znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 163/05-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8. júna 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho základných práv podľa   čl. 46   ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 46/03 a jeho uznesením z 27. februára 2004 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 74/04 a jeho uznesením z 28. apríla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2004 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 46/03 a jeho uznesením z 27. februára 2004 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 74/04 a jeho uznesením z 28. apríla 2004.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   24. marca 2003   doručil okresnému súdu   žalobu „... o neplatnosť platobného výmeru s účinnosťou od 1. V. 2002. Vec celkom prirodzená a bežná, o ktorej naše všeobecné súdy majú nielen právo, ale aj povinnosť rozhodovať. (...) Písomnou výzvou zo dňa 31. III. 2003 ma súd oslovil, aby som uhradil súdny poplatok za tento podaný návrh vo výške 1 000.-- Sk (v tomto čase odo mňa súd vyžadoval aj ďalšie finančné plnenia v súvislosti s vedenými súdnymi spormi pod č. k. 12 C 59/96 a 3 C 47/03 v celkovej sume 2 072 - pozn.), na čo som patrične reagoval svojím písomným podaním zo dňa 19. IV. 2003, pritom dôvodiac, že tieto záväzky z objektívnych príčin   voči   nemu   splniť   nemôžem,   preto   som   súd   súčasne   požiadal,   aby   ma   v súlade so zákonom od tejto povinnosti plne oslobodil. Podľa listu súdu zo dňa 2. X. 2003 vyzeralo to tak, že súd tejto mojej žiadosti mieni vyhovieť. Na neho som odpovedal promptne svojím písomným   prejavom   zo   dňa   2. XI. 2003.   Ale   súd   bez   toho,   aby   sa   vyporiadal   s týmto problémom, vytýčil v rozpore so zákonom na deň 29. I. 2004 pojednávanie. Napriek tomu predvolanie súdu zo dňa 17. XII. 2003 som rešpektoval a zobral na vedomie, pričom som svoju   neúčasť   na   ňom   včas   a náležite   ospravedlnil.   Svojím   prípisom   zo   dňa   2. II. 2004 ma súd vyzýva, aby som mu predložil doklady o výške svojho aj manželkinho mesačného príjmu, aby mohol rozhodnúť o mojom oslobodení od súdnych poplatkov, čo som v ním stanovenej lehote splnil. Preto ma veľmi zarazilo uznesenie prvostupňového súdu vo veci tejto   sp. značky   zo dňa   27. II. 2004,   ktorým   mi   súd   nepriznáva   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.   Toto   svoje   rozhodnutie   súd   odôvodňuje   celkom   nepochopiteľne, a nekvalifikovane,   a to   tým,   že   vraj   podľa   jeho   názoru   zaplatením   súdneho   poplatku vo výške tisíc Sk z celkového mesačného príjmu do rodiny 12 345.-- Sk, vraj neutrpí jej životná   úroveň.   Je   len   pochopiteľné,   že   s   takýmto   jeho   nespravodlivým   a drastickým verdiktom s absolútne nedostatočným a neobjektívnym odôvodnením som sa nestotožnil, a preto som sa odvolal svojím písomným podaním zo dňa 12. III. 2004.

Dňa 28. IV. 2004 Krajský súd v Prešove svojím uznesením sp. značky 8 Co 74/04-24 rozhodol o tejto procesnej otázke tak, že na jednej strane síce potvrdil vo výroku mnou napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ale   na   druhej   strane   v odôvodnení   svojho konečného   rozhodnutia   sa   nestotožnil   s názorom   prvostupňového   súdu,   že   nespĺňam podmienky   na   oslobodenie   ma   od   povinnosti   zaplatiť   stanovený   súdny   poplatok.   Preto podľa môjho úsudku je toto jeho rozhodnutie veľmi pochybné a kontroverzné, lebo v tomto prípade s takýmto právnym názorom mal odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zmeniť. A pokiaľ tento súd založil svoje rozhodnutie totožne s rozhodnutím prvostupňového súdu, ale na inom skutkovom základe, na základe ktorého môjmu odvolaniu nevyhovel, bolo jeho povinnosťou ho náležite odôvodniť, čo odvolací súd neurobil ani len jedným slovíčkom, iba   stroho   konštatuje   jednou   suchopárnou   vetou,   že   nebol   tu   údajne   naplnený   druhý predpoklad   na   oslobodenie   ma   od   súdnych   poplatkov,   ktorým   je   svojvoľné   a   zrejme bezúspešné   uplatňovanie,   či   bránenie   môjho   práva,   čo   je   z hľadiska   rešpektovania a aplikácie   práva   podľa   mňa   nepostačujúce   na   tvrdenie,   že v danom   prípade   je   u mňa garantovaná súdna ochrana a reálny prístup na súd“.

S poukazom na uvedené je sťažovateľ presvedčený, že okresný súd a krajský súd porušili jeho základné právo „... na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivý súdny proces a právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, no najmä v primeranej lehote...“.

Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v tom, že:

„- z princípu   právneho   štátu   i   medzinárodného   práva   vyplýva   zákaz   odopretia spravodlivosti, ku ktorej musí mať prístup každý bez rozdielu, teda aj insolventný [viď tiež ods. 1), čl. 46 Ústavy SR], čo v danom prípade podľa mňa s ohľadom na všetky okolnosti môjho prípadu porušené bolo, keď vychádzame z tézy, že spravodlivosť procesu je ničím ak ho niet! A čl. 6 ods. 1) Európskeho Dohovoru zase garantuje každému právo, aby o každom spore   o občianskom   práve   rozhodol   súd.   Zaručuje   tak   právo   na   reálny   a faktický   súd a nielen iluzórny, aby každému bolo umožnené podať na súd žalobu, s ktorou sa nikto nezaoberá vo veci samej. To predsa nemá žiadny význam;

- čl. 6   ods. 1)   Dohovoru   implicitne   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia, osobitne však vtedy, ak ide o argument, ktorý je pre ich rozhodnutie rozhodujúci! A ďalej súd   musí   s dostatočnou   jasnosťou   uviesť   dôvody,   na   ktorých   založil   svoje   rozhodnutie! A to v mojom   prípade   Krajský   súd   v Prešove   vôbec   neurobil!   Pritom   nielenže   aspoň stručne, ale vôbec nijako;

- myslím si,   že pokiaľ súdy sa rok zaoberajú iba   jednou malichernosťou,   a to či sporná strana spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov alebo nie, že sa to nemôže v zmysle čl. 6 ods. 1) Dohovoru považovať za prejednanie veci v primeranej lehote! Veď podľa judikatúry ESĽP takáto lehota sa už považuje za neprimerane dlhú na to, aby bolo v tomto smere možné ju považovať za porušenie ods. 1) čl. 6 Dohovoru.“

Odvolávajúc sa   na uvedený   skutkový   stav   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   v   danom prípade okresný súd porušil jeho označené práva, a žiada, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti vydal nález, v ktorom rozhodne nasledovne:

„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa:

a) ods. 1), čl. 46 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Európskeho Dohovoru na súdnu ochranu a ods. 1),   čl. 36   Listiny...   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   sude   v   Bardejove   pod č. 3 C 46/03   a   Krajskom   súde   v Prešove   pod   č. 8 Co 74/04   nepriznaním   insolventnosti sťažovateľa pre účely zaplatenia súdneho poplatku za podaný návrh boli nimi porušené;

b) ods. 1),   čl. 6   Európskeho   Dohovoru   na   spravodlivý   súdny   proces,   v   konaní vedenom na Krajskom sude v Prešove pod č. k. 8 Co 74/04, žiadnym neodôvodnením výroku vo svojom uznesení, zo dňa 28. IV. 04, na ktorom ho založil, boli týmto súdom porušené;

c) ods. 1),   čl. 6   Európskeho   Dohovoru   na   spravodlivý   súdny   proces,   v   konaní vedenom   na   Okresnom   sude   v   Bardejove   pod   č. k.   3   C   46/03,   neprejednaním   veci v primeranej lehote, boli týmto sudom porušené.

2. Prikazuje

Okresnému súdu v Bardejove, aby v konaní vedenom u neho pod č. k. 3 C 46/03 konal ďalej a vo veci samej bez zbytočných prieťahov a aby upustil od vymáhania súdneho poplatku za podaný návrh od žalobcu a sťažovateľa I. K. K.

3. Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie, vo výške 60 tis. Sk (slovom šesťdesiattisíc korún slovenských), ktoré sú mu povinné označené súdy vyplatiť spoločne a nerozdielne (prípadne podľa miery zavinenia a zodpovednosti ustálenej súdom), a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. (...)“

Sťažovateľ   žiada   aj   o   úhradu   trov   konania   a   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju insolventnosť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho uvedených práv predovšetkým tým, že mu okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 46/03 z 27. februára 2004 nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a uvedené rozhodnutie, proti ktorému podal sťažovateľ 12. marca 2004   odvolanie,   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   8   Co   74/04   z   28. apríla 2004   potvrdil. Sťažovateľ zároveň vytýka krajskému súdu, že svoje rozhodnutie neodôvodnil.

Z obsahu   sťažnosti,   z jej   petitu,   ako   aj   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   vyplýva, že vo veci sp. zn. 3 C 46/03 sa na okresnom súde stále koná, takže sťažovateľ namieta procesné pochybenia všeobecného súdu, a tým aj porušenie jeho označených práv v stále prebiehajúcom súdnom konaní.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   predovšetkým   zobral   do   úvahy,   že   podľa platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi   sú   pre   ich   závažné   procesné pochybenia (predstavujúce okrem iného aj porušenie základných práv účastníkov konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) dôvodom jednak pre podanie   odvolania   [podľa   § 205   a   § 205a   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“)],   ako   aj dovolania   (podľa   § 237   OSP).   Tieto   riadne   a   mimoriadne   opravné prostriedky umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia, a tým   aj   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   označených   článkov   ústavy,   listiny a dohovoru. Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že sú to predovšetkým všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi sú   oprávnené   poskytovať   ochranu   jeho   základným   procesným   právam   ako   účastníkovi súdneho konania, a nie ústavný súd v konaní o ich sťažnostiach.

Ústavný súd v súvislosti s tým pripomína, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu   a   právo   na   spravodlivý   proces,   ktorého   súčasťou   je   i   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia, sú „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok.

Ústavný súd v nadväznosti na to konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť namietať v sťažnosti   vytýkané   pochybenia   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   podľa   neho   došlo v doterajšom   priebehu   konania,   a dosiahnuť   nápravu   tvrdeného   porušenia   jeho   práv v ďalšom štádiu konania (po tom, keď došlo k jeho zastaveniu), čo v okolnostiach daného prípadu aj využil.

Z preskúmavaného spisu   okresného súdu   totiž ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 46/03 z 30. júla 2004 zastavil konanie v právnej veci sťažovateľa pre nezaplatenie súdneho poplatku. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal 20. septembra 2004 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 246/04 z 1. februára 2005 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Keďže sťažovateľ nesúhlasil s potvrdzujúcim   rozhodnutím   krajského   súdu,   podal   proti   nemu   28. februára 2005 dovolanie.   Následne   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za dovolanie,   ako   aj   na   doplnenie   dovolania   z dôvodu,   že   neobsahovalo   zákonom ustanovené   náležitosti.   Podaním   z   15. marca 2005   sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu, že nie   je   v jeho   možnostiach   zaplatiť   požadovaný   súdny   poplatok,   a preto   žiada «... o riešenie tohto problému v zmysle OSP „ex offo“». V nadväznosti na to okresný súd vyzval 22. marca 2005 sťažovateľa, aby mu oznámil, či došlo u neho k zmene osobných, rodinných,   sociálnych   a majetkových   pomerov   od   apríla 2004,   keď   bolo   vo   vzťahu k nemu rozhodnuté   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   v tomto   konaní. Do 24. mája 2005, keď bol predmetný spis okresného súdu predložený ústavnému súdu, sťažovateľ na ostatnú výzvu okresného súdu neodpovedal.

Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb namietajúcich porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   zaručených   v ústave,   prípadne   v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve, len ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, vyplýva, že   právomoc   všeobecných   súdov   poskytnúť   sťažovateľovi   ochranu   na   základe   využitia opravného prostriedku – dovolania proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie   okresného   súdu   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku, vylučuje právomoc ústavného súdu konať v uvedenej veci.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci, keďže je toho názoru, že sťažovateľ mal, resp. stále má k dispozícii účinný prostriedok ochrany svojich základných práv v systéme všeobecného súdnictva, a to prostredníctvom pre sťažovateľa účinného a dostupného mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   predovšetkým   na   skutočnosť, že sťažovateľ   v predmetnej   veci   nepostupoval   tak,   ako   mu   to   umožňoval   § 17   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) platného do 31. marca 2005, ale priamo sa obrátil na ústavný súd so sťažnosťou. Sťažovateľ taktiež nepreukázal ani netvrdil, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona   o   ústavom   súde).   V nadväznosti   na   to   poznamenáva,   že   neuznáva   hromadnú a neadresnú   sťažnosť   na   všetky   konania   na   okresnom   súde,   ktorú   sťažovateľ   podal už 24. marca 2003, t. j. v ten istý deň, ako doručil okresnému súdu žalobu v predmetnej právnej veci.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov (v súčasnosti podľa zákona o súdoch), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje,   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   preto   spočíva   okrem   iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu a doterajšiu dĺžku konania niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej   správe   súdov   neumožnilo   v   danej   veci   účinnú   ochranu   základného   práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   sťažovateľa   ani   z obsahu súvisiaceho   súdneho   spisu,   ktorý   si   vyžiadal,   nezistil,   že   by   k nesplneniu   podmienky prípustnosti   sťažnosti   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Ústavný   súd   napokon   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr.   m. m. I. ÚS 122/04), podľa ktorej požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (resp. konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti.

V sporovom konaní je žalobca povinný nielen tvrdiť, ale aj preukazovať splnenie všetkých hmotnoprávnych a procesných predpokladov opodstatnenosti jeho nárokov (§ 6, § 79   a   § 120   ods. 1   OSP).   V   takomto   druhu   civilného   procesu   je   žalobca   povinný bezo zvyšku splniť aj ostatné zákonom ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane (čl. 46   ods. 4   a   čl. 51   ods. 1   ústavy),   ku   ktorým   patrí   splnenie   všetkých   predpokladov prípustnosti žaloby vrátane zaplatenia súdnych poplatkov. Podľa názoru ústavného súdu ak žalobca nesplní tieto predpoklady prípustnosti jeho žaloby, nemožno dobu, počas ktorej nie sú tieto predpoklady splnené v dôsledku jeho nečinnosti alebo nesprávnej či oneskorenej činnosti (úkonov), považovať za dobu zbytočných prieťahov, ktorú treba pričítať na ťarchu konajúceho súdu.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   postupoval   od   začiatku   konania   vo   veci sp. zn. 3 C 46/03 až dosiaľ tak, že to nezodpovedá zákonným požiadavkám na jeho náležitú súčinnosť so súdom (§ 6 OSP). Jeho podiel na spomalení konania v tejto veci bráni záveru, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd vzhľadom na to ešte pripomína, že sťažovateľ   do predbežného   prerokovania   sťažnosti   nesplnil   ústavne   predpokladané podmienky prístupu k súdnej ochrane v sporovom konaní (čl. 46 ods. 4 ústavy), a preto by prichádzalo   do   úvahy   odmietnutie   sťažnosti   v tejto   časti   aj   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2005