znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 163/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   Mgr.   I.   R.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   Š.,   B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 13 C 162/09 z 18. februára 2010, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   221/2010 z 29. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2011 doručená sťažnosť Mgr. I. R., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   13   C   162/09   z   18.   februára   2010   (ďalej   aj „namietaný   rozsudok   okresného   súdu“),   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 221/2010 z 29. októbra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   doručenou okresnému súdu 28. septembra 2009 domáhala nahradenia prejavu vôle žalovanej B., s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), s uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu.

Sťažovateľka žalobu podala z dôvodu, že zastávala právny názor, v zmysle ktorého má žalovaná povinnosť odpredať jej byt, a to za regulovanú, zákonom stanovenú cenu. Povinnosť   žalovanej   odpredať   byt,   ako   aj   povinnosť   odpredať   ho   za   regulovanú   cenu odvodzovala   sťažovateľka   z   príslušných   ustanovení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), ktoré je v danom prípade potrebné na vec aplikovať, a to z dôvodu, že žalovaná, ktorá je vlastníčkou bytového domu, v ktorom sa sporný   byt   nachádza,   je   obchodnou   spoločnosťou   s majetkovou   účasťou   obce a sťažovateľka   je   nájomníčkou   tohto   bytu   a   ako   takej   jej   prislúcha   predkupné   právo k predmetnému bytu.

Sťažovateľka pred začatím konania podala návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým   by   sa   žalovanej   zakázalo   so   sporným   bytom   nakladať   a   zaťažiť   ho   záložným právom. Okresný súd uznesením sp. zn. 16 C 92/2009 z 21. augusta 2009 tomuto návrhu vyhovel   a   zakázal   žalovanej   s   bytom   nakladať.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 12 Co 331/2009   z   22.   októbra   2009   bolo   označené   uznesenie   okresného   súdu   zmenené a návrh na vydanie predbežného opatrenia bol zamietnutý.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   13   C   162/2009-125   z   18.   februára   2010   žalobu sťažovateľky   zamietol   a zaviazal   ju   nahradiť   žalovanej   trovy   konania.   Proti   rozsudku okresného   súdu   podala   odvolanie   sťažovateľka.   Krajský   súd   rozsudkom č. k. 16 Co 123/2010-148 z 27. mája 2010 rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním. Uznesením najvyššieho súdu   č.   k.   2   Cdo   221/2010-188   z   29.   októbra   2010   bolo   dovolanie   sťažovateľky   ako neprípustné odmietnuté.

Sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutiami súdov všetkých troch stupňov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, a to preto, že súdy nevykonali všetky dôkazy, ktoré v konaní navrhovala, ako aj tým, že „došlo k nesprávnej aplikácii práva a zákona na tento súdený prípad, teda, že súd zákonné predkupné právo navrhovateľa vylúčil z pôsobnosti zákona č. 182/1993 Z. z., a takýmto spôsobom odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom vo veci zákonného predkupného práva. Navrhovateľovi súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že prvostupňový súd návrh zamietol pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c) OSP) a toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom   potvrdené.   Rozhodnutia   prvostupňového   a odvolacieho   súdu   prijaté   na   základe nesprávneho právneho názoru, sú preto rozhodnutia, ktorými bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, pričom zrušením predbežného opatrenia aj keď mal súd v tomto konaní   za   preukázané,   že   odporca   zriadi   k predmetnému   bytu   záložné   právo   nebola navrhovateľovi poskytnutá náležitá súdna ochrana má navrhovateľ za to, že bolo porušené jeho ústavné právo

Navrhovateľ, žiadal odvolací súd, pre prípad, že potvrdí rozsudok prvostupňového súdu, aby v potvrdzujúcom rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pričom túto svoju žiadosť   odôvodnili.   Odvolací   súd   sa   však   otázkou   pripustenia   dovolania   vôbec neprejednal.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   sa „na   tento   predaj   vzťahuje   zákon   182/1993   Z.   z. pretože predmetom úpravy zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je upraviť prevod vlastníctva bytov a nebytových priestorov v dome, vznik vlastníckeho práva k bytom, ako ja práva vlastníkov bytov navzájom. Predmetom úpravy v tomto zákone je aj výstavba nových domov, ako aj vstavba a nadstavba bytov na bytových domoch. Ustanovenie § 125 Občianskeho   zákonníka   ponecháva   právnu   úpravu   vlastníctva   bytov   a   nebytových priestorov   na   osobitný   zákon   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov.   Zákon o vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   je   k   Občianskemu   zákonníku   špeciálnym právnym   predpisom.   Byty   a   nebytové   priestory   môžu   byť   samostatným   predmetom občianskoprávnych   vzťahov,   to   znamená,   že   byt   a   nebytový   priestor,   ako   reálna   časť bytového domu je samostatným predmetom vlastníckeho práva, v § 1 ods. 2 cit. zákona je negatívne vymedzená časť bytového fondu, na ktorý sa zákon nevzťahuje a teda podľa tohto zákona nie je možné nadobudnúť vlastníctvo k bytom osobitného určenia, bytom v domoch určených podľa schváleného územného plánu na asanáciu. Zákon sa tiež nevzťahuje na prevod vlastníctva bytov v rodinných domoch. Z uvedeného je preto možné konštatovať, že uvedený zákon sa vzťahuje aj na predaj bytu, ktorý je predmetom tohto konania, pričom z obsahu samotného zákona jeho výkladu nevyplýva skutočnosť, že pokiaľ sa bytový dom pred   účinnosťou   tohto   zákona   kupoval   ako   internát   a   na   byty   bol   prestavaný   a   táto skutočnosť nastala právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia 3. 9. 1998 nevzťahuje sa na predaj   takýchto   bytov   zákon   č.   182/1993   Z.   z.   Budova   internátu   ako   to   vyplýva z predložených   vyjadrení   odporcu   bola   v   minulosti   postavená   zo   štátnych   prostriedkov. Predmetný zákon tiež nevymedzuje negatívne, že na bytový dom, ktorý nebol pôvodným bytovým fondom vybudovaným za prispenia štátu sa zákon nevzťahuje. Budova internátu, ako to vyplýva z predložených dôkazov bola v minulosti postavená zo štátnych prostriedkov, vzhľadom ku skutočnosti, že predmetný bytový dom je vo vlastníctve obchodnej spoločnosti v zmysle § 17 ods. 3 pís. c) cit. zákona, teda obchodnej spoločnosti s účasťou obce, je nepochybné, že predmetný bytový dom bol kúpený a prestavaný prevažne z prostriedkov štátu nakoľko jediným spoločníkom odporcu je Mesto B. Z uvedeného dôvodu predaj týchto bytov nemôžeme vylúčiť z pôsobnosti tohto zákona, pretože zákon na vznik tejto situácie pamätá a rieši ju tým, že v zmysle § 17 ods. 3 pís. c), teda obchodnej spoločnosti s účasťou štátu určuje odporcovi podmienky za akých má by stanovená kúpna cena predmetného bytu. Podľa názoru navrhovateľa nemožno teda konštatovať, že na predaj predmetného bytu sa zákon č. 182/1993 Z. z. nevzťahuje. Zákon bol niekoľkokrát novelizovaná a žiadna novela nemenila predmet a rozsah úpravy zákona obsiahnutý v § 1 zákona, tak, že by bolo dôvodné tvrdiť, že na predaj bytov v tomto súdenom prípade sa zákon č. 182/1993 Z. z. nevzťahuje práve z dôvodov uvádzaných v odôvodnení rozsudku prvostupňového a odvolacieho súdu... V   dobe   vzniku   nájomného   vzťahu   medzi   účastníkmi   konania   bol   bytový   dom   už bytovým domom teda pokiaľ odporca uzavrel s navrhovateľom nájomnú zmluvu, predmetom tejto bol byt v obytnom dome a nájom bol uzavretý na dobu neurčitú. Preto podľa názoru navrhovateľa je pre posudzovanie otázky či sa na tento predaj vzťahuje citovaný zákon dôležitý stav, aký bol v čase vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania. Pokiaľ sa mal citovaný zákon vykladať podľa toho, že je smerodajné to čo existovalo pred vznikom právneho   vzťahu   –   nájomnej   zmluvy   potom   by   predmetný   zákon   bolo   možné   v   praxi aplikovať len s veľkými ťažkosťami a v minimálnom počte prípadov.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1) Základné právo Mgr. I. R. upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. 13 C/162/2009 v konaní vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica pod č. k. 16 Co/123/2010 a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod č. k. 2 Cdo/221/2010 porušené bolo.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo/221/2010-188 zo dňa 29. 10. 2010, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, č. k. 16 Co/123/2010-148 zo dňa 27. 5. 2010 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica   č.   k.   13   C/162/2009-125   zo   dňa   18.   2.   2010   a   vec   vracia   na   ďalšie   konanie Okresnému súdu Banská Bystrica.

3)   Mgr.   I.   R.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   3.319,-   EUR   (slovom tritisíctristodevätnásť),   ktoré   sú   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   Krajský   súd   Banská Bystrica. Okresný súd Banská Bystrica povinní Mgr. I. R. spoločne a nerozdielne vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4)   Mgr.   I.   R.   priznáva   trovy   konania   pozostávajúce   z   trov   právneho   zastúpenia JUDr. D. Š., advokátky so sídlom B. vo výške 261,82 EUR, ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd Banská Bystrica a Okresný súd Banská Bystrica povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 45   ods.   1   ústavy   namietanými rozsudkami   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ako   aj namietaným uznesením najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 162/09 z 18. februára 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   mala   právo   podať   proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s namietaným rozsudkom okresného súdu 3. júla 2010, pričom sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť 21. februára 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj v prípade   sťažovateľky   reflektoval   svoju   judikatúru   z ostatného   obdobia (napr.   m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný   súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní preskúmal časť sťažnosti,   ktorou sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy namietaným rozsudkom krajského súdu aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 13 C 162/09 z 18. februára 2010, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

«Navrhovateľka v konaní preukázala, že listom zo dňa 15. 06. 2009 bola odporcom vyzvaná na uzavretie kúpnej zmluvy ohľadne bytu č. 10 na H. ulici, ktorého je nájomkyňou, pričom kúpna cena bola stanovená vo výške 531,13 Eur/m2 podlahovej plochy bytu. Termín uzavretia kúpnej zmluvy bol určený do 30. 09. 2009. Na takúto výzvu reagovala svojou odpoveďou zo dňa 21. 07. 2009, kde vyjadrila vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu s odporcom a požiadala ho o zaslanie návrhu kúpnej zmluvy s kúpnou cenou stanovou v súlade s ust. § 18 a § 18a zákona č. 182/1993 Zb., podľa ktorej mala byť kúpna cena určená.

Z uvedeného potom vyplýva, že predmetom sporu medzi účastníkmi konania bola otázka,   či   je   odporca   pri   odpredaji   bytu   navrhovateľke   povinný   postupovať   pri   určení kúpnej ceny podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov resp. vzhľadom na námietku   odporcu   navrhovateľke   takéto   právo   na   prednostné   odkúpenie   bytu   v   zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nevzniklo.

Pri   právnom   posúdení   veci   súd   vychádzal   z   ustanovení   zákona   č.   182/1993   Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov...

Je potrebné uviesť, že zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov bol prijatý v roku 1993 s účinnosťou od 01. 09. 1993, pričom predstavuje svojou povahou vytvorenie v tom čase právnej úpravy nakladania s bytmi a nebytovými priestormi....

Prijatie   takejto   právnej   úpravy   umožňovalo   nájomcom   bytov,   aby   nadobudli   do vlastníctva nimi dlhodobo užívané byty postavené za štátnej účasti....

...   zákon   už   vo   svojom   pôvodnom   znení   ukladal   aj   obchodnej   spoločnosti s majetkovou účasťou obce, ktorá bola vlastníkom bytového domu resp. bytu, previesť v ňom sa nachádzajúci byt do vlastníctva iba jeho nájomcovi a to za regulovanú cenu podľa § 18   cit.   zákona.   V   takomto   prípade   však   zákon   nijako   neupravoval   čas   nadobudnutia, výstavby bytového domu alebo spôsob jej nadobudnutia obchodnou spoločnosťou s účasťou obce, ani lehotu na prevod bytu z vlastníctva takéhoto subjektu do vlastníctva nájomcu. Proces privatizácie bytového fondu sa mal podľa názoru súdu prejaviť tak, že na fyzické a právnické osoby prejdú bytové jednotky za regulované ceny tie, ktoré už boli v čase nadobudnutia účinnosti zákona predmetom nájomných vzťahov, prípadne v tom čase boli v rozostavaných domov vo vlastníctve podľa predchádzajúcich predpisov.

Už   preto   v   čase   prijatia   zákona   o   vlastníctve   bytov   musel   byt   spĺňať   zákonnú definíciu podľa § 2 ods. 1 zákona, a teda, že ide o miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky, a zároveň sa nachádzať v budove spĺňajúcej charakteristiku bytového domu alebo budovy, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie s viacej ako tromi bytmi, a v ktorej sú byty a nebytové priestory za podmienok ustanovených   v   zákone   vo   vlastníctve   alebo   spoluvlastníctve   jednotlivých   vlastníkov, a spoločné   časti   domu   a   spoločné   zariadenia   tohto   domu   sú   súčasne   v   podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

Takejto konštrukcii nasvedčuje aj novelizácia v § 16 ods. 1 zákona č. 367/2004 Zb. zákonov, ktorá precizovala túto povinnosť tak, že previesť byt sa vzťahovalo len na prípady, ak „nie je nájom bytu dohodnutý na určitý čas“, z čoho vyplýva prvotný účel zákona, že predmetom prevodu mali byť byty predtým dlhodobejšie obývané nájomníkmi a slúžiace na uspokojovanie ich dlhodobých bytových potrieb.

Súd teda vyjadruje názor, že v § 16 a v nadväznosti naň v § 17 a § 18 zákon nemožno vykladať tak,   že sa vzťahujú na všetky byty resp.   bytové domy nadobudnuté povinnými osobami kedykoľvek pred alebo po účinnosti zákona o vlastníctve bytov bez ohľadu na spôsob a podmienky ich nadobudnutia.

V konaní mal súd za preukázané, že odporca v roku 1997 nadobudol kúpnou zmluvou nehnuteľnosti, ktoré boli internátom, a teda nešlo o bytový dom s jednotlivými bytmi. Túto nehnuteľnosť kupoval v podmienkach trhového prostredia za cenu prevyšujúcu znaleckú cenu   od   predávajúceho,   ktorý   ju   nadobudol   dražbou.   Až   v   roku   1998   ju   realizovanou prestavbou z vlastných prostriedkov zmenil na bytový dom.

V tejto súvislosti súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania je potrebné zdôrazniť tú skutočnosť, že stavba, ktorá je v súčasnosti bytovým domom s bytmi a s bytom, ktorého prevodu sa navrhovateľka domáha, bola až do nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia t. j. do 03. 09. 1998 internátom. Až do tohto času išlo o budovu, na ktorej právny   režim   sa   nemohol   vzťahovať   a   ani   nevzťahoval   zákon   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov, keďže budova nebola bytovým domom.

Budova, teda internát, ktorá bola predmetom právnych vzťahov, pri dispozícii s ňou ako celkom bola   nehnuteľnou   vecou.   Ako   taká   mohla   byť prevádzaná   bez akýchkoľvek obmedzení určených zákonom o vlastníctve bytov. Ako k budove, ktorá nebola bytovým domom,   nemohli   byť   k   jej   jednotlivým   častiam   založené   ani   nájomné   vzťahy,   ktorých predmetom   by   boli   byty.   Jednalo   sa   totiž   o   budovu   slúžiacu   na   prechodné   a   dočasné ubytovanie, ktorej účelom nebolo zabezpečovať trvalé bytové potreby ubytovaných. V konaní bolo preukázané, že v danom prípade bytového domu nešlo o pôvodný bytový fond, vybudovaný s prispením štátu. Fakt, ktorý nespochybnil ani odporca je, že budova bola v minulosti postavená zo štátnych prostriedkov, avšak táto skutočnosť nie je právne významná pre žalovanú vec.

Vychádzajúc z uvedeného potom súd konštatuje, že odporca nielenže nemá, a ani mu nevznikla povinnosť odpredať byt navrhovateľke za regulovanú cenu v zmysle ust. § 18 a nasl.   zákona   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov,   ale   odporca   vôbec   nie   je povinný   odpredať   byt   práve   navrhovateľke.   Navrhovateľke   totiž   nevzniklo   právo   na prednostný odpredaj bytu. Je na odporcovi komu byt odpredá, za akých podmienok, vrátane stanovenia   kúpnej   ceny,   keďže   v   tomto   smere   nie   je   obmedzený   žiadnym   ustanovením zákona č. 182/1993 Zb.»

Z rozsudku krajského súdu č. k. 16 Co 123/2010-148 z 27. mája 2010 vyplýva, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením namietaného rozsudku okresného súdu, a preto sa v zmysle § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v zásade obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd najmä uviedol: „V konaní   bolo   preukázané,   že   odporca   v   roku   1997   predmetnú   nehnuteľnosť   – bytový dom, v ktorom sa nachádza v súčasnosti byt č. 10, nadobudol kúpnou zmluvou, avšak v   čase   nadobudnutia   nehnuteľnosti   budova   bola   internátom   a   nešlo   o   bytový   dom s jednotlivými bytmi.   Budova bola internátom až do vydania kolaudačného rozhodnutia o rekonštrukcii budovy, t. j. do dňa 03. 09. 1998. Do toho času išlo o budovu, na právny režim ktorej sa nevzťahoval zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov č. 182/1993 Z. z.. Za tohto stavu veci potom odporcovi nevzniklo právo previesť predmetný byt č. 10 do vlastníctva navrhovateľky za tzv. regulovanú cenu podľa ust. § 18 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z..   Okresný   súd   návrh   navrhovateľky   správne   zamietol,   vychádzal   z   dostatočne vykonaného dokazovania a vec správne právne posúdil. V ostatnom odvolací súd poukazuje na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku.“

Sťažovateľka namieta, že jej v predmetnej veci konajúce súdy odňali možnosť konať pred súdom tým, že

a) nevykonali všetky dôkazy, ktoré v konaní navrhovala,

b) odmietli na prerokúvanú vec aplikovať príslušné ustanovenia zákona o vlastníctve bytov, pričom tento právny názor považuje za nesprávny,

c) krajský súd zamietol jej návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by sa žalovanej zamedzilo zriadiť záložné právo k spornému bytu,

d) krajský súd neprerokoval návrh sťažovateľky na pripustenie dovolania.

K jednotlivým námietkam sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné uviesť najmä tieto skutočnosti:

Sťažovateľka,   zastúpená   advokátkou,   v   sťažnosti   nekonkretizuje,   ktoré   dôkazy v konaní pred všeobecnými súdmi navrhovala vykonať. Jediný dôkaz, ktorý sťažovateľka konkretizuje,   je   znalecký   posudok   spoločnosti   B.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   ho   súd zabezpečil z dôvodu, že bez neho nevedela požadovaným spôsobom upraviť žalobný petit tak,   aby   v   prípade   jej   úspechu   v konaní   bol   rozsudok   vykonateľný.   V tejto   súvislosti ústavný   súd   poukazuje na to,   že žaloba sťažovateľky   nebola   zamietnutá   pre   nesprávne formulovaný   petit,   ale   pre   celkom   odlišné   právne   posúdenie   veci,   v   dôsledku   ktorého všeobecné súdy dospeli k záveru, že nárok sťažovateľky nie je daný, teda že žalovaná nemá povinnosť odpredať sporný byt sťažovateľke za regulovanú cenu v zmysle ustanovení § 18 a   nasl.   zákona   o   vlastníctve   bytov.   Nevykonanie   označeného   dôkazu   potrebného   na upresnenie znenia kúpnej zmluvy, ku ktorej mal súd nahradiť prejav vôle žalovanej, je teda pri   takomto   právnom   posúdení   veci   irelevantné   a   nemohlo   mať   za   následok   odňatie možnosti sťažovateľky konať pred súdom.

Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu do jej práva došlo zamietnutím jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia krajským súdom. Aj túto námietku ústavný súd v okolnostiach veci považuje z hľadiska výsledku konania ako celku za irelevantnú o to viac, že vo vzťahu k tejto námietke je sťažnosť podaná zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd navyše poukazuje aj na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 462/2010 zo 7. decembra 2010, ktorým bola sťažnosť sťažovateľky smerujúca   proti   uzneseniu   krajského súdu   sp.   zn. 12 Co 331/2009 z 22.   októbra   2009, ktorým   bol   zamietnutý   jej   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   odmietnutá   ako oneskorene podaná.

Ústavný   súd   akceptuje   námietku   sťažovateľky,   že   krajský   súd   sa   v namietanom rozsudku nezaoberal jej návrhom na pripustenie dovolania, z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 OSP). V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva,   že   patrí   do   výhradnej   právomoci   odvolacieho   súdu,   či   dovolanie   proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 238 ods. 1 OSP, pripustí. Ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, odvolací súd môže výrokom (nie iba v odôvodnení) vysloviť prípustnosť dovolania. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že v danom prípade nie sú dôvody na vyslovenie prípustnosti dovolania, tak tento svoj záver neuvedie síce vo výroku rozhodnutia, ale javí sa vhodné, aby ho aspoň v stručnej podobe premietol do odôvodnenia tohto rozhodnutia, resp. poukázal na to, prečo takémuto návrhu nevyhovel.

Skutočnosť,   že   v sťažovateľkinej   veci   krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého rozsudku opomenul uviesť, prečo návrhu na pripustenie dovolania nevyhovel, ústavný súd ale v okolnostiach   posudzovanej   veci   nepovažoval   za   tak   významnú, aby   len   na   tomto základe   bolo   možné   dospieť   k záveru   o porušení   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, ktorou poukazuje na nesprávnu aplikáciu práva, resp.   neaplikáciu   príslušných   ustanovení   zákona   o   vlastníctve   bytov   na jej   právnu   vec, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010 primeraným spôsobom odôvodnil   a   či   ho   nemožno   považovať   za   arbitrárny,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   za neakceptovateľný a neudržateľný.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu   v spojení   s citovanou   časťou   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 13 C 162/09 z 18. februára 2010 ústavný súd zastáva názor, že rozsudkom krajského súdu sp.   zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Namietaný rozsudok krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázky, či sa na daný prípad vzhľadom na všetky okolnosti, ako aj s prihliadnutím na povahu žalovanej – obchodná spoločnosť s účasťou   obce   –   vzťahujú   príslušné   ustanovenia   zákona   o   vlastníctve   bytov,   a teda   či žalovaná mala povinnosť sťažovateľke sporný byt predať za regulovanú cenu, v rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 162/2009 z 18. februára 2010 nevykazuje nedostatky; jeho odôvodnenie je jasné, zrozumiteľné a vychádzajúce zo zmyslu a účelu zákona o vlastníctve bytov. Aj preto ústavný súd argumentáciu okresného súdu a krajského súdu obsiahnutú v odôvodneniach ich rozhodnutí považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a obsahom ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu označeného sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský   súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľka   síce nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   bolo   náležite   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti   týkajúcej   sa   rozsudku   krajského   súdu   ako odvolacieho   súdu   sp.   zn.   16   Co   123/2010   z   27.   mája   2010   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 221/2010 z 29. októbra 2010

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo namietaným uznesením najvyššieho súdu podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietnuté z dôvodu, že smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka si zrejme bola vedomá skutočnosti, že proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 16 Co 123/2010 z 27. mája 2010 dovolanie   prípustné   nie   je.   Tento   predpoklad   nepriamo   potvrdzuje   skutočnosť,   že   v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 162/09 z 18. februára 2010 sama navrhovala pre   prípad,   že   odvolací   súd rozsudok   súdu   prvého stupňa   potvrdí,   pripustiť dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 OSP). Napriek tomu dovolanie podala, pričom jeho prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd však procesné vady konania uvedené v ustanovení § 237 OSP nezistil a dovolanie namietaným uznesením odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti ani len netvrdí, že by jej dovolanie malo byť prípustné, a teda   meritórne   prerokované   najvyšším   súdom.   Všetky   jej   námietky   sa   týkajú   len rozsudkov   okresného   súdu   a   krajského   súdu.   Z uvedeného   vyplýva,   že   vo   vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažnosť trpí nedostatkom odôvodnenia.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už formuloval právny názor (pozri napr. IV.   ÚS   359/08),   podľa   ktorého   má   nedostatok   odôvodnenia   sťažnosti   (alebo   jej   časti) významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľky, v danom prípade navyše   zastúpenej   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou,   aby   čo   najpresnejšie   opísala skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie preloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť   k   jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne   okolnosti,   ktoré   by dovolili takýto záver formulovať aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatoval,   že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011