znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 162/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   marca   2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudcu   Jána   Lubyho   a   sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V., zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 7 S 158/2012 z 15. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013 prostredníctvom faxu doručená a 23. júla 2013 písomne doplnená sťažnosť V. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Štúrova   20,   Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 S 158/2012   z   15.   mája   2013   (ďalej   aj   „uznesenie   krajského   súdu“   alebo   „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v súdnom konaní vedenom krajským   súdom   pod   sp.   zn.   7   S   158/2012   sa   sťažovateľ   návrhom   na   začatie   konania podaným podľa štvrtej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) domáhal odstránenia nečinnosti v postupe Obvodného úradu životného prostredia M. (ďalej len „obvodný úrad“), ktorá podľa jeho tvrdenia   mala   spočívať   v   tom,   že   dosiaľ   nerozhodol   o jeho   odvolaní   podanom proti rozhodnutiu mesta M. sp. zn. V.ŽPaMR-2011/1763-Fe zo 16. mája 2011 (ďalej len „rozhodnutie   mesta   M.“).   Krajský   súd   o   návrhu   sťažovateľa   proti   obvodnému   úradu napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že ho zamietol, a o trovách konania rozhodol tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje takto: „... KS v Košiciach... nerozhodnutie vo veci odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu vo veci samej, nepovažoval za nečinnosť odvolacieho správneho orgánu, pretože podľa názoru súdu, odvolací orgán vydal rozhodnutie o tom, že sťažovateľ nie je účastníkom predmetného konania.“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že „...   je   osobitne   potrebné   zdôrazniť, že Obvodný   úrad   Životného   prostredia   v   žiadnom   zo   svojich   podaní   doručených sťažovateľovi netvrdil, že by vo veci rozhodol, ale naopak opakovane výslovne vyjadril názor, že vo veci nie je potrebné vydať akékoľvek rozhodnutie o postavení sťažovateľa. Vo svojom stanovisku zo dňa 5. 8. 2011 Obvodný úrad Životného prostredia M. uviedol, že podanie opravného prostriedku sťažovateľom proti rozhodnutiu mesta M. zo dňa 16. 5. 2011 nie je spôsobilé vyvolať právne účinky ako odvolanie, je právne neúčinné.“.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie dospieva k názoru, že „[z]a týchto okolností   nielen,   že   nemožno   nájsť   v   administratívnom   spise,   v   ktorom   sa   sťažovateľ podaním návrhu na súd bránil proti nečinnosti správneho orgánu, individuálny správny akt − rozhodnutie o tom, že sťažovateľ nie je účastníkom konania, ale orgán, o ktorom KS v Košiciach tvrdí, že ho vydal, opakovanie vyjadril svoje stanovisko, že takéto rozhodnutie nielen, že nevydal, ale ani ho vydať nemieni. Uvedený právny stav robí teda naďalej podané odvolanie   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nevybaveným   a   na   strane odvolacieho orgánu pretrváva v tejto veci nečinnosť. Sťažovateľ sa spôsobom predpísaným zákonom domáhal odstránenia stavu nečinnosti. Napadnutým uznesením KS v Košiciach mu bola   táto   súdna   ochrana   konania   zákonom   ustanoveným   postupom   pred   správnym orgánom odopretá.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

-   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotveného   v   článku   6   odseku   1   vety   prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

boli uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S/158/2012 zo dňa 15. 5. 2013 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 7 S/158/2012 zo dňa 15. 5. 2013, a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú   sťažnosť ide   vtedy,   keď namietaným postupom   orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   navyše považuje za potrebné   poukázať   na   povahu   a   špecifiká   správneho   súdnictva   podľa   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť   orgánov verejnej   správy,   ale   len   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej správy   (§   244   ods.   1   OSP),   teda   preskúmať   to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení konkrétnych   otázok   vymedzených   v   návrhu   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne a procesno-právne   predpisy.   Preto   treba   vziať   do   úvahy,   že   správny   súd   nie je   súdom skutkovým,   ale   je   súdom,   ktorý   posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého rozhodnutia a postup   orgánov   verejnej   správy,   teda   orgánov   inej   ako   súdnej   sústavy (m. m. IV. ÚS 596/2012).

Vychádzajúc   z   odôvodnenia   sťažnosti,   podstatou   argumentácie   sťažovateľa, na základe ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je jeho nesúhlas so spôsobom odôvodnenia uznesenia krajského súdu, ako aj s právnym názorom krajského súdu, ktorý jeho návrh smerujúci proti nečinnosti obvodného úradu napadnutým uznesením zamietol.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé   súdne   konanie,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

K porušeniu ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   poukazuje   na   to, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania správneho rozhodnutia v súlade s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   záruka   úspechu   v   konaní   pred všeobecným súdom.

Krajský   súd   v   úvodnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   rekapituloval podstatu argumentácie účastníkov konania nastolenú v konaní pred krajským súdom takto:«Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal vydania rozhodnutia podľa ust. § 250t ods. 1 O. s. p. a žiadal, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým uloží povinnosť odporcovi konať vo veci podaného odvolania navrhovateľom, vo veci vedenej pod sp. zn. V.ŽPaMR- 2011/1763-Fe.

Návrh odôvodnil tým, že v predmetnom konaní sa prihlásil ako účastník konania, v ktorom sa jednalo o povolenie výrubu 1 stromu − smreku na ulici... Odporca listom, zo dňa   12.   4.   2011   oznámilo   navrhovateľovi   začatie   správneho   konania.   Navrhovateľ v predmetnom konaní predložil odporcovi stanovisko, v ktorom nesúhlasil s výrubom tohto stromu.

Mesto M. rozhodnutím sp. zn. V.ŽPaMR-2011/1763-Fe zo dňa 16. 5. 2012 rozhodlo tak,   že   súhlas   na   výrub   tohto   stromu   udelil.   Navrhovateľ   podal   odvolanie   proti   vyššie uvedenému   rozhodnutiu   a   s   týmto   odvolaním   Mesto   M.   upovedomilo   aj ostatných účastníkov správneho konania dňa 9. 6. 2011. Odvolanie navrhovateľa bolo dňa 6. 7. 2011 predložené Obvodnému úradu životného prostredia M.

Odporca listom zo dňa 5. 8. 2011 oznámil Mestu M., že odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou, pretože podať odvolanie mohol len účastník konania. Navrhovateľ nie je účastníkom konania. S týmto tvrdením navrhovateľ nesúhlasil, poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS zo dňa 16. 4. 2003, sp. zn. ÚS 22/02, rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 12. 4. 2011, ako aj § 14 ods. 1, 2 Správneho poriadku, avšak odporca doposiaľ o podanom odvolaní nerozhodol.

Správny orgán o nepriznaní postavenia účastníka konania − doposiaľ nerozhodol (nevydal rozhodnutie).

Navrhovateľ   na   základe   podanej   sťažnosti   navrhovateľom   vo   veci   nečinnosti správneho orgánu oznámil navrhovateľovi dna 3. 8. 2012, že sťažnosť je neopodstatnená. Navrhovateľ nebol ukrátený na svojich právach a nemal postavenie účastníka konania. Odporca dňa 25. 4. 2013 doručil súdu doplňujúce stanovisko k podanému návrhu navrhovateľa, v ktorom poukázal na novelu Správneho poriadku, ust. § 15a. Zúčastnené osoby nemôžu vystupovať v akomkoľvek konaní, ale len v konaní, ktoré upravuje osobitný zákon a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajina   v   znení   nesk.   predpisov.   Tento   zákon   presne   stanovil,   ktoré   subjekty   majú postavenie zúčastnených osôb, aký verejný záujem majú obhajovať a za akých podmienok sa môžu do konania prihlásiť.

Navrhovateľ nevzal na vedomie: v   správnych   konaniach   je   účasť   občianskeho   združenia   zákonom   ustanovená ako účasť zúčastnenej osoby (správny poriadok a zákon o ochrane prírody a krajiny), ako zúčastnená osoba má obmedzené procesné práva − nemôže podať odvolanie, preto keď ho podá, nemá právne účinky,

nemôže sa domáhať viac práv, ako mu ustanovuje zákon. Uviedol ďalej, že občianske združenie sa môže vo vymedzenom rozsahu zúčastniť aj na druhostupňovom konaní v zákonom stanovenom rozsahu, t. j., ak písomne požiada Úrad, aby ich upovedomoval o začatých druhostupňových konaniach. Navrhovateľ takúto písomnú žiadosť nepodal.

Podotkol tiež, že slovné spojenie „požiadať o účasť“ neznamená, že sa občianske združenie   automaticky   stáva   účastníkom   konania,   ako   sa   navrhovateľ   mylne   domnieva. Podľa výkladu odporcu, toto slovné spojenie znamená požiadať o právo zúčastniť sa na konaní ako zúčastnená osoba.»

Krajský súd v nadväznosti na uvedené k priebehu správneho konania uviedol: „V konkrétnom prípade, odporca niekoľkokrát 3. 8. 2012, 5. 8. 2012 a 9. 9. 2012 oznámil   navrhovateľovi,   že   mu   nepriznáva   účastníctvo   v   tomto   správnom   konaní,   teda v konaní vedenom pod sp. zn. V.ŽPaMR-2011/1763-Fe.

Uvedené   rozhodnutie   má   povahu   procesnej   povahy   (§   14   ods.   1   Správneho poriadku), pričom nie je na takéto rozhodnutia predpísaná právna forma...

Vo   všeobecnosti   preto   platí   zásada,   že   bez   ohľadu   na   názov   správneho   aktu, z hľadiska právnej povahy ide o rozhodnutie, ak jeho obsahom je rozhodovanie správneho orgánu o právach alebo povinnostiach príslušných subjektov (§ 1 Správneho poriadku). V konkrétnom prípade správny orgán rozhodol o neprípustnosti postavenia účastníka konania (navrhovateľa), rozhodol o práve navrhovateľa, ktoré negatívne ovplyvnilo jeho postavenie   v   správnom   konaní   ako   účastníka   konania,   teda   nie   je   možné   konštatovať, že vo veci bol odporca nečinný.

V takom prípade, ďalším postupom malo byť podanie žaloby v súlade s ust. § 250b ods. 1 O. s. p...

Podľa ust. § 250 ods. 2 O. s. p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí,   že ako   účastník konania bola   rozhodnutím   a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.“

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu v kontexte sťažovateľom nastolených   námietok   ústavný   súd   konštatuje,   že   jeho   odôvodnenie   napriek   tomu, že je pomerne stručné, nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu za odporujúce citovaným   článkom   ústavy   a   dohovoru.   Krajský   súd   v   jeho   odôvodnení   zaujal   svoje jednoznačné   stanovisko   k   opodstatnenosti   namietanej   nečinnosti   odporcu   zo strany sťažovateľa   v   posudzovanom   správnom   konaní   (sp.   zn.   V.ŽPaMR-2011/1763-Fe) a vyjadril aj svoj právny názor, podľa ktorého sa sťažovateľ mohol domáhať svojej ochrany v danej veci žalobou podľa § 250b ods. 1 OSP.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie a jeho výroky   primeraným   spôsobom   a   jeho   právne   hodnotenie   a   právne   závery   sú   logické a ústavne udržateľné. Právne posúdenie argumentov sťažovateľa je založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, tento výklad je logický, zodpovedá zmyslu a účelu krajským súdom uvedených ustanovení. Krajský súd svoje závery primerane odôvodnil, nemožno ich teda považovať za zjavne neodôvodnené s tým, že nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle.

Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 7 S 158/2012 z 15. mája 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014