znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky  

IV. ÚS 164/05-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., bytom N., č. vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby, zastúpeného advokátom Mgr. P. H., B., ktorou namietal porušenie jeho základných práv   podľa   čl. 16,   čl. 17   ods. 1,   2   a   5,   čl. 47   ods. 2   a   čl. 50   ods. 3   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2005 doručená   sťažnosť   P. M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základných   práv   podľa   čl. 16,   čl. 17   ods. 1,   2   a   5,   čl. 47   ods. 2   a   čl. 50   ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“).

V   sťažnosti   sťažovateľ   okrem   iného   uviedol,   že   po   tom,   ako   bolo   proti   nemu vznesené   obvinenie «... pre   trestný   čin   neoprávnenej   výroby   a držby   omamnej   látky, psychotropnej   látky,   jedu   a prekurzora   v časti   štádiu   pokusu   a v časti   štádiu   dokonania podľa § 8 ods. 1 k § 187 ods. 1 písm. b) c) d) Tr. zák. dňa 17. 11. 2004, som bol dňom 17. 11. 2004   zadržaný   a následne   rozhodnutím   sudcu   OS   Nové   Mesto   nad   Váhom   pod sp. zn.: 3 Tp 48/04 som bol podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b), c), Tr. por. vzatý do väzby, kde sa nachádzam doposiaľ, hoci v mnohých oblastiach bolo voči mojej osobe za strany orgánov činných v trestnom konaní porušené právo. Orgány   činné   v trestnom   konaní   v štádiu   prípravného   konania   nepostupovali dôsledne v intenciách ust. § 2 ods. 5 Tr. por. V zmysle ust. § 2 ods. 5 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Samotné zaistenie obvineného, spôsob zaistenia a činnosť poriadkovej polície je nanajvýš pochybná. Zo spisového materiálu je zrejmé, že príslušník poriadkovej   polície   PZ   N.   pán   P.   okrem   toho,   že   v minulosti   mal   fyzicky   napadnúť obvineného,   mal   s ním   časté   konflikty,   mal   hlásenú   skutočnosť   (v čase pred   nástupom do služby, t. j. pred 14,50 hod.), že sa majú predávať drogy na ul. M. v N., túto skutočnosť neohlásil kompetentným jednotkám PZ, ani vyšetrovateľovi, prípadne prokuratúre, ale sám, zabezpečil zadržanie obvineného, ktoré nebolo v súlade so zákonom. Samotné zaistenie ako je   zrejmé   zo   spisu   spočívalo   vo výkriku   slova   „Polícia“   a   následnom   „spacifikovaní“ obvineného, a vykonaní násilnej osobnej prehliadky.

Zo záznamov ako i výpovedí nevyplýva, či obvinený bol vyzvaný k dobrovoľnému vydaniu veci, zaistené stopy ako i uvedený postup poriadkovej polície PZ je nezákonný, nakoľko   účel   prehliadky   je   dôkazným   prostriedkom   tak,   ako   je   vymedzený   v ust.   § 113 Tr. por.».

Sťažovateľ namieta ďalej to, že pri jeho zadržaní neboli riadne zaistené akékoľvek stopy, prehliadka tela a iné podobné úkony, o vykonanie ktorých žiadal, ako aj to, že osobná prehliadka bola u neho vykonaná v rozpore s ustanovením § 84 Trestného poriadku (ďalej aj „Tr. por.“),   v čom   okrem   iného   vidí   porušenie   jeho   uvedených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje i na to, že „V štádiu prípravného konania sa vôbec nepreukázalo komu, alebo akej osobe, resp. kto bol majiteľom neznámeho prášku, ktorý bol zaistený, priam sa dá hovoriť o podstatnom zmarení dôkazu dôležitého pre trestné konanie (...)“.

V nadväznosti na to sťažovateľ tvrdí, že: „... orgány činné v trestnom konaní v štádiu prípravného konania nepostupovali dôsledne v intenciách ust. § 2 ods. 5 Tr. por.“, a takýto postup považuje za porušenie ústavy, „... a to ňou garantovaných práv právnej ochrany, právnej istoty a osobnej slobody“.

Výhrady   sťažovateľa   smerujú   aj   proti   tomu,   že   mu   nebolo   umožnené „dať   sa obhajovať v predmetnom konaní po dobu viac ako tri mesiace obhajcom“, ktorého si zvolil, čím došlo podľa neho k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 3 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľ jeho trestné stíhanie, ako i jeho väzbu od samého začiatku za nedôvodné.

Pokiaľ ide o návrh na rozhodnutie vo veci samej, sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Ústavné právo na zaistenie právnej ochrany a právnej istoty boli porušené konaním porušovateľa základného práva a slobody.

Ústavné   právo   zvoliť   si   obhajcu   a byť   obhajovaný   zvoleným   obhajcom   bolo porušené.

Ústavné právo na zaistenie osobnej slobody bolo porušené, taktiež porušené právo na zaistenie domovej slobody.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z obsahu podania sťažovateľa označeného ako „sťažnosť“ ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že je sťažovateľ zastúpený právnym zástupcom, nespĺňa   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené   advokátom.   Ustanovenie   § 20   zákona o ústavnom   súde   sa   v celom   rozsahu   vzťahuje   na   sťažnosť   podľa   § 49   a nasl.   zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí   uvedených   v   § 20   musí   obsahovať   označenie   právoplatného   rozhodnutia, opatrenia   alebo iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili   základné   práva   alebo slobody.   Podľa písm. c) citovaného zákonného ustanovenia musí ďalej sťažnosť obsahovať označenie, proti komu   smeruje,   pričom   sa   musí   uviesť   porušovateľ   práva   identifikáciou   najmä   orgánu verejnej moci, pred ktorým je sťažovateľ účastníkom konania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Sťažnosť najmä neobsahuje návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne,   určito   a zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej je neúplná a nezrozumiteľná, keďže neumožňuje identifikovať, ktorý konkrétny orgán verejnej   moci,   v   akej   veci   a   akým   spôsobom   (t. j.   akým   konkrétnym   rozhodnutím, opatrením, zásahom, procesným   postupom, príp.   inou aktivitou   alebo nečinnosťou)   mal porušiť   označené   práva   sťažovateľa,   prípadne   akých   konkrétnych   ďalších   opatrení smerujúcich   k   náprave   porušenia   ústavnosti   v súlade   s čl. 127   ústavy   a   § 56   zákona o ústavnom súde sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (m. m. III. ÚS 282/04).

Takýto návrh znemožňuje ústavnému súdu preskúmať aj predpoklady prípustnosti sťažnosti (právomoc ústavného súdu) podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý ustanovuje,   že sťažnosť   nie   je prípustná,   ak sťažovateľ   nevyčerpal   opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne   poskytuje,   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, dodržania lehoty na podanie sťažnosti (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a napokon   aj otázku   jej   prípadnej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Súčasne   taký   návrh neumožňuje ústavnému súdu vymedziť rozsah, v ktorom by bolo možné sťažnosť prijať na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Tieto procesné predpoklady sa skúmajú jednotlivo a konkrétne vo vzťahu ku každému napádanému rozhodnutiu, opatreniu, alebo   inému   zásahu   a návrh   na rozhodnutie   vo   veci   samej   vymedzený   v sťažnosti sťažovateľa z 24. mája 2005 to v celom rozsahu nerešpektuje.

Navyše, z obsahu sťažnosti   ani z pripojených príloh   nevyplýva priama vzájomná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa na jednej strane a výkonom právomoci ministerstva   vnútra   na   strane   druhej.   Iný   orgán   verejnej   moci,   proti   ktorému   sťažnosť smeruje,   v tejto   súvislosti   sťažovateľ   neoznačuje.   Ochrana   základných   práv   a slobôd v konaní   pred   ústavným   súdom   je   pritom   poskytovaná   proti   konkrétne   vymedzeným porušovateľom   označených   práv   a slobôd,   ktorí   majú   právomoc   (kompetenciu)   konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou vyslovil názor, podľa   ktorého   v trestnom   konaní   nositeľom   zákonných   kompetencií   v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku   pri   zadržaní podozrivej   osoby,   vykonávaní osobnej prehliadky, rozhodovaní o väzbe, jej dôvodnosti a trvaní je konkrétny orgán verejnej moci (súd, prokuratúra, policajný orgán) pôsobiaci na základe samostatnej zákonnej úpravy. Preto ako samostatný orgán s rozhodovacími právomocami nesie aj zodpovednosť za prípadné porušovanie práv obvinených osôb v trestnom konaní (napr. m. m. III. ÚS 110/05).Z tohto dôvodu nepostačuje, ak sťažovateľ uvedie ktorýkoľvek orgán verejnej moci, prípadne   Slovenskú   republiku   ako   porušovateľov   jeho   základných   práv   a slobôd. Je na sťažovateľovi,   aby   uviedol   konkrétny   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   v jeho   veci oprávnený   a   povinný   chrániť   základné   práva   a   slobody   v   rozsahu   vymedzenom konkrétnymi   všeobecnými   záväznými   právnymi   predpismi,   predovšetkým   zákonmi. Povinnosť   označiť   konkrétny   orgán   verejnej   moci   ako   porušovateľa   základných   práv a slobôd   je   dôležitá   aj   z hľadiska   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   pretože   len v takom prípade sa dá uzavrieť otázka právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy, prípadne podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, t. j. či v posudzovanom prípade je   alebo   nie   je   iný   súd   na   ochranu   základných   práv   a slobôd,   alebo   či   sú   tu   právne prostriedky   takej   ochrany   podľa   osobitných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (IV. ÚS 184/03).

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa advokátom konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísané ústavou a zákonom   o ústavnom   súde,   že   nie   je možné preskúmať splnenie   hoci   len procesných podmienok   konania   pred   ústavným   súdom,   a preto   ju   z uvedeného   dôvodu   odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   viaceré   pochybenia,   ku   ktorým   podľa   neho   došlo v počiatočnom štádiu jeho trestného stíhania a v dôsledku ktorých mali byť porušené jeho označené práva, považuje ústavný súd napokon nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia za potrebné   uviesť,   že   aj   v prípade   opodstatnenosti   jeho   tvrdení   a za   predpokladu, že by sťažnosť spĺňala zákonom predpísané náležitosti, nemohol by sa týmito tvrdeniami sťažovateľa   zaoberať,   a to   z dôvodu   možnosti   ich   nápravy   v ďalšom   priebehu   trestného konania (nedostatok právomoci ústavného súdu).

Uvedený názor sa opiera o doterajšiu   judikatúru   ústavného súdu,   v zmysle ktorej je trestné konanie totiž od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania   jednotlivých   úkonov   a realizácie   garancií   pre   ochranu   práv   a slobôd   môžu zo strany   orgánov   činných   v   tomto   konaní   naprávať,   resp.   korigovať   aj   jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce   porušenie   práv   a slobôd   označených   v čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktoré   neboli odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 64/04).

Nie je totiž iba povinnosťou ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane   rešpektovania   záväzkov   vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je Slovenská   republika   viazaná.   Túto   povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 33 ods. 1 Tr. por. môže obvinený (...) uvádzať okolnosti a dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní (...).

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia sú všetky orgány činné v trestnom konaní povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa   § 186   písm. e)   Tr. por.   nariadi   predseda   senátu   predbežné   prejednanie obžaloby, ak je toho názoru (...), že prípravné konanie nebolo vykonané podľa zákona, najmä že v ňom boli porušené predpisy zabezpečujúce právo obhajoby (...).

Podľa § 188 ods. 1 písm. e) Tr. por. po predbežnom prejednaní obžaloby súd (...) vráti   vec   prokurátorovi   na   došetrenie,   ak   je   to   potrebné   na   odstránenie   závažných procesných   chýb   prípravného   konania   alebo   na   objasnenie   základných   skutkových okolností, bez ktorých nie je možné rozhodnúť na hlavnom pojednávaní a v konaní pred súdom   by bolo také   došetrenie   spojené   s výraznými ťažkosťami   alebo by   bolo   zrejme na ujmu rýchlosti konania (...).

Platná právna úprava trestného konania v súčasnosti umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne účinným spôsobom namietať porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd   garantovaných   ústavou   a dohovorom v dôsledku   tvrdeného   nezákonného   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní v prípravnom konaní v jeho trestnej veci.

Sťažovateľ   môže   po   podaní   obžaloby   súdu   prvého   stupňa navrhnúť (§ 33   ods. 1 Tr. por.),   aby   obžalobu   predbežne   prejednal   [§ 186   písm. e)   Tr. por.]   a vec   vrátil prokurátorovi na došetrenie [§ 188 ods. 1 písm. e) Tr. por.].

Tak súd   prvého stupňa konajúci   v trestnej   veci   sťažovateľa, ako   aj odvolací   súd v prípade   podania   odvolania   v predmetnej   trestnej   veci   sú   súdmi   s plnou   jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu   vrátane zákonnosti   a ústavnosti   postupu   orgánov prípravného   konania v trestnej veci sťažovateľa vo fáze trestného konania predchádzajúcej podaniu obžaloby.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2005