znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 163/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť F. Z., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 21/2007 z 31. mája 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2007 doručená sťažnosť F. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 21/2007 z 31. mája 2007.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a jej   príloh   vyplýva,   že   Železnice   Slovenskej republiky, Bratislava (ďalej len „žalobca“), sa žalobou podanou Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhali proti sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia sumy 134 304,80 Sk s príslušenstvom z titulu nezaplateného nájmu za dočasné užívanie pozemku podľa podmienok medzi nimi uzavretej nájomnej zmluvy. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 Cb 61/05 z 30. septembra 2005 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom a trovami konania a vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietol.

Proti   prvostupňovému   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie   z dôvodu,   že „na nariadené pojednávanie na deň 30. 9. 2005 nebol riadne predvolaný“ a „súd na základe vykonaných dôkazov riadne nezistil skutkový stav“.

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 20 Cob 62/2006 z 26. októbra 2006 rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť   žalobcovi   sumu   134 304,80   Sk   s príslušenstvom   a vo   výroku   o trovách prvostupňového konania potvrdil.

Sťažovateľ podal následne proti rozsudku krajského súdu dovolanie, predovšetkým z dôvodu, že „mi ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, a to tak v prvostupňovom konaní, ale aj v odvolacom konaní“.

Podľa sťažovateľa postup súdu v prvostupňovom konaní, ktorým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, spočíval v tom, že „súd si nesplnil svoju procesnú povinnosť podľa   §   115   ods.   1   OSP   -   riadne   predvolať   účastníka   na   nariadené   pojednávanie. O skutočnosti, že vo veci bolo nariadené hlavné pojednávanie na deň 30. 09. 2005 som sa dozvedel až doručením rozsudku, ktorý prevzal môj syn F. Zo súdneho spisu, do ktorého po doručení rozsudku môjmu synovi nahliadol môj právny zástupca, bolo zistené, že údajné moje predvolanie ako žalovaného na hlavné pojednávanie na deň 30. 09. 2005 malo byť jednou z viacerých písomností obsahu poštovej zásielky, ktorá mi bola súdom doručovaná v júni   2005.   V tejto,   súdom   mne   doručovanej   zásielke,   sa   však   predvolanie   na hlavné pojednávanie na deň 30. 09. 2005 nenachádzalo. Zásielka obsahovala viacero písomností (žaloba a jej prílohy, platobný rozkaz, uznesenie o zrušení PR, uznesenie súdu s výzvou na vyjadrenie sa k podanej žalobe). Z ostatných písomností, ktoré boli skutočným obsahom zásielky z júna 2005, skutočnosť nariadenia pojednávania nevyplýval a to ani nepriamo. Čo konkrétne zásielka mala obsahovať, vyplývalo iba z skratkových údajov (legiend) uvedených na   návratke   -   doručenke,   ktorá   po   podpise   sa   vracia   súdu.   Toto   som   sa   dozvedel   po vysvetlení môjho právneho zástupcu. Skratkové údaje o obsahu zásielky (legendy) však na tele   obálky   zásielky,   ktorá   mi   zostala   po   podpísaní   a odtrhnutí   doručenky   poštovým doručovateľom, neboli a to ani prekopírované ani napísané. Za daného stavu veci ani ja ako konkrétny adresát, ale ani nikto iný, teda ani môj právny zástupca, nemohol po otvorení poštovej zásielky zodpovedne posúdiť jej úplnosť, pretože v zásielke nebol sprievodný list, z ktorého by sa napr. dalo dovodiť čo všetko je a má byť obsahom zásielky.

Myslím si, že keby aj boli skratkové údaje (legendy) prepísané na tele obálky tak ako boli či sú vypísané na doručenke: písacím strojom: 10 Cb/61/05 T: 30. 9. + pouč. + Zruš PR + PR + N a rukou dopísané: U § 114 OSP, nevedel by som z nich jednoznačne dovodiť jednak   čo   znamenajú   a jednak   či   vôbec   niečo   znamenajú   vo   vzťahu   k obsahu   zásielky. Možno tieto legendy môžu niečo hovoriť odbornej justičnej verejnosti, ak sa bežne v ich korešpondencii používajú, ale určite nehovoria nič mne ako žalovanému či inej laickej verejnosti.

Ako   právny   laik   si   myslím,   že   pokiaľ   niekto   posiela   v poštovej   zásielke   viacero rôznorodých   písomností,   mal   by   ich   posielať   so   sprievodným   listom,   či   doloženým zoznamom, z ktorého by pre adresáta vyplýval jednoznačný záver a zistenie, čo zásielka má obsahovať. Spôsob ako mi zásielka bola zaslaná treba hodnotiť ako zmätočný a obsahovo nepreukazný“.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Obdo   21/2007   z   31.   mája   2007   dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 20 Cob 62/2006 z 26. októbra 2006 odmietol.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa «porušovateľ   sa   stotožnil   s odvolacím   súdom   pri hodnotení otázky riadneho predvolania žalovaného na nariadenie pojednávania. Odvolací súd sa s touto otázkou vysporiadal slovami: „že z doručenky a obsahu spisu vyplýva, že bolo dokázané predvolanie účastníkov na pojednávanie dňa 30. 9. 2005, čoho dôkazom je doručenka a obsah spisu a že nebol predložený dôkaz o opaku“».

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym záverom všeobecných súdov a tvrdí, že v tejto veci došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces sťažovateľ považuje aj skutočnosť, že najvyšší súd sa stotožnil s postupom odvolacieho súdu, ktorý «sa odmietol zaoberať ostatnými odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní, a to z dôvodu, že cit.: „relevantnosť ostatných odvolacích dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní bola viazaná na podmienku preukázania   odňatia   práva   žalovaného   na   konanie   pred   okresným   súdom   v spojení s tvrdením, že namietaným postupom okresný súd nepoučil žalovaného podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré tvrdené dôvody zodpovedali podmienkam podľa § 205a ods. 1 písm. c), d) O. s. p. len za splnenia ktorých by mohol krajský súd v odvolacom konaní preskúmať skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli produkované pred okresným súdom. Na základe vyššie uvedených dôvodov však žalovaný nepreukázal, že okresný súd mu procesným postupom v prvostupňovom konaní odňal právo konať pred súdom a že ho nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p., preto na všetky ostatné dôvody v odvolaní bolo potrebné pozerať ako na nové skutočnosti a na všetky navrhované dôkazy ako na novo označené dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa.“».

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených práv najvyšším súdom došlo tým, že mu nezabezpečil „realizáciu práva osobnej prítomnosti pri prejednaní jeho veci pred nezávislým   a spravodlivým   súdom   v celom   súdnom   konaní,   povinnosť   súdu   zaoberať   sa a vysporiadať sa s jeho návrhmi a prednesmi ako účastníka odvolacieho konania podľa a v medziach zákona“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 21/2007 z 31. mája 2007.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

Sťažovateľ namieta neústavnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 21/2007 z 31. mája 2007 vydaného vo veci jeho dovolania (proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 20 Cob 62/2006 z 26. októbra 2006), pretože dovolací súd nevyvodil prípustnosť dovolania ani z dovolacích dôvodov opísaných sťažovateľom, ani na základe jeho úradnej povinnosti prihliadať na vady konania. Z týchto skutočností sťažovateľ vyvodzuje záver, že najvyšší súd odmietnutím dovolania porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obsahom základného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy je právo, aby vec účastníka konania bola prerokovaná verejne, v jeho prítomnosti a v primeranej lehote, ako aj to,   aby sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom. Znenie tohto   článku zároveň limituje možnosť vylúčenia verejnosti, a to len za podmienok uvedených v zákone.

Právo na spravodlivý proces v sebe zahŕňa právo na prístup k súdu a pripájajú sa k nemu záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci. Právo na spravodlivý proces implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri konaní s každým dokladom   alebo   návrhom   predloženým   súdom   druhou   stranou   a možnosť   sa   k nemu vyjadriť.   Právo,   aby   bola   vec   prerokovaná   spravodlivo,   je   jednou   zo   zložiek   práva   na spravodlivé   súdne   konanie.   Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   v sebe   zahŕňa   princíp rovnosti zbraní (rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo z 2. marca 1987, séria A, č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prerokovania veci (rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. apríla 1991, séria A, č. 211, s. 27, § 67), právo na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (rozhodnutie   vo   veci   Van   de   Hurk   c.   Holandsko z 30. novembra   1987,   séria   A, č.   127-B,   s.   35,   §   53)   a právo   byť   prítomný   na   konaní a osobne   sa   vyjadriť   k svojej   záležitosti.   Z práva   na   spravodlivý   proces   vyplýva   aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

V predmetnej   veci,   ako   už   bolo   uvedené,   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 20 Cob 62/2006 z 26. októbra 2006 potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 Cb 61/05 z 30. septembra 2005, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 134 304,80 Sk s príslušenstvom a trovy prvostupňového konania. Vo svojom právnom závere vychádzal len z toho, čo bolo vykonané pred okresným súdom, keďže bez splnenia podmienok podľa § 205a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nebolo možné použiť ako dôkaz kópiu vyjadrenia k žalobe sťažovateľom predloženú až ako samostatný listinný dôkaz k odvolaniu,   a   sťažovateľ,   ktorý   sa   pojednávania   nariadeného   okresným   súdom   na 30. september 2005 nezúčastnil, nevedel ani preukázať, že vyjadrenie, resp. námietky voči žalobnému návrhu predložil v konaní pred okresným súdom (pred jeho rozhodnutím).

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   ako   neprípustné   odmietol.   V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Dovolateľ   opiera   prípustnosť   dovolania   o odňatie   možnosti   konať   pred   súdom v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p., a tvrdí, že prvostupňový súd mu nedoručil predvolanie na pojednávanie. Podľa neho fakt, že účastník pred prvostupňovým súdom neprezentoval svoje hodnotenie dôkazov a svoju predstavu, ako skutkové zistenia z toho vyplývajú, nemôže byť prekážkou odvolania a dospieť cez výklad dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, je povinnosťou súdu, lebo len tak môže vo veci spravodlivo rozhodnúť.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podmienky   prípustnosti   dovolania   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   upravuje ustanovenie § 237 a § 238 O. s. p.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, čiže v danom prípade dovolanie by bolo prípustné len za splnenia podmienok ust. § 238 ods. 3 O. s. p. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o rozhodnutie   po   právnej   stránke zásadného významu.

V danom prípade teda neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p.

Dovolací súd skúmal podmienky prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. a dospel k záveru, že ani tie neboli splnené.

Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Dovolateľ odôvodňuje svoje presvedčenie, že mu bola odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom tvrdením, že odvolací súd sa odmietol zaoberať odvolacími dôvodmi proti rozsudku 1. stupňa preto, že dospel k záveru, že by išlo zo zreteľa ust. § 205a písm c) a d) v spojení s ust. § 120 ods. 4 O. s. p. o nové skutočnosti a nové dôkazy, zatiaľ čo dôvodom jeho odvolania bola jeho námietka, že súd 1. stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Dovolateľ odôvodňuje odňatie mu možnosti konať pred súdom prvého stupňa tým, že súd prvého stupňa mu nedoručil predvolanie na deň 30. 9. 2005, nepoučil ho v súlade s ust. § 120 ods. 4 O. s. p. nevysporiadal sa s jeho vyjadrením k žalobe, aj keď je sám v dôkaznej núdzi pokiaľ ide o jeho zaslanie a doručenie a odvolací súd sa odmietol zaoberať jeho veci sa týkajúcimi odvolacími dôvodmi s odôvodnením, že nimi sa nemôže zaoberať, nakoľko by išlo podľa § 205a ods.   1 písm.   c) a d) O. s. p.   o novo označené dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom 1. stupňa.

Zo   spisového   materiálu   je   nesporné,   že   súd   prvého   stupňa   doručil   žalovanému obálku,   v ktorej   podľa   doručenky   založenej   v spise   boli:   žaloba,   platobný   rozkaz a uznesenie o zrušení platobného rozkazu, predvolanie, ktoré obsahovalo aj poučenia podľa § 15a a § 101 ods. 2 a § 120 ods. 1 a 4 O. s. p. ako aj uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 114 O. s. p., aby sa vyjadril k žalobe v lehote 30 dní.

Žalovaný   a jeho   právny   zástupca,   ktorého   si   zvolil   podľa   jeho   vyjadrenia   po obdržaní zásielky súdu namieta, že v tejto obsiahlej listovej zásielke chýbalo predvolanie na pojednávanie na deň 30. 9. 2005. Dovolací súd rovnako ako súd odvolací nemá dôvod pochybovať o doručení aj predvolania. Odvolací súd správne uzavrel, že k doručeniu došlo v súlade s ust. § 51 O. s. p.

Dovolací   súd   na   základe   tohto   skutkového   a právneho   stavu   dospel   k záveru,   že žalovanému   nebola   odobratá   možnosť   konať   pred   súdom   stupňa   a konštatovanie odvolacieho súdu v tomto smere bolo správne.

Pokiaľ   ide o vyjadrenie   k podanej   žalobe,   ktoré   nebolo do   termínu pojednávania doručené súdu prvého stupňa, právny zástupca žalovaného priznáva, že je v dôkaznej núdzi pokiaľ ide o túto skutočnosť, nakoľko ho poslal obyčajnou poštou, takže nemôže preukázať jeho odoslanie. Dovolaciemu súdu nedá vysloviť počudovanie, že advokát, daňový poradca, ktorý   pri   svojej   odbornej   činnosti   väčšinu   písomnosti   musí   posielať   doporučene,   zaslal vyjadrenie.

Nakoľko   vyjadrenie   k žalobe   nebolo   doručené   súdu   prvého   stupňa,   žalovaný nepreukázal, že bolo zaslané súdu prvého stupňa, správne odvolací súd považoval nielen odvolanie proti tomuto rozsudku vo veci samej za nové tvrdené skutočnosti a navrhnuté dôkazy za nové dôkazy, ale ako nové správne posúdil aj samo vyjadrenie k žalobe, ktoré žalovaný priložil k svojmu odvolaniu a správne vyslovil, že bez splnenia podmienok podľa § 205a ods. 1 O. s. p. nebolo možné sa ním zaoberať. Týmito skutočnosťami by sa bol mohol odvolací súd zaoberať len v prípade splnenia podmienky, že žalovanému sa odňala možnosť konať   pred   súdom   prvého   stupňa   podľa   §   221   ods.   1   písm.   f)   O.   s.   p.   Neobstojí   ani dovolateľova výtka, že sa odvolací súd nezaoberal jeho odvolacím dôvodom spočívajúcim v tvrdení,   že   súd   1.   stupňa   na   základe   vykonaného   dokazovania   dospel   k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd postupoval plne v súlade s ust. § 213 O. s. p. Správne konštatoval, že žalovaný bol v prvostupňovom konaní nečinný a preto všetky ním v odvolaní formulované dôvody tvorili nové tvrdenia a skutočnosti, ktoré neboli predmetom konania na súde   1.   stupňa.   Správne   interpretoval   aj   ust.   §   213   ods.   2   O.   s.   p.,   ktoré   umožňuje odvolaciemu súdu, aby v potrebnom rozsahu dokazovanie zopakoval sám, ak má za to, že súd   1.   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym   zisteniam.   Toto ustanovenie sa síce neodvoláva na ust. 205a, ako je to v ust. § 213 ods. 3 O. s. p., ale za danej situácie, keď na jednej strane žalovaný bol v prvostupňovom konaní natoľko pasívny, že sa ani k žalobe nevyjadril a na strane druhej cit. ust. § 213 ods. 2 O. s. p. výslovne dáva odvolaciemu   súdu   možnosť   len   zopakovať   dokazovanie   je   zrejmé,   že   aj   zohľadnenie stanoviska žalovaného k predmetu žaloby, nie je opakovaním už vykonaného dokazovania, ale jeho hodnotením zo zreteľa nového dôkazu - vyjadrenia žalovaného.

Z uvedeného   vyplýva,   že   žalovaný   dovolaním   napadol   také   rozhodnutie,   proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a preto dovolací súd dovolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 4 prvá veta O. s. p. odmietol.“

Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali ústavnoprocesné princípy súdneho konania na spravodlivý proces upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však limitovaná v čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. domáhať sa ich dodržiavania možno len v medziach zákonov, ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú   (v   danom   prípade   sú   to   príslušné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).

Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis I. ÚS 115/02).   Podľa   ústavného   súdu   však   posúdenie   prípustnosti   dovolania   zo   strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru nie je prípustné dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd reagoval na všetky relevantné   argumenty   sťažovateľa   v dovolaní   (namietané   nedoručenie   predvolania   na pojednávanie pred okresným súdom   30. septembra 2005, odmietnutie odvolacieho súdu zaoberať   sa   ostatnými   odvolacími   dôvodmi   a v súvislosti   s tým   odňatie   možnosti sťažovateľa konať pred súdom) a podrobne posúdil podmienky prípustnosti dovolania aj podľa § 238 OSP. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil v postupe najvyššieho súdu znaky svojvoľnosti   a nedospel   ani k záveru,   že napadnuté   uznesenie je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené (I. ÚS 143/06).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svoju sťažnosť v podstate opiera   o rovnaké   argumenty,   aké   uviedol   v dovolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu. V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   pripomína,   že   nie   je   a   ani   nemôže   byť   ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ   sa   sťažovateľ   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v otázke   akceptácie vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje, že otázka   posúdenia   podmienok   dovolacieho   konania   je   otázkou   zákonnosti   a jej   riešenie nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   sťažovateľom   označených   základných   práv (IV. ÚS 238/07),   ak všeobecný   súd   postupoval   v súlade   so   zákonom   a neporušil   pritom ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   odôvodnením napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť ich porušenie, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008