znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 163/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza   Listina   základných   práv   a slobôd   ako ústavný zákon   Federálneho zhromaždenia Českej   a Slovenskej   Federatívnej   republiky,   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín sp. zn. 23 Er 148/2003   z   1.   júla   2009   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne sp. zn. 4 CoE 109/2009 z 25. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a namietaného porušenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina   základných   práv   a slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho zhromaždenia   Českej a Slovenskej   Federatívnej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   zákon“),   uznesením   Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 Er 148/2003 z 1. júla 2009 a uznesením Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   4   CoE   109/2009   z   25. septembra 2009.

Ústavný súd zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov zistil, že okresný súd poverením č. 5 309* 017 684 z 3. februára 2003 poveril súdneho exekútora JUDr. V. K., N. (ďalej   len   „súdny   exekútor“),   vykonaním   exekúcie   na   vymoženie   pohľadávky   v   sume 1 098,12 € s príslušenstvom (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza sumu 1 199,30 €, pozn.)   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým   bol   platobný   výmer   oprávneného   [P. v konkurze, B. (ďalej len „úpadca“)] č. 106/2002 z 11. februára 2002 (ďalej len „platobný výmer“) na zaplatenie poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného povinným P. M.– F., D. [ďalej len „povinný“ (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza povinného – Š. K., bytom D., pozn.)].

Sťažovateľka uviedla, že v dobe vydania platobného výmeru bolo na majetok úpadcu vedené konkurzné konanie (konkurz bol vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 K 70/01 z 20. apríla 2001). Podľa sťažovateľky „v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze tak dňom vyhlásenia konkurzu prešlo na správcu konkurznej podstaty oprávnenie nakladať s majetkom konkurznej podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súviseli s nakladaním s majetkom konkurznej podstaty... Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca konkurznej   podstaty   zdravotnej   poisťovne   oprávnený   vydať   Platobný   výmer.   Platobný výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v neskoršom znení.“.

Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 správca   konkurznej podstaty úpadcu postúpil pohľadávku vyplývajúcu z platobného výmeru na sťažovateľku ako postupníka.

Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I vyplynulo, že úpadca bol z neho 8. augusta 2007 vymazaný. Dôvodom výmazu bola skutočnosť, že uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 K 70/01-1404 z 22. februára 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť   5.   apríla   2007,   bol   zrušený   konkurz   na tohto   úpadcu   z   dôvodu,   že   jeho majetok nepostačoval na úhradu výdavkov a odmeny správcu.

Okresný   súd   vo   veci   exekučného   konania   oprávneného   (sťažovateľky)   proti povinnému o vymoženie 1 098,12 € s príslušenstvom uznesením sp. zn. 23 Er 148/2003 z 1. júla 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a z tohto dôvodu exekučné konanie zastavil.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľky proti predmetnému uzneseniu okresného súdu uznesením   sp.   zn.   4   CoE   109/2009   z   25.   septembra   2009   napadnuté   prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Podľa názoru krajského súdu platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty nemožno   považovať   za   exekučný   titul   v   zmysle   §   41   Exekučného   poriadku.   Správca konkurznej   podstaty   má   pri   správe   majetku   úpadcu   oprávnenie   nakladať   s   majetkom podstaty   a   prechádza   na   neho   aj   výkon   práv   a   povinností,   ktoré   súvisia   s   nakladaním s majetkom podstaty. Zo zákona mu však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánov   verejnej   správy.   Postavenie   orgánu   verejnej   správy   by   mohlo   byť   správcovi konkurznej   podstaty   dané   len   právnou   úpravou,   ktorá   by   mu   expressis   verbis   takéto oprávnenie priznávala. Ak rozhodnutie, ktoré má byť exekučným titulom, vydal nepríslušný orgán, ide o nulitný právny akt, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti. Práve naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nemožno vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uvedené   uznesenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu predstavujú porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru. Prioritne poukazuje na skutočnosť, že v uznesení ústavného súdu č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra 2008 bol vyslovený právny názor, podľa ktorého namietanú absenciu oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery ako exekučné tituly prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho proti takémuto rozhodnutiu, a nie všeobecnému súdu v rámci exekučného konania. V danom prípade všeobecné súdy vyhlásili za nulitný exekučný titul v už prebiehajúcom exekučnom konaní (teda dokonca potom,   ako   vydali   poverenie   na   vykonanie   exekúcie).   Stalo   sa   tak   dávno   po   uplynutí všetkých zákonných lehôt na podanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov proti   platobnému   výmeru.   Z   platnej   judikatúry   všeobecných   súdov   vyplýva   aj   to, že všeobecné súdy sú viazané materiálnou právoplatnosťou rozhodnutí, a nie sú oprávnené ju   v rámci   exekučného   konania   posudzovať.   Oprávnenie   správcu   konkurznej   podstaty vydávať   platobné   výmery   by   bolo   možné   subsumovať   pod   materiálnu   právoplatnosť správneho   rozhodnutia,   ktorú   exekučné   súdy   v   žiadnom   prípade   nie   sú   oprávnené posudzovať.

V tejto súvislosti sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie   označených   článkov   ústavy,   listiny   a   dohovoru   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 4   CoE   109/2009   z   25.   septembra   2009   v   spojení   s   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 23 Er 148/2003 z 1. júla 2009, zrušil uvedené uznesenia okresného súdu a krajského súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Napokon sťažovateľka požaduje náhradu trov právneho zastúpenia, a to od oboch všeobecných súdov spoločne a nerozdielne.

Sťažovateľka   nepreukázala,   že   podala   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 4 CoE 109/2009 z 25. septembra 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   odseku   4   tohto   ustanovenia   podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich práv uznesením okresného súdu sp. zn. 23 Er 148/2003 z 1. júla 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľky   mal   krajský   súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto   v tejto   časti   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre nedostatok svojej právomoci.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 4 CoE 109/2009 a jeho uznesenia z 25. septembra 2009.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že všeobecné súdy, hoci pôvodne vydali poverenie na vykonanie exekúcie, následne dospeli k záveru, že exekúciu nemožno vykonať pre absenciu jednej zo základných podmienok tohto konania, ktorou je existencia exekučného titulu, vzhľadom na to, že platobný výmer prezentovaný sťažovateľkou ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom, ktorý za exekučný titul považovať   nemožno.   V   konečnom   dôsledku   to   z   pohľadu   sťažovateľky   znamená, že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu v rámci exekučného konania.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol:„Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva na   základe   vykonateľnej   notárskej   zápisnice).   O   aké   rozhodnutie   sa   musí   jednať podrobnejšie   upravujú   ustanovenia   §   41   EP.   Vo   všeobecnosti   exekučným   titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 EP). Ustanovenie § 41 ods. 2 EP taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe   vykonateľných   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a   územnej   samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f/ EP). Za účinnosti zákona   č. 273/1994   Z.   z.   pôsobnosť   orgánu   verejnej   správy   vykonávali   aj   zdravotné poisťovne. Preto boli v zmysle ustanovení § 19 ods. 2 a 3 uvedeného zákona oprávnené vydávať   rozhodnutia   (platobné   výmery)   o   predpise   poistného.   Na   uvedené   konanie sa v zmysle   ustanovení   §   58   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   vzťahovali   predpisy   o   správnom konaní, pričom právoplatné rozhodnutie bolo preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5).

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobný výmer, ktorý mal byť v posudzovanej veci exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou, ale správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce vyriešiť   otázku,   či   platobný   výmer   vydaný   správcom   konkurznej   podstaty   je   exekučným titulom,   pričom   túto   otázku   je   potrebné   posudzovať   v   závislosti   od   postavenia   správcu konkurznej podstaty.

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré existovali   v   čase   vyhlásenia   konkurzu   na   jeho   majetok.   Z   toho   vyplýva,   že   správca konkurznej   podstaty   má   pri   správe   majetku   úpadcu   oprávnenie   nakladať   s   majetkom podstaty a   prechádza   na neho aj   výkon práv a   povinností,   ktoré   súvisia s nakladaním s majetkom podstaty (§ 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Z   ustanovení   uvedeného   zákona   však   nevyplýva   oprávnenie   vydávať   individuálne   akty orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle preto   nemožno   rozumieť   výkon   práv   prislúchajúci   orgánu   verejnej   moci   (zdravotnej poisťovne).   Správca   konkurznej   podstaty   má   iba   právo   (a   povinnosť)   vykonať   všetky procesné   úkony   (podať   žalobu,   podnet   orgánu,   ktorý   je   oprávnený   vo   veci   rozhodnúť) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok   neobsahuje,   správca   majetku   konkurznej   podstaty   nie   je   oprávnený   vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučnými titulom v zmysle § 41 EP.

Ako už bolo uvedené, predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné   vydanie   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   je   existencia   vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Súd   sa   pri   skúmaní   toho,   či   rozhodnutie   je   vykonateľné   zaoberá   predovšetkým   tým, či sa jedná   o   rozhodnutie,   ktoré   možno   vykonať   podľa   Exekučného   poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   treba   aj   na   vydanie   platobného   výmeru   správcom konkurznej   podstaty   v   danej   veci   hľadieť   ako   na   nulitný   akt.   Toho   dôsledkom   je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie.

Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že správny bol postup súdu prvého stupňa, ktorý exekučné konanie zastavil z dôvodu, že daný platobný výmer je paaktom, preto exekúcia nemala byť ani nariadená. Odvolacie námietky oprávneného nepovažoval preto za opodstatnené, už aj s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo/20/2008 zo dňa 22. 04. 2009.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, t. j. ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Z   uvedeného   vychádzal   ústavný   súd   aj   v   rámci   ústavnej   kontroly,   ktorej   bolo podrobené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   a   to   z   hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou.   Ústavný   súd   teda   považoval   za   významné   vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú a následne   bola   zastavená,   mal   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska relevantnosti exekučného titulu, t. j. či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pojednávajúce o správnom súdnictve.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny názor krajského   súdu,   že   ak   neexistuje   relevantné   rozhodnutie,   ktoré   by   bolo   spôsobilé   byť exekučným   titulom,   exekúcia   je   neprípustná,   čo   je   dôvod   na   zastavenie   exekučného konania.

Sťažovateľka   namietala   aj   arbitrárnosť   a   ústavnú   neudržateľnosť   odôvodnenia napadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   krajský   súd dostatočne   sťažovateľke   ozrejmil   okolnosti,   ktoré   boli   podkladom   na   záver   o   tom, že exekúciu   nemožno   ďalej   vykonať   a   že   exekúcia   sa   na   základe   platobného   výmeru č. 106/2002 z 11. februára 2002 vôbec nemala začať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa jeho názoru však takýmito   rozhodnutiami   nemohli   byť   rozhodnutia   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu. Odvolací súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní   účinného   do   31.   decembra   2005   expressis   verbis   nevyplývalo   pre   správcu konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy. Na základe toho   krajský   súd uzavrel, že   platobný výmer   vydaný   správcom   konkurznej podstaty   úpadcu   nemohol   byť   exekučným   titulom,   na   základe   ktorého   by   bolo   možné vykonať exekúciu. Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyslovil, že   pri   prezentácii   prijatých   záverov   sa   riadil   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveným v inej právnej veci vedenej pod sp.   zn.   3   M   Cdo   20/2008,   konkrétne   v   uznesení   z   22.   apríla   2009,   z   obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu však jednoznačne vyplýva, že tento názor najvyššieho súdu si osvojil.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach   iných   účastníkov   konania   rozhodli   všeobecné   súdy   spôsobom,   s   ktorým sa sťažovateľka   stotožnila,   a   že   naopak,   v   jej   veci   rozhodli   súdy   odlišne,   ústavný   súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Jeho úlohou je posúdiť napadnuté rozhodnutia z pohľadu ich   ústavnej   udržateľnosti.   Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie je ústavne   udržateľné   a   navyše   vo   vzťahu   k iným   rozhodnutiam   všeobecných   súdov v obdobných veciach nie je ojedinelé.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo účastníka konania na rozhodnutie v súlade s jeho právnym názorom, resp. jeho právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08). V nadväznosti na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu označeným uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Z   hľadiska   argumentácie   sťažovateľky   postupovali   všeobecné   súdy   tak, že sťažovateľke   odňali   možnosť   konať pred   exekučným   súdom.   Pri   takto   formulovanej námietke mohla sťažovateľka podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie [§ 237 písm. f) OSP]. Sťažovateľka túto možnosť, ktorú jej poskytuje Občiansky súdny poriadok, nevyužila. Znamená to, že nevyčerpala všetky právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej   základných   práv účinne poskytuje a   na ktorých   použitie bola oprávnená v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj pre jej neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona,   ide   o také   ustanovenia   ústavy   a   ústavného   zákona,   ktoré   nemajú   charakter základných práv, a preto ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010