znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 164/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. V. F., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Toš   45/2006   zo   7.   decembra   2006 a porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2007   doručená   sťažnosť   M.   J.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. V. F., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces   podľa   čl.   6   ods.   1   a ods. 3   písm.   c)   a d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Toš 45/2006 zo 7. decembra 2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že označeným uznesením najvyššieho súdu bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a ostatných obžalovaných proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 1 Tš 1/2005 zo 6. júna 2006, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c), i) a j) Trestného zákona v znení účinnom do 31. augusta 2003 a bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody na doživotie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v odvolaní proti označenému rozsudku špeciálneho súdu «uviedol konkrétne dôvody, pre ktoré považuje súd prvého stupňa za zaujatý pretože... neumožnil vykonať všetky dôkazy a tie dôkazy, ktoré vykonal vyhodnotil napriek nesporným rozporom výlučne v neprospech sťažovateľa....

1.   Sťažovateľ   požadoval   vypočuť   vyšetrovateľov...   k ozrejmeniu   skutočností   kto napomáhal...   pri   objasnení   jednotlivých   trestných   činov   a akým   spôsobom   vystupovali jednotliví obžalovaní k vyšetrovaniu.

2. V priebehu celého vyšetrovania sťažovateľ opakovane poukazoval na skutočnosť, že   motív   jeho   konania   vyplýva   najmä   z ekonomickej   stránky   prípadu,   ktorá   je   však predmetom   iného   trestného   konania   na   základe   rozdelenia   procesu   „DEVÍN   BANKA“ v decembri roku 2005 a pri náležitom vyhodnotení dôkazov by súd musel dospieť k záveru, že nemal žiaden konkrétny dôvod na usmrteniu jednotlivých poškodených....

3. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že znalci pri všetkých skutkoch ktoré sú mu kladené   za   vinu   považujú   priebeh   skutkového   deja   opísaný   jeho   výpoveďami   za pravdepodobný,   no   napriek   týmto   skutočnostiam   súd   prvého   stupňa   a poťažmo,   aj porušovateľ   mojich   práv   z týchto   skutočností   nevyvodil   príslušné   závery,   ktoré   majú nesporne vplyv na rozhodnutie o vine a treste....

4.   Ako   som   už   uviedol   moje   právo   na   obhajobu   bolo   porušené   tým,   že   napriek rozporným výpovediam som mal s obž. J. L. spoločného obhajcu..., ktorý ma presvedčil aby som vraždu neb. B. vzal na seba namiesto druhého jeho klienta...

5.   Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   aj   k pochybeniam   pri   ustálení   správnosti jednotlivých dôkazov a tie bolo možné odstrániť jedine vykonaním ďalšieho dokazovania, ktoré navrhol a ktorým nebolo vyhovené.

6. Zaujatosť postupu súdu... vyplýva... aj zo skutočnosti, že nevyhovel ani návrhom na kontrolné znalecké dokazovanie z odboru psychológie...

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   výnimočné   okolnosti   tohto   prípadu   spočívajúce   aj v uloženom doživotnom treste ukladali odvolaciemu súdu, aby nezostal nečinný a vyhovel horeuvedeným námietkam sťažovateľa.»

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd zamietnutím odvolania porušil jeho práva na spravodlivý súdny proces, a preto žiada, aby ústavný súd v náleze deklaroval porušenie jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   doručil   27.   marca   2007   podanie   označené   ako „Doplnenie   dôvodov sťažnosti zo dňa 6. 2. 2007“, v ktorom okrem iného uvádza:

„V trestnom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Toš 45/2006... došlo aj k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces tým, že vec nebola prejednaná zákonným sudcom a súdom...

K tomu   je   potrebné   uviesť,   že   o námietke   prokurátora,   ktorý   podal   sťažnosť   dňa 15. 11. 2004 proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1 T 6/2004 ktorým bola vec   postúpená   Špeciálnemu   súdu   v Pezinku,   nebolo   do   meritórneho   skončenia   veci rozhodnuté.

Najvyšší súd svojim uznesením sp. zn. 4 To 101/2004 zo dňa 19. 1. 2004 o tejto námietke   prokurátora   vôbec   nerozhodol   a preto   všetky   ostatné   dôkazy   ktoré   vykonal Špeciálny súd sú nezákonné.

Sťažovateľ zastáva názor, že vo veci mal naďalej konať Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 1 T 6/2004.“

Následne   doručil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   20.   apríla   2007   ďalšie   podanie označené   ako „Ďalšie   doplnenie   dôvodov   sťažnosti   zo   dňa   06.   02.   2007   a oprava doplnených dôvodov zo dňa 26. 03. 2007“, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vo   vonku   označenej   veci   doplňujem   svoje   podania   návrhom,   aby   Ústavný   súd rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v zákonnej lehote v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 101/2004 nerozhodol o sťažnosti M. J. a krajského prokurátora v Prešove proti uzneseniu KS Prešov sp. zn. 1 T 6/2004 v časti týkajúcej sa rozhodnutia o postúpení veci Špeciálnemu   súdu   v Pezinku,   porušil   jeho   základné   právo   podľa   čl.   17   ods. 5   Ústavy Slovenskej   republiky   a jeho   právo   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c   a 4   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd prikazuje Špeciálnemu súdu Slovenskej republiky v Bratislave vrátiť spis vedený na Najvyššom súde SR pod č. 1 Toš 45/2006 na nové konanie a rozhodnutie. Odôvodnenie: Na Krajský súd v Prešove bola podaná obžaloba na obv. M. J. a ďalších pre trestný čin vraždy a iné.

Krajský súd v Prešove v konaní pod číslom 1 T 6/2004 postúpil trestnú vec proti sťažovateľovi a spol. na prejednanie Špeciálnemu súdu ako súdu vecne príslušnému. Ďalej rozhodol, že ponecháva všetkých obvinených vo väzbe z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a, b c, ods. 2 Tr. por.

Proti rozhodnutiu KS Prešov podal krajský prokurátor v Trenčíne sťažnosť s tým, že vo veci nie je oprávnený konať Špeciálny súd.

Sťažnosť podal aj sťažovateľ, a to pre ten istý dôvod, ako aj pre dôvody väzby. Najvyšší súd SR v konaní pod č. 4 To 101/2004 zamietol sťažnosť spoluobvineného Ing. M. a zrušil rozhodnutie KS Prešov, pokiaľ ide aj o sťažovateľa v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. a o sťažnosti prokurátora, ako aj obvinených o postúpení veci Špeciálnemu súdu nerozhodol vôbec.

Pripájam do prílohy Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 315/06, kde Ústavný   súd   SR   dňa   15.   03.   2007   rozhodol   o tom   istom   porušení   práva   sťažovateľa konštatovaním, že jeho právo skutočne porušené bolo.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 4. júna 2007. Vo vyjadrení je uvedené:„Na   základe   Vašej   žiadosti   o vyjadrenie   k sťažnosti   obž.   M.   J.   oznamujeme nasledovné skutočnosti:

1. K uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. decembra 2006, sp. zn. 1 Toš   45/2006   -   týmto   uznesením   Najvyšší   súd   SR   podľa   §   256   Tr.   por.   účinného   do 1. januára   2006   zamietol   odvolanie   obžalovaného   M.   J.   (a   ďalších   sedem spoluobžalovaných) proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku zo 6. júna 2006 sp. zn. PK 1 Tš 1/2005. Predmetné uznesenie bolo predsedom senátu vypracované 19. februára 2007 a vypravené súdu prvého stupňa 21. februára 2007. Lehota na vypracovanie tohto uznesenia bolo do 8. januára 2007, bola však predsedom Najvyššieho súdu SR predĺžená do 28. februára 2007.

Vo   vzťahu   k námietkam,   ktoré   uplatnil   obžalovaný   M.   J.   v podanej   sťažnosti pripomíname iba to, že rovnakú argumentáciu tento obžalovaný uplatnil v rámci trestného konania. Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd sa s touto argumentáciou vysporiadal zákonným spôsobom, čo je zrejmé z obsahu odôvodnenia vyššie citovaných rozhodnutí, na ktoré v celom rozsahu odkazujeme.

2. K uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2005, sp. zn. 4 To   101/2004   -   súd   riešil   sťažnosť   obžalovaných   uvedených   v tomto uznesení,   vrátane obžalovaného M. J. proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 14. októbra 2004, sp. zn. 1 T   6/04,   v procesnej   situácii   po   predbežnom   prejednaní   obžaloby,   kedy   riešil   otázku postúpenia   veci   príslušnému   súdu   a obligatórne   rozhodoval   o ďalšom   trvaní   väzby obvinených.   Tieto   rozhodnutia   zodpovedajú   skutkovému   stavu   veci   v čase   po   podaní obžaloby,   ako   aj   konštantnej   judikatúre   vzťahujúcej   sa   na   danú   problematiku.   V tomto rozsahu vyplývajú dôvody uvedeného rozhodnutia z odôvodnenia napadnutého uznesenia, najmä na strane 10 až 12, ku ktorým z vyššie uvedených dôvodov nemáme čo dodať. So zreteľom na skutočnosti uvedené v bodoch 1. a 2. navrhujeme, aby Ústavný súd SR predmetnú sťažnosť neprijal na ďalšie konanie.“

Ústavný   súd   zaslal   5.   júna   2007   vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu   právnej zástupkyni sťažovateľa a určil lehotu na jej prípadné zaujatie stanoviska s upozornením, že ak   tak   neučiní,   ústavný   súd   vo   veci   rozhodne   na   základe   dokumentácie,   ktorú   má k dispozícii.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v určenej   lehote   a ani   do   dňa   predbežného prerokovania sťažnosti k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu stanovisko nezaujala.

II.

Relevantná právna úprava

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. „Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.“

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva:

„c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.“

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

III.

Východiská pre rozhodnutie ústavného súdu

1.   K porušeniu   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   a ods.   3   písm.   c)   a d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 45/2006 zo 7. decembra 2006

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že mechanizmus ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na   základe   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti sťažovateľa   posúdiť,   či   boli   skutkové   a právne   názory,   o ktoré   sa   opiera   napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   zamietnuté   odvolanie   sťažovateľa   a ostatných obžalovaných proti odsudzujúcemu rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. PK 1 Tš 1/2005 zo 6. júna 2006, z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné, a či ním (ne)mohlo dôjsť k porušeniu namietaných základných práv sťažovateľa.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   podstata   námietok   sťažovateľa   proti   označenému uzneseniu najvyššieho súdu spočíva v tvrdení, že v jeho trestnej veci došlo „k pochybeniam pri ustálení správnosti jednotlivých dôkazov a tie bolo možné odstrániť jedine vykonaním ďalšieho dokazovania, ktoré navrhol a ktorým nebolo vyhovené“.

Z vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   k sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v nej uplatnil rovnakú argumentáciu   ako v trestnom konaní, pričom „odvolací súd sa s touto argumentáciou vysporiadal zákonným spôsobom, čo je zrejmé z obsahu odôvodnenia vyššie citovaných rozhodnutí, na ktoré v celom rozsahu odkazujeme“.

Po   preskúmaní obsahu označeného uznesenia   najvyššieho súdu   a   ďalšej   spisovej dokumentácie ústavný súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery, o ktoré sa opiera napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, nemožno považovať ani za neodôvodnené, ani za arbitrárne,   pričom   tieto   sú   zároveň   podľa   názoru   ústavného   súdu   z ústavného   hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd   sa   primerane   zaoberal   aj   konkrétnymi   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   opakovane vyjadril   aj   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu,   keď   v ňom   okrem   iného   uviedol nasledovné:

«Taktiež   odvolaciu   námietku   obžalovaného   M.   J.,   že   špeciálny   súd   k takýmto záverom dospel iba na základe výpovedí obžalovaných O. N. a J. L. ako aj svedka J. K., ktoré sú vzhľadom na počet ním uvedených rozporov, nedôveryhodné, považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za neopodstatnenú.

V tejto súvislosti treba obžalovanému M. J. dať do pozornosti spôsob a vývoj jeho obhajobnej   argumentácie   v priebehu   prípravného   konania   a konania   pred   špeciálnym súdom.   Obžalovaný   M.   J.   v priebehu   doterajšieho   konania   spáchanie   týchto   skutkov popieral a svoju obhajobnú argumentáciu neustále menil, alebo prispôsoboval dôkaznej situácii, zvlášť čo sa týka usmrtenia poškodeného A. B., v prípade ktorého niektoré jeho predchádzajúce   obhajobné   tvrdenia   vyznievali   priam   detinsky   (napr.   „utekal   som   za poškodeným, podkopol som mu nohy a ako sme spadli, tak padol výstrel, vzápätí druhý a tretí“ atď.).

V tomto smere je potrebné ďalej zdôrazniť, že tvrdenia obžalovaných O. N. a J. L. ako aj svedka J. K. boli objektivizované aj závermi znalcov z odboru zdravotníctva, odvetvie súdne lekárstvo, a to najmä pokiaľ ide o otázku mechanizmu vzniku smrti poškodených A. B. a Š. H. Napokon neobstojí ani tá odvolacia námietka obžalovaného M. J., ktorou namietal procesný   postup   špeciálneho   súdu.   Podľa   jeho   názoru   špeciálny   súd   vylúčením   tzv. ekonomickej časti Devín banky na samostatné konanie výrazným spôsobom narušil jeho právo na objasnenie motívu konania v súvislosti s tzv. násilnou časťou Devín banky. V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že tento   procesný   postup   špeciálneho   súdu   bol   nielen   zákonný,   ale   aj   nevyhnutný,   keďže v ostatnom čase sa v trestných veciach zo strany obžalovaných a ich obhajcov udomácnil špecifický spôsob obhajoby založený na vytváraní rôznych prekážok v konaní (námietky zaujatosti,   pracovná   neschopnosť   krátko   pred   termínom   hlavného   pojednávania   atď.), ktorých účelom je čo najdlhšie odďaľovať rozhodnutie súdu o podanej obžalobe.»

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Opierajúc sa o uvedené ústavný súd dospel k záveru, že s námietkami sťažovateľa vyjadrenými v jeho sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, a ktoré boli zároveň aj súčasťou jeho   odvolania   proti   prvostupňovému   odsudzujúcemu   rozsudku   špeciálneho   súdu,   sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom, a preto podľa jeho názoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 45/2006 zo 7. decembra 2006 nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2. K porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005

Z doplnení sťažnosti doručených ústavnému súdu 27. marca 2007 a 20. apríla 2007 vyplýva, že sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd „v zákonnej lehote v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 101/2004 nerozhodol o sťažnosti   M.   J.   a krajského   prokurátora   v Prešove   proti   uzneseniu   KS   Prešov   sp.   zn. 1 T 6/2004 v časti týkajúcej sa rozhodnutia o postúpení veci Špeciálnemu súdu v Pezinku“. Sťažovateľ v tejto súvislosti zastáva názor, že „vo veci mal naďalej konať Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 1 T 6/2004“.

Z povahy veci vyplýva, že sťažovateľ namieta nečinnosť najvyššieho súdu, t. j. jeho „iný zásah“, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 zároveň nerozhodol aj o sťažnosti krajskej prokuratúry zo 16. novembra 2004   a tiež   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   6/04   zo 14. októbra   2004,   ktorým   bola   vec   postúpená   špeciálnemu   súdu   ako   súdu   vecne príslušnému, a že v dôsledku toho v ďalšom priebehu konania vo veci konal a rozhodol vecne nepríslušný súd.

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   sa o namietaných skutočnostiach dozvedel už doručením označeného uznesenia najvyššieho súdu   z 19.   januára   2005   a bez   akýchkoľvek   pochybností   na   základe   ďalších   úkonov špeciálneho súdu v jeho trestnej veci. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôraznil, že sťažovateľ mal možnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu namietať nečinnosť (iný zásah) najvyššieho súdu súvisiacu s tým, že nerozhodol o jeho sťažnosti a tiež o sťažnosti krajskej prokuratúry proti označenému uzneseniu krajského súdu o postúpení veci špeciálnemu súdu bezprostredne potom, ako sa o tom dozvedel, a nie až po právoplatnom rozhodnutí v jeho trestnej veci.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   v časti   namietajúcej   porušenie   svojich   práv podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru nečinnosťou (iným zásahom) najvyššieho súdu, ku ktorej malo dôjsť tým, že nerozhodol (v zákonnej lehote) o sťažnosti   krajskej   prokuratúry   a sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 1 T 6/04 z 14. októbra 2004, ktorým bola vec postúpená špeciálnemu súdu, podal svoju sťažnosť ústavnému súdu   zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods.   3 zákona o ústavnom súde.

Zmeškanie   lehoty   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti,   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   III.   ÚS   124/04, IV. ÚS 14/03). Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie časti sťažnosti z dôvodu oneskoreného podania bolo už právne   irelevantné   zaoberať   sa   vecnou   stránkou   námietky   sťažovateľa   spočívajúcej v tvrdení, že vo veci konal a rozhodol vecne nepríslušný súd. Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný   súd   pripomína,   že   túto   (procesnú)   námietku   uplatnil   sťažovateľ   aj   vo   svojom odvolaní proti rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. PK 1 Tš 1/2005 zo 6. júna 2006, pričom najvyšší   súd   jej   zamietnutie   podrobne   vysvetlil   v odôvodnení   svojho   uznesenia   sp. zn. 1 Toš 45/2006 zo 7. decembra 2006 (str. 21 a 22).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007