znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 162/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Z. Č., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26 S 1/2009 z 30. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Z.   Č.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 26 S 1/2009 z 30. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti a pripojenej dokumentácie vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému súdu 19. januára 2009 domáhal preskúmania nesprávneho úradného postupu Správy katastra v Topoľčanoch (ďalej len „žalovaný“), „nakoľko Správa katastra Topoľčany odmietla vykonať záznam zániku záložného práva, ktoré bolo zriadené podľa príslušných ustanovení hospodárskeho zákonníka na pôvodnom liste vlastníctva č. 216 dňa 27. 08. 1991 - 30/91, s poukazom na jeho obligačno-právny charakter, v dôsledku prevodu nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom tohto záložného práva, čím toto záložné právo zaniklo zo zákona, a to

1. povolením vkladu vlastníckeho práva k založeným nehnuteľnostiam v prospech nadobúdateľa   T.,   a.   s.,   na   základe   Uznesenia   č.   0150/92   zo   dňa   22. 4. 1992,   ktoré   sa nachádza   v   spise   vedenom   Strediskom   geodézie   Topoľčany   LV   č.   216,   a   ktoré   bolo premietnuté v zápis do LV č. 216 pod 13/92 a následne

2. povolením vkladu vlastníckeho práva k založeným nehnuteľnostiam v prospech nadobúdateľa T., a. s., na základe Notárskej zápisnice N 23/97, Nz 22/97 zo dňa 11. 03. 1997 a N 211/07, Nz 201/97 zo dňa 12. 11. 1997, ktorých vklad bol premietnutý do LV č. 657 pod Z 2280/97 a V 2145/97-201/97.“.

Sťažovateľ   uviedol,   že „Správa   katastra   v   Topoľčanoch   na   základe   návrhu   na vykonanie záznamu zániku záložných práv zo dňa 14. 10. 2008, listom zo dňa 27. 11. 2008, ktorý sťažovateľ obdržal dňa 05. 12. 2008, zaslala sťažovateľovi vyjadrenie k návrhu na vykonanie záznamu zániku záložného práva zn. Z 3028/08 zo dňa 27. 11. 2008, z ktorého má vyplývať, že sťažovateľ má zato, že sa nejedná o zánik záložného práva zo zákona tak, ako uvádza sťažovateľ vo svojom návrhu. Zároveň Správa katastra Topoľčany doporučila sťažovateľovi obrátiť sa na záložného veriteľa, alebo na ich právneho nástupcu, prípadne obrátiť sa na súd.“.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že 10. decembra 2008 „zaslal Správe katastra Topoľčany žiadosť o vydanie rozhodnutia k sp. zn. Z 3028/08, ktorým ju žiadal o vydanie relevantného rozhodnutia vo veci, nakoľko mal zato, že zaslanie Správy katastra Topoľčany označené ako vyjadrenie, nie je možné považovať za vybavenie návrhu na vykonanie záznamu zániku záložného práva zo dňa 14. 10. 2008.

Za základe uvedenej žiadosti zaslala Správa katastra Topoľčany sťažovateľovi list zo dňa 11. 12. 2008 Ev. č. 5139/2008, ktorý sťažovateľ obdržal dňa 07. 01. 2009, v ktorom sťažovateľovi   oznamuje,   že   pri   zápise   záznamových   listín   Správa   katastra   plní   len evidenčnú funkciu a nevydáva rozhodnutie.“.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   26   S   1/2009   z   30.   apríla   2009   konanie   vo   veci sťažovateľa   zastavil.   Z   poučenia   predmetného   uznesenia   vyplýva,   že „proti   tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 250v ods. 7 OSP)“.

Sťažovateľ uviedol, že podľa právneho záveru krajského súdu „... žaloba žalobcu vyplýva z ustanovenia § 250v OSP, teda ide o konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

...   oznámenie   žalovaného   z   27.   11.   2008   (čl.   30)   je   potrebné   považovať za rozhodnutie   správneho   orgánu.   Napriek   tomu,   že   na   konanie   o   vykonaní   záznamu sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, je potrebné považovať predmetný list žalovaného za rozhodnutie. Výsledkom rozhodovacieho procesu, v zmysle teórie správneho súdnictva   je   totiž   vždy   individuálny   správny   akt   –   rozhodnutie.   Rozhodnutie   môže   byť vydané vo formalizovanom procese, ale aj mimo takéhoto formalizovaného procesu bez uplatnenia   konkrétnej   procesnej   úpravy,   ako   je   to   aj   v   prípade   odmietnutia   vykonania záznamu.   Katastrálne   konanie   o zápis   záznamu je   správnym   konaním   v širšom zmysle, ktorého výsledkom je rozhodnutie nemajúce síce konštitutívny charakter, ale deklarovaním zákonom predvídaných skutočností sa dotýka oprávnených záujmov žalobcu.

... ustanovenia o správnom konaní sa nevzťahujú len na vykonanie záznamu, z čoho vyplýva, že v prípade, ak žalovaný záznam nemieni vykonať, musí postupovať a rozhodnúť v zmysle všeobecných predpisov o správnom konaní.“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia   síce   konštatoval,   že „... došlo k priamemu dotknutiu právom chránených záujmov žalobcu, a to tým, že mu bolo znemožnené   zapísať   po   splnení   zákonných   predpokladov   záznam   týkajúci   sa   zániku záložného práva, napriek tomu však konanie s odôvodnením, že malo ísť o postup podľa § 250v O. s. p. a zároveň so zmätočným konštatovaním, že list správy katastra je nutné považovať za rozhodnutie, podľa § 250v O. s. p. zastavil“.

Ďalej   sťažovateľ   tvrdí,   že „...   sa   žalobou   domáhal   preskúmania   nesprávneho úradného postupu Správy katastra Topoľčany a nie zásahu, ako to pre postup podľa § 250v zákon predpokladá. To, že nemôže ísť o postup podľa § 250v, ktorý predpokladá zásah orgánu   verejnej   správy,   ktorý   nie   je   rozhodnutím   vyplýva   napokon   aj   z   odôvodnenia uznesenia   porušovateľa,   ktorý   vyslovil   názor,   že   list   zaslaný   žalovaným   žalobcovi   dňa 05. 12.   2008   je rozhodnutím.   V   súvislosti   s   uvedeným,   aj   konečný   návrh   bol   v   súlade s použiteľnými komentármi urobený žalobcom vyplývajúc z § 250t a 250v, t. j. aby súd vyslovil povinnosť Správe katastra Topoľčany vykonať záznam zániku záložných práv, čo však   v   žiadnom   prípade   neznamená,   že   ide   o   konanie   podľa   uvedených   ustanovení. Predmetom   preskúmavania   súdom   nemalo   byť   rozhodnutie   ale   postup   správy   katastra, preto   nič nebránilo   žalobcovi   formulovať   žalobný   petit   v   súlade   s   vyššie   uvedenými komentármi k § 249 ods. 2 O. s. p. a navrhovať vyslovenie povinnosti.“.

Napokon sťažovateľ tvrdí, že „Žaloba bola podaná a mala byť posudzovaná podľa § 247 a nasl. O. s. p. a teda aj k zastaveniu konania mohlo dojsť výlučne podľa § 250d ods. 3 O. s. p.

Pokiaľ porušovateľ mal za to, že list zaslaný Správou katastra Topoľčany je potrebné považovať   za   rozhodnutie,   ktoré   má   byť   výsledkom   rozhodovacieho   procesu,   pričom aj v samotnom odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že správa katastra mala postupovať a rozhodnúť   v   zmysle   všeobecných   predpisov   o   správnom   konaní,   a   teda   predmetom preskúmavania mal byť list zaslaný Správou katastra Topoľčany, ktorý v žiadnom prípade nespĺňa náležitosti rozhodnutia správneho orgánu – a ako také je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť (§ 250j ods. 3 O. s. p.), Krajský súd v Nitre nebol v takomto prípade rozsahom žaloby a teda ani konečným návrhom žaloby viazaný a mal rozhodnúť v súlade so zákonom.

Okrem toho, pokiaľ by mal mať konečný návrh sťažovateľa nejaké vady (napr. vady petitu návrhu), ako vyplýva z § 250d ods. 3 O. s. p., súd mohol zastaviť konanie pre vadu konečného návrhu až potom, ako mal byť na jej odstránenie súdom sťažovateľ vyzvaný a sťažovateľ by na základe výzvy túto vadu neodstránil. V tomto konaní však sťažovateľ súdom na odstránenie vád vyzvaný nebol. S poukazom na Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.   zn.   2   Sžo   KS   131/2005,   by   ani   v   prípade   úpravy   petitu   žaloby   nemohlo   dôjsť k oneskorenému   podaniu   žaloby,   pretože   list   Správy   katastra   nielenže   nemal   náležitosti rozhodnutia ale neobsahoval ani povinné poučenie podľa § 47 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb.,   a   preto   ju   možno   podať   kedykoľvek,   bez   toho   aby   bola   prerušená   lehota   na   jej podanie.“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd konal v rozpore so zákonom, keď konanie zastavil   z   dôvodov   podľa   §   250v   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“), „pretože v konaní nedošlo k odpadnutiu dôvodov na ďalšie konanie. Zákon nepripúšťa, aby dôvodom na zastavenie konania bolo nedodržanie lehoty.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ argumentuje tým, že „pokiaľ sa malo konanie správy katastra posudzovať ako zásah, a teda by list doručený sťažovateľovi dňa 5. 12. 2008 nemal byť   rozhodnutím   (čo   je   v   rozpore   s   odôvodnením   Krajského   súdu),   lehota   na   podanie návrhu by mohla začať plynúť najskôr až od doručenia listu Správy katastra Topoľčany č. 5139/2008 zo dňa 11. 12. 2008, ktorý bol doručený sťažovateľovi dňa 07. 01. 2009, a až z ktorého vyplýva (pokiaľ by sa malo postupovať podľa § 250v O. s. p.), že rozhodnutie v daných   veciach   sa   nevydáva,   a   teda   by   malo   ísť   o   zásah,   ktorý   nie   je   rozhodnutím, čo v danej veci napokon vylúčil aj porušovateľ“.

Podľa sťažovateľa krajský súd svojím konaním, ktorým neaplikoval na danú právnu vec príslušné právne normy, porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

„Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26 S/1/2009-97, 4009200052 zo dňa 30. 04. 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   26   S/1/2009-97,   4009200052   zo   dňa 30. 04. 2009 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   požiadal   predsedníčku krajského súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Vo vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. apríla 2010, predsedníčka krajského súdu okrem iného uviedla:

„V konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 26 S/1/2009 sa žalobca T., a. s., domáhal toho, aby žalovaný – Správa katastra Topoľčany – vykonal záznam zániku záložného   práva   v   časti   C   LV   č.   657   zapísaného   v   prospech   S.,   s. r.   o.,   Ž.,   k nehnuteľnostiam špecifikovaným v petite žaloby.

O predmetnej žalobe rozhodol tunajší súd uznesením č. k. 26 S/1/2009-97 zo dňa 30. 4. 2009 tak, že konanie zastavil. Na základe odvolania žalobcu zo dňa 26. 6. 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 17. 2. 2010 č. k. 1 Sžo/343/2009-116 uznesenie Krajského súdu v Nitre zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ podal na Ústavnom súde Slovenskej republiky sťažnosť dňa 22. 7. 2009. V zmysle § 49 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   sa   porušili   jeho   základné   práva   alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

S   ohľadom   na   uvedené,   rozhodnutie,   ktorým   mali   byť   porušené   základné   práva a slobody sťažovateľa, špecifikované v ústavnej sťažnosti, bolo odvolacím súdom zrušené a právoplatnosť nenadobudlo. Podľa môjho názoru to znamená, že ústavná sťažnosť nie je prípustná (§ 53 ods. 1 cit. zákona).“

III.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 S 1/2009 a jeho uznesením z 30. apríla 2009. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv z dôvodu, že krajský súd v jeho veci napadnutým uznesením zastavil podľa § 250d ods. 3 v spojení s § 250v ods. 8 OSP konanie o oneskorene podanej žalobe sťažovateľa, pričom proti tomuto uzneseniu nepripustil odvolanie.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľa, podľa ktorej je   napadnuté   uznesenie,   ako   aj   postup   krajského   súdu   predchádzajúci   jeho   vydaniu protizákonný,   pretože   krajský   súd   ho   nesprávne   poučil   o   možnosti   podať   opravný prostriedok   proti jeho rozhodnutiu a pretože k zastaveniu konania došlo výlučne podľa § 250d   ods.   3   OSP,   proti   ktorému   rozhodnutiu   zákon   odvolanie   pripúšťa.   Vytýkal krajskému   súdu   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   keď   tvrdil,   že   žalobu   podal   proti neprávnemu úradnému postupu žalovaného, t. j. podal ju ako žalobu podľa § 247 a nasl. OSP, a teda nešlo o žalobu proti nečinnosti správneho orgánu podľa § 250t a nasl. OSP a ani o žalobu podľa § 250v OSP.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní tejto právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Princíp   subsidiarity   právomoci   predstavuje   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného súdu   ústavný   príkaz   pre   každú   osobu.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému   súdu,   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Ústavný   súd   z   príslušného   spisu   krajského   súdu   zistil,   že   sťažovateľ   napriek poučeniu krajského súdu o neprípustnosti odvolania podal 26. júna 2009 (teda ešte pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu)   odvolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 26 S 1/2009 z 30. apríla 2009 obsahujúce argumentáciu zhodnú s argumentáciou uvedenou v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom konaní odvolanie   sťažovateľa   prerokoval,   pretože   podľa   jeho   názoru   sťažovateľ   bol   osobou oprávnenou   podať   odvolanie   proti   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   o   zastavení konania. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa v poučení napadnutého uznesenia účastníkov preskúmavacieho konania neprávne právne poučil o možnosti podať opravný prostriedok.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.

Podľa   §   250d   ods.   3   OSP   súd   uznesením   konanie   zastaví,   ak   sa   žaloba   podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa   konanie v danej veci zastavil postupom podľa § 250d ods. 3 OSP.

Najvyšší súd dospejúc k právnemu záveru, že „súd prvého stupňa nesprávne posúdil žalobu na začatie konanie podľa § 250v O. s. p. a následne posudzoval splnenie zákonných podmienok podľa § 250v ods. 3 O. s. p., teda, či žalobca podal žalobu v zákone ustanovenej 30 dňovej lehote“, uznesením   sp.   zn. 1 Sžo 343/2009 zo 17. februára 2010 napadnuté uznesenie krajského súdu z 30. apríla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne   krajský   súd   v   konaní   o   žalobe   sťažovateľa   proti   postupu   žalovaného uznesením z 26. marca 2010 vyzval sťažovateľa na odstránenie vád žaloby pod následkom zastavenia konania. Zo spisu vyplýva, že doručenie predmetného uznesenia sťažovateľovi ešte nie je vykázané.

Právomoc najvyššieho súdu poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred zásahom do jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   danej   veci   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   na   meritórne prerokovanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol po jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010