znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 162/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn. 2 Co 265/2011 z 9. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Š.,   s. r. o., o d m i e t a   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Š.,   s. r. o. (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 265/2011 z 9. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva: «Sťažovateľ bol žalobcom v spore o zaplatenie 1.062,07 Eur. Kauzou bol odmietnutý nárok, zabezpečený uznaním dlhu zo strany dlžníka. Sťažovateľ sa s majiteľom reštaurácie dohodol, že v nej umiestni jeho výherný prístroj. Pre prípad výhier vyšších ako vklady mu poskytol hotovosť. Majiteľ reštaurácie zomrel. Jeho manželka ako „dedička“ v prevádzke pokračovala, no nedokázala ju udržať. Z poskytnutej pôžičky (100.000.- Sk) ešte za života majiteľ   časť   vrátil.   Po   prevzatí   prevádzky   žalovanou   (manželkou)   táto   na   žiadosť sťažovateľa podpísala „prevzatie záväzku“ dňa 24. 7. 2009. Dlh predstavoval 2.194,62 Eur. Po tomto dni splatila dlžníčka dve splátky: 29. 10. 2009 759,42 Eur a 6. 11. 2009 sumu 497,- Eur. Ako z uvedeného vyplýva, dlžníčka prevzatý záväzok plnila a sťažovateľ platby prevzal. K podaniu žaloby sa pristúpilo po bezvýslednej výzve na uhradenie zvyšnej sumy.»

Ďalej   sťažovateľka   uvádza,   že «Okresný   súd   Košice   I   rozsudkom   sp. zn. 24 C/180/2010 zo dňa 24. 3. 2011 žalobu zamietol. Vychádzal z právneho názoru, že doklad „prevzatie záväzku“ treba považovať za zmluvu, upravenú v § 531 Občianskeho zákonníka. Malo teda ísť o „prevzatie dlhu“ (vzťah bol takto mylne kvalifikovaný v žalobe). Keďže takýto   úkon   sa   podľa   § 490   Občianskeho   zákonníka   spravuje   ustanoveniami   § 43   OZ (Občianskeho zákonníka, pozn.) a nasledujúcimi, súd už sledoval iba chybnú líniu vzniku záväzkového   vzťahu.   Nevzal do úvahy   skutkový stav súčasne s textom § 489 OZ,   podľa ktorého „záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv alebo iných skutočností, uvedených v zákone“. Vyložil ho tak, ako keby záväzky vznikali iba zo zmlúv.

Odvolací súd rozsudkom 2 Co 265/2011 zo dňa 9. 2. 2012 prvostupňový rozsudok potvrdil.   K   jeho   odôvodneniu   pridal   ďalšie,   ktorými   chybné   právne   hodnotenie   veci „spresnil“.».

Sťažovateľka poukazuje na to, že „Sťažnosťou sa napáda aplikácia a interpretácia ustanovení   jednoduchého   zákona,   jednoduchého   práva.   Preto   sa   žiada   (s   ohľadom na judikatúru   ÚS)   zdôvodniť   opodstatnenosť   zásahu   ústavného   súdu,   ktorý   zásadne nevykonáva prieskum aplikácie a interpretácie takého práva z hľadísk a v rozsahu, ktorými sa rozhodovaním súdu prvého stupňa zaoberal súd odvolací. Do tejto rozhodovacej činnosti je však ústavný súd oprávnený zasiahnuť, pokiaľ interpretácia jednoduchého práva súčasne porušuje základné právo jednotlivca. Tieto vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných   právnych   noriem,   ale   aj   rámec   ich   ústavne   konformnej   aplikácie a interpretácie. Konkrétne možno z doterajšej judikatúry ÚS vyvodiť niekoľko modelových prípadov toho, kedy aplikácia a interpretácia jednoduchého práva porušuje tiež ústavne garantované   základné   práva.   Ide   najmä   o   prípady   konkurencie   noriem   jednoduchého práva, konkurencie interpretačných alternatív jednej a tej istej právnej normy a aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Ide teda alebo o situácie, v ktorých ÚS sleduje, či vo   veci   aplikovaná   právna   norma,   sledujúca   určitý   ústavne   chránený   účel,   nadobudla opodstatnene   prednosť   pred   inou   normou,   sledujúcou   dosiahnutie   iného   ústavne chráneného účelu,   alebo o situáciu, keď sa ponúka niekoľko interpretačných alternatív (z ktorých   nie   každá   musí   obstáť)   normy,   alebo   o   situácie   zjavne   svojvoľnej   aplikácie jednoduchého   práva,   ktorej   chýba   racionálne   zdôvodnenie   či   prepojenie   s   ústavne chráneným účelom.“.

Sťažovateľka konkretizovala dôvody, na základe ktorých podľa jej názoru malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv, namietajúc:

«V okolnostiach tohto prípadu sa súdy chybne vysporiadali práve s konkurenciou noriem,   keď   ich   omyl   v   prvom   rade   v   chybnej   interpretácii   § 531   ods. 2   OZ   ovplyvnil natoľko, že právny vzťah „ako dvojstranný...“ podmienili existenciou „... jednostranného právneho   úkonu   zo   strany   veriteľa...“,   keď   jednostranný   prejav   dlžníka   predstavoval doklad.   Chybná   interpretácia   § 531   ods. 2   OZ   spočíva   v   tom,   že   celé   ustanovenie   je normou, upravujúcou vzťahy „inter vivos“ tak dokonale, že vyžaduje, aby dlžník žil. Inak by preberajúci nemohol existovať popri pôvodnom. Celá táto právna norma je teda na súdený vzťah   neaplikovateľná.   Súdy   boli   preto   povinné   nájsť   správne   právne   hodnotenie skutkového stavu. Ak teda vezmeme do úvahy, že sa dlžník zaviazal dlh splatiť, že veriteľ dva   razy splátky   akceptoval,   že   § 494   OZ   absolútne   nevyžaduje,   aby   záväzok   bol dvojstrannou zmluvou, že § 40 OZ pre platnosť „uznania dlhu“ podľa § 558 nevyžaduje písomnú akceptáciu veriteľa, je záver o svojvoľnej aplikácii § 531 ods. 2 OZ jednoznačný. Popri   uvedenom   je   pre   posúdenie   veci   dôležité,   čo   zo   spisu   vyplýva:   záloha   (pôžička, dotácia ai.) bola poskytnutá na prevádzku výherného prístroja v reštaurácii a nie súkromnej osobe. Žalovaná, ako bolo uvedené (a potvrdené či preukázané) v podnikaní pokračovala, z výnosov (aj) výherného prístroja zaplatila dve splátky. Uznala – ako to § 558 OZ žiada – existenciu už svojho dlhu.

Odvolací súd iba skonštatoval, čím sa zaoberal nález I. ÚS 243/07. Nedokázal ale abstrahovať z konkrétneho prípadu všeobecný záver o neprípustnosti takého rozhodovania súdov, keď šikanózne „regulujú“ vzťahy účastníkov právnych vzťahov za cenu rozporu s ich spoločným súhlasným zámerom.

Súdy   porušiac   právo   na   spravodlivý   proces   a   súdnu   ochranu   zasiahli   do   práva na ochranu   majetku   sťažovateľa.   Dopustili   sa   takého   zásadného   omylu   v   právnom hodnotení prípadu, aký predstavuje situáciu, uzavretú nálezom I. ÚS 26/94.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým

„1. Vysloví, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 2 Co 265/2011 zo dňa 9. februára 2012 porušil základné práva sťažovateľa chránené článkami 6 ods. 1 Dohovoru a 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR.

2. Zruší uvedený rozsudok a vráti vec Krajskému súdu v Košiciach...“.

Okrem uvedeného sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy), v danom prípade Občianskeho zákonníka. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že základné právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno považovať   za porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 67/06).   Ústavný   súd   ďalej poukazuje na ďalší právny názor zo svojej štandardnej judikatúry, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Skutkové a právne závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Ako už bolo uvedené, z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím   nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   treba   nesporne   považovať   aj   konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   dotknutého   orgánu   verejnej   moci   a ich   ústavnoprávny   rozmer   (napr. IV. ÚS 62/08).

O zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené   súdne   rozhodnutie,   absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08). Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že   úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských právach a základných slobodách.

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd však zásadne neskúma, či sú dôvody uvedené v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva   vo   veci   Fouquet   v.   Francúzsko,   Recueil   I/1996,   s.   29).   Je   vecou   ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Zásadnou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňuje svoju sťažnosť, je podľa nej „svojvoľná   aplikácia“ § 531   ods. 2   Občianskeho   zákonníka   Okresným   súdom   Košice I a následne v odvolacom konaní krajským súdom, pričom podľa jej názoru na skutkový stav je označené ustanovenie Občianskeho zákonníka neaplikovateľné. Navyše, podľa názoru sťažovateľky „súdy“ pri   rozhodovaní   nezobrali   do   úvahy, „že   § 494   Občianskeho zákonníka   absolútne   nevyžaduje,   aby   záväzok   bol   dvojstrannou   zmluvou,   že   § 40 Občianskeho zákonníka pre platnosť uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka nevyžaduje písomnú akceptáciu veriteľa...“, čím podľa sťažovateľky „je záver o svojvoľnej aplikácii § 531 ods. 2 Občianskeho zákonníka jednoznačný“.

Podľa § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa možno dať buď pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal.

Podľa § 531 ods. 2 Občianskeho zákonníka kto bez dohody s dlžníkom prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi.

Podľa   § 533   Občianskeho   zákonníka   kto   bez   súhlasu   dlžníka   dohodne   písomne s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu   má   také   uznanie   tento   právny   následok,   len   ak   ten,   kto   dlh   uznal,   vedel   o jeho premlčaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 265/2012 z 9. februára 2012 potvrdil v odvolacom konaní napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 24 C/180/2010-34 z 24. marca 2011, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Súd   prvého   stupňa rozsudkom   zamietol   žalobu   o   zaplatenie   1.062,07   €   s prísl. a žalovanej náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal.

Pri   rozhodovaní   vychádzal   zo   zistenia,   že   predmetom   konania   je   čiastka predstavujúca   rozdiel   medzi   sumou   poskytnutou   žalobcom   manželovi   žalovanej na vyplácanie   výhier   z   dôvodu   umiestnenia   a   prevádzkovania   výherného   prístroja v zariadení   manžela   žalovanej a   sumou,   ktorá   žalobcovi   bola vrátená.   Ďalej vychádzal zo zistenia,   že   žalobca   a   manžel   žalovanej   uzavreli   písomnú   zmluvu   o   umiestnení a prevádzkovaní   výherných   prístrojov   dňa   20. 10. 2008,   ktorou   sa   žalobca   zaviazal do prevádzkovej   jednotky   umiestniteľa   (manžela   žalovanej)   dodať   a   v   ďalšom   období prevádzkovať výherné prístroje v počte 1 ks. Manžel žalovanej sa zaviazal výherný prístroj prevziať   a   umiestniť   vo   svojom   prevádzkovom   zariadení   a   prevádzkovať.   Z   písomného dodatku k zmluve uzavretého zmluvnými stranami 21. 10. 2008 vyplynulo, že zmluvné strany sa dohodli, že žalobca poskytne manželovi žalovanej finančnú zálohu na vyplácanie výhier z výherných prístrojov vo vlastníctve žalobcu vo výške 3.319,39 € (100.000,- Sk) na dobu 6 mesiacov s tým, že dňom ukončenia prevádzky výherných prístrojov manžel žalovanej je povinný žalobcovi vrátiť poskytnutú zálohu v plnej výške. Uvedená záloha bola vyplatená manželovi žalovanej 21. 10. 2008. Manžel žalovanej dňa 5. 3. 2009 žalobcovi vyplatil sumu 1 000 €   titulom   vrátenia   zálohy   na   vyplácanie   výhier   z   výherných   prístrojov.   Dňa

29.10.2009   žalovaná   zaplatila   žalobcovi   759,42   €   titulom   vrátenia   časti   zálohy a 6. 11. 2009 zaplatila 497,90 € titulom vrátenia časti zálohy.

Z   pripojeného   dedičského   spisu   Okresného   súdu   Košice   I   sp. zn.   24 D/243/2009 zistil, že manžel žalovanej R. B. zomrel 19. 5. 2009, uznesením Okresného súdu Košice č. k. 24 C/243/2009-63 Dnot 107/2009 zo 17. 5. 2010 dedičské konanie bolo zastavené z dôvodu, že poručiteľ zanechal iba majetok nepatrnej hodnoty a pozostalej manželke (žalovanej) ako usporiadateľke pohrebu bol zároveň vydaný majetok nepatrnej hodnoty.

Napokon vychádzal zo zistenia, že žalovaná podpísala listinný doklad, označený ako prevzatie záväzku, 24.7.2009, ktorým potvrdila prevzatie peňažného záväzku voči žalobcovi vo výške 2.194,62 € a všetkých ostatných záväzkov po nebohom manželovi R. B., ktoré vyplývajú   zo   zmluvy   o   umiestnení   a   prevádzkovaní   výherných   prístrojov   z 20. 11. 2008 a dodatku k tejto zmluve zo dňa 21. 10. 2008 s tým, že rozdiel vo výške 1.124,77 € už bol uhradený. Uvedenú listinu žalovaná opatrila svojím podpisom.

Na   základe   vykonaného   dokazovania   vychádzajúc   z   § 488   OZ,   § 489   OZ,   § 531 ods. 1, 2, 3 OZ a § 533 OZ s prihliadnutím na ust. § 40 ods. 1, 3 OZ a § 470 ods. 1 OZ mal za preukázané, že nebohý manžel žalovanej uzatvoril zmluvu o umiestnení a prevádzkovaní výherných prístrojov vo svojej prevádzke, a dodatok k tejto zmluve so žalobcom, na základe ktorej mu bola poskytnutá záloha na vyplácanie výhier vo výške 3.319,39 € (100.000,- Sk) na dobu 6 mesiacov s tým, že dňom ukončenia prevádzky výherných prístrojov manžel žalovanej sa zaviazal poskytnutú zálohu v plnej výške vrátiť. Z uvedenej sumy ako mal za preukázané bola vrátená čiastka 1.000 € manželom žalovanej.

Dospel k záveru, že na platné prevzatie dlhu v zmysle § 531 ods. 1 OZ sa vyžaduje písomná zmluva medzi pôvodným dlžníkom a treťou osobou, keďže pri tzv. kumulatívnom prevzatí dlhu podľa § 532 ods. 2 OZ nový dlžník preberá dlh vedľa pôvodného dlžníka (nie namiesto neho) zmluvou uzavretou medzi veriteľom a novým dlžníkom bez účasti pôvodného dlžníka.

V súvislosti s otázkou pasívnej legitimácie žalovanej súd prvého stupňa sa zaoberal otázkou   platnosti   prevzatia   dlhu,   ktorý   vznikol   nebohému   manželovi   žalovanej.   Dospel k záveru, že v danom prípade prevzatie dlhu žalovanou v zmysle § 531 od. 1 OZ je vylúčené, keďže takéto prevzatie predpokladá písomnú dohodu medzi pôvodným dlžníkom a novým dlžníkom   a   v čase,   kedy   žalovaná   urobila   prejav   vôle   smerujúci   k   prevzatiu   záväzku, pôvodný dlžník už nežil. K prevzatiu dlhu podľa záveru súdu prvého stupňa mohlo dôjsť len na základe písomnej dohody medzi veriteľom (žalobcom) a žalovanou ako novým dlžníkom podľa § 531 ods. 2 OZ) a to isté platí aj pre pristúpenie k záväzku v zmysle § 533 OZ. Listinný doklad, ktorý žalobca predložil ako dôkaz o prevzatí záväzku žalovanou súd prvého stupňa vyhodnotil ako jednostranný právny úkon zo strany žalovanej, ktorý je podpísaný iba žalovanou, absentuje z nej prejav vôle žalobcu uzavrieť so žalovanou dohodu o prevzatí záväzku,   ako   aj   podpis   osoby   konajúcej   za   žalobcu.   Majúc   za   to,   že   uzavretie   zmluvy predpokladá   dva   jednostranné   právne   úkony   obsahujúce   zhodnú   vôľu   zmluvných   strán smerujúce k uzavretiu zmluvy, pričom pre platnosť dohody o prevzatí dlhu aj pristúpení k záväzku   si   vyžaduje   písomnú   formu,   takže   pre   platnosť   písomne   urobeného   právneho úkonu   sa   vyžaduje   podpis   konajúcich   osôb,   t. j.   zmluvných   strán,   ktorý   však   v   danom prípade   absentuje,   uzavrel,   že   ide   o   neplatný   právny   úkon.   Vzhľadom   na   uvedené skutočnosti dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k účinnému prevzatiu dlhu, ani k pristúpeniu záväzku, preto žalovaná sa dlžníčkou, resp. spoludlžníčkou nestala, a preto v tomto spore nie je pasívne legitimovaná. Z uvedeného dôvodu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Vzhľadom   na   to,   že v danom   prípade   z   dedičského   rozhodnutia   bolo   zistené,   že dedičské   konanie   po   nebohom   manželovi   žalovanej   bolo   zastavené   z dôvodu   existencie majetku nepatrnej hodnoty s prihliadnutím na ust. § 470 ods. 1 OZ konštatoval, že cena žalovanou nadobudnutého dedičstva je nižšia, ako pohľadávka uplatnená týmto návrhom, navyše žalovaná časť pohľadávky žalobcu voči neb. R. B. (manželovi žalovanej) napriek tomu,   že   táto   presahuje   výšku   ceny   zdedeného   dedičstva,   uhradila   ešte   pred   podaním návrhu, dospel k záveru, že v tomto prípade neprichádza do úvahy ani iný právny titul zakladajúci povinnosť žalovanej uhradiť dlh žalobcovi z dôvodu dedenia.“

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   konštatoval,   že „prejednal   vec podľa   § 212   ods. 1,   3   O. s. p.   bez   nariadenia   pojednávania   (§ 214   ods. 2   O. s. p.) a napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil“.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol:

«Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   rozhodnutia   súdu prvého   stupňa   na   toto   odôvodnenie   poukazuje   (§ 219   ods. 2   O. s. p.)   a   k   odvolacím námietkam žalobcu dodáva:

Podľa § 488 OZ záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo naplnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť plniť záväzok. Z   citovaného   zákonného   ustanovenia   vyplýva,   že   záväzkový   právny   vzťah   je dvojstranný,   niekedy   viacstranný   vzťah,   nie   je   možný   iba   s   jedným   subjektom.   Vedľa záväzkov, pri ktorých si strany poskytujú vzájomné plnenie, existujú záväzky, pri ktorých plnenie poskytuje iba jedna strana.

Medzi záväzkovoprávny vzťah je potrebné zaradiť aj dohodu o prevzatí dlhu, príp. dohodu o pristúpení k záväzku.

Ustanovenie § 489 OZ rieši otázku vzniku záväzkov, ktoré vznikajú najmä zo zmlúv zo spôsobenej   škody,   z   bezdôvodného   obohatenia   alebo   z   iných   skutočností   uvedených v zákone. Ako to vyplýva z § 491 ods. 1, 2 OZ záväzky vznikajú najmä zo zmlúv výslovne upravených Občianskym zákonníkom môžu vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich prvky rôznych zmlúv, pričom na záväzky vznikajúce zo zmlúv v zákone neupravených je potrebné použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak.

Podľa § 79 ods. 1 O. s. p. konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, príp. aj dátum narodenia a telefonický kontakt,   bydlisko účastníkov, príp.   ich zástupcov,   údaje o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že účastník konania teda aj žalobca nemá povinnosť právne hodnotiť prípad, pretože táto povinnosť pripadá súdu, avšak ako už bolo vyššie uvedené,   účastník   je   povinný   pravdivo   opísať   rozhodujúce   skutočnosti   pre   posúdenie dôvodnosti ním uplatneného nároku. V danom prípade žalobca, ako to vyplýva zo žaloby, domáha sa zaplatenia finančnej čiastky na základe tej skutočnosti, že žalovaná písomným prehlásením prevzala záväzok po svojom nebohom manželovi (dlh).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   obsah   žaloby   prihliadajúc   na   skutočnosť,   že aj v odvolaní   žalobca   poukazuje   na   to,   že   ide   o   záväzkovo   právny   vzťah   medzi   ním (veriteľom) a žalovanou (dlžníčkou), je zrejmé, že ide o dvojstranný vzťah. Keďže použitie analógie (§ 491 OZ) je možné iba vtedy, pokiaľ zmluva nemá v tomto smere inú úpravu, prihliadajúc   na   obsah   žaloby,   v   ktorej   žalobca   popísal   rozhodujúce   skutočnosti   pre posúdenie o aký právny vzťah medzi účastníkmi ide, správne súd prvého stupňa postupoval, pokiaľ nárok uplatnený žalobcom vo vzťahu k žalovanej posúdil podľa § 531 ods. 2 OZ a zaoberal sa tým, čím prípadne v danom prípade nie sú splnené podmienky pre posúdenie uplatneného nároku aj podľa § 533 OZ, pretože podľa skutkového stavu, ako ho popísal samotný žalobca, je zrejmé, že účastníci mali v úmysle uzavrieť buď dohodu o prevzatí dlhu alebo   dohodu   o   pristúpení   k   záväzku.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   nebolo   možné posudzovať zmluvu uzavretú medzi účastníkmi ako nepomenovanú zmluvu, prípadne ako iný záväzkovoprávny vzťah.

Keďže išlo o záväzkovo právny vzťah, teda dvojstranný vzťah, pre platnosť vzniku takéhoto   vzťahu   sa   vyžadovala   buď   zmluva   alebo   dva   jednostranné   právne   úkony. Jednostranný právny úkon zo strany veriteľa a jednostranný právny úkon zo strany dlžníka. V danom   prípade   ako   to   vyplýva   aj   z   odôvodnenia   rozhodnutia   súdom   prvého   stupňa v konaní bol preukázaný jednostranný právny úkon zo strany dlžníka, avšak v konaní nebol predložený žiaden dôkaz o existencii jednostranného právneho úkonu zo strany veriteľa. Vzhľadom na vyššie uvedené neobstojí tvrdenie žalobcu uvádzané v odvolaní, že medzi ním a žalovanou vznikol iný záväzkovoprávny vzťah, než ako ho posúdil súd prvého stupňa.

Nebolo možné prihliadať ani na odvolaciu námietku, podľa ktorej súd prvého stupňa nesprávne vykladal obsah písomného prehlásenia žalovanej, poukazujúc na to, že pokiaľ sa zmýlili v tom, čo má takýto doklad obsahovať, nič to nemení na ich úmysle a uvedený písomný doklad mali vykladať v súlade s názorom vysloveným Ústavným súdom SR vo veci sp. zn. I. ÚS 243/07.

V   rozhodnutí   I. ÚS 243/07   Ústavný   súd   SR   riešil   otázku   interpretácie   zmlúv   ako prejavov autonómnej normotvorby účastníkov súkromnoprávnych vzťahov poukazujúc na to, že ich interpretácia je zásadne úlohou všeobecných súdov, pričom platí, že jazykový výklad je východiskom na objasnenie a ujasnenie obsahu, zmyslu a účelu zmluvy, pričom prioritou pri výklade dohodnutých ustanovení v zmluve je skutočná vôľa účastníkov zmluvy. Vychádzajúc z obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, zhodne so záverom súdu prvého   stupňa,   že   účastníci   záväzkovoprávneho   vzťahu   skutočne   mali   úmysel   uzavrieť zmluvu o prevzatí dlhu, ktorá je upravená v Občianskom zákonníku v § 531. Iný výklad vôle účastníkov v tomto prípade neprichádza do úvahy a v podstate žalobca ho ani v odvolaní nespochybnil. Poukazoval iba na skutočnosť, že súd prvého stupňa sa mal zaoberať aj tým, či záväzkovoprávny vzťah vzniknutý medzi nimi nie je možné posúdiť podľa inej úpravy v Občianskom zákonníku. Je zrejmé, že iné právne posúdenie v danom prípade neprichádza do úvahy, pretože aj za použitia v odvolaní žalobcom uvádzaných ustanovení § 488 a nasl. OZ, bolo možné dospieť iba k tomu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, pretože ustanovenia § 488 a nasl. sú všeobecnými ustanoveniami týkajúcimi sa záväzkovoprávneho vzťahu upravujúcimi okrem iného vznik záväzkov, pričom aj tieto ustanovenia odkazujú pri posudzovaní   toho,   aký   záväzok   vznikol   medzi   účastníkmi,   na   zmluvy   upravené   v Občianskom zákonníku a iba v prípade, pokiaľ nie je možné daný vzťah posúdiť podľa ustanovení upravených v zákone, pripúšťa analógiu, avšak aj v takomto prípade podľa ustanovení zákona, ktoré upravujú záväzky najbližšie.

I keď je možné pripustiť, že tzv. „prevzatie záväzku“ nie je zmluvou, ako to žalobca uvádza v odvolaní, táto skutočnosť nemá vplyv na správnosť záveru súdu prvého stupňa, pretože   ku   vzniku   zmluvného   vzťahu   v   danom   prípade   podľa   názoru   odvolacieho   súdu postačovali dva jednostranné právne úkony vykonané písomnou formou, a to prehlásenie povinnej,   že preberá záväzok svojho nebohého manžela,   teda prehlásenie jednej   strany vo vzťahu k druhej strane, že jej niečo chce plniť, na druhej strane sa však vyžaduje pre platnosť   vzniku   záväzkovoprávneho   vzťahu   v   tomto   smere,   aby   aj   druhá   strana   takéto prehlásenie prijala. V danom prípade, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania a ktorú skutočnosť   nepopiera   ani   žalobca,   k   jednostrannému   úkonu   zo   strany   žalobcu   (prijatie prehlásenia)   písomnou   formou   nedošlo.   Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   ku   vzniku záväzkovoprávneho vzťahu medzi účastníkmi nedošlo, preto záver súdu prvého stupňa je správny.»

Ústavný   súd   po   podrobnom   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu konštatuje, že predmetný rozsudok   vo svojom   odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad príslušných   aplikovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, na ktorých   založil svoje meritórne rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny. Ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim   korekciu z jeho strany. Pokiaľ ide o namietaný zásah do označených práv sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,   nie   je   arbitrárny, naopak, zrozumiteľným a ústavne konformným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo krajský súd rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil, a taktiež plne zodpovedá aj dikcii príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Ústavný súd na základe uvedeného sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012