znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 163/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť N. F. a maloletej J. J. F., zastúpenej zákonnou zástupkyňou N.   F.,   obidve   bytom   B.,   právne   zastúpených   advokátom   Mgr.   R.   H.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   čl. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a ich   základných   práv   podľa čl. 41 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 32 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa   čl. 3,   čl. 18   a čl. 27   Dohovoru   o právach   dieťaťa   postupom   Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 14 P 66/2004 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 264/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. F. a maloletej J. J. F. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2009 doručená sťažnosť N. F. (ďalej len „sťažovateľka“) a maloletej J. J. F. (ďalej aj „maloletá“), zastúpenej zákonnou zástupkyňou N. F. (spolu ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie čl. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   a ich   základných   práv podľa   čl. 41 a čl. 46   ods. 1 ústavy   a čl. 32 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“), ako aj práv podľa čl. 3, čl. 18 a čl. 27 Dohovoru o právach   dieťaťa   postupom   Okresného   súdu Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 P 66/2004 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 264/2008.

Sťažovateľky sa v sťažnosti najskôr venujú konaniu, ktoré predchádzalo konaniam, proti   ktorým   smeruje   ich   sťažnosť.   Išlo   o konanie   o rozvod   manželstva   a úpravu   práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 C 104/03 (pôvodne pod sp. zn. 5 Nc 46/97). Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd rozhodol v tejto   veci   rozsudkom   zo   16.   júna   2004, „ktorým   manželstvo   sťažovateľky   rozviedol, maloletú dcéru zveril do výchovy a opatery sťažovateľky, a odporcu zaviazal prispievať na výživu maloletej dcéry sumou 150,- USD mesačne.

Krajský   súd   v   Bratislave,   č. k.   4 Co 315/04,   v   odvolacom   konaní   vydal   dňa 28. 2. 2005 rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdzuje. Okresný súd Bratislava IV, č. k. 13 Nc 180/97, v konaní na úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu do rozvodu na základe návrhu sťažovateľky zo dňa 24. 9. 1997, vydal dňa 19. 11. 2003 rozsudok, ktorým zveril maloletú dcéru do výchovy matke, výživné neurčil z odôvodnením, že otec maloletej sa zdržuje na neznámom mieste, preto nie je možné určiť jeho príjem a preto sa nedá určiť výška výživného.

Krajský   súd   v   Bratislave,   č. k.   5 CoP 60/03,   v   odvolacom   konaní   vydal   dňa 30. 1. 2004   rozsudok,   ktorým   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmeňuje   tak,   že   návrh   na určenie výživného zamieta. V dôvodoch rozsudku sa uvádza, že matka maloletej bola v konaní pasívna, pretože nevyvinula žiadne úsilie k zisteniu bydliska otca maloletej, čo bolo dôvodom nedoručenia písomných listín a nerealizovania dožiadania orgánmi USA. Preto neboli zistené majetkové pomery otca dieťaťa, bez ktorých sa nedá určiť výška výživného. Matka dieťaťa   si musí znášať následky svojej pasivity.   Zmena rozsudku bola z dôvodu správneho formulovania výroku, keď nemalo byť vyslovené, že výživné sa neurčuje, ale že sa zamieta.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že 5. februára 2004 sťažovateľka podala okresnému súdu nový   návrh   na   úpravu   práv   a povinností   k maloletému dieťaťu,   ktorému   bola   pridelená spisová   značka   14 P 66/2004.   V tejto   veci   začal   okresný   súd   konať   až   po   roku,   a   to po osobnej intervencii právneho zástupcu sťažovateliek u jeho predsedníčky, ktorá zároveň uznala, že v konaní došlo k prieťahom, sťažovateľkám sa za to ospravedlnila a nariadila rekonštrukciu   medzičasom   strateného   spisu.   Následne   sťažovateľka   prostredníctvom právneho zástupcu 6. júna 2005 upresnila svoj návrh a nadväzne na to sa 19. júla 2005 uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí sťažovateľky odročené z dôvodu vypočutia   otca   maloletej   dožiadaným   súdom   v USA.   Dňa   2. apríla   2008   sa   uskutočnil informatívny výsluch, na ktorom vyšší súdny úradník zisťoval dopytom na sťažovateľku adresu otca maloletej, ktorému 15. mája 2008 ustanovil v konaní opatrovníka.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že okresný súd „rozsudkom zo dňa 19. 6. 2008 v konaní 14 P 66/2004 rozhodol:

- Súd   konanie   o   určenie   výživného   na   maloletú   J.   J.   F.,  ...,   od   5. 2. 2001   do 16. 2. 2004 zastavuje,

- Otec   je   povinný   prispievať   na   výživu   maloletej   J.   J.   F.,  ...,   sumou   150,-   USD mesačne od 17. 2. 2004 do 30. 9. 2004, ktoré je otec povinný platiť vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky,

- Zročné výživné za obdobie od 17. 2. 2004 do 30. 9. 2004 vo výške 1.117,- USD je otec povinný zaplatiť k rukám matky do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

- Súd vo zvyšku návrh zamieta,

- Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd   prvého   stupňa   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   matka   žiadala   výživné za obdobie od 5. 2. 2001 (3 roky spätne od podania návrhu) do 17. 3. 2005 (právoplatnosti celého   rozhodnutia   o   rozvode   manželstva   a   úpravy   pomerov   k   maloletému   dieťaťu). Za obdobie od 17. 2. 2004 do 30. 9. 2004 bolo návrhu vyhovené a otec bol zaviazaný platiť výživné vo výške 150,- USD mesačne.

Za obdobie od 5. 2. 2001 do 16. 2. 2004 bolo konanie zastavené s odôvodnením, že rozsudkom OS BA IV č. k. 13 Nc 180/97 zo dňa 19. 11. 2003 v spojení s rozsudkom KS BA č. k. 5 CoP 60/03 zo dňa 30. 1. 2004 bol návrh matky na určenie výživného zamietnutý, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 2. 2004. S poukazom na § 159 ods. 3 OSP súd konanie zastavil v tejto častí, pretože bolo vo veci už právoplatne rozhodnuté. Za obdobie od 1. 10. 2004 do 17. 3. 2005 súd návrh zamietol s odôvodnením, že rozsudkom OS BA IV č. k. 5 C 104/2003 zo dňa 16. 6. 2004 bolo manželstvo rozvedené (právoplatné   v   časti   rozvodu   dňa   1. 10. 2004),   a   hoci   až   rozsudkom   KS   BA   č. k. 4 Co 315/2004   zo   dňa   28. 2. 2005   bolo   právoplatne   rozhodnuté   o   úprave   pomerov k maloletej (právoplatné dňa 17. 3. 2005), otec maloletej je povinný prispievať na výživu maloletej v zmysle rozsudku o rozvode už od 1. 10. 2004.“.

Prvostupňový rozsudok sťažovateľka napadla v časti týkajúcej sa zastavenia konania odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 CoP 264/08 z 20. januára 2009 tak, že ho v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, „že je pravdou, že v pôvodnom konaní Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5 CoP 60/03, bolo konštatované, že matka môže podať nový návrh na určenie vyživovacej povinnosti otcovi dieťaťa potom, ak zistí v budúcnosti pobyt otca. Avšak v konaní 14 P 66/04 nie je zrejmé,   že   by   bola   splnená   táto   podmienka   a   to   určenie   adresy   otca   maloletej   a   tým umožnenie   konať   s   otcom   maloletej. V   konaní   síce   matka   určila   adresu,   ale   s   otcom maloletej nebolo konané, lebo sa ho nepodarilo vypátrať, čoho dôkazom je nakoniec aj to, že   otcovi   bol   pre   konanie   ustanovený   opatrovník. Súd   prvého   stupňa   preto   správne rozhodol,   že   konanie   zastavil   pre   prekážku   rozsúdenej   veci   podľa   § 159   ods. 3   OSP. V ostatnom poukázal na rozhodnutie súdu prvého stupňa.“.

Podľa sťažovateliek boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 P 66/2004 a jeho rozhodnutím z 19. júna 2008 v spojitosti s postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   11 CoP 264/2008 a jeho   rozhodnutím   z 20. januára   2009 porušené ich v záhlaví tohto uznesenia označené práva.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľky   citujú   relevantné   ustanovenia   zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov   [ďalej   len   „zákon   o rodine“;   (§ 118,   § 65,   § 62,   § 75,   § 77)]   a   Občianskeho súdneho poriadku [ďalej aj „OSP“; (§ 159 ods. 3)], judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vo   veci   sp. zn.   2 Cdo 105/2003;   19/2004   ZSP, ako aj vybrané   časti   z odôvodnení   rozhodnutia   okresného   súdu   (sp. zn.   13 Nc 180/07 z 19. novembra 2003) a krajského súdu (sp. zn. 5 CoP 60/03 z 30. januára 2004), ktorými sa rozhodovalo o úprave práv a povinností rodičov k maloletej vyslovujúc záver, že uvedené rozhodnutia nie sú „takým meritórnym rozhodnutím o veci, ktoré by bránilo prejednaniu novému návrhu o určenie výživného na maloleté dieťa na čas do rozvodu“.

Sťažovateľka   poukazuje   aj   na   to,   že   v súdnom   konaní   riadne   označila   v návrhu bydlisko otca maloletej, a taktiež upriamuje pozornosť na konanie o rozvode jej manželstva vedené   okresným   súdom   pod   sp. zn.   5 C 104/2003   a jeho   rozsudok   zo   16.   júna   2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 315/2004 z 28. februára 2005, v ktorom sa otec maloletej vyjadril a potvrdil existenciu a správnosť svojej adresy.

Na   podporu   svojej   argumentácie   sa   sťažovateľka   odvoláva   aj   na   správu   Centra medzinárodnoprávnej   ochrany   detí   a mládeže   z 30.   januára   2004,   ktoré   na   jej   žiadosť vykonalo pátranie po pobyte otca maloletej a oznámilo jeho rovnakú adresu, ako uviedol predtým samotný otec v uvedenom súdnom konaní. V nadväznosti na to sťažovateľka k veci dodáva:

«Potom v rámci výkonu rozhodnutia o rozvode manželstva bolo prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže a príslušných amerických orgánov vymožená časť výživného, takže predmetné rozhodnutie je riadne vykonateľné aj v USA, pričom   uvádza   stále   rovnakú   adresu   odporcu.   Prostredníctvom   Centra   pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže sa darilo pravidelne vymôcť výživné, na ktoré bol odporca zaviazaný (viď prehľad poskytnutý Centrom).

Tieto   dôvody   (potvrdená   adresa,   vymožiteľnosť   prostredníctvom   amerických orgánov)   preto   predstavujú   nové   skutočnosti   a   skutkové   okolnosti,   ktoré,   hoci   ide o rovnakých   účastníkov   a   rovnaký   predmet   konania,   nevytvárajú   totožnosť   predmetu konania   s   predchádzajúcim   konaním,   a   preto   nemôže   ísť   o   prekážku   res   iudicata (právoplatne rozhodnutej veci) v zmysle § 159 ods. 3 OSP (napr. 2Cz 12/87).

V tomto   smere   prvostupňový   súd   došiel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam a nesprávne rozhodol. Nakoniec   však   Krajský   súd   v   Bratislave,   č. k. 11 CoP 264/08,   odôvodňuje potvrdzujúce rozhodnutie o zamietnutí výživného v danom čase aj preto, že prvostupňový súd nekonal s odporcom (lebo dožiadania do USA sa vrátili ako nevybavené a odporcovi bol preto ustanovený opatrovník).

Týmto akoby opätovne poukazuje na to, že sťažovateľka nedala správnu adresu otca, čím sa dožiadania z USA vrátili. A preto bol odvolací súd názoru, že ide o rovnakú situáciu ako v konaní OS BA IV, č. k. 5 C 104/2003 v spojení s KS BA, č. k. 4 Co 315/2004, čím ide o res iudicata.

Takéto   tvrdenia   sú   však   v   príkrom   rozpore   s   konaním   Centra   pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ktoré dokáže úspešne vymáhať dlžné výživné od   odporcu,   pričom   disponovalo   od   sťažovateľky   tou   istou   adresou.   Sťažovateľka opakovane   oznamovala   súdu   prvého   stupňa   (v   podaní   zo   dňa   19. 7. 2005,   pri informatívnom výsluchu dňa 2. 4. 2008), že sťažovateľku v zahraničí zastupuje Centrum, a to   úspešne,   ktoré   má   prípadné   ďalšie   informácie   ohľadne   odporcu   (číslo   sociálneho poistenia, číslo vodičského preukazu, atď.), ktoré však nemôže poskytnúť sťažovateľke, ale len súdu na základe riadnej žiadosti súdu.

Súd   prvého   stupňa,   ani   odvolací   súd,   nepostupovali   v   súčinnosti   s   Centrom, „uspokojili“   sa   s   vráteným   neúspešným   dožiadaním   z   USA,   dokonca   neúspech s doručovaním považovali za chybu na strane sťažovateľky. Napriek tomu, že Centrum pre medzinárodnoprávnu   ochranu   detí   a   mládeže   dokázalo   úspešne   vymáhať   dlžné   výživné od odporcu, súdy nikdy nepožiadali o spoluprácu Centrum, nevykonali žiadne úkony, aby zabezpečili úspešné doručenie podaní odporcovi.

Podstatnou skutočnosťou však je, že Okresný súd Bratislava IV, č. k. 14 P 66/2004, vo svojom rozsudku zo dňa 19. 6. 2008 určil povinnosť odporcu zaplatiť výživné vo výške 150,- USD za obdobie od 17. 2. 2004 do 30. 9. 2004, to znamená, že vychádzal z nejakých majetkových pomerov odporcu (rovnakých ako v konaní pri rozvode) a vedel určiť výživné. Zastavujúca časť rozhodnutia týkajúca sa obdobia od 5. 2. 2001 do 16. 2. 2004 tak bola rozhodnutá len z dôvodu res iudicata s odkazom na konanie vedené na OS BA IV, č. k. 5 C 104/2003,   v   spojení   s   KS   BA,   č. k.   4 Co 315/2004.   Ako   bolo   vyššie   uvedené a preukázané,   toto   predchádzajúce   konanie   bolo   zamietnuté   len   z   dôvodov procesnoprávnych,   nie   hmotnoprávnych,   preto   nie je   na   mieste   považovať   vec   za   už rozhodnutú, preto nejde o prekážku res iudicata.»

V závere sťažnosti sťažovateľka pripomína, že sa už od roku 1997 snaží, aby otec maloletej bol zaviazaný prispievať na výživu maloletej, pričom po viac ako siedmich rokoch bolo vydané rozhodnutie o určení výživného na čas po rozvode. Pokiaľ ide o výživné na čas do rozvodu, zdôrazňuje, že k jeho určeniu nedošlo z procesných dôvodov, ktoré však ona nespôsobila, a navyše ňou oznámená adresa otca maloletej sa ukázala ako platná.

Vzhľadom na to sťažovateľka vyslovuje názor, že „Rozhodnutia súdov, ktoré sú napádané   touto   sťažnosťou,   konanie   zastavujú,   čím   by   v spojení   s predchádzajúcim rozhodnutím   je   porušené   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces, spravodlivé   súdne   konanie   a právo   na   prístup   k súdu),   lebo   o návrhu   sťažovateľky   sa z hmotnoprávneho   hľadiska   za   12   rokov   vôbec   nerozhodlo,   a zároveň   otcovi   by   vôbec nebolo   určené   prispievať   na   výživu   maloletej,   čím   by   boli   porušené   aj   práva   dieťaťa na starostlivosť   zo   strany   rodičov   (ktorá   v sebe   obsahuje   aj   poskytovanie   výživného) a povinnosť   rodičov   poskytovať   deťom   starostlivosť   a zabezpečiť   životné   podmienky nevyhnutné pre rozvoj dieťaťa.“.

Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd   aj   krajský   súd postupovali   vo   veci   jej   návrhu   na   určenie   výživného   na   maloletú   na čas   do   rozvodu v rozpore s čl. 1 ústavy, zároveň bolo porušené aj základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojitosti   s čl. 6   ods. 1   dohovoru, „keď   v rámci   spravodlivého   súdneho   procesu   súdy postupovali arbitrárne v rozpore so zákonom a za dobu 12 rokov nevydali hmotnoprávne rozhodnutie   o určení   výživného   pre   maloleté   dieťa,   ale   prvýkrát   rozhodnutie neurčili/zamietli   z procesných   dôvodov,   za   ktoré   sťažovateľka   nemohla   niesť   žiadnu zodpovednosť,   a druhýkrát   (napádané   rozhodnutia   touto   sťažnosťou)   konanie   zastavili s odôvodnením, že už je vo veci meritórne rozhodnuté. Nakoniec došlo aj k porušeniu práva sťažovateľky a maloletého dieťaťa na rodičovskú starostlivosť podľa čl. 41 Ústavy SR, keď postupom súdov, ktorý je arbitrárny v rozpore so zákonom, sťažovateľka a maloleté dieťa nemá   zabezpečenú   starostlivosť,   ktorej   imanentnou   súčasťou   je   poskytovanie   výživného rodičom,   ktorý   nežije   s dieťaťom.   V tejto   časti   práv   dieťaťa   a sťažovateľky   sú   rovnako porušené   aj   medzinárodné   dohovory   –   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, Dohovor o právach dieťaťa, Listina základných práv a slobôd.“.

V závere sťažnosti sa uvádza, že týmto konaním prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu bola odňatá možnosť sťažovateľke konať pred súdom.

Sťažovateľky   na   základe   citovaného   a ďalších   skutočností   uvedených   v sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné   právo   N.   F.,  ...,   a   maloletej   J.   J.   F.,  ...,   právo   na   právnu   istotu a spravodlivosť, právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na rodičovskú starostlivosť podľa článkov 1, 41 a 46 ods. 1 Ústavy SR, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, a právo na rodičovskú starostlivosť podľa článku čl. 5 Protokolu č. 7   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   podľa   čl. 3,   18,   27 Dohovoru   opravách   dieťaťa,   podľa   čl. 32   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   Okresným súdom Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 P 66/2004 a Krajským   súdom v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 264/08 porušené bolo.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 11 CoP 264/08 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi   N.   F.,  ...,   a   maloletej   J.   J.   F.,  ...,   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- EUR (slovom štyritisíc euro).

4. Nahradiť sťažovateľovi N. F.,..., a maloletej J. J. F.,..., trovy právneho zastúpenia vo výške 292,38 EUR...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   právny   názor,   podľa   ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   kompetencia   ktorého   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Sťažovateľky sa v petite svojej sťažnosti domáhajú vyslovenia porušenia čl. 1 ústavy, ako aj svojich základných práv podľa čl. 41 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 32 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 5 protokolu a práv podľa čl. 3, čl. 18 a čl. 27   Dohovoru   o právach   dieťaťa   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   14 P 66/2004   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 11 CoP 264/2008.

1. Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľky namietajú porušenie čl. 1 ústavy   a ich   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom   pod sp. zn. 14 P 66/2004, ústavný súd vychádzal z už spomenutého princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva   na   ústavnom   súde   iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd zo sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že v právnej veci o návrhu sťažovateľky na určenie výživného na maloletú na čas do rozvodu vedenej okresným súdom pod sp. zn. 14 P 66/2004 okresný súd rozsudkom z 19. júna 2008, konanie v časti o určenie výživného za obdobie od 5. februára 2001 do 16. februára 2004 zastavil a v časti o určenie výživného za obdobie od 17. februára 2004 do 30. septembra 2004 určil otcovi maloletej platiť výživné v sume 150 USD mesačne. Vo zvyšku návrh zamietol.

Podaným odvolaním sa sťažovateľka domáhala zmeny rozhodnutia v časti zastavenia konania a určenia výživného aj za toto obdobie.

Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľky v podobe odvolania smerujúca proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom rozhodovania   krajského   súdu.   V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako   súd   odvolací rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   preskúmal   a svoj   právny   názor   vyjadril   v rozsudku z 20. januára 2009.

Ústavný súd konštatuje,   že   vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie namietaného postupu okresného súdu preto,   lebo   jeho   preskúmanie   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci krajského   súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   základných   práv   je z ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   postupu krajského   súdu   (obdobne   napr.   m. m.   III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ   ide   o tú časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľky   namietajú   porušenie čl. 1 ústavy   a označených   práv   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod   sp. zn. 11 CoP 264/2008, ústavný súd uvádza, že ak bol postup krajského súdu arbitrárny a ak by ním bola odňatá sťažovateľkám možnosť domáhať sa ustanoveným postupom ochrany ich práva na súde, v tom prípade možno takýto postup považovať za dovolací dôvod podľa § 237   písm. f)   OSP   (k podobným   záverom   už   ústavný   súd   dospel   vo   veciach   napr. III. ÚS 88/02, I. ÚS 61/07, I. ÚS 244/07, III. ÚS 26/09).

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa   § 236   ods. 1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je prípustné   dovolanie   v   prípadoch   uvedených   v   § 237   OSP.   Ide   o   prípady   závažných nedostatkov konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom súdu účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   v zmysle   stabilnej   súdnej   praxe   [pozri napríklad rozsudok najvyššieho súdu z 27. septembra 2001 sp. zn. 5 Cdo 102/01] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04).

V inej veci najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia   uviedol (rozsudok najvyššieho súdu z 28. februára 2001 sp. zn. 2 Cdo 114/2000): „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   a   tiež   zakladá   samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba   rozumieť   taký   závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 a § 239 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania vymenovaných v § 237 OSP.

Predmetom   konania   v namietanej   veci   bolo   rozhodovanie o návrhu   sťažovateľky na určenie výživného na maloletú na čas do rozvodu, ktoré je upravené v zákone o rodine. Ani uvedená okolnosť podľa názoru ústavného súdu nemá vplyv na prípadnú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Na základe týchto skutočností poukazuje ústavný súd aj na názor vyslovený v publikácii Občiansky súdny poriadok, komentár; Krajčo, J. a kol., I. diel,   Bratislava:   Eurounion,   2006,   s. 618: „Neprípustnosť   dovolania   proti   niektorým rozhodnutiam odvolacieho súdu nemožno vyvodiť ani z ustanovení § 238 ods. 4, 5 a § 239 ods. 3. Tieto ustanovenia totiž nepripúšťajú dovolanie len v prípadoch, keď by inak bolo dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 238 ods. 1, 3 a § 239 ods. 1, 2. To znamená, že i v prípadoch, kde je prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238 ods. 4, 5 a § 239 ods. 3   je   dovolanie   prípustné   z dôvodov   uvedených   v ustanovení   § 237.   Teda   vzhľadom na súčasnú právnu úpravu je aj vo veciach upravených Zákonom o rodine... prípustnosť dovolania založená podľa ustanovenia § 237.“ (obdobne I. ÚS 136/08).

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. IV. ÚS 49/05, II. ÚS 73/05).

Sťažovateľky   v sťažnosti   výslovne   uvádzajú,   že   im   v napadnutom   konaní   bola postupom odvolacieho súdu (aj prvostupňového) odňatá možnosť konať pred súdom, čo je v danom   prípade   dovolacím   dôvodom   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP. Z obsahu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľky nevyužili možnosť podania opravného prostriedku, ktorý im Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu ich práv, a priamo sa obrátili so sťažnosťou na ústavný súd.

Právomoc   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   rozhodnúť   o námietke sťažovateliek založenej na argumentácii, že im bola odvolacím súdom odňatá „možnosť konať   pred   súdom“,   uplatnenej   aj   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   vzhľadom na princíp   subsidiarity   vylučuje,   aby   o nej   rozhodoval   ústavný   súd.   Ústava   ani   zákon o ústavnom súde (§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi   ochrany   porušení   základných   práv   a   slobôd,   naopak,   čl. 127   ods. 1   ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy ešte predtým, ako sa obráti na ústavný súd.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že na posúdenie predmetnej časti sťažnosti sťažovateliek nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25   ods. 2   a   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde),   a preto   ju   v tejto   časti   odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateliek uplatnenými v ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009