znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 163/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Š. G., vo veci namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 19   ods. 1   a   čl. 35   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 Cpr 1/2012 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. G. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2013 doručená sťažnosť Š. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cpr 1/2012 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že v konaní vedenom okresným súdom pod   sp. zn.   7 Cpr 1/2012   je   v procesnom   postavení   žalovaného   ako   podnikateľ   Š.   G... Sťažovateľ tvrdí, že v predmetnom spore došlo k porušeniu jeho viacerých základných práv, „čo sa následne znásobilo vydaním rozsudku“. Uvedené tvrdenie dáva do spojitosti najmä s tým, že bol donútený nevýhodne predať svoje prevádzky v P. a v K., opustiť svoju rodinu a rodnú krajinu a ukončiť živnosť.

Podľa   sťažovateľa „počas   tohto   súdneho   sporu   bolo   upreté   moje   právo na spravodlivý súdny proces“, keďže rozsudok, do ktorého vydania konanie vyústilo, je nevykonateľný, jeho odôvodnenie obsahuje vymyslené tvrdenia a opiera sa o neexistujúce dôkazy, a napriek jeho žiadosti mu nebolo umožnené nahliadnuť do zápisnice a rozsudok mu   nebol   dosiaľ   doručený,   čo   okresný   súd   odmieta   urobiť.   V ďalšej   časti   sťažnosti sťažovateľ   podrobne   zo   svojho   pohľadu   odôvodňuje,   v čom   majú   spočívať   uvedené pochybenia okresného súdu.

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a vo   veci   samej   rozhodol   nálezom, ktorým by

«1.   zaviazal   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   k   prehodnoteniu   a   prepracovaniu vydaného rozsudku, aby ten neobsahoval vyššie uvedené nedostatky (predovšetkým aby bol realizovateľný   a   aby   neobsahoval   odvolania   na   falošný,   či   neexistujúci   dôkaz) a následnému riadnemu doručeniu na adresu: Š. G...

2. zaviazal Okresný súd Spišská Nová Ves k tomu, aby sa mi za vzniknutú situáciu písomne ospravedlnil.

Ďalej   žiadam,   aby   Ústavný   súd   rozhodol   podľa   ustanovenia   článku   127   ods. 3 Ústavy   SR,   teda   aby   mi   bolo   priznané   finančné   odškodnenie   za   porušenie   mojich základných práv a slobôd v takejto výške:

1. odškodnenie za porušenie základných ľudských práv na spravodlivý súdny proces, slobodné   podnikanie   a   ľudskú   dôstojnosť   a   tiež   poškodenie   dobrého   mena   voči zamestnancom, klientom, obchodným partnerom a štátu, ktorým som v dôsledku krachu nebol   schopný   zaplatiť   záväzky   načas.   Požadujem   jednorázové   odškodnenie   v   sume 100 000 € od Slovenskej republiky, za porušenie mojich základných ľudských práv: práva na spravodlivý súdny proces, práva na slobodné podnikanie, práva na ľudskú dôstojnosť a dobré meno.

2. rehabilitáciu za vznik následnej situácie, nakoľko v dôsledku uvedeného porušenia základných práv, najmä práva na spravodlivý súdny proces, som bol nútený a stále som nútený žiť v tzv. „finančnom väzení“, keď musím vykonávať ťažkú prácu len preto, aby som bol schopný platiť záväzky, ktoré mi pri porušení ľudských práv vznikli.».

Zároveň sťažovateľ požaduje priznať „celkové odškodné“ vo výške 153 264,20 €. Sťažovateľ   k sťažnosti   nepripojil   splnomocnenie   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred ústavným súdom, vyjadrujúc názor, že požadovať od neho takéto splnomocnenie v zmysle § 20   ods. 2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „by bolo v rozpore s čl. 127 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a tiež   v rozpore   s medzinárodným   dohovorom o ľudských právach, nakoľko by týmto rozhodnutím bolo upreté právo občana domáhať sa práva v prípade porušenia jeho základného práva a tiež by to bolo v rozpore s čl. 1 ods. 2 Ústavy SR a tiež by bolo v rozpore s článkom 12 ods. 2, nakoľko by potom takéto uplatnenie § 20 ods. 2 Zákona o ústavnom súde mohlo podmieniť ochranu základných práv občana vôľou a ochotou právneho zástupcu“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a   čl. 35   ods. 1   ústavy   a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cpr 1/2012 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2012.

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak osobitný   právny   predpis   zakladá   právomoc   všeobecného   súdu   rozhodnúť   o ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, je právomoc ústavného súdu vylúčená.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad ustanovených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a právnickým   osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k uplatňovaniu   základných   práv   a slobôd (I. ÚS 61/06).

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   môže   vzhľadom   na   princíp   subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni. Ústavný súd zastáva názor, že predpokladom záveru o porušení niektorého z ústavou garantovaných práv je také jeho porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku [(ďalej aj „OSP“) m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06]. Uvedený názor   zvlášť   platí   podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   o základnom   práve na súdnu   ochranu, resp.   práve na spravodlivé   súdne konanie,   ktoré   „je výsledkové“,   to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V danom   prípade   bol   sťažovateľ   oprávnený   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 201 a nasl.) podať proti napadnutému rozsudku a jeho vydaniu   predchádzajúcemu   postupu   odvolanie,   o   ktorom   by   rozhodoval   krajský   súd. Sťažovateľ   však   podľa   zistenia   ústavného   súdu   možnosť   podania   riadneho   opravného prostriedku   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sp. zn.   7 Cpr 1/2012   z 3.   októbra   2012 nevyužil.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta,   že   mu   okresný   súd   doručil   rozsudok „na   adresu..., na ktorej som nemal ani trvalý pobyt a v tom čase už ani sídlo podnikateľského subjektu, nakoľko   ten   u neexistoval   a súd   o tom   vedel“, ústavný   súd   z výpisu   zo   živnostenského registra Okresného úradu Košice-okolie č... zistil, že sťažovateľ pod obchodným menom „Š. G...“ ukončil svoju činnosť 10. septembra 2012. Z ďalšieho výpisu zo živnostenského registra   Okresného   úradu   Košice-okolie   č...   však   vyplýva,   že   sťažovateľ   vykonával na adrese... inú podnikateľskú činnosť, ktorú ukončil až 31. decembra 2013. Preto, ak mu okresný   súd   doručoval   napadnutý   rozsudok   z 3.   októbra   2012   (ktorý   nadobudol právoplatnosť 26. októbra 2012) na uvedenú adresu, postupoval podľa názoru ústavného súdu v súlade s § 46 ods. 1 OSP, podľa ktorého adresátovi možno doručiť písomnosť v byte, v sídle (mieste podnikania), na pracovisku alebo kdekoľvek bude zastihnutý.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Poskytnutie   ochrany   označeným   právam   sťažovateľa   vyplývajúcim   z ústavy a dohovoru prináležalo v danej veci odvolaciemu súdu, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Iba odvolaciemu súdu na základe odvolania podaného sťažovateľom by prináležalo, aby   posúdil,   či   naozaj   došlo   v konaní   pred   prvostupňovým   súdom   k porušeniu   práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, tak ako to tvrdí v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Pokiaľ   sťažovateľ   odvolanie   nepodal,   nevyčerpal   opravný   prostriedok,   ktorý   mu zákon poskytuje na ochranu ním označených práv, ktorých porušenie namieta, čo zakladá nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie jeho sťažnosti.

Keďže   právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa   proti namietanému   rozsudku   a   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 Cpr 1/2012 vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   preskúmavať   napadnutý   rozsudok a postup okresného súdu,   ktorý   jeho vydaniu   predchádzal, ústavný súd pri   predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú splnené ďalšie procesné podmienky. Tomuto   postupu   totiž   bráni   zistený   nedostatok   neodstrániteľnej   procesnej   prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu (podobne PL. ÚS 3/98).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014