znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 164/03-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť V. S., bytom T., zastúpeného advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci porušenia jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/97 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   V.   S.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 C   41/97 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trenčín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 C   41/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   V.   S.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   70 000 Sk   (slovom Sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Trenčín   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia V. S. v sume 8 796 Sk (slovom Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokátky JUDr. D. T., K., v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd Trenčín   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 8 796 Sk (slovom Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2003 doručená sťažnosť V. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. T., ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/97.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 164/03-24 z 26. novembra 2003 prijal sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde”)   na   ďalšie konanie.

Sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť tým, že 24. januára 1997 doručil okresnému súdu   návrh   na   vydanie   poľnohospodárskej   pôdy   a na   náhradu   škody   a   napriek   tomu, že podal viaceré sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní v rokoch 1999 až 2002, okresný súd vo veci nekonal.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/97 porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Domáha sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a úhrady trov konania z titulu jeho právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 41/97 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 29. decembra 2003 k priebehu konania   uviedla,   že   predmetná   žaloba   bola   doručená   súdu   27.   januára   1997   a zákonná sudkyňa JUDr. Č. vo veci obratom zaslala žalobu na vyjadrenie protistrane a určila termín pojednávania na 9. september 1997, ktoré bolo odročené z dôvodu ospravedlnenej neúčasti žalovaného. Odvtedy sa vo veci nekonalo, zákonná sudkyňa bola preložená na Krajský súd v Trenčíne   a zastupujúca   sudkyňa   vo   veci   tiež   nekonala.   Dňa   23.   mája   2000   bola   vec pridelená novovymenovanej sudkyni Mgr. K. upozornenej na nutnosť plynulého a rýchleho konania   vo   veci,   ktorá   určila   termín   pojednávania   na 31. január   2001.   Uvedené pojednávanie bolo odročené, žalovaný požiadal o poskytnutie lehoty na vyriešenie sporu mimosúdnou   cestou.   V dôsledku   odchodu   zákonnej   sudkyne   na   materskú   dovolenku bol spis   pridelený   2.   júla   2001   sudkyni   JUDr.   Z.,   ktorá   vyzvala   žalobcu   na zaplatenie súdneho   poplatku   splatného   podaním   návrhu.   Aj   napriek   opakovanému   upozorneniu na potrebu konať vo veci plynule a rýchlo sudkyňa tak nekonala a 1. októbra 2003 bola preložená na Krajský súd v Trenčíne, jej spisy v počte asi 500 vecí boli pridelené JUDr. J.

Predsedníčka   okresného   súdu   ďalej   poukazuje   na   to,   že   od   roku   1996   je   súd personálne poddimenzovaný, v rokoch   1997–2000 mal každý   sudca   okolo 1000 spisov, v roku 2000 z 23 sudcov pracovalo iba 13 a ani v súčasnosti nie je okresný súd personálne obsadený tak, aby bolo možné prijať účinné opatrenia na zabránenie zbytočných prieťahov v konaní.

III.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...”,   ako   aj   vyslovenia   porušenia   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (napr. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne právoplatným rozhodnutím.   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Preskúmaním doterajšieho postupu okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo   veci   sp.   zn.   6   C   41/97   zistil,   že   v predmetnej   veci   od   27.   januára   1997,   keď   bola okresnému súdu doručená žaloba, do 8. januára 2004, keď bol spis doručený ústavnému súdu, boli vykonané tieto úkony:

Dňa 30. januára 1997 okresný súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe. Jeho vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené 3. marca 1997. Dňa 21. júla 1999 okresný súd určil   termín   pojednávania   na   9.   september   1999,   ktoré   odročil   z dôvodu   neprítomnosti žalovaného   na neurčito.   Dňa   11.   októbra   1999   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu doplnenie návrhu o špecifikáciu ušlého zisku. Dňa 20. novembra 2000 určil okresný súd termín   pojednávania   na   31.   január   2001,   ktoré   odročil   na   neurčito   pre   neprítomnosť účastníkov   a za   účelom   zistenia,   či   právny   zástupca   žalovaného   bude   požadovať lehotu na mimosúdne vyriešenie sporu, 1. februára 2001 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalovaného na vyjadrenie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 14. februára 2001.Dňa 11. marca 2002 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa 19. marca 2002 sťažovateľ žiadal okresný súd o priznanie oslobodenia od platenia súdnych   poplatkov.   Dňa   10.   októbra   2002   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu žalovaného   na vyjadrenie   k mimosúdnej   dohode,   4.   novembra   2002   právny   zástupca žalovaného doručil vyjadrenie okresnému súdu.

Dňa 25. júna 2003 sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že žalovanému podal návrh na   uzavretie   mimosúdnej   dohody.   Dňa   26.   júna   2003   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa, aby sa vyjadril v lehote do jedného mesiaca, či došlo k mimosúdnej dohode so žalovaným, 16. júla 2003 sťažovateľ okresnému súdu doručil vyjadrenie.

Ústavný   súd   pri   vyhodnotení   doterajšieho   konania   okresného   súdu   podľa   troch označených základných kritérií dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania, v ktorom   sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je nárok na vydanie nehnuteľnosti, na náhradu škody vrátane ušlého zisku. Ústavný súd konštatuje, že spor zo skutkového ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej   zložitosti.   Nárok   sťažovateľa   na   vydanie   nehnuteľnosti   vychádzal   zo zákona č. 229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a   inému   poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov a jeho nárok na náhradu škody vrátane ušlého zisku sa opiera o právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Výklad a používanie tejto právnej úpravy boli a sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde   je   upravená   aj metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto   sporoch.   Napokon ani okresný súd vo svojom vyjadrení nenamietal skutkovú a právnu zložitosť danej veci. Okresný   súd   do   dňa   predloženia   spisu   ústavnému   súdu   vo   veci   nevykonal   ani   jedno relevantné   pojednávanie,   ani   žiadny   dôkazný   prostriedok   a   k hodnoteniu   skutkovej a právnej zložitosti veci vôbec nepristúpil.

2.   Sťažovateľ   ako   účastník   súdneho   konania   pred   okresným   súdom neprispel k predĺženiu doterajšej doby konania. Z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol aktívny, štyrikrát podal okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní   a   jeho   činnosť   bola   v súlade   s   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“). Neúčasť sťažovateľa na pojednávaní 31. januára 2001 (ospravedlnil sa) nemala vplyv   na   celkovú   dĺžku   konania,   pretože   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito aj za účelom vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného k možnosti uzavretia mimosúdnej dohody. Je pravdou aj to, že sťažovateľ pri podaní návrhu na začatie konania nezaplatil súdny poplatok, ale po výzve okresného súdu požiadal o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov (okresný súd o tomto návrhu do súčasného obdobia vôbec nerozhodol). Občiansky súdny poriadok umožňuje tzv. objektívnu kumuláciu nárokov, čo sťažovateľ v tomto   konaní aj využil   (konanie o časti   nároku   sťažovateľa   na vydanie   nehnuteľnosti je oslobodené   od   súdnych   poplatkov).   Rovnako   na   predĺženie   súdneho   konania   nemala vplyv ani tá skutočnosť, že nárok na zaplatenie ušlého zisku sťažovateľ pri podaní návrhu nešpecifikoval,   pretože   okresný   súd   sa   touto   skutočnosťou   doteraz   vôbec   nezaoberal a sťažovateľ návrh iniciatívne doplnil 11. októbra 1999 bez výzvy okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podstatnejšie neprispel k prieťahom v konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je organizovať procesný   postup   v   súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   je   konkretizovaná   najmä   v   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej v § 100 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä nečinnosťou okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky v období od 3. marca 1997, keď okresnému súdu žalovaný   doručil   vyjadrenie   k žalobe,   do   21.   júla   1999,   keď   určil   termín   prvého pojednávania   na   9.   september   1999   (nečinnosť   viac   ako   28   mesiacov),   v období od 9. septembra 1999 do 20. novembra 2000, keď určil termín pojednávania na 31. január 2001 (nečinnosť viac ako 14 mesiacov), v období od 1. februára 2001, keď okresný súd požiadal právneho zástupcu žalovaného o vyjadrenie k mimosúdnej dohode, do 11. marca 2002,   keď   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   (nečinnosť   viac ako 13 mesiacov),   pričom   všetky   úkony,   ktoré   okresný   súd   vykonal,   boli   jednoduché a spočívali iba v technickom zabezpečení súdneho konania (výzva na zaplatenie súdneho poplatku   po uplynutí   viac   ako   piatich   rokov   od   podania   návrhu,   výzva   na   vyjadrenie k mimosúdnej dohode, resp. určenie termínu pojednávania).

V ďalšom období okresný súd vykazoval nielen nečinnosť, ale aj neefektívnu činnosť od 19. marca 2002, keď mu sťažovateľ doručil žiadosť o priznanie oslobodenia od platenia súdnych   poplatkov,   do   10.   októbra   2002,   keď   opätovne   vyzval   právneho   zástupcu žalovaného   na vyjadrenie   k mimosúdnej   dohode,   a ďalší   úkon   okresný   súd   vykonal až 26. júna 2003, keď žiadal od sťažovateľa vyjadrenie k mimosúdnemu vyriešeniu sporu.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale aj   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, preto obranu okresného súdu spočívajúcu vo veľkom počte   nevybavených   vecí   a nedostatočnom   personálnom   obsadení,   v dôsledku   čoho nie je možné vo všetkých veciach konať plynulo a bez zbytočných prieťahov, v tomto smere neakceptoval.

Vychádzajúc   z týchto   skutkových   poznatkov   a právneho   hodnotenia   ústavný   súd uzavrel, že vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 41/97 došlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   požadoval   za   porušenie   ním   označeného   základného   práva   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk. V tejto časti sťažnosť odôvodnil tým, že porušenie základných práv sťažovateľa z dôvodu zdĺhavosti súdneho konania, ktoré sa vedie už viac ako šesť rokov, vyvolalo u neho dlhodobý stav právnej neistoty a psychickú záťaž.

V dôsledku toho (aj vzhľadom na dobu zistených zbytočných prieťahov) považoval preto   ústavný   súd   za   potrebné   rozhodnúť   i   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá sťažovateľovi   vznikla, a   to   priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.   Pri   jeho priznaní ústavný súd vychádzal z tej skutočnosti, že sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno od sťažovateľa spravodlivo žiadať, aby čakal na výsledok súdneho sporu, v ktorom   sa   rieši jeho nárok na vydanie nehnuteľnosti   a na   náhradu   škody   a ušlého   zisku,   takú   neprimerane   dlhú   dobu a nie je akceptovateľné   ani   to,   aby   bol   stav   konania   taký,   ako   bol   zistený   v prípade sťažovateľa.

Vychádzajúc z odôvodnenia celej situácie sťažovateľom, z princípov spravodlivosti a z potreby zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške   70 000   Sk   (slovom   Sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je za porušenie základných práv sťažovateľa dostatočnou náhradou nemajetkovej ujmy.

Keďže ústavný súd na základe žiadosti sťažovateľa a po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právnu zástupkyňu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil kancelárii   ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenej   právnej   zástupkyni   trovy   právneho zastúpenia vo výške 8 796 Sk.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   §   148   ods.   1   OSP   štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Vzhľadom na uvedené   ústavný   súd   zároveň   uložil   okresnému   súdu   povinnosť   uhradiť   štátu   trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby priznal vo výške 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky   v prvom   polroku   2002   vo   výške   12 811   Sk).   Ústavný   súd   priznal   právnej zástupkyni   sťažovateľa   dvakrát   náhradu   režijného   paušálu   po   128   Sk §   1   ods.   3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2004