   zn.   14   Nc   1454/97   a od   11.   septembra   1997   bola   vec sťažovateľky zapísaná pod sp. zn. 14 C 117/97.

Okresný súd v období od podania návrhu okrem výzvy sťažovateľke na špecifikáciu nároku týkajúceho sa náhrady mzdy (prípisom z 27. januára 1997) až 2. októbra 1997 vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podaný   návrh   a nariadil   termín pojednávania na 12. november 1997.

V období   od   12.   novembra   1997   (keď   okresný   súd   vo   veci   pojednával)   do 18. decembra 1998, keď nadobudol právoplatnosť medzitýmny rozsudok okresného súdu z 13.   februára   1998,   konal   okresný   súd   priebežne   a bez   prieťahov.   Okresný   súd medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 14 C 117/97 z 13. februára 1998 v spojení s rozsudkom odvolacieho krajského súdu sp. zn. 6 Co 166/98 z 23. septembra 1998 určil, že pracovný pomer   sťažovateľky   so   žalovaným   trvá,   a zaviazal   žalovaného   prideľovať   sťažovateľke prácu podľa pracovnej zmluvy.

Následne okresný súd prípisom zo 16. marca 1999 vyzval sťažovateľku na vyčíslenie výšky náhrady mzdy. Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 29. marca 1999 vyčíslila náhradu mzdy a za tým účelom požiadala okresný súd o zmenu návrhu v časti náhrady mzdy a súčasne požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Po   pojednávaniach   uskutočnených   16.   júna   1999   a   27.   októbra   1999   (obidve odročené   za   účelom   doplnenia   dokazovania),   ako aj   vyžiadaní   vyjadrení   od   účastníkov konania okresný súd na pojednávaní konanom 15. decembra 2000 rozhodol o náhrade mzdy sťažovateľky.   Hoci   sťažovateľka   podala   proti   predmetnému   rozsudku   odvolanie   ešte 15. februára 2001 a žalovaný sa k nemu vyjadril 19. apríla 2001, okresný súd spis predložil odvolaciemu krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní až 6. decembra 2002.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   10   Co   429/02   z   22.   novembra   2004   rozsudok okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Predmetný   rozsudok   bol okresnému súdu doručený 9. decembra 2004. Okresný súd však k doručovaniu rozsudku krajského súdu pristúpil až 9. januára 2007 a 8. februára 2007 nariadil pojednávanie vo veci na 23. marec 2007.

Po pojednávaniach uskutočnených 23. marca 2007, 2. mája 2007, 13. júna 2007 a 10. októbra 2007 (všetky odročené za účelom ďalšieho dokazovania) následne už okresný súd nevykonal žiadny úkon smerujúci k prerokovaniu a rozhodnutiu veci.

V súlade so zákonom č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   a dopĺňa   zákon   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení   neskorších   predpisov,   sa   od   1.   januára   2008   na   prejednanie   a rozhodnutie   veci sťažovateľky stal miestne a vecne príslušným novozriadený Okresný súd Piešťany. Okresný súd   Piešťany   v predmetnej   veci,   ktorá   sa   v súčasnosti   vedie   pod   sp.   zn.   7 C 232/2008, nariadil 10. júna 2008 termín pojednávania na 14. október 2008.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   hoci   sťažovateľka   podala   sťažnosť ústavnému súdu namietajúcu postup okresného súdu v čase, keď konanie už bolo postúpené na   novozriadený   Okresný   súd   Piešťany,   toto   konanie   nie   je   ani   v súčasnosti   ukončené právoplatným   rozhodnutím.   Preto   ústavný   súd   z hľadiska   posudzovania   porušenia označeného základného práva sťažovateľky považoval konanie pôvodne vedené okresným súdom pod sp. zn. 14 C 117/97 a v súčasnosti vedené Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 7 C 232/2008 za jeden celok.

Obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu v predmetnom konaní ústavný súd zistil od 27. januára 1997 do 2. októbra 1997 (viac ako deväť mesiacov), od 19. apríla 2001 do 6. decembra   2002   (takmer   19   mesiacov)   a od   9.   decembra   2004   do   9.   januára   2007 (25 mesiacov).

Z uvedeného vyplýva, že v napadnutom konaní došlo k neodôvodnenej nečinnosti spôsobenej okresným súdom v trvaní takmer štyri a pol roka, pričom jeho doterajšia dĺžka presahuje 11 rokov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   117/97   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka v petite sťažnosti tiež navrhla, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu („zaviazal   ho“) v konaní   sp.   zn.   14   C   117/97   konať   bez   zbytočných   prieťahov. Tomuto návrhu sťažovateľky ústavný súd nevyhovel vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania   vo veci   samej   predmetná vec už nebola vedená okresným   súdom,   keďže k 1. januáru 2008 v zmysle § 18a v spojení s § 18b ods. 1 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení po novelizácii vykonanej zákonom č. 511/2007 Z. z. prešla na opätovne zriadený Okresný súd Piešťany. Okresnému súdu Piešťany navrhovaný príkaz ústavný súd neuložil vzhľadom na to, že nebol účastníkom konania o sťažnosti sťažovateľky.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti, pričom poukázala najmä na pretrvávajúci stav právnej neistoty.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia zohľadnil predovšetkým predmet   a doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu,   ktorá   v čase   do   postúpenia   veci Okresnému súdu Piešťany bola viac ako 11 rokov. Prihliadol na to, že okresný súd bol v konaní úplne nečinný viac ako štyri roky, pričom ani v čase rozhodovania ústavného súdu vec nebola právoplatne rozhodnutá. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v danom prípade bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   100 000   sťažovateľke   primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   K.   H.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z návrhu   právnej zástupkyne sťažovateľky ich vyčíslil sumou 6 732 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (vypočítanú   zo základu priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom polroku   2007   v sume   19   056   Sk),   t.   j.   2-krát   3   176   Sk   a   2-krát   190   Sk   za   miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné. Vo zvyšnej časti uplatnenému nároku na náhradu trov právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   OSP)   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008