znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 162/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., L., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 228/2011 a jeho rozsudkom z 18. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012 doručená sťažnosť M. Č., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 228/2011 a jeho rozsudkom z 18. januára 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   podanou Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanej K., a. s. ďalej len „žalovaná“), náhrady škody z titulu ublíženia na zdraví.

V   právnej   veci   sťažovateľa   okresný   súd   prvýkrát   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 4 C 221/2009 z 11. januára 2010 tak, že žalobu zamietol. V dôsledku odvolania podaného sťažovateľom bol rozsudok okresného súdu zrušený uznesením krajského súdu z 5. mája 2010 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.

Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   221/2009   z   15.   júna   2011   bola   žaloba sťažovateľa opätovne zamietnutá. Z   odôvodnenia rozsudku   okresného súdu   vyplýva, že sťažovateľ ako chodec utrpel dňa 18. mája 2008 pri zrážke s osobným motorovým vozidlom ublíženie na zdraví. Predmetná dopravná nehoda bola šetrená políciou v Žiari nad Hronom, pričom trestné stíhanie bolo zastavené s poukazom na to, že nedošlo k spáchaniu trestného činu, keďže sťažovateľ si škodu spôsobil sám svojím zavinením, pretože v čase vzniku škody mal preukázateľne v krvi 2,4 % alkoholu. Konanie vodiča   nebolo posúdené ako protiprávne vzhľadom na to, že zrážke s chodcom nemohol zabrániť, lebo po spozorovaní chodca vo svojom jazdnom pruhu v snahe obísť ho, prešiel s vozidlom do protismeru a na situáciu,   keď   chodec   pokračoval   v chôdzi   v   strede   vozovky,   reagoval   intenzívnym brzdením, t. j. príčinou nehody bol nesprávny spôsob chôdze chodca po vozovke.

Okresný súd v označenom rozsudku ďalej uvádza, že „Miesto dopravnej nehody je dobre zistiteľné na satelitnej mape, ktoré je zobrazené na č. l. 11 znaleckého posudku. Okrem   žalobcu,   ako   chodca,   sa   po   miestnej   komunikácii,   v   tom   období   spolu   s   ním, pohybovali i svedkyňa V. a svedok G. Ako skupina sa pohybovali vedľa seba, pri ľavom okraji cesty. Pred miestnou predajnou..., zbadali prichádzajúce vozidlo... Žalobca, ktorý bol v tom čase v značnom stupni opitosti, chcel uvedené vozidlo zastaviť. Svedkyňa V. a G., detaily stretu motorového vozidla so žalobcom nevideli, pretože v tom čase boli k tejto situácii otočení chrbtom. Nie je sporné, že vodič motorového vozidla, sa snažil predísť stretu, vyhýbaním sa chodcovi, vybočením vozidla vľavo. Pri výjazde z ľavotočivej zákruty, už vozidlo jazdilo v strednej až ľavej časti cesty, teda v protismere. Pokračovaním v chôdzi sa však žalobca dostal do koridoru pohybu vozidla. Pri krátkej vzdialenosti medzi vozidlom a chodcom nebolo pre zabránenie nehody postačujúce ani intenzívne brzdenie vozidla (č. l. 15 znaleckého posudku). Ďalšie vyhýbanie sa stretu, mohlo byť pre vodiča tiež rizikové, pretože by sa pohyboval tesne pri okraji cesty v protismere. K stretu vozidla a chodcu došlo v   protismernom   jazdnom   pruhu.   Keď   žalobca,   ako   chodec   pokračoval   v chôdzi,   vodič motorového vozidla na kritickú situáciu reagoval vo vzdialenosti približne 3,6 metra, pred miestom stretu, prudkým brzdením. Tesne pred brzdením sa vozidlo pohybovalo rýchlosťou približne 31 km/h. Za predpokladu reakčného času vozidla jedna sekunda, tak podľa znalca, vodič reagoval na vzniknutú situáciu približne 12,5 metra pred miestom stretu. V čase intenzívneho brzdenia došlo k stretu vozidla a chodca. Vyhýbací manéver vodiča, intenzívne brzdenie, vyvracajú tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa o tom, že vodič motorového vozidla úmyselne žalobcu zrazil. Znalec Ing. K., vo svojom znaleckom posudku konštatoval, že   vodič   vyhýbacím   manévrom   vľavo,   reagoval   dostatočne   zavčasu   na   pohyb   chodcov, vrátane žalobcu. Ďalší pohyb žalobcu oproti vozidlu, ktorý trval približne 2,3 sekundy, nebol vodičom vyhodnotený, ako nebezpečný a ohrozujúci. Reakciou v tomto čase, sa dalo predísť   stretu   chodca   a vozidla.   Treba   však   pripomenúť,   že   pri   nehodovom   deji,   nešlo žalobcovi, ako chodcovi a tom, aby opustil koridor pohybu vozidla a vyhol sa stretu, skôr išlo   o   neopodstatnené   zastavovanie   vozidla.   Podľa   vyjadrenia   znalca,   následný   pohyb chodca   do   stredu   cesty,   mohol   a   mal   byť   vyhodnotený   vodičom,   ako   nebezpečný, intenzívnym brzdením sa dalo predísť stretu vozidla a chodca. Vozidlo by bolo zastavilo pred miestom stretu.

Hranice okolností, ktoré vodič môže, či nemôže predvídať, nemožno vymedzovať len v hypotetickej   rovine   (pretože,   potom   by   musel   predvídať   v   podstate   čokoľvek),   ale   je potrebné   vždy   vychádzal   z   existujúcich   objektívnych   okolností,   vyplývajúcich   z   určitej dopravnej situácie, ktorá môže byť charakterizovaná celou radou faktorov (napr. určitým miestom, povahou komunikácie, chovaním ďalších účastníkov cestnej premávke a pod.). Takéto okolnosti vodič vníma svojimi zmyslami, a môže ich potom hodnotiť, podľa svojich vodičských znalostí i ďalších subjektívnych dispozícií. Okrem miery povinnej opatrnosti, vyplývajúcich z ustanovení pravidiel cestnej premávky, tu existuje i subjektívne vymedzenie, ktoré spočíva v miere opatrnosti, ktorú je vodič schopný vynaložiť v konkrétnom prípade. Súd poukazuje na to, že zo znaleckého posudku i z výpovede znalca vyplýva, že vodič mal len tri sekundy na to, aby reagoval. Znalcovi trvalo vypracovanie znaleckého posudku niekoľko   mesiacov,   mal   odborné   technické   vedomosti,   neustále   sa   zaoberá   dopravnými nehodami,   používa   odbornú   literatúru   a   simulačný   program   na   zistenie   priebehu a zdokumentovanie dopravnej nehody. Takéto odborné znalosti nemôže nikto od bežného vodiča vyžadovať. Žalobca sa v priebehu dokazovania prostredníctvom svojho právneho zástupcu   bránil   tým,   že   tesne   pred   stretom   s   motorovým   vozidlom,   došlo   k   zahučaniu motora. Toto hodnotil, ako úmysel vodiča motorového vozidla, spôsobiť dopravnú nehodu. Vodič   motorového   vozidla,   svedok   H.,   takéto   tvrdenie   žalobcu   popieral.   Zahučanie motorového vozidla nepočul, ani bezprostredný svedok G. O tomto zahučaní vypovedala len svedkyňa V., ktorá však charakter zahučania nevedela popísať. Znalec sa vyjadril aj k tejto okolnosti, a potvrdil, že pri intenzívnom brzdení sa môže stať, že sa stlačí spojkový pedál, takže motor ide do otáčok a môže spôsobiť zahučanie. Pretože vozidlo zanechalo stopy, bol stlačený   spojkový   pedál   a   brzdilo,   zahučanie   nemalo   vplyv   na   zrýchlenie   motorového vozidla, ani iný vplyv na vznik dopravnej nehody. Ani v hypotetickej rovine sa nepotvrdilo tvrdenie   navrhovateľa   o   úmyselne   spôsobenej   dopravnej   nehode.   Svedkyňa   V.   i   vodič motorového vozidla H., potvrdili tú skutočnosť, že žalobca asi 15 až 20 minút, pred touto dopravnou nehodou, už na inom mieste, a to na rovnom úseku cesty, v inej časti obce, vstúpil   do   jazdy   motorového   vozidla,   svedka   H.,   v   tomto   prípade   došlo   k   zastaveniu motorového vozidla, nebola to nebezpečná situácia, vodič žalobcovi dohováral, aby takéto situácie nevytváral.

V čase vzniku dopravnej nehody, platil zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 315/96 Zbierky o premávke na pozemných komunikáciách. Opäť treba zdôrazniť tú skutočnosť, že okrem vodiča motorového vozidla, je aj chodec, teda žalobca, účastníkom cestnej   premávky   (§   2   písm.   j).   Okrem   všeobecnej   prevenčnej   povinnosti   (§   415 Občianskeho zákonníka), je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky (§ 3 ods. 1), správať   sa   disciplinovane,   ohľaduplne,   aby   neohrozil   bezpečnosť   a   plynulosť   cestnej premávky (§ 3 ods. 2 písm. a). Chodec pred vstupom na vozovku sa musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva. Len čo vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať ani zastavovať (§ 53 ods. 2).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov ustanovuje § 427 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu, zodpovedajú za škodu spôsobenú vyvolanou osobitnou povahou tejto prevádzky (§ 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla,   motorového   plavidla,   ako   aj   prevádzateľ   lietadla   (§   427   ods.   2   Občianskeho zákonníka). Aj keď sa jedná o objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov,   táto   zákonná úprava neznamená absolútnu   vinu   prevádzateľa motorového vozidla za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov. Aj v prípade tejto objektívnej zodpovednosti, prichádza do úvahy zavinenie poškodeného uvedené v § 441 Občianskeho zákonníka.

Ak bola škody spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne, ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám (§ 441 Občianskeho zákonníka). Z   vykonaného   dokazovania,   má   súd   za   dokázané,   že   žalobca,   ako   chodec,   pod značným   vplyvom   alkoholických   nápojov,   úmyselne   vstúpil   na   vozovku,   ktorá   slúži predovšetkým na premávku motorových vozidiel, v čase keď videl prichádzať motorové vozidlo. Výsluchom znalca a zo znaleckého posudku je dokázané, že žalobca nevytvoril pasívnu   prekážku   cestnej   premávky,   ale   naopak,   aktívne   vstupoval   do   jazdnej   dráhy motorového   vozidla,   aj   v   čase   keď   sa   mu   vodič   snažil   vyhnúť   do   protismeru,   aj   keď zastavoval motorové vozidlo. Tak ako vyplýva z výpovede znalca a znaleckého posudku, dokonca   žalobca,   ako   chodec   zrýchlil   svoju   chôdzu   v   smere   vyhýbajúceho   sa   manévru vodiča. Za tohto stavu vodič motorového vozidla, aj keď okamžite a bezprostredne reagoval zmenou smeru a brzdením, stred motorového vozidla s chodcom už bol neodvrátiteľný. Súd má za dokázané, že vodič motorového vozidla nevedel a nemohol predpokladať, že chodec bude úmyselne zrýchľovať svoju chôdzu, aj napriek tomu, že menil smer jazdy a znižoval rýchlosť   motorového   vozidla.   Nebyť   tejto   aktívnej   a   úmyselnej   činnosti   žalobcu,   ako podnapitej   osoby,   nebolo   by   došlo   k   stretu   s   motorovým   vozidlom.   V   aktívnej   činnosti žalobcu, popísanej vyššie, súd vidí výlučné zavinenie na spôsobenej škode, a preto si ju znáša sám. Súd žalobu, preto v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka žalobcu v plnom rozsahu zamietol.“.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   Co   228/2011   z 18.   januára 2012   tak,   že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   okrem   iného   uviedol,   že „Zavinenie poškodeného síce Občiansky zákonník v ustanovení § 427 a nasl. neupravuje výslovne ako liberačný dôvod, je potrebné však vychádzať z toho, že ustanovenie § 441 Obč. zákonníka, ktoré upravuje zavinenie poškodeného, sa musí so zreteľom na svoju všeobecnú povahu uplatniť aj v tomto osobitnom prípade zodpovednosti. Je možné ho tak použiť aj v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov. Ak bolo zavinenie poškodeného výlučnou príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, prevádzkovateľ sa celkom zbaví zodpovednosti a škodu v plnom rozsahu znáša sám   poškodený.   Len   v   prípade,   ak   je   zavinený   protiprávny   úkon   poškodeného   jednou z príčin škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky určitého dopravného prostriedku, a ďalšiu   príčinu   je   potrebné   hľadať   na   strane   prevádzkovateľa,   len   v   takomto   prípade dochádza k pomernej zodpovednosti poškodeného a prevádzkovateľa.

Objektívne   skutočnosti   môžu   byť   za   určitých   okolností,   ak   sú   neodvrátiteľnými a neodvodzujú   svoj   pôvod   z   prevádzky,   liberačnými   dôvodmi,   ktoré   môžu   zbaviť zodpovednosti   prevádzkovateľa   dopravného   prostriedku.   Pokiaľ   vznik   škody   spočíva v zavinenom úkone poškodeného, teda v objektívnej skutočnosti, tá má zaťažovať toho, koho postihla,   teda   poškodeného.   Pokiaľ   si   teda   škodu   spôsobí   poškodený   výlučne   svojím zavineným   konaním,   prevádzkovateľ   dopravného   prostriedku   v   takomto   prípade nezodpovedá za vzniknutú škodu, túto si znáša poškodená osoba sama.

V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie   dôkazov   v   rámci   súdnej   úvahy   okresným   súdom   je   konštruktívnym a logickým   zhodnotením   záverov   vyplývajúcich   aj   zo   znaleckého   dokazovania,   pričom prihliadol   na   konkrétne   objektívne   okolnosti   dopravnej   nehody,   pri   ktorej   došlo k poškodeniu žalobcu. Zo strany vodiča motorového vozidla nebolo preukázané porušenie právnych predpisov týkajúcich sa prevádzky motorového vozidla, a to aj počas plynulého úkonu vyhýbania sa žalobcovi, nemohol reagovať predvídavo, nemohol predpokladať, že žalobca ako chodec bude meniť neustále smer svojej chôdze, vždy v ústrety motorovému vozidlu, napriek tomu, že motorové vozidlo vošlo už do protismerného jazdného pruhu, kam vstúpil aj chodec,   a   kde došlo   k   zrážke.   Práve táto   aktívna a nepredvídateľná   činnosť žalobcu bola základom pre vznik dopravnej nehody, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia žalobcu. V tomto prípade tak síce došlo ku škode, ktorá bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky   motorového   vozidla,   avšak   táto   škoda   nebola   spôsobená   konkrétnymi okolnosťami, ktoré by mali pôvod v samotnej prevádzke motorového vozidla. Žalobca si škodu spôsobil výlučne svojím nezodpovedným a nepredvídateľným konaním, pod vplyvom alkoholu,   preto   okresný   súd   správne   rozhodol,   keď   žalobu   žalobcu   v   plnom   rozsahu zamietol.

K   subjektívnemu   hodnoteniu   konania   vodiča   motorového   vozidla   žalobcom   je potrebné uviesť, že vodič H. tak, ako to uvádzal aj znalec vo svojom znaleckom posudku, pohyb žalobcu oproti vozidlu nehodnotil ako nebezpečný a ohrozujúci, preto síce teoreticky pri   zastavení   motorového   vozidla   by   nedošlo   k   zrážke,   ale   vodič   motorového   vozidla reagoval   primerane,   snažil   sa   obísť   vzniknutú   prekážku,   pričom   práve   objekt   tvoriaci prekážku   (bez   ohľadu   na   to,   či   ide   o   človeka,   zviera,   prípadne   pohybujúce   sa   teleso), vybočil zo svojho koridoru pohybu a vošiel do jazdnej dráhy motorového vozidla, ktoré sa dostalo až do protismeru v úmysle vyhnúť sa, kde došlo k zrážke. Práve túto objektívnu skutočnosť je možné považovať za náhodilú a nepredvídateľnú, pretože vodič motorového vozidla ani pri vyvinutí všetkého úsilia nemohol predpokladať, že žalobca sa zachová tak iracionálne a nepredvídateľne, že napriek úsiliu vyhnúť sa mu, vojde do jeho jazdnej dráhy. V žiadnom prípade tiež nie je možné uvažovať tým smerom, ako to naznačoval žalobca vo svojom   odvolaní,   že   u   vodiča   motorového   vozidla   došlo   k   skratovému   konaniu   a   k úmyselnému zraneniu. V tomto smere, k tejto domnienke nesvedčí žiadny z vykonaných dôkazov, ani výsluchy svedkov ani znalecký posudok. Zahučanie motorového vozidla, ktoré vo svojej výpovedi uviedla svedkyňa V., nepreukazuje túto skutočnosť a spochybnil ju aj znalec pri svojom výsluchu na pojednávaní. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na to, že obdobný incident sa stal 15 – 20 minút pred dopravnou nehodou, práve uvedená skutočnosť preukazuje,   že   zo   strany   žalobcu   nedochádzalo   k   dôvodnému   zastavovaniu   motorového vozidla, preto vodič motorového vozidla nemal ani dôvod predpokladať, že je potrebné zastať vzhľadom na konanie žalobcu na ceste. Pokiaľ vodič motorového vozidla mal aj vedomosť   o   tom,   že   žalobca   je   opitý,   nemohol   predpokladať   sa   bude   chovať   tak nevyspytateľne,   že   napriek   úsiliu   ho   obísť   v   dostatočnej   vzdialenosti   prechodom   až   do protismeru, mu žalobca vstúpi do jazdnej dráhy. Škodu si žalobca svojím konaním zavinil výlučne sám, súdna úvaha okresného súdu a vyhodnotenie dôkazov tým smerom, že vodič motorového vozidla sa na spôsobenej škode nepodieľal, sú dostatočne presvedčivé, preto rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   zamietol   žalobu   žalobcu,   bol   potvrdený   ako   vecne správny.“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že «V   takto   vzniknutej   skutkovo   -   právnej   situácii   sťažovateľ neopomína povinnosti chodca, ale ďalej upriamuje pozornosť na to, že skutkové zistenia a právne názory obidvoch všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili   skutkový   a   právny   základ   ich   rozhodnutí   sa   dopustili   omylov.   Základnými princípmi   a   zásadami   logického   uvažovania   v   tom,   že   pri   nepredvídateľnom   správaní chodca na ceste „akceptujú“ vyhýbací manéver vodiča, (keď sa mu vodič snažil vyhnúť do protismeru) v situácii, keď zákon vodičovi prikazuje spomaliť a zastaviť. Túto skutočnosť potvrdili aj znalci, keď uviedli „mohol a mal“ zastaviť.

Pre správne a úplné pochopenie celej situácie je kľúčovým poznanie, že sťažovateľ a vodič boli „spoluobčanmi“ jednej obce, boli vekovo blízkymi rovesníkmi, a v kritickom časovom úseku cca. 15 minút o sebe, ale predovšetkým vodič vedel o sťažovateľovi, že má vypité a aj k nemu (vodičovi) sa krátku chvíľu pred nehodou správal na ceste tak, že sa ho pokúšal zastaviť.

Podľa vyjadrenia znalca následný pohyb chodca do stredu cesty mohol a mal byť vyhodnotený vodičom ako nebezpečný, intenzívnym brzdením sa dalo predísť stretu vozidla a chodca. Vozidlo by bolo zastavilo pred miestom stretu.

Opačný   názor   obidvoch   všeobecných   súdov   sa   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení citovaného cestného zákona, že zásadne poprel jeho účel a význam v prípade vzniku rizikových situácii. Namiesto chodca mohli to byť na ceste aj zvieratá, odtrhnuté a točiace sa koleso, balansujúce auto s defektom, iné balansujúce auto s opitým vodičom, alebo spadnutý stĺp, strom a pod.

Uvedený skutkový a právny stav bez náležitého odôvodnenia extrémnym odklonom od   základných   povinnosti   vodiča   je   dôkazom   nedostatočne   odôvodneného,   zmätočného a nepreskúmateľného   rozhodnutia   obidvoch   súdov.   Preto   doterajší   stav   sám   o   sebe významne   oslabuje   presvedčivosť   vydaného   rozhodnutia,   ktorý   oslabuje   predvídateľnosť vydaného rozhodnutia, čo nie je možné ani v činnosti súdneho orgánu tolerovať.

... Povinnosťou vodiča v zmysle cestného zákona účinného v čase dopravnej nehody bolo „venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, brať ohľad na osobitne označené vozidlá a na označené cvičné motorové vozidlá, dbať na zvýšenú opatrnosť   voči   chodcom,   najmä   deťom,   zdravotne   postihnutým   osobám,   osobitne   voči osobám,   ktoré   používajú   bielu   palicu,   a   starým   osobám,   dať   prednosť   chodcom prechádzajúcim cez priechod pre chodcov, pritom ich nesmie ohroziť ani obmedziť; na ten účel je povinný zastaviť vozidlo.

... V priebehu   súdneho   konania   a   posúdenia   všetkých   dôkazov,   ako   aj z vyhodnotenia   záverov   znalcov   je   preukázané,   že   vodič   mal   vedomosť   o   správaní   sa poškodeného   žalobcu,   ktorý   v   miestnej   situácii   s   dobrými   výhľadovými   pomermi   mal možnosť predvídať stret s chodcom, čo potvrdzuje skutočnosť, že 15-20 minút pred touto dopravnou   nehodou   žalobca   už   raz   takým   istým   spôsobom   vstúpil   do   smeru   jazdy motorového vozidla vodiča H., ten však vtedy zastavil a dohováral žalobcovi, aby takéto situácie nevytváral.

V takejto konkrétnej vznikajúcej situácii je popri vyjadreniach znalcov dôležité aj to, že žalobca a vodič sa vzájomne dobre poznali, aj preto žalobca gestikuloval a naznačoval, aby vozidlo zastavil, ale aj to, že krátko pred tým, ako vodič „mohol a mal zastaviť“, „zahučal motor“, čo svedčí o tom, že namiesto brzdenia a zastavenia, vodič najprv pridal plyn a až následne brzdil, ako to nasvedčujú aj brzdné stopy na ceste a vyjadrenia znalcov....   Tým,   že   vodič   mal   vedomosť   o   správaní   sa   žalobcu   na   ceste,   bol   povinný prispôsobiť rýchlosť jazdy motorového vozidla tak, aby nikoho neohrozil na živote a na zdraví. Z uvedeného dôvodu toto zavinenie ide na vrub škodcu - vodiča, pretože poškodenie na zdraví bolo zavinenie osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, ktorej sa prevádzkovateľ nemôže zbaviť.

... Odvolací súd taktiež uviedol, že vodič motorového vozidla reagoval primerane, snažil sa obísť vzniknutú prekážku, pričom práve objekt tvoriaci prekážku (bez ohľadu na to, či ide o člny, človeka, zviera, prípadne pohybujúce sa teleso), vybočil zo svojho koridoru pohybu a vošiel do jazdnej dráhy motorového vozidla, ktoré sa dostalo až do protismeru v úmysle   vyhnúť   sa,   kde   došlo   k   zrážke.   Práve   túto   objektívnu   skutočnosť   je   možné považovať   za   náhodilú   a   nepredvídateľnú,   pretože   vodič   motorového   vozidla   ani   pri vyvinutí   všetkého   úsilia   nemohol   predpokladať,   že   žalobca   sa   zachová   tak   iracionálne a nepredvídateľne, že napriek úsiliu vyhnúť sa mu. vojde do jeho jazdnej dráhy.

Tento   názor   však   odporuje   všetkým   trom   zisteniam   súdnych   znalcov,   ktorý   pri výpočte dospievajú k záveru o existencii zbytkového času preukazujúceho, že v momente zrážky sťažovateľ tvoril už pasívnu prekážku - stal, čo naznačuje, že v konaní vodiča išlo o mladícku   nerozvážnosť   (Dipl.   Ing.   H.),   pretože   najprv   vozidlo   zahučalo   (akcelerácia

-zrýchlenie) a až následne nasledovalo brzdenie, ktoré bolo neúspešné.».

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   aj   na   to,   že „Nový   dôkaz,   znalecký   posudok č. 8/2012 vypracoval v januári 2012 Dipl. Ing. Igor H.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Krajský súd Banská Bystrica rozsudkom sp. zn.: 15 Co 228/2011-160 zo dňa 18. 1. 2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníctva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

II. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 15 Co 228/2011-160 zo dňa 18. 1. 2012 sa zrušuje a vec sa v tejto časti vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

III.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   zaplatiť   advokátovi   sťažovateľa náhradu trov konania sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00,   m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I.   ÚS   4/00,   I.   ÚS   17/01).   Z   ústavného postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   len   také   rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom ktorých mohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd zároveň poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého nie je jeho   úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo zjednocovanie rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích   súdov,   resp.   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky. Podstatné je, či sú odlišné právne názory všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08).

Kľúčová (skutková) námietka sťažovateľa spočíva v tvrdení, že vodič motorového vozidla mohol a mal vozidlo zastaviť prudkým brzdením, čím by bol predišiel zrážke s ním. Táto   skutočnosť   vyplýva   aj   zo   znaleckého   posudku   v   konaní   ustanoveného   znalca Ing. Kusendu. Pri takomto posúdení situácie nemohli podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy dospieť k záveru, že škodu si svojím konaním spôsobil (výlučne) sám.

Na   základe   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti sťažovateľa posúdiť, či boli skutkové a právne závery, na ktorých je založený napadnutý rozsudok   krajského   súdu,   z   ústavného   hľadiska   ospravedlniteľné   a   udržateľné   a   či v dôsledku toho možno reálne uvažovať o tom, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Vychádzajúc   z citovaných   častí   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 4 C 221/2009 z 15. júla 2011 a napadnutého rozsudku krajského súdu (pozri časť I tohto uznesenia) ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny, pričom právne závery, na ktorých je založený, sú podľa názoru ústavného súdu aj z vecného hľadiska akceptovateľné. Relevantné ústavné výhrady nemožno formulovať ani ku skutkovým záverom, na ktorom sú založené právne závery krajského   súdu   v   napadnutom   rozsudku,   keďže   vychádzali   z   výsledkov   dokazovania uskutočneného okresným súdom.

Právny názor krajského súdu týkajúci sa zavinenia sťažovateľa, ktorý pod vplyvom alkoholu   vstupoval   do   jazdnej   dráhy   motorového   vozidla,   neustále   menil   smer   svojej chôdze, vždy v ústrety motorovému vozidlu, pričom vodič motorového vozidla reagoval na vzniknutú   situáciu   dostatočne   predvídavo,   keďže   vyššiu   mieru   predvídavosti   nebolo od neho možné vzhľadom na nevyspytateľné správanie sťažovateľa požadovať, je primeraným spôsobom odôvodnený, zrozumiteľný a nemožno ho považovať za ústavne nekonformný. Aj hodnotenie v konaní vykonaných dôkazov všeobecnými súdmi podľa názoru ústavného súdu zodpovedá kritériám na hodnotenie dôkazov, ktoré vyplývajú z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 132 a nasl.). Ústavný súd za tejto situácie nenachádza dôvod na to, aby vstupoval do záverov všeobecných súdov, príp. ich korigoval, keďže ich považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   predloženému   novému   dôkazu   (znalecký   posudok dipl. Ing. I. H.) ústavný súd poznamenáva, že na tento nemôže v konaní pred ústavným súdom   prihliadať,   keďže   je   oprávnený   posudzovať   napadnutý   rozsudok   len   z pohľadu dôkazov vykonaných v napadnutom súdnom konaní, a zdôrazňuje, že nové dôkazy môžu za splnenia podmienok ustanovených v zákone tvoriť podklad pre podanie návrhu na obnovu konania (§ 228 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), o ktorom sú oprávnené rozhodnúť všeobecné súdy.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013