znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 164/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Karla Krála - KING-CAR, Karlove Vary, Maďarská 525/14, Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. V. K., K. V., Česká republika, vo veci porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 36   ods. 1   a 3 a   čl.   37   ods.   2   a 3 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 44 Cb 19/99 z 9. augusta 2001, rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Nob 123/2002 z 29. júla 2002 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 50/2002 z 29. októbra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Karla Krála - KING-CAR   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 12. februára 2004 doručené podanie Karla Krála - KING-CAR, Karlove Vary, Maďarská 525/14, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Ústavní stížnost proti usnesení Najvyššího súdu Slovenskej republiky ze dne 29. 10. 1993 čj. Obdo V 50/2002“ vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), smerujúce proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len „krajský   súd“)   sp.   zn.   44 Cb 19/99   z 9.   augusta   2001 v spojení s rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. Nob 123/2002 z 29. júla 2002 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 50/2002 z 29. októbra 2003.

Sťažovateľ   uvádza,   že   v   súlade   s predmetom   svojho   podnikania   (požičiavanie osobných   automobilov)   uzavrel   s Poisťovňou   OTČINA,   a.   s.,   Bratislava   (ďalej   aj „poisťovňa“)   poistenie   svojich   osobných   automobilov   pre   prípad   poškodenia,   zničenia a odcudzenia.

Po určitom čase od podpísania poistnej zmluvy prenajal sťažovateľ na základe riadne uzatvorenej   zmluvy   o   dočasnom   nájme   svoje   motorové   vozidlo   nájomcovi,   ktorý   ho v určenú dobu ani neskôr sťažovateľovi už vôbec nevrátil.

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   to,   že   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Plzni zo 7. februára   1997   sp.   zn.   5   T   2/96   bol   „nájomca“   jeho   motorového   vozidla   uznaný za vinného z trestného činu podvodu a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody spolu so zákazom činnosti.

V odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   5   T   2/96   zo   7.   februára   1997   sa   uvádza, že v požičovni automobilov, ktorej majiteľom je sťažovateľ, spôsobil v zmysle znaleckého posudku škodu vo výške 138 200 Kč, pretože vozidlo v stanovenej dobe nevrátil, predal ho na neznámom mieste a získané peniaze použil pre svoju potrebu.

Sťažovateľ   taktiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   Krajský   súd   v   Plzni   v trestnom konaní o náhrade škody nerozhodol.

Za vzniknutej situácie sťažovateľ opakovane vyzval vtedajšiu Poisťovňu OTČINA, a. s. (ktorej právnym nástupcom je Poisťovňa UNIQA, a. s.), na plnenie v zmysle poistnej zmluvy.

Napriek   výzvam   sťažovateľa   poisťovňa   plnenie   poistnej   zmluvy   listom z 30. júla 1998   odmietla,   pričom   svoje   zamietavé   stanovisko   odôvodnila   tým,   že   podľa čl. 10 poistných podmienok na náhradu škody nemá právo, pretože išlo o škodu spôsobenú odcudzením prenajatého vozidla (nájomcom) po dobu právnej účinnosti zmluvy o nájme motorového vozidla.

S uvedeným stanoviskom poisťovne sťažovateľ nemôže súhlasiť, pretože predmetnú poistnú zmluvu uzatvoril ako podnikateľ práve z dôvodu, že predmetom jeho podnikania bolo požičiavanie osobných automobilov.

Sťažovateľ   má   súčasne   podozrenie,   že   čl.   10   zmluvných   podmienok,   novo odovzdaných sťažovateľovi, bol účelovo, až podvodne pripísaný.

Toto   svoje   tvrdenie   sťažovateľ   opiera   o   skutočnosť,   že   z uvedených   „nových“ zmluvných podmienok je evidentné, že predmetný článok bol pripísaný na mechanickom stroji,   čo   je   úplne   odlišné   písmo   oproti   drobnému   písmu,   ktorým   boli   napísané predchádzajúce zmluvné podmienky.

Sťažovateľ   vedený   snahou   o   dosiahnutie   nápravy   a   vydobytie   si   svojho   práva vypracoval určovaciu žalobu, ktorú odoslal 5. marca 1999 Mestskému súdu v Bratislave, s petitom   na   plnenie   žalovanou   stranou   (Poisťovňou OTČINA,   a.   s.)   v jeho   prospech vo výške vyčíslenej škody 138 200 Kč, ktorá bola konštatovaná vo vykonateľnom rozsudku Krajského súdu v Plzni sp. zn. 5 T 2/96.

Sťažovateľ   bol   v tom   čase   toho   názoru,   že   občianskoprávny   súd   je   viazaný právoplatným rozsudkom trestného súdu.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd „...   prědmětnou   právní   věc   přikázal k projednání věcňe a místňe příslušnému soudu k projednání a vydání rozhodnutí v meritu věci“.

Na výzvu ústavného súdu z 26. februára 2004 sťažovateľ upresnil svoju sťažnosť a okrem iného poukázal na to, že „... Rozhodnutími Krajského soudu v Bratislavě pod čj. 44 Cb 19/99 a Nejvyššího soudu Slovenské republiky ze dne 29. 07. 2002 čj. Nob 123/2002 i Nejvyššího soudu Slovenské republiky ze dne 29. 10. 2003 čj. Obdo V 50/2002...“ došlo k porušeniu označených základných práv, a navrhol, aby:

„... Ústavní soud Slovenské republiky rozhodnul tak, že zruší napadané usnesení Nejvyššího soudu Slovenské republiky ze dne 20. 10. 2003 čj. Obdo V 50/2002 v celém rozsahu včetně usnesení jemu předcházejících a na ně navazující a přikázal se závazným pokynem Krajského soudu v Bratislavě jako věcně a místně příslušnému ve věci nařídit ústní jednání za účasti stran, provést řízení a rozhodnout.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   predbežne   prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   sťažovateľa a zisťuje,   či   sťažnosť   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   a   či   nie   sú   dôvody   na   jej odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci   sťažovateľa týkajúcej   sa   plnenia   z poistnej   zmluvy   krajský   súd   uznesením   č.   k.   44   Cb   19/99-43 z 9. augusta   2001   konanie   zastavil   a najvyšší   súd   na   odvolanie   sťažovateľa   rozhodol uznesením č. k. 4 Obo 15/02-77 z 23. apríla 2002 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.   Obidve   rozhodnutia   všeobecných   súdov   nadobudli   právoplatnosť   podľa vyznačenej   doložky   právoplatnosti   27.   júna   2002.   Vo   veci   bolo   podané   aj   dovolanie sťažovateľom,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   Obdo   V 50/2002 z 29. októbra 2003 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol. Na základe predmetného spisu ústavný súd zistil, že uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu podľa   vyznačenej doložky právoplatnosti nadobudlo právoplatnosť 12. decembra 2003.

Ústavný súd ďalej zistil, že pod sp. zn. Nob 123/02 je na najvyššom súde evidovaný prípis   z   29. júla 2002,   ktorým   najvyšší   súd   vrátil   –   odstúpil   dovolanie   sťažovateľa krajskému súdu. Pod sp. zn. Nob 123/02 nie je na najvyššom súde vedené žiadne konanie, v konaní pod touto sp. zn. nebolo vydané žiadne rozhodnutie.

1. Ústavný súd tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 44 Cb 19/99, odmietol ako oneskorene podanú.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

Rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k.   44   Cb   19/99-43   z   9.   augusta   2001   v spojení s rozhodnutím najvyššieho   súdu   č.   k.   4 Obo   15/02-77   z   23. apríla 2002   nadobudlo právoplatnosť 27. júna 2002.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v čase, keď mu bola doručená predmetná sťažnosť, t. j. 12. februára 2004, už uplynula zákonom ustanovená dvojmesačná lehota pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil   právny   názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako oneskorene podanú.

2. Ústavný   súd   v ďalšej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie označených   základných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Obdo   V 50/2002 z 29. októbra 2002, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky (mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 48/00). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci súdu o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecným súdom je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02).

Z obsahu   sťažnosti   pritom   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   ktorý   odmietol   dovolanie,   pretože   v odôvodnení vyslovil   správnosť   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   o zastavení   konania   pre   neurčitosť žalobného návrhu, ako aj správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý vyslovil právny názor, že na základe návrhu sťažovateľa ako žalobcu v konaní by bolo súdne rozhodnutie nevykonateľné, pretože žalobca nedoplnil výšku požadovaného plnenia v petite žaloby. Ústavný   súd   konštatuje,   že   posúdenie   podmienok   dovolacieho   konania   vrátane posúdenia podmienok na zastavenie konania pre nedostatky žaloby podľa § 79 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vo väzbe na § 43 OSP najvyšším súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   17/01).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie najvyššieho   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje   a nemožno   ho   považovať   za   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie podmienok konania vrátane náležitosti žaloby sťažovateľa najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený.

Nad rámec tejto časti odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd zaujal osobitne stanovisko k tvrdeniu sťažovateľa, že došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa vrátane práva na spravodlivý proces predovšetkým so zreteľom na   jeho   procesné   postavenie   ako   účastníka   konania.   Sťažovateľ   ako   účastník   súdneho konania   vo   veci   uplatňovania   plnenia   z poistnej   zmluvy   disponoval   nielen   svojimi zákonnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami.   Jeho   povinnosťou   podľa   Občianskeho súdneho poriadku je, aby návrh obsahoval všeobecné a osobitné náležitosti, čo je jednou z podmienok začatia súdneho konania na všeobecnom súde. Neúplnosť, neurčitosť návrhu sa považuje síce za odstrániteľný nedostatok konania, vyžaduje sa však aktívna súčinnosť účastníka konania, čo v danom prípade absentovalo, pretože sťažovateľ ani po opakovaných výzvach súdu návrh nedoplnil o výšku plnenia, na ktoré má byť žalovaný zaviazaný, a aj v tejto   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že „formulace   petitu   určovací   žaloby odpovídala   běžné   soudní   praxi“.   Na   tomto   mieste   považuje   ústavný   súd   za   dôležité upriamiť pozornosť na princíp súdneho konania „iura novit curia“, a pokiaľ bol súd toho názoru, že návrh je neúplný, bolo povinnosťou účastníka konania takýto návrh doplniť. Uvedené sťažovateľ neurobil, a preto krajský súd svojím rozhodnutím z 9. augusta 2001 konanie zastavil a najvyšší súd rozhodnutím z 23. apríla 2002 rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Postup najvyššieho súdu, ani jemu predchádzajúci postup krajského súdu, nie je v príčinnej súvislosti s reálnou možnosťou porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu, tak ako ho garantuje čl. 36 ods. l listiny, pretože uvedené právo nie je absolútne a nie je možné sa ho dovolávať bez splnenia zákonom ustanovených podmienok práve konaním zo strany sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného   práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti na konanie.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ namietal bez bližšieho zdôvodnenia porušenie základného práva podľa čl. 36 ods. 3 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 50/2002 z 29. októbra 2003, nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   konaním   všeobecných   súdov   a sťažovateľom namietaným   porušením   základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím súdu, na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v súdnom konaní, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Napokon ústavný súd zistil, že predmetná sťažnosť je podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená aj v časti, v ktorej sťažovateľ namieta rozhodnutie „Nejvyššího soudu Slovenské republiky ze dne 29. 07. 2002 čj. Nob 123/2002“. Ústavný súd už   v tomto   rozhodnutí   uviedol,   že   v danom   prípade   najvyšší   súd   odstúpil   dovolanie sťažovateľa krajskému súdu, teda vykonal iba administratívny úkon, ktorý nemá povahu rozhodnutia podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože sa ním nerozhoduje o žiadnom základnom práve alebo slobode sťažovateľa. Uvedeným postupom najvyšší súd nemohol autoritatívne zasiahnuť do právnej sféry sťažovateľa.

Vzhľadom   na to,   že sťažnosť   bola odmietnutá   a   rozhodnutie   podľa   §   56   ods.   3 zákona   o ústavnom   súde   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   tou   časťou   návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia najvyššieho súdu vrátane rozhodnutí jemu predchádzajúcich, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004