znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 163/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. K., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 8 Sžp 9/2011 z 19. apríla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012 doručená   sťažnosť   Ing.   Ľ.   K.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. J. V.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“)   v sp.   zn.   8   Sžp   9/2011   z   19.   apríla   2012   (ďalej   aj   „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania rozhodnutia mesta M. (ďalej len „žalovaný“) č. 2007/54104-Mo zo 7. marca 2008 o povolení užívania stavby SO 312   Komunikácie   a   spevnené   plochy   v   rámci   stavby   „Kultúrno-spoločenské   a nákupné centrum M.“ na ulici...   v M. ležiacej   na parcele č.   1234/1, 1234/16, 1234/17, 1234/21, 1234/26 a 1165/5 v katastrálnom území M. pre stavebníka Z., s. r. o., ako aj rozhodnutia žalovaného   č. 2008/2381-Pe   z   28.   marca   2008   o   povolení   užívania   stavby   „Kultúrno-spoločenské   a nákupné   centrum   M.   –   3.   stavba“   zrealizovanej   na   pozemku   –   parcele č. 1234/1, katastrálne územie M., na návrh stavebníka Z., s. r. o. (ďalej len „rozhodnutia o povolení užívania stavby“).

Krajský súd uznesením sp. zn. 7 S 53/2008 z 2. marca 2011 zastavil konanie podľa § 250d   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   s odôvodnením, že sťažovateľ nie je subjektom, ktorému prislúcha postavenie účastníka správneho konania v zmysle   §   250   ods.   2   OSP,   a   preto   nemôže   byť   ani   procesne   legitimovanou osobou na podanie   žaloby   v   danej   veci.   Krajský   súd   taktiež   uviedol,   že   sťažovateľ nie je „opomenutým“ účastníkom v zmysle § 250b ods. 2 OSP.

Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžp 9/2011 z 19. apríla 2012 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ   nesúhlasí   so   závermi   všeobecných   súdov   vyjadrenými   v ich rozhodnutiach. Rozhodnutia všeobecných súdov považuje za nepreskúmateľné a založené na   nesprávnom   právnom   posúdení.   Podľa   názoru   sťažovateľa „vo   výklade   ustanovenia § 78 ods.   1   Stavebného   zákona   na   konkrétny   prípad   v   rozhodnutí   súdov   absentuje ústavnoprávny   rozmer   ochrany   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1, 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ochrany vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   všeobecné   súdy   mu   nedali   úplnú   zrozumiteľnú   odpoveď na základnú otázku, prečo stavebné konania vedené ako „Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum,   3.   stavba   a S.O.   402.2   úprava   nadradeného   dopravného   systému   2. stavba, 3. Stavba a SO.312 Komunikácie a spevnené plochy“ nemožno považovať za jednu stavbu, a to napriek tomu, že stavebník aj stavebný orgán ich za jednu stavbu považujú, v oboch stavebných konaniach vystupuje ten istý stavebník Z., s. r. o., stavebné konania časovo vzájomne súvisia a funkčne na seba nadväzujú a „stavebné povolenie na stavbu SO 402.2 a jej   zmena   boli   samostatne   vydané   len   z   dôvodu   špeciálne   vymedzenej   právomoci Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie podľa § 120 stavebného zákona“.

Sťažovateľ   tiež   poukazuje na   skutočnosť,   že «Zo   záhlavia   stavebného   povolenia na stavbu   „3.   stavba“   je   pritom   zrejmé,   že   sa   jedná   o   stavbu   s   inžinierskymi   sieťami i na pozemku 1165/5. Z predloženého geometrického plánu sťažovateľom pritom vyplýva, že sa jedná o parcelu registra C pod č. 1165/5, ktorá vlastnícky evidovaná nie je (bez LV), a tá je súčasťou parciel registra E pod č. 2706 a 2708, vlastníctvo ktorých na LV 263 patrí sťažovateľovi.».

Sťažovateľ   tvrdí,   že   najvyšší   súd «svoj   prístup   pri   rozhodovaní   vo   veci   založil na čisto formalistickom výklade, keď dogmaticky vychádzal z textu ustanovenia § 78 ods. 1 Stavebného zákona tvrdiac, že obe stavby „SO 402.2“ i 3. Stavba“ sú samostatné konania a neprihliadol na konkrétne okolnosti daného prípadu» – časové a funkčné nadväznosti, osoba stavebníka. Sťažovateľ poukazuje na to, že ako vlastník pozemkov registra E č. 2706, 2708   a   2691   má   byť   účastníkom   namietaného   kolaudačného   konania,   keďže   práve z dôvodu vlastníctva   týchto   pozemkov   mal   byť   aj   účastníkom   stavebného   konania pred Obvodným úradom   pre   cestnú   dopravu   a   pozemné   komunikácie   v M.   (ďalej   len „obvodný úrad“), ktoré vyústilo do rozhodnutia č. 2007/00072 z 5. marca 2007. „Práve toto rozhodnutie bolo právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn. 6 S 154/2007   zrušené   z   dôvodu,   že   v ňom   stavebný   úrad   nepriznal   sťažovateľovi   ako vlastníkovi pozemku postavenie účastníka stavebného konania.“

Na   parcelách   vo   vlastníctve   sťažovateľa   je   vybudovaný   kruhový   objazd, chodníky a podzemné   a   nadzemné   sieťové   rozvody   k   stavbe.   Sťažovateľovi ako vlastníkovi pozemku zastavaného   inžinierskymi   sieťami   k   stavbe   stavebníka bol zamedzený prístup k stavebnému   úradu   a   bolo   mu   znemožnené   poukázať   na   mnohé technické a právne nedostatky   stavby „Kultúrno-spoločenské   nákupné   centrum   M.   – 3. stavba“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva Ing. Ľ.   K., bytom v M...,   podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,   čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v uznesení najvyššieho súdu z 19. 4. 2012, sp. zn. 8 Sžp 9/2011 porušené boli.

Ústavný   súd   SR   ruší   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   z   19.   4.   2012,   sp.   zn. 8 Sžp 9/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ing. Ľ. K. Ústavný súd SR priznáva náhradu trov konania.“

V súvislosti   s prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   sudkyňa   Ľudmila Gajdošíková, ktorá je členkou IV. senátu ústavného súdu, ktorému bola vec pridelená podľa platného rozvrhu   práce,   oznámila podľa   §   27 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   dôvody   svojho   (prípadného)   vylúčenia   z výkonu   sudcovskej   funkcie vo veci   sťažovateľa,   súvisiace   s jej   pomerom   k právnemu   zástupcovi   sťažovateľa (kolegiálny vzťah, pozn.). Na tomto základe ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 122/2013 z 20. februára 2013 rozhodol, že sudkyňa Ľudmila Gajdošíková nie je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného orgánu verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa   §   78   ods.   1   zákona   č.   50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom poriadku   (stavebný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „stavebný   zákon“) účastníkmi   kolaudačného   konania   sú   stavebník,   vlastník   stavby,   ak   nie   je   stavebníkom a vlastník pozemku, na ktorom je stavba umiestnená.

Kľúčová   námietka   sťažovateľa   spočíva   v   tom,   že   v   prípade   stavieb   Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M. – 3. stavba a SO 312 Komunikácie a spevnené plochy v rámci stavby   Kultúrno-spoločenské   a nákupné centrum   M. a stavby   SO 402.2   úprava nadradeného dopravného systému, 2. stavba, 3. stavba, ide o jednu stavbu, ktorá má jedného stavebníka, stavebné konania časovo vzájomne súvisia a funkčne na seba nadväzujú. Keďže sťažovateľ   bol   účastníkom   stavebného   konania   týkajúceho   sa   stavby   SO 402.2   úprava nadradeného dopravného systému (ako vlastník parcely č. 2691), ktorú je potrebné podľa jeho názoru považovať za súčasť stavby Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M.– 3. stavba   a   SO   312   Komunikácie   a   spevnené   plochy   a stavby,   mal   byť   účastníkom kolaudačného konania súvisiaceho s týmito stavbami.

V namietanom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:«V   správnom   súdnictve   (piata   časť   O.   s.   p.)   je   okruh   účastníkov   konania   vždy vymedzený zákonom. V konaniach o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. je okruh účastníkov vymedzený § 250 O. s. p., podľa ktorého sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný (§ 250 ods. 1 veta prvá O. s. p.). Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. je na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho   orgánu   aktívne   legitimovaná   fyzická   alebo   právnická   osoba,   s   ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. V danom prípade žalobca v odvolaní namietal, že mu prislúcha postavenie účastníka kolaudačného konania a tým i postavenie aktívne legitimovaného účastníka tohto konania, nakoľko   stavby   „Kultúrno-spoločenské   a   nákupné   centrum   M.,   3.   stavba“,   „SO 402.2 Úprava nadradeného dopravného systému 2. stavba, 3. stavby“ a „SO 312 Komunikácie a spevnené   plochy   v   rámci   stavby   Kultúrno-spoločenské   a   nákupné   centrum   M.“   je potrebné ponímať ako jednu stavbu, keďže vo všetkých stavebných konaniach vystupuje jeden stavebník a stavebné práce smerovali k výstavbe nákupného komplexu označovaného ako „Kultúrno-spoločenské   a   nákupné   centrum   M.“   alebo   „Kultúrno-spoločenské a nákupné   centrum   M.,   Obchodné   centrum   II“,   ktorého   súčasťou   boli   i   prístupové komunikácie   –   cesty,   chodníky   a   parkoviská.   V   nadväznosti   na uvedené   namietal, že pozemky   EKN   č.   2691,   2706,   2708   k.   ú.   M.,   ktoré   sú vo vlastníctve   žalobcu,   boli zastavané bez jeho súhlasu. S ohľadom na tieto skutočnosti považoval záver Krajského súdu v   Košiciach   o   tom,   že   žalobca   nie   je   účastníkom   správneho   konania   za   nesprávny a v rozpore so zákonom.

... Ak súd zistí, že žalobca nebol osobne ukrátený rozhodnutím správneho orgánu na svojich právach, nebol oprávnený ani na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia. Z tohto dôvodu súd uznesením podľa § 250d ods. 3 O. s. p. konanie zastaví.

V predmetnej právnej veci bolo úlohou súdu prvého stupňa v prvom rade skúmať, či je splnená podmienka aktívnej legitimácie na strane žalobcu, t. j. v zmysle § 247 ods. 1, resp. § 250 ods. 1, 2 O. s. p. Z ustanovenia § 250 ods. 2 veta prvá O. s. p. vyplýva, že žalobcom   je   ten,   kto   bol   účastníkom   správneho   konania,   ktorého   zákonnosť   postupu a rozhodnutia   v   ňom   vydanom   sa   preskúmava.   Aby   súd   správne   posúdil,   či   žalobca má byť účastníkom   konania   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného č. 2007/54104-Mo zo dňa 7. marca 2008 a rozhodnutia žalovaného č. 2008/2381-Pe zo dňa 28.   marca   2008   alebo   nemá,   musel   skúmať,   či   bol,   resp.   mal   byť   účastníkom preskúmavaného správneho konania.

Predmetom preskúmania v tomto konaní sú rozhodnutia žalovaného, ktorými bolo rozhodnuté o povolení užívania stavby SO 312 Komunikácie a spevnené plochy v rámci stavby   „Kultúrno-spoločenské   a   nákupné   centrum   M.“   na   Ul...   v M.   na   pozemkoch 1234/1, 1234/16, 1234/17, 1234/21, 1234/26 a 1165/5 katastrálne územie M. pre stavebníka Z., s. r. o. a stavby „Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M. – 3. stavba“ na pozemku 1234/1 katastrálne územie M. pre stavebníka Z., s. r. o.

Kolaudačné   konanie   vykonáva   stavebný   úrad,   pričom   toto   konanie   je   upravené v § 76 a nasl. stavebného zákona.

Podľa   §   78   ods.   1   stavebného   zákona   účastníkmi   kolaudačného   konania   sú stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom a vlastník pozemku, na ktorom je stavba umiestnená.

Žalobca   nemôže   byť   podľa   citovaného   zákonného   vymedzenia   účastníkom kolaudačného konania, nakoľko nie je ani jedným z taxatívne vymenovaných subjektov. Vzhľadom na skutočnosť, že pojem účastníka konania definuje tak stavebný zákon, ako aj správny poriadok, ktorý je všeobecným predpisom o správnom konaní, je potrebné postupovať   podľa   interpretačného   pravidla,   ktoré   určí,   ktorá   právna   norma   sa   má na konkrétny prípad použiť.   V právnej teórii platí vo vzťahu všeobecných a osobitných právnych noriem derogačné pravidlo lex specialis derogat legi generali (špeciálny zákon ruší generálny zákon), pričom aplikáciou tohto pravidla v prejednávanom prípade možno dospieť k rovnakému záveru ako dospel správny orgán, že na posúdenie účastníctva žalobcu v kolaudačnom konaní bolo potrebné postupovať podľa § 78 ods. 1 stavebného zákona, ktorý je v kolaudačnom konaní zákonom špeciálnym vo vzťahu k všeobecnému predpisu o správnom konaní – správnemu poriadku.

Bez ohľadu na všeobecne platné pravidlo pri aplikácii právnych noriem, v danom prípade je otázka aplikácie vyššie uvedených právnych predpisov výslovne zodpovedaná v § 140 stavebného zákona, podľa ktorého ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na   konanie   podľa   tohto   zákona   všeobecné   predpisy   o   správnom   konaní.   Z   tohto zákonného   ustanovenia   je   bez   pochýb   zrejmé,   že   na   konanie   vedené   podľa   stavebného zákona sa použijú pravidlá ustanovené správnym poriadkom len vtedy, ak sám stavebný zákon   neupravuje   konkrétnu   situáciu,   resp.   právnu   otázku,   inak.   Vzhľadom   na   to, že stavebný zákon výslovne pomenúva účastníkov kolaudačného konania, je preto v danej veci   vylúčená   aplikácia   ustanovenia   §   14   správneho   poriadku,   v   ktorom   je   všeobecne vymedzený   okruh   účastníkov   správneho   konania.   Vzhľadom   na   odlišné   špecifiká sú jednotlivé   druhy   správnych   procesov   upravené   osobitnými   právnymi   aktmi.   Správny poriadok ako všeobecný predpis o správnom konaní má subsidiárne použitie, ak konkrétne konanie v štátnej správe je upravené samostatným právnym aktom, osobitným zákonom. Účastníkmi   kolaudačného   konania   sú   stavebník,   vlastník   stavby,   ak   nie   je   stavebníkom a vlastník   pozemku,   na   ktorom   je   stavba   umiestnená.   Kolaudačné   konanie,   o   ktoré ide v prejednávanom prípade, je jedným z konaní, ktoré sú upravené stavebným zákonom, predmetom   úpravy   ktorého   je   rozsiahla   problematika   usporiadania   územných   celkov, povoľovania konkrétnych stavieb a ich kolaudácie, stavebného dohľadu, či vyvlastňovania. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď nekonal   so   žalobcom   ako   s   účastníkom   kolaudačného   konania,   keďže   tento   nebol ani jedným z taxatívne vymedzených účastníkov kolaudačného konania podľa § 78 ods. 1 stavebného   zákona,   t.   j.   nebol   ani   stavebníkom,   ani   vlastníkom   stavby,   ani   vlastníkom pozemku,   na   ktorom   je   stavba   umiestnená.   Žalobca   chcel   postavenie   účastníka kolaudačného   konania   odôvodniť   tvrdením,   že   stavby   Kultúrno-spoločenské   a   nákupné centrum M., 3. stavba a SO 312, Komunikácia a spevnené plochy je potrebné vnímať ako jednu stavbu, keďže vo všetkých stavebných konaniach vystupuje jeden stavebník a stavebné práce smerovali k výstavbe nákupného komplexu označovaného ako „Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M.“ alebo „Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M., Obchodné centrum   II“,   ktorého   súčasťou   boli   i   prístupové   komunikácie   –   cesty,   chodníky   a parkoviská, súčasne zdôrazňujúc, že žalobca má vlastnícke právo k parcele EKN č. 2691, teda k časti nehnuteľnosti, na ktorej bola uskutočnená stavba SO 402.2. Z uvedeného však nie je možné jeho účastníctvo v konaní odvodiť, nakoľko v súvislosti s označenými stavbami boli vedené samostatné správne konania. Rovnako tak zo skutočnosti, že v týchto konaniach vystupuje   jeden   stavebník   a   jednotlivé stavby vytvárajú   nákupný komplex nie   je   možné vyvodiť, že ide o jednu stavbu. Zároveň odvolací súd uvádza, že z projektovej dokumentácie, nachádzajúcej sa v administratívnom spise i príslušných geometrických plánov a tiež z grafických príloh, predložených žalobcom vyplýva, že na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu nie sú umiestnené vyššie špecifikované stavby, povolenie užívania ktorých bolo predmetom napadnutých rozhodnutí...»

Ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho pri   výklade a   uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu   vo veci   samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu   všeobecným   súdom   možno   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia dospel k záveru, že najvyšší súd v   ňom   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysvetlil,   prečo   sťažovateľa   nemožno považovať za účastníka kolaudačného konania týkajúceho sa stavieb Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M. – 3. stavba a SO 312 Komunikácie a spevnené plochy v rámci stavby Kultúrno-spoločenské   a   nákupné   centrum   M.   Právny   záver   najvyššieho   súdu   vychádza z aplikácie § 78 ods. 1 stavebného zákona, v ktorom je taxatívnym spôsobom vymedzený okruh   účastníkov   kolaudačného   konania,   pričom   sťažovateľ   nie   je   ani   jedným   z tam uvedených subjektov (stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom a vlastník pozemku, na   ktorom   je   stavba   umiestnená),   čo   sťažovateľ   napokon   ani   netvrdí,   keďže   svoje postavenie účastníka konania odvodzuje od vlastníctva parcely, na ktorej je časť inej stavby, a to stavby SO 402.2 úprava nadradeného dopravného systému.

Najvyšší   súd   taktiež   zaujal   stanovisko   aj   k tvrdeniu   sťažovateľa,   podľa   ktorého stavby Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M. – 3. stavba a SO 312 Komunikácie a spevnené plochy v rámci stavby Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M. a stavby SO 402.2 úprava nadradeného dopravného systému, 2. stavba, 3. stavba treba považovať vzhľadom   na   všetky   konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci   za jednu   stavbu,   pričom zdôraznil skutočnosť, že v súvislosti s každou   z týchto stavieb boli vedené samostatné správne konania. Aj túto argumentáciu najvyššieho súdu ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   namietané   uznesenie najvyššieho súdu je z hľadiska námietok sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť,   ktorá   by   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   umožňovala reálne dospieť   k záveru   o ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013