znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 163/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   D.   Č.,   Z.,   zastúpenej   B...,   s. r. o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   B.   J.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa   čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky a práv podľa   čl. 6   ods. 1   a čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Tdo 46/2011   z 25.   októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012 doručená sťažnosť Ing. D. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 46/2011 z 25. októbra 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 138/2009 z 9. februára (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) bola sťažovateľka uznaná za vinnú za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005   Z. z.   Trestného   zákona   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný zákon“)   na   tom   skutkovom   základe,   že „v úmysle   získať   finančný   prospech   z   úveru, požiadala   poškodenú   o   založenie   nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   poškodenej   za   účelom zabezpečenia poskytnutého úveru, po súhlase poškodenej uzavrela dňa 11. 06. 2007 v Žiline zmluvu o úvere č. 20221 so spoločnosťou T..., a. s..., na základe ktorej jej bol poskytnutý úver   vo   výške   =866.500,-   SKK   (=28.762,53   EUR),   ktorý   mala   splácať   v   mesačných splátkach   po   =11.985,-   SKK   (=397,83   EUR)   počnúc   dňom   20. 07. 2007,   pričom na zabezpečenie úveru použila nehnuteľnosti patriace poškodenej, s ktorou spoločnosť T., a. s.,   uzatvorila   dňa   11. 06. 2007   vo...   zmluvu   o   zriadení   záložného   práva   č. 20221 k pozemkom vedeným na LV č... pre mesto..., a to pozemok parc. č..., parc. č... a parc. č..., pričom už v čase uzatvárania zmluvy sťažovateľka Ing. D. Č. vedela, že úver v stanovenej výške nebude schopná splácať, pretože jej čistý mesačný príjem v roku 2007 dosahoval sumu =10.000,- SKK (=331,94 EUR) a okrem toho bola na základe ďalších zmlúv povinná uhrádzať S., a. s., mesačne sumu =2.000,- SKK (=66,39 EUR) na základe zmluvy o úvere č..., sumu =1.090,- SKK (=36,18 EUR) na základe zmluvy o splátkovom úvere č... sumu =1.130 SKK (=37,51 EUR) na základe zmluvy o splátkovom úvere č... a ďalšie bližšie nezistené sumy na základe Sporonákup karty č..., ktorou jej bol poskytnutý úverový rámec vo výške =20.000,- SKK (=663,88 EUR) a na základe balíku Extra č..., ktorým jej bol poskytnutý úverový rámec vo výške =50.000,- SKK (=1659,70 EUR), teda si bola vedomá, že úver bude uhradený zo založených nehnuteľností patriacich poškodenej, čím spôsobila poškodenej škodu vo výške najmenej =60.744.87 EUR (=1.830.000,- SKK), teda na škodu cudzieho   majetku   seba   obohatila   tým,   že   uviedla   niekoho   do   omylu   a   spôsobila   tak na cudzom majetku značnú škodu.“.

Za   uvedené   konanie   bola   sťažovateľka   odsúdená   okresným   súdom   podľa   § 221 ods. 3 Trestného   zákona   s použitím   § 36   písm. j)   a   § 38   ods. 2   a   3   Trestného   zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere tri roky a šesť mesiacov so zaradením do ústavu   na   výkon   trestu   s minimálnym   stupňom   stráženia.   Zároveň   jej   bola   uložená povinnosť nahradiť poškodenej škodu v sume 60 744,87 €.

Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom sp. zn. 2 To 125/2010 z 1. júla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a náhrade škody a podľa § 322 ods. 3 zákona   č. 301/2005   Z. z.   Trestného   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“) sám vo veci rozhodol tak, že sťažovateľke uložil podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) a § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere tri roky. Podľa § 51 ods. 1 a 2 Trestného zákona bol sťažovateľke výkon tohto   trestu   podmienečne   odložený   na   skúšobnú   dobu   vo   výmere   štyri   roky,   a   to za súčasného uloženia probačného dohľadu. Zároveň jej bola uložená povinnosť nahradiť v skúšobnej   dobe   podmienečného   odsúdenia   spôsobenú   škodu.   Podľa   § 287   ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť poškodenej škodu v sume 39 957,66 € a so   zvyškom   nároku na náhradu škody   bola poškodená odkázaná na občianskoprávne konanie.

Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním z dôvodov uvedených v § 371   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   (porušenie   práva   na   obhajobu   zásadným spôsobom)   a v   § 371   ods. 1   písm. i)   Trestného   poriadku   (rozhodnutie   je   založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho ustanovenia).

Ako sa uvádza v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, sťažovateľka za naplnenie oboch   uplatnených dovolacích   dôvodov   považovala to,   že «skutok,   ktorý je predmetom prvostupňového rozsudku, nenapĺňa znaky trestného činu. O podvodné konanie podľa nej v posudzovanom prípade nemôže ísť pre absenciu podstatných znakov skutkovej podstaty zločinu   podvodu,   a   to   úmyslu   obohatiť   sa   na   škodu   cudzieho   majetku   uvedením   iného do omylu.   Spáchanie   uvedeného   trestného   činu   zo   subjektívnej   stránky   predpokladá zo strany   páchateľa   predstieranie   úmyslu   v   čase   uzatvárania   zmluvy   vrátiť   finančné prostriedky, pričom ale jeho záver je opačný. Obvinená v tejto spojitosti ďalej uviedla, že nie je rozhodujúca argumentácia prvostupňového a odvolacieho súdu, že obvinená vedela, že   úver   nebude   schopná   splácať,   lebo   pre   spáchanie   trestného   činu   podvodu   sa   pre posudzovaný   prípad   vyžaduje   úmysel   páchateľa   poskytnuté   prostriedky   vôbec   nevrátil. Takýto záver však v skutkových zisteniach súdov oboch stupňov absentuje. To znamená, že skutok popísaný vo výroku rozsudku okresného súdu nenapĺňa znaky skutkovej podstaty zločinu podvodu. Tento záver platí aj s prihliadnutím na odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch stupňov a konštatovanie okresného súdu, že jej stratégiou bolo zaplatenie úveru z nového „tzv. veľkého“ úveru v zamýšľanej výške 5,5 milióna SK.

V   posudzovanej   veci   nejde   o   trestný   čin,   ale   o   typický   záväzkový   právny   vzťah, v ktorom poškodená ako záložca si musela byť vedomá možnosti výkonu záložného práva za predpokladu, že dlžník nebude splácať poskytnutý mu úver. Hodnotenie stíhaného skutku ako trestného činu znamená súčasne aj porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, lebo jeho imanentnou súčasťou je aj to, že nikto nemôže byť pozbavený slobody len preto, že nedodržal svoj zmluvný záväzok.».

Vzhľadom   na   to   sťažovateľka   navrhla,   aby   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   súd vyslovil porušenie Trestného zákona v § 221 ods. 1 a 3, aby zrušil rozsudok krajského súdu a jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto rozsudky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo ich zrušením, stratili   podklad,   a   aby   okresnému   súdu   prikázal,   aby   vec   v   potrebnom   rozsahu   znovu prerokoval a rozhodol. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 46/2011 z 25. októbra 2011 však dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uplatnila obdobnú argumentáciu   ako   v dovolaní,   pričom   ju   doplnila   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu, resp. k jeho postupu o námietku týkajúcu sa spôsobu, akým zo strany porušovateľa došlo k rozhodnutiu o jej mimoriadnom opravnom prostriedku, keď uviedla, že „Z... § 382 TrPor vyplýva, že zo strany dovolacieho súdu môže na neverejnom zasadnutí dôjsť k odmietnutiu dovolania, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 TrPor. V takomto prípade sa súd obmedzí len na vyriešenie procesnej otázky týkajúcej sa jeho neprípustnosti.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na to, že je potrebné zásadne odlišovať postup   dovolacieho   súdu   v   prípade   odmietnutia   dovolania   a   v   prípade   zamietnutia dovolania v zmysle § 392 ods. 1 TrPor v prípade, ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania nie   sú   preukázané.   V   takomto   prípade   však   dovolací   súd   o   dovolaní   meritórne   koná a rozhoduje, t. j. aj vecne posudzuje otázky preukázania, resp. nepreukázania naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu, v danom prípade trestného činu podvodu. V posudzovanom prípade je z odôvodnenia rozhodnutia porušovateľa evidentné, že nešlo len o skúmanie procesných otázok prípustnosti dovolania, ale že porušovateľ vecne (hoci   podľa   názoru   sťažovateľky   nesprávne)   skúmal   a   posudzoval   otázky   naplnenia dovolacieho   dôvodu,   pretože   posudzoval   skutkové   zistenia   súdov   oboch   stupňov,   ba dokonca zaoberal sa aj obhajobou sťažovateľky nezahrnutou v skutkových zisteniach oboch súdov. Aj z uvedeného vyplýva, že právo na súdnu ochranu sťažovateľky nebolo v trestnom konaní účinne zaručené, pretože neboli splnené procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej, čím jej bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (obdobne aj Nález ÚS SR, sp. zn.: I. ÚS 199/09).“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods. 2   a   právo na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo   dňa 25. 10. 2011 v konaní   vedenom pod   sp. zn.   2 Tdo 46/2011, porušené bolo.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   25. 10. 2011   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 46/2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie, došlo k porušeniu jej základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zároveň k porušeniu jej základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so skutkovými zisteniami so samotným hodnotením vykonaných dôkazov, na základe ktorých všeobecné súdy konajúce v tejto veci mali   dospieť   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a následne   k   nesprávnemu   právnemu posúdeniu skutku, ktorého spáchanie sa sťažovateľke kladie za vinu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Sťažovateľka podaný mimoriadny opravný prostriedok oprela o dovolacie dôvody uvedené   v   § 371   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku,   ktorý   predpokladá,   že   došlo k porušeniu   práva   obvineného   na   obhajobu   zásadným   spôsobom,   ako   aj   v § 371   ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda že rozsudok krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jej odvolaní, je založený na nesprávnom právnom posúdení skutku.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   o   podanom   dovolaní   rozhodol   tak,   že   ho v zmysle   § 382   písm. c)   Trestného   poriadku   odmietol   jednak   pre   nesplnenie   dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj z dôvodu, že dovolací dôvod   podľa   § 371   ods. 1   písm. i)   Trestného   poriadku   s poukazom   na   § 385   ods. 2 Trestného poriadku nemohol použiť, lebo by to bolo v neprospech sťažovateľky a dovolanie bolo podané v jej prospech.

V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší   súd   uviedol,   že „obsah   konkrétne   uplatnených   námietok,   tvrdení   a   právnych názorov   o   ktoré   sa   v   dovolaní   opiera   existencia   určitého   dovolacieho   dôvodu,   musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace   mimo   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   ide   o   dovolanie,   ktoré   je   potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.

... pochybenie   pri   právnom   posúdení   zisteného   skutku   predstavuje   samostatný dovolací dôvod (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.) a nie porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom.

Porušenie ostatne uvedeného práva môže byť determinované takými zisteniami akými sú   napríklad   porušenie   ustanovení   o   povinnej   obhajobe,   neumožnenie   uplatnenia obhajovacích   práv   a   pod.   Obvinená   v   posudzovanej   veci   žiadny   z   takýchto   možných dôvodov   neuplatnila,   a   preto   len   formálny   odkaz   na   ustanovenie   § 371   ods. 1   písm. c/ Tr. por. tento dovolací dôvod nemôže napĺňať a zároveň ani zakladať prieskumnú povinnosť dovolacieho súdu.“.

K zistenému   skutku   [ktorý   bol   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   v   rozsudku odvolacieho   súdu   v   porovnaní   s   prvostupňovým   rozsudkom   fakticky   (no   nie   súladne s Trestným poriadkom) modifikovaný prostredníctvom výroku o náhrade škody v prospech sťažovateľky   (t. j.   obvinenej)   v   otázke   výšky   spôsobenej   škody   bez   vplyvu   na   právne posúdenie skutku] najvyšší súd uviedol, že «skutok obvinenej pri správnom použití zákona mal byť právne posúdený nie ako trestný čin (zločin) podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zák., ale ako prísnejší zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. V tomto prípade objektom trestného činu bol špecificky taký cudzí majetok, z ktorého bola poskytnutá   záruka   na   úver   vo   forme   zriadenia   záložného   práva   k   nehnuteľnostiam patriacim   poškodenej...   Hoci   konanie   obvinenej   vykazovalo   aj   prvky   vylákania   úveru (podvodného konania) vo vzťahu k poskytovateľovi úveru, tento nemohol byť objektívne v posudzovanom   prípade   poškodeným   so   zreteľom   na   to,   že   jeho   majetok   v   rozsahu poskytnutého úveru s príslušenstvom bol reálne krytý zriadeným záložným pávom, ktoré v tomto prípade splnilo aj uhradzovaciu funkciu. Uvedené zistenia potom aj zo subjektívneho hľadiska   vylučovali   úmysel   obvinenej   vylákaním   úveru   spôsobiť   škodu   na   majetku poskytovateľa úveru, t. j. spoločnosti T., a. s., so sídlom Č.

Iná situácia je však pokiaľ ide o záložkyňu, poškodenú..., ktorej výkonom záložného práva, teda uplatnením už jeho spomenutej uhradzovacej funkcie a uspokojením nároku poskytovateľa úveru bola spôsobená škoda v dôsledku úbytku na majetku.

V súvislosti s dovolacími námietkami obvinenej treba uviesť, že je samozrejmé, že poškodenej   bola   známa   podstata   záložného   práva,   ovšem   svoje   pozemky   ako   záloh neposkytla preto,   aby o ne prišla,   ale preto,   že bola ubezpečená,   že úver bude riadne splácaný, a teda k realizácii záložného práva tak ako sa to v skutočnosti stalo, nedôjde. Skutkové zistenia súdov prvého a druhého stupňa, ktorými je dovolací súd viazaný a ktorých správnosť a úplnosť na dovolanie obvinenej a tiež s poukazom na ustanovenie § 567j ods. 7 Tr. por. nemôže skúmať ani meniť vyjadrujú aj subjektívnu stránku, či už trestného činu podvodu alebo úverového podvodu, t. j. vylákanie zabezpečenia úveru od poškodenej a to tak, že obvinená poskytnutý úver v rozpore s tým, čo uviedla poškodenej nebola objektívne schopná splácať, pričom obvinená si tejto skutočnosti, ktorá nevznikla neskôr po uzavretí úverovej zmluvy bola vedomá a teda musela byť uzrozumená so vznikom škody na majetku poškodenej.

Tento záver sa vzťahuje aj na situáciu riešenia úhrady predmetného úveru podľa obhajoby   obvinenej   novým   tzv.   veľkým   úverom   v   objeme   cca   5,5   mil.   Sk,   ktorá   nie   je zahrnutá v skutkových zisteniach a ktoré riešenie súdy oboch stupňov dôvodne vyhodnotili ako nereálne. V tejto spojitosti treba zdôrazniť situáciu obvinenej, jej úverovú zaťaženosť, neschopnosť splácania úveru, z toho vyplývajúcu nemožnosť získania nových úverov aj pre účely konsolidácie predošlých dlhov a súčasne neexistenciu žiadneho bonitného klienta, ktorý by bol ochotný vziať na seba vysoký úver v prospech obvinenej, ktorý chcela obvinená údajne   splácať   z   ďalších   podnikateľských   aktivít   nemajúcich   konkrétny   podklad. S prihliadnutím na možnosti a schopnosti obvinenej v čase uzatvárania úverovej zmluvy a poskytnutia   zabezpečenia   úveru   poškodenou   obvinená   musela   vedieť,   že   poskytnuté prostriedky   nebude   môcť   vrátiť,   lebo   ich   nebola   schopná   splácať   a   teda   musela   byť uzrozumená s tým, že k uspokojeniu veriteľa dôjde len prostredníctvom realizácie záložného práva. Pri takýchto zisteniach tvrdenie dovolateľky, že nejde o trestný čin, ale o typický záväzkový právny vzťah nie je akceptovateľné. Zistený skutok vykazuje znaky podvodného konania,   pričom   obvinená   okrem   výkladu   pojmu   „uvedenia   do   omylu“   sa   v   podanom dovolaní domáha len prehodnotenia záveru o existencii takého úmyslu. Aj táto okolnosť predstavujúca subjektívnu zložku trestného činu má svoj skutkový základ vo vykonanom dokazovaní.   Z   toho   potom   vyplýva,   že   obvinená   sa   domáha   iného   hodnotenia   dôkazov vo vzťahu k subjektívnej stránke, čo ale nie je prípustné, lebo by to znamenalo neprípustný zásah do skutkových zistení.».

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci § 368 a nasl. Trestného   poriadku   týkajúcich   sa   mimoriadneho   opravného   prostriedku   –   dovolania)   je racionálny a akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   tiež   pripomína,   že   nejde   o   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,   ak je   takéto   rozhodnutie   súdu   v   súlade   s   objektívnym   právom.   Do   práva na spravodlivý   proces   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

V   danej   veci   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   dovolanie   ako   jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.   Už   samotné   chápanie   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku opodstatňuje   reštriktívny   prístup   najvyššieho   súdu   k dovolacím   dôvodom.   Preto vo všeobecnosti   platí,   že   selektívne   posudzovanie   existencie   dovolacích   dôvodov nepredstavuje odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 dohovoru. Z dohovoru nevyplýva povinnosť, aby bolo zabezpečených viac opravných prostriedkov. Požadovaný   jeden   opravný   prostriedok   predstavuje   v   trestnom   súdnom   procese v Slovenskej   republike   inštitút   odvolania.   Slovenská   republika   nemusí   mať   v   súvislosti s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu trestného súdnictva. Môže ju mať preto (argumentum ad   maiori   a   minus)   zriadenú   len   pre   korekcie   zákonodarcom   ustanovených   chýb   pri realizovaní trestnej represie (podobne I. ÚS 402/08).

Dovolanie sťažovateľky bolo založené na tvrdení o porušení jej práva na obhajobu zásadným spôsobom podľa § 374 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj nesprávneho právneho   posúdenia   veci,   ktoré   je   dovolacím   dôvodom   podľa   § 371   ods. 1   písm. i) Trestného poriadku.

Podľa   § 371   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, a podľa písm. i) ak rozhodnutie je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutkového   stavu   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Podľa odseku 2 dovolací súd ustanovenie odseku 1 nepoužije, ak by dôvod dovolania bol v neprospech obvineného a dovolenie je podané v prospech obvineného.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V prvom   bode   odôvodnenia   najvyšší   súd   vysvetlil   konkrétny,   sťažovateľkou vymedzený dovolací dôvod poskytovaný § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a teda podmienky jeho aplikovateľnosti. Najvyšší súd ozrejmil sťažovateľke, v čom môže spočívať porušenie jej práva na obhajobu zásadným spôsobom. Keďže v jej argumentácii absentovala akákoľvek   zmienka   o takom   konaní   zo   strany   krajského   súdu,   ktoré   by   bolo   možné subsumovať pod tento dovolací dôvod a sťažovateľka iba nekonkrétne odkázala na tento dôvod,   najvyšší súd preto ani prípadné naplnenie tohto dôvodu   nepreskúmaval, pretože argumentácia   uplatnená v dovolaní   zakladá   uplatnenie dovolacieho   dôvodu   podľa   § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Najvyšší súd vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku poukázal na to, že tento dôvod nebolo možné použiť, pretože by to bolo v neprospech sťažovateľky, pričom dovolanie bolo podané v jej prospech. U sťažovateľky došlo totiž k nesprávnemu použitiu Trestného zákona, keď podľa názoru najvyššieho súdu mal byť skutok sťažovateľky posúdený ako prísnejší, nie ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona, ale ako zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a 4 Trestného zákona.

Najvyšší   súd   vychádzajúc z označených   čiastkových   záverov   skonštatoval   jednak nesplnenie   dovolacieho   dôvodu   podľa   § 371   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku,   ako aj nemožnosť uplatnenia dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

V napadnutom uznesení najvyšší súd interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok sťažovateľky. Na základe náležitého odôvodnenia najvyšší súd vylúčil danosť naplnenia dovolacích dôvodov [pre nesplnenie a nemožnosť uplatnenia z dôvodu uplatnenia zásady zákazu „reformatio in peius“ (zmeny k horšiemu)] podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania.

Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania podaného podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je nutné zdôrazniť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov,   ktorými   je   podľa   dovolateľa   opodstatnená   existencia   niektorého   zákonom ustanoveného   dôvodu   dovolania,   musí   i vecne   zodpovedať   niektorému   zákonom ustanovenému dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Trestného poriadku, a preto je potrebné chápať tieto dôvody dovolania materiálne, nestačí na nich len formálne poukázať v podanom dovolaní, aby bolo zadosťučinené § 374 (obsah dovolania) Trestného poriadku.

K zhoršeniu postavenia obvineného môže dôjsť len v dôsledku dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky alebo generálnym prokurátorom Slovenskej republiky.   Zákaz   reformatio   in   peius   je   potrebné   chápať   ako   garanciu   práva   podávať opravné prostriedky bez toho, aby sa zhoršilo postavenie osoby (v porovnaní so situáciou založenou pred podaním takéhoto opravného prostriedku), ktorá buď sama podala opravný prostriedok,   alebo   v prospech   ktorej   bol   opravný   prostriedok   podaný   inou,   k tomu oprávnenou osobou.

Konštatovanie o nesplnení dovolacieho dôvodu, ako aj nemožnosti použitia ďalšieho dovolacieho   dôvodu   bolo   založené   na   racionálnom,   podrobnom,   a   teda   ústavne konformnom   výklade   relevantnej   právnej   úpravy,   ktorý   nepopiera   jej   účel   a   podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   predstavuje   dostatočný základ   na   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľke zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento založil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za akceptovateľné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,   ale nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   pôsobiacim   mimo   tejto   sústavy. Najvyšší   súd   ako   mimoriadna   opravná   inštancia   sa   dovolaním   sťažovateľky   zaoberal v súlade s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúci   postup   druhostupňového   súdu   preskúmal   a   svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľky (m. m. III. ÚS 51/08).

Ak najvyšší súd nezistil danosť, resp. možnosť použitia ani jedného z dovolacích dôvodov uplatnených sťažovateľkou, nemožno označiť ako nesprávny ani jeho procesný postup podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol na   neverejnom   zasadnutí   senátu.   Je   pravdou,   že   tento   dôvod   odmietnutia   dovolania obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku, avšak ak je zrejmé už v štádiu predbežného preskúmania dovolania vykonávaného v zmysle § 378 Trestného poriadku, že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa § 371   Trestného   poriadku,   nemožno   postup   najvyššieho   súdu   hodnotiť   ako   taký,   ktorý popiera princípy spravodlivého procesu, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti vzniesla aj námietku nesúladu medzi vykonanými skutkovými zisteniami a právnymi závermi, ktorá podľa jeho názoru dosahuje intenzitu zakladajúcu zásah do základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

V   danom   prípade   bola   sťažovateľka   odsúdená   na   nepodmienečný   trest   odňatia slobody vo výmere tri roky za spáchanie zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného   zákona,   so   spáchaním   ktorého   Trestný   zákon   v   § 221   ods. 3   spája   možnosť uloženia takéhoto trestu, pričom výkon tohto trestu bol sťažovateľke podmienečne odložený na   skúšobnú   dobu   štyri   roky.   Rozhodnutie   o   vine   a treste   bolo   vydané   v   riadne uskutočnenom   trestnom   konaní   prostredníctvom   riadne   vyhláseného   rozsudku.   Osobná sloboda sťažovateľky (ak by sa eventuálne v skúšobnej dobe neosvedčila) by bola teda obmedzená na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku a za splnenia podmienok uvedených v § 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Trestného zákona, teda spôsobom, ktorý zodpovedá kritériám posudzovaným v súvislosti s možným zásahom do základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľka nemala v dovolacom konaní úspech, nemôže sama osebe založiť tvrdenie o nezákonnosti a v spojitosti s tým o neústavnosti pozbavenia sťažovateľky osobnej slobody.

Navyše, predmetom konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Tdo 46/2011 bolo   rozhodovanie   o dovolaní   podanom   proti   odsudzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu. Nešlo teda o posudzovanie a rozhodnutie o stíhaní alebo pozbavení slobody, resp. či tak bolo urobené z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej vecnej súvislosti medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   a namietaným porušením jej základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012