znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 163/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júla 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2007 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal   29. septembra   2004 okresnému súdu žalobu o náhradu škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, pričom konanie je vedené pod sp. zn. 23 C 306/04. Ďalší priebeh konania opisuje sťažovateľ takto:

„I. B. Sťažovateľ podal súdu návrhy na dokazovanie listom zo dňa 11. 12. 2004. Zákonný sudca sa však návrhom vyhol! Od počiatku bol zákonný sudca zaujatý voči osobe sťažovateľa, nemá rád poškodených, ktorý sa domáhajú náhrady škody a má povinnosť zločincom umožniť znemožnenie náhrady škody.

I.   C.   Dňa   23.   01.   2005   prebehlo   pojednávanie,   ale   neprejednávalo   sa   meritum žaloby, ale sudca pred druhým účastníkom začal ohovárať žalobcu - sťažovateľa, o akomsi konaní   proti   osobe   sťažovateľa   o nespôsobilosti   konať   pred   súdom...   súd   na   prvom pojednávaní sám zmaril konanie a prerušil konanie na neurčito. Treba si všimnúť dátum pojednávania dňa 21. 03. 2005. Sťažovateľ zbytočne cestoval do Žiliny z Bratislavy len aby sa dozvedel, že sudca nemieni vo veci konať!

Sťažovateľ   nevedel   čo   sa   deje,   až   neskôr   sa   dozvedel   v kancelárii   ombudsmana Slovenskej   republiky,   že   proti   sťažovateľovi   podal   sudca   Š.   podnet   na   konanie   o jeho spôsobilosti samotný sudca Š.

Vzhľadom na šikanujúce konanie a zbytočné cestovanie na pojednávanie, sťažovateľ požiadal sudcu o náhradu škody, ktorá mu zbytočným cestovaním na pojednávanie vznikla. Predseda sa so sťažnosťou na vyčíňanie sudcu zaoberal jeho typickou laxnosťou. Viď Spr. 3034/05 zo dňa 12. 04. 2005.

Sťažovateľ   zopakoval   návrh   sudcovi   na   umožnenie   zistenia   skutočného   stavu,   čo bude dôležité pri rozhodovaní. List zo dňa 07. 07. 2005 zostal bez reakcie.

Sťažovateľ podal sťažnosť predsedovi súdu, nakoľko zákonný sudca ani po dobe 6- mesiacov nedokázal doručiť zápisnicu z pojednávania zo dňa 21. 03. 2005. List zo dňa 04. 08. 2005.

Sťažovateľ, aby pomohol odstrániť prerušenie a nečinnosť požiadal o ustanovenie advokáta na zastupovanie, aby tak bola odstránená prekážka v konaní, ktorú si sudca sám vymyslel. List zo dňa 10. 08. 2005.

I. D. Až dňa 31. 10. 2005 zákonný sudca vydal uznesenie 23 C 306/04-90, ktorým prerušil konanie pre iné konanie Ps 12/04, ktoré sám inicioval bezdôvodne, vlastne dôvodne

- za účelom zabezpečiť zbytočné prieťahy v konaní a tak umožniť odporcovi machinácie na zmarenie   výkonu   budúceho   súdneho   rozhodnutia!   Jasný   dôkaz   o zaujatosti   sudcu a napomáhaní druhej strane takmer nezištne a nepochybne.

Sťažovateľ sa odvolal obratom dňa 02. 12. 2005. Sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   predsedovi   súdu   dňa 12. 12. 2005.

Sťažovateľ podal sťažnosť zákonnému sudcovi o odstránenie prieťahov v konaní a to ustanovením advokáta, zo dňa 18. 01. 2006. Žiadosť zostala bez povšimnutia.

I. E. Sťažovateľ predložil predsedovi súdu v Žiline JUDr. H., ktorý svojimi tupými provokáciami   dokázal   vytočiť   sťažovateľa,  ...   skutočnosť,   že   Ústavný   súd   v rovnakých konaniach   (prerušenie   konania   na   OS   Žilina   pre   konanie   Ps   12/04)   tieto   odmietol a prikázal   konať   vo   veci!!!!!!   Ani   takýto   dôkaz   a vydanie   povinnosti   Ústavným   súdom nepomohlo a Okresný súd ďalej sa správa arogantne a brutálne hlúpo.

Predseda súdu JUDr. H. pokračuje v trápnostiach. Viď list 1 SprS 329/06 zo dňa 11. 09. 2006.

I. F. Sťažovateľ opakovane požiadal súd o zabezpečenie dôkazu od odporcu, aby v budúcnosti nedošlo k jeho zničeniu. Sudca sa správa vrcholne arogantne. List zo dňa 27. 09. 2006.

Vo veci sa objavil nový sudca, pritom nikto nepodal námietku zaujatosti, čo znamená porušenie práva podľa čl. 48 ods. 1 - nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi - I. G. Okresný súd v Žiline jasne a nespochybniteľne porušuje tieto základné práva sťažovateľa: 1) čl. 12 ods. 1 - ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. V konaní 23 C 306/04 je dôstojnosť sťažovateľa opľúvaná samotným sudcom. 2) čl. 14 - každý má spôsobilosť na práva. Sťažovateľ nemá pred Okresným súdom žiadne práva! 3) čl. 19 ods. 1 - každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Sťažovateľa sudca ohováral z trestnej činnosti, pred odporcom, (sťažovateľ nikdy nebol súdený za trestnú činnosť) a pred odporcom bolo sťažovateľovi oznámené prerušenie konania z dôvodu nespôsobilosti sťažovateľa konať pred súdom. Bola to brutálna ponižujúca chvíľa zo strany sudcu Mgr. Š., pritom nedal najavo, že je to on, čo podal podnet na konanie Ps 12/04! Sudca Š. svoje podanie Ps 12/04 rozšíril po súdoch, po polícii v Žiline, kde sa podnete dozvedel od npor. B. z OO PZ Žilina. 4) čl. 46 ods. 2 - kto tvrdí, že bol ukrátený na právach, môže sa obrátiť na súd. Súd sťažovateľovi jasne porušuje právo na súdnu ochranu. 5) čl. 46 ods. 3 - sťažovateľ využije toto právo neskôr. 6) čl. 47 ods. 2 - každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi; zákonný sudca sa ustanoveniu advokáta jednoznačne nevenoval, napriek žiadosti sťažovateľa. 7) čl. 48 ods. 2 - každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, aby sa mohol vyjadriť...).

Okresný súd porušoval základné práva a slobody podľa podľa čl. 6 - právo na spravodlivé konanie bez zbytočných prieťahov; podľa čl. 13 - právo na účinný opravný prostriedok; podľa čl. 14 - zákaz diskriminácie; podľa čl. 17 - zákaz marenia práv štátom!!!!!! podľa medzinárodného dohovoru v znení protokolu č. 11, ktorým je Slovenská republika viazaná.“

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   v ktorom rozhodne nasledovne:

„II. A. Okresný súd v Žiline porušuje práva MUDr. D. B. podľa čl. 12 ods. 1, čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6, 13, 14 a 17 medzinárodného dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná. II. B. Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť satisfakciu MUDr. D. B. vo výške 500.000.- Sk (s ohľadom na organizovanú obštrukčnú činnosť voči osobe sťažovateľa - viď III. ÚS 76/01, III. ÚS 77/01, IV. ÚS 174/05, III. ÚS 187/05) satisfakciu je súd povinný zaplatiť   do   15   dní   od   doručenia   Nálezu   Ústavného   súdu.   V prípade   omeškania   má MUDr. D.   B.   žiadať   aj   úroky   z omeškania   vo   výške   17.6   %   odo   dňa   povinnosti   danej Ústavným súdom do zaplatenia.

II. C. Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť MUDr. D. B. náhradu škody, ktorá mu vznikla v konaní 23 C 306/04 podľa ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky do 15 dní odo dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II. D. Okresný súd v Žiline je povinný vo veci 23 C 306/04 bezodkladne konať bez ďalších prieťahov v konaní, je povinný ustanoviť advokáta navrhovateľovi a konať. II.   E.   Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   23   C   306/04-90   zo   dňa   31.   10.   2005   ako plevelné.

II. F. Zákonný sudca Mgr. M. Š. je povinný sa ospravedlniť za spôsobene neúnosné ťažkosti MUDr. D. B. navodené podnetom na konanie Ps 12/04, ktoré je stále neukončené. (Okresný súd Bratislava II sa v tomto konaní iba vyžíva - a vo veci je podaná tiež ústavná sťažnosť, číslo neviem).“

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní o   jeho   sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju zlú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 14 ústavy každý má spôsobilosť na práva.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl.... 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nesmie vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z tu   priznaných   práv   a slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

1. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 14 a podľa čl. 19 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „  ...v konaní   23   C   306/04   je   dôstojnosť sťažovateľa opľúvaná samotným sudcom...“ (porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy), „Sťažovateľ nemá pred Okresným súdom žiadne práva!“ (porušenie čl. 14 ústavy), „Sťažovateľa sudca ohováral   z trestnej   činnosti,   pred   odporcom,   (sťažovateľ   nikdy   nebol   súdený   za   trestnú činnosť)   a pred   odporcom   bolo   sťažovateľovi   oznámené   prerušenie   konania   z dôvodu nespôsobilosti sťažovateľa konať pred súdom. Bola to brutálna ponižujúca chvíľa zo strany sudcu Mgr. Š., pritom nedal najavo, že je to on, čo podal podnet na konanie Ps 12/04 rozšíril po súdoch, po polícii v Žiline, kde sa podnete dozvedel od npor. B. z OO PZ Žilina“ (porušenie čl. 19 ods. 1 ústavy).

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 23 C 306/04 zistil, že na pojednávaní 21. marca 2005 zákonný sudca oboznámil účastníkov konania so zisteniami okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 100/03. Z obsahu spisu bolo zistené, že v tomto konaní bol 10. mája 2004 podaný podnet na začatie konania o obmedzenie spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony na základe uznesenia vyšetrovateľa OO PZ Malacky z 8. októbra 2002. Na otázky súdu sťažovateľ na pojednávaní odpovedal, že   sa   necíti   byť   procesne   nespôsobilý   a predloží   súdu   rozhodnutie   vyšetrovateľa OO PZ Malacky,   ktorým   malo   byť   pôvodné   rozhodnutie   vyšetrovateľa   nahradené.   Na základe   uvedených   skutočností   bolo toto   pojednávanie uznesením   odročené   na neurčito s tým,   že   sťažovateľ   predloží   súdu   požadované   rozhodnutie, súd   následne   vzniknutú situáciu na základe písomností vyhodnotí a v prípade odstránenia pochybností o procesnej spôsobilosti sťažovateľa bude nariadený termín pojednávania.

Ústavný súd zo súvisiaceho spisu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04 ďalej zistil, že okresný súd vydal 4. apríla 2005 pokyn na pripojenie spisu vedeného pod sp. zn. 17 C 100/03 na nahliadnutie. Z uvedeného spisu bolo zistené, že uznesením Okresného úradu   justičnej   polície   Policajného zboru   v Malackách   sp.   zn.   ČVS:   OUJP-67/2002   Ua z 8. októbra 2002 bolo trestné stíhanie proti sťažovateľovi ako obvinenému z trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 zastavené,   lebo „...   obvinený   nebol   v čase   činu   pre   nepríčetnosť   trestne   zodpovedný“. V odôvodnení   predmetného   uznesenia   sa   uvádza,   že   k danému   záveru   orgány   činné v trestnom konaní dospeli na základe výsledkov znaleckého posudku z 28. septembra 2002, ktorý   bol   vypracovaný   z   dôvodu   príkazu   na   vyšetrenie   duševného   stavu   sťažovateľa. Zákonná sudkyňa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 C 100/03 podala 10. mája 2004 Okresnému súdu Bratislava II podnet na začatie konania o spôsobilosti na právne   úkony   sťažovateľa.   Okresný   súd   zároveň   požiadal   Okresný   súd   Bratislava   II „o zaslanie   rozhodnutia   o začatí   konania   za   účelom   procesného   postupu   v konaní 17 C 100/2003 (prerušenie konania)“.

Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súd kedykoľvek počas konania   prihliada   na   to,   či   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže   vo   veci   konať (podmienky konania). Ak   v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky. Za odstrániteľný nedostatok je okrem iného považovaná aj procesná nespôsobilosť účastníka konania v zmysle § 20 OSP.

Je   nepochybné,   že   pokiaľ   okresný   súd   disponoval   relevantnými   informáciami z ďalšieho   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   C   100/03,   v ktorom   je sťažovateľ   tiež   účastníkom   konania   týkajúceho   sa   jeho   procesnej   (ne)spôsobilosti,   bol povinný   zistené   skutočnosti   overovať   priamo   na   pojednávaní,   aby   nedošlo   k ujme   na právach   účastníkov   konania.   Overovanie   získaných   informácií   sa   na   pojednávaní uskutočnilo štandardným postupom v zmysle príslušných ustanovení OSP, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu uvedených práv sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, odňatiu jeho spôsobilosti na práva podľa čl. 14 ústavy (subjektom tejto spôsobilosti je každá fyzická osoba) a porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods.   1 ústavy. Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd nezistil porušenie označených práv sťažovateľa a odmietol jeho   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že okresný súd porušuje jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 2 ústavy tým, že „Súd sťažovateľovi jasne porušuje právo na súdnu ochranu“, pričom bližšie nešpecifikoval, akým konkrétnym konaním porušil jeho uvedené právo.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu, a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať, a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Ústavný súd konštatuje, že čl. 46 ods. 2 ústavy je na namietané konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 23 C 306/04, v ktorom sa nerozhoduje vo veci sťažovateľa podľa piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku,   t. j.   podľa   ustanovení upravujúcich   správne súdnictvo,   zjavne neaplikovateľný, a z toho dôvodu   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú,   a   to   pre neexistenciu   priamej   súvislosti   medzi namietanými skutočnosťami a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal (napr. I. ÚS 44/03, IV. ÚS 172/05).

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že okresný súd mu neustanovil advokáta pre namietané konanie napriek jeho žiadostiam z 10. augusta 2005 a z 18. januára 2006.

Ústavný súd zo súvisiaceho spisu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 23 C 306/04 zistil, že okresnému súdu bola 10. augusta 2005 doručená žiadosť sťažovateľa o ustanovenie   právneho   zástupcu   pre   dané   konanie.   Okresný   súd   uznesením č. k. 23 C 306/04-90 z 31. októbra 2005 predmetné konanie prerušil „až do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súdu v Bratislave II pod sp. zn. Ps 12/04“, v ktorom sa rozhodovalo   o spôsobilosti   sťažovateľa   na   právne   úkony.   Sťažovateľ   podal   proti predmetnému   uzneseniu   2.   decembra   2005   odvolanie,   ktoré   okresný   súd   postúpil 16. decembra 2005 Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 18. januára 2006 ďalšiu žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu pre dané konanie, spis sa však v tom čase nachádzal na krajskom súde. Krajský   súd   uznesením   č.   k.   9   Co   49/2005-102   z 27.   februára   2006   zrušil   napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v tomto uznesení okrem iného uviedol: „Vhodným opatrením sa javí ustanovenie opatrovníka, pri súčasnom dôslednom   uplatňovaní   bremena   tvrdenia   a dôkazného   bremena   vo   vzťahu   k nárokom vymedzeným   navrhovateľom.   Viaceré   právne   konštrukcie   a z nich   (subjektívne) vymedzované nároky sú, pri zákone akceptovateľnej miere prejudikovania, totiž na hranici zrejmej   neúspešnosti.   Z hľadiska   celkovej   ochrany   práv   a oprávnených   záujmov navrhovateľa následne sa významnou stáva aj otázka prípadnej povinnosti náhrady trov konania.   Vzhľadom   na   navrhovateľom   stanovenú   výšku   predmetu   konania   a osobitne tendenciu   neustále   zvyšovať   uplatňovanú   náhradu,   sa   jedná   o pomerne   značné   čiastky. Neúčelným konaním by dotknuté sumy neprimerane narastali a v konečnom dôsledku by mohli výrazne postihnúť majetok navrhovateľa, eventuálne pri ním tvrdenej nemajetnosti nedôvodne zaťažiť druhú procesnú stranu alebo štát.“

Podľa   §   226   OSP   ak   bolo   rozhodnutie   zrušené   a ak   bola   vec   vrátená   na   ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.   V ďalšom   období   okresný   súd   preto   vykonával   úkony   súvisiace   s ustanovením opatrovníka na základe pokynov krajského súdu uvedených v predmetnom uznesení.S prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci nerozhodnutím okresného súdu o žiadostiach sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre dané konanie ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, pretože okresný súd   na   základe   označeného   uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   je   viazaný,   hľadaním vhodného opatrovníka pre sťažovateľa v tomto konaní zabezpečuje rovnaký legitímny cieľ ako ustanovením právneho zástupcu, t. j. ochranu práv a oprávnených záujmov sťažovateľa ako účastníka konania. Ústavný súd zároveň vzal do úvahy aj skutočnosť, že v tejto časti konania   musí   okresný   súd   brať   do   úvahy   aj   možný   stret   záujmov   (napr.   odmietnutie opatrovníctva   oslovenými   príbuznými   atď.),   čo   môže   spôsobiť   aj   čiastočné   predĺženie postupu smerujúceho k ustanoveniu opatrovníka. K porušeniu základného práva sťažovateľa by mohlo dôjsť len v prípade, ak by okresný súd nerozhodol vôbec o ustanovení právneho zástupcu alebo opatrovníka, čo sa v tomto prípade nestalo. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   oboznámil s obsahom   spisu   vedeného   ústavným   súdom   pod   sp. zn.   IV. ÚS 172/05   a zistil,   že predmetom konania o sťažnosti sťažovateľa vedeného pod uvedenou spisovou značkou bolo rozhodovanie o namietanom porušení jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04.

V konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 172/05 ústavný súd uznesením zo 14. júna 2006 sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   z dôvodu zjavnej   neopodstatnenosti.   Zo   zistení ústavného súdu vyplynulo, že uvedené konanie bolo právoplatne skončené 4. augusta 2005.

S poukázaním na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde odmietol ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v období   do   4. augusta   2005   ako neprípustnú   z dôvodu   predchádzajúceho   rozhodnutia   ústavného   súdu   v tejto   veci   - uznesenie č. k. IV. ÚS 172/05-15 zo 14. júna 2005 [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Ústavný   súd   v rámci   preskúmania   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   23   C   306/04 v období   po   4.   auguste   2005   zistil,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k.   23   C   306/04-90 z 31. októbra   2005   predmetné   konanie prerušil   z dôvodu   konania   vedeného   pod   sp.   zn. Ps 12/04   Okresným   súdom   Bratislava   II,   v ktorom   súd   rozhodoval   o spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony. Spis bol následne 16. decembra 2005 postúpený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, ktoré sťažovateľ podal 2. decembra 2005.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   9   Co   49/2005-102   z 27.   februára   2006   uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetná vec bola 27. apríla 2006 pridelená inému zákonnému sudcovi v dôsledku preloženia pôvodného zákonného sudcu na krajský súd.

Okresný   súd   vydal   14.   augusta   2006   pokyn   na   doručenie   prípisov   Registru obyvateľov   Slovenskej   republiky   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „register“)   a Okresnému súdu   Bratislava   II   za   účelom   zistenia   vhodnej   osoby   ako   opatrovníka   pre   sťažovateľa v danom konaní a získania relevantných informácií týkajúcich sa konania. Odpoveď registra bola   okresnému   súdu   doručená   20.   septembra   2006.   Okresný   súd   následne   prípismi z 9. októbra 2006 vyzval príbuzných sťažovateľa, aby sa vyjadrili k otázke ustanovenia za opatrovníka. Odpoveď syna sťažovateľa o odmietnutí opatrovníctva bola okresnému súdu doručená   20.   októbra   2006.   Odpoveď   dcéry   sťažovateľa   bola   z dôvodu   zisťovania   jej aktuálnej   adresy   v zahraničí   doručená   okresnému   súdu   23.   marca   2007   (odmietnutie opatrovníctva).   Okresný   súd   vydal   27.   apríla   2007   pokyn   na   zistenie   stavu   konania vedeného Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. Ps 12/04.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že po pridelení spisu novému zákonnému sudcovi   27.   apríla   2006   došlo   v postupe   okresného   súdu   v tomto   konaní   ku   kratšiemu obdobiu   nečinnosti   (do   14.   augusta   2006). Ústavný   súd   však   v rámci   svojej   ustálenej judikatúry viackrát vyslovil, že pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem   autonómny,   ktorý   nemožno   vykladať   a aplikovať   len   s ohľadom   na   zákonom ustanovené   lehoty   na   vykonanie určitého   úkonu   sudcom   alebo   iným   štátnym   orgánom. S prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   ani   v týchto   prípadoch   totiž   postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy (m. m. I. ÚS 11/00).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku   (II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03),   alebo   ho   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený (I. ÚS 17/01, III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04). Ústavný súd s prihliadnutím na obdobie, ktoré uplynulo od vydania uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 172/05-15 zo 14. júna 2005, ako aj predmet konania a počet úkonov okresného súdu v danej veci neposúdil jeho postup v hodnotenom   období   ako porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť aj v tejto časti hodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

5. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Ústavný súd pripomína, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z   27. apríla 1988,   séria A,   č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   práva   ústavný   súd   uvádza, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04, IV. ÚS 172/05).

Skutočnosť, že postup okresného súdu v namietanom konaní a spôsob vybavovania sťažností podávaných sťažovateľom na zákonného sudcu nezodpovedá jeho názorom na priebeh konania, nie je v danom prípade relevantná, pretože účinnosť prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr.   Vilvarajah   a   ďalší   proti   Spojenému   kráľovstvu - 1991,   Soering   proti   Spojenému kráľovstvu - 1989).   Preto   namietané   konanie   okresného   súdu   vedené   pod   sp.   zn. 23 C 306/04 nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

6. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 14 a 17 dohovoru

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v namietanom   konaní okresného   súdu vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04 a v postupe zákonného sudcu usudzuje aj porušenie čl. 14 a 17   dohovoru.   Neuviedol   však   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ani   akým   konkrétnym postupom okresného súdu malo k porušeniu uvedených práv dôjsť.

Ústavný súd pri preskúmaní spisu vedeného pod sp. zn. 23 C 306/04 nezistil pri postupe okresného súdu žiadne skutočnosti, ktoré by umožňovali vysloviť záver o porušení sťažovateľom uvádzaných základných práv podľa citovaných článkov dohovoru. Okresný súd   postupoval   v namietanom   konaní   podľa   príslušných   ustanovení   OSP,   uplatnením ktorých nedošlo k diskriminácii sťažovateľa ako účastníka konania. Okresný súd (ako štátny orgán   zastupujúci   Slovenskú   republiku   v oblasti   výkonu   súdnej   moci)   uplatneným procesným postupom v namietanom konaní nevykonával činnosť, ktorou by bolo možné porušiť práva sťažovateľa podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto   časti   odmietol   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu, aby ústavný súd rozhodoval   o sťažovateľovej   žiadosti   o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007