znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 162/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   D.   M.,   O. M.   a M.   A.   M.,   všetci   B.,   prechodne ubytovaných v B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Úradu justičnej a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Lučenec   a Okresnej prokuratúry   Lučenec   súvisiacim   s prešetrovaním   oznámení   J.   M.   z 3.   septembra   1997 a 1. januára 2000, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   J.   M.,   D.   M.,   O.   M.   a M.   A.   M. o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2008 doručená sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M., všetci B., prechodne ubytovaných v B. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), pričom   za   porušovateľov   uvedených   práv   označili   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Lučenec (ďalej len „okresný úrad vyšetrovania“) a Okresnú prokuratúru Lučenec (ďalej len „okresná prokuratúra“). Zo sťažnosti vyplýva, že k namietanému porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľov dôjsť nečinnosťou, resp.   zbytočnými   prieťahmi   v postupe   označených   orgánov   činných   v trestnom   konaní v nadväznosti na oznámenia sťažovateľa J. M. z 3. septembra 1997 a 1. januára 2000 (ďalej aj „trestné oznámenia“) pre podozrenie zo spáchania trestného činu neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 249 ods. 1 a 3 Trestného zákona platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Zo sťažnosti sa dá vyvodiť, že uvedené trestné oznámenia súviseli so sporom medzi sťažovateľom   J.   M.   a konateľmi obchodnej   spoločnosti   L.,   spol.   s r. o.,   L.,   predmetom ktorého bolo „neoprávnené   užívanie   cudzej   veci   a následné   zmarenie výkonu úradného rozhodnutia pri vymáhaní bezdôvodného obohatenia vo výške 4,4 milióna Sk potvrdené právoplatným a vykonateľným rozsudkom“, čo   potvrdzuje aj k sťažnosti   priložená kópia rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 8 C 7/98 z 10. septembra 1998, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. mája 1999 a ktorým bola okrem iného označenej obchodnej spoločnosti uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi J. M. sumu 4 437 176,59 Sk s príslušenstvom do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Podľa   sťažovateľov „Orgány   činné   v trestnom   konaní   od   roku   1997   spôsobili prieťahy v konaní tým, že bolo vznesené obvinenie voči konkrétnym osobám a následnou nečinnosťou do dnešného dňa teda ani po 11 rokoch nebola vznesená obžaloba.

Keďže   v spore   išlo   o sumu   4,4   milióna   Sk,   sťažovatelia   sa   nečinnosťou   orgánov činných v trestnom konaní dostali do druhotnej platobnej neschopnosti (nemohli narábať so svojimi peniazmi), ktorá viedla až k prepadu do bezdomovstva a tento stav bol spôsobilý privodiť sťažovateľom porušenie ich základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti.

... Sťažovateľov tieto okolnosti donútili hľadať ochranu v zahraničí odkiaľ podali v roku 2002 a 2003 niekoľko ďalších oznámení, na Okresný úrad vyšetrovania PZ v Lučenci z podozrenia, že tie isté osoby spáchali ďalší trestný čin. Dňa 11. 6. 2004 podali podnet na Generálnu prokuratúru SR, v ktorom zhrnuli všetky prieťahy v konaní a žiadali, aby orgány činné v trestnom konaní konali“.

Sťažovatelia priložili k sťažnosti prípis Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. XV/3 Spr 1055/04-23 z 5. novembra 2004, v ktorom generálna   prokuratúra   zaujala stanovisko   k ich   podnetu   z 11.   júna 2004,   ako aj   ďalším podaniam adresovaným orgánom prokuratúry, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „pri riešení   Vašich   ostatných   vyššie   uvedených   podaní   a urgencií   nepostupovali   prokurátori Trestného odboru Generálnej prokuratúry SR dôsledne, v zmysle zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.

O týchto pochybeniach bol informovaný pán generálny prokurátor, pričom zo strany vedenia   Generálnej   prokuratúry   SR   boli   prijaté   konkrétne   opatrenia,   aby   v budúcnosti k podobnému stavu nedochádzalo“.

K sťažnosti   predložili   sťažovatelia   aj   kópiu   ďalšieho   trestného   oznámenia sťažovateľov   J.   M.   a D.   M.   z 24.   septembra   2007   adresovaného   okresnému   úradu vyšetrovania,   v ktorom   označili   za   podozrivých   zo   spáchania   viacerých   trestných   činov konateľov obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o.

Sťažovatelia opierajúc sa o uvedené tvrdia, že pasivitou orgánov činných v trestnom konaní bolo porušené nielen ich základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale im „týmto bolo ubraté právo... na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti v zmysle čl. 16 ods. (1) a (2) a čl. 19 ods. (1) a (2) Ústavy SR“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti prijal toto rozhodnutie: „1. Základné právo J. M. a D. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.

2. Právo J. M., D. M., O. M., M. A. M. na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti v zmysle čl. 16 ods. (1) a (2) a čl. 19 ods. (1) a (2) Ústavy SR porušené bolo.“

Sťažovatelia   zároveň   žiadajú,   aby   im   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie, a to J. M. a D. M. v sume po 1 000 000 Sk, O. M. v sume 750 000 Sk a M. A. M. v sume 500 000 Sk, a aby im boli priznané trovy právneho zastúpenia.

Súčasťou   sťažnosti   bola   aj   žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu   doložená o čestné vyhlásenie a dokumentáciu preukazujúcu aktuálne osobné, majetkové a zárobkové pomery sťažovateľov.

Vzhľadom na to, že sťažnosť v predloženom znení neobsahovala všetky náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č.   38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ústavný   súd   vyzval sťažovateľov,   aby   ju   v určenej   lehote   doplnili,   a   to   najmä   o označenie   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu nimi označených práv.

Sťažovatelia   v odpovedi   na   výzvu   ústavného   súdu   z 3.   apríla   2008   označili   ako posledné   právoplatné   rozhodnutie   vo   veci   uznesenie   okresného   úradu   vyšetrovania „ČVS: OÚV 4/10/2000 zo dňa 23. 11. 2000 o začatí trestného stíhania 1. M. Č., 2. I. Š.“ a zároveň uviedli, že si 1. apríla 2008 prevzali od polície v Lučenci poštou zaslané doklady, medzi   ktorými   boli   aj   uznesenia   okresného   úradu   vyšetrovania   o prerušení   trestného stíhania z 12. februára 2003 a o pokračovaní trestného stíhania z 28. októbra 2007, ktorých pravosť   spochybňujú   a oznamujú,   že   v tejto   súvislosti   podajú   trestné   oznámenie   na neznámeho páchateľa.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovatelia vo svojom podaní z 3. apríla 2008 označili ako rozhodnutie, ktorým malo   dôjsť   k porušeniu   ich   základných   práv,   uznesenie   okresného   úradu   vyšetrovania ČVS: OÚV 4/10/2000 z 23. novembra 2000. Týmto uznesením bolo začaté trestné stíhanie M. Č. a I. Š. pre trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 249 ods. 1 a 3 Trestného zákona.

Po   preskúmaní   označeného   uznesenia   okresného   úradu   vyšetrovania   ústavný   súd konštatoval, že ním nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, pretože ide o uznesenie, ktoré svojím obsahom   i povahou   smeruje   k dosiahnutiu   účelu,   ktorý   sťažovateľ   J.   M.   trestnými oznámeniami z 3. septembra 1997 a 1. januára 2000 sledoval. Táto skutočnosť by sama osebe   zakladala   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľov   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd opierajúci sa o materiálne chápanie ochrany ústavnosti tento záver nepovažoval za dostatočný, a preto preskúmal sťažnosť sťažovateľov z hľadiska celého jej obsahu, z ktorého vyplýva, že sťažovatelia ňou namietajú porušenie svojich   základných práv postupom (nečinnosťou)   okresného úradu   vyšetrovania v trestnej veci   vedenej pod sp. zn. ČVS: OÚV 4/10/2000.

Z dokumentácie   predloženej   sťažovateľmi   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   úrad vyšetrovania vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci uznesením z 12. februára 2003 prerušil z dôvodu,   že „v   priebehu   vykonávaného   vyšetrovania   je   potrebné   k veci   vypočuť   ako poškodeného J. M., pričom tento sa v mieste trvalého bydliska nezdržiaval a následne bolo zistené, že by sa mal zdržiavať na adrese bydliska v obci V., vyšetrovateľ uznesením zo dňa 12.   12.   2002   v trestnom   stíhaní   pokračoval.   V priebehu   vykonaného   vyšetrovania   boli vykonané aj ďalšie úkony, avšak vykonaným šetrením na mieste pobytu v obci V., ktoré J. M. sám uviedol, bolo zistené, že tento sa udanej adrese nezdržiava. Keďže miesto jeho pobytu a rovnako tak ani pobytu jeho manželky D. M. sa nepodarilo zistiť, bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia“.

Ústavný   súd   nevidel   dôvod   spochybniť   uznesenie   okresného   úradu   vyšetrovania o prerušení trestného stíhania aj vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia sami v sťažnosti uvádzajú,   že   sa   v tomto   období   nachádzali   v zahraničí.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej prerušenie konania pred príslušným orgánom verejnej moci, ku ktorému dôjde na základe zákonom predvídaného dôvodu, resp. ústavne akceptovateľného dôvodu,   možno   považovať za prekážku   konania. Ak   nedôjde k odpadnutiu prekážky konania spôsobom predvídaným zákonom, nemôžu sa v prerušenom konaní   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov   konania,   pričom   činnosť   príslušného   orgánu   verejnej   moci   sa   v zásade obmedzuje na zisťovanie toho, či medzičasom došlo k odstráneniu prekážky konania. Preto ústavný súd nečinnosť orgánu verejnej moci v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis napr. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03).

Ďalším   uznesením   okresného   úradu   vyšetrovania   z 28.   októbra   2007   bolo rozhodnuté o pokračovaní trestného stíhania v predmetnej veci „lebo dôvod na prerušenie pominul“, keďže pobyt poškodeného J. M. bol zistený. Túto skutočnosť ústavnému súdu potvrdil   aj   okresný   prokurátor   okresnej   prokuratúry   v   prípise   č.   k.   1   Pv   197/00-132 z 29. apríla 2008, ktorý na základe výzvy ústavného súdu v ňom okrem iného uviedol, že trestné stíhanie bolo prerušené „pre neprítomnosť poškodeného J. M., ktorý sa zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky na bližšie nezistenom mieste. Pred vydaním uznesení o prerušení trestného stíhania boli overované viaceré adresy, na ktorých by sa poškodený mohol zdržiavať, avšak bez kladného výsledku.

V prerušenom trestnom stíhaní bolo naposledy pokračované dňa 28. 10. 2007. Podľa písomnej správy vyšetrovateľa PZ z 18. 4. 2008 termín preštudovania vyšetrovacieho spisu bol určený na deň 28. 4. 2008“.

Na základe uvedených zistení ústavný súd konštatoval, že prieťahy v predmetnej trestnej veci boli z veľkej miery spôsobené tým, že sťažovateľ vzhľadom na svoj dlhodobý pobyt v zahraničí neposkytol orgánom činným v trestnom konaní potrebnú súčinnosť, bez ktorej objektívne nebolo možné pokračovať vo vyšetrovaní. V súčasnosti sú tieto prekážky odstránené, vo vyšetrovaní sa pokračuje a sťažovateľ J. M., ako aj ďalší sťažovatelia ako poškodení majú na ochranu svojich práv k dispozícii právne prostriedky vyplývajúce im tak z Trestného poriadku, ako aj zo zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Z uvedeného dôvodu neexistuje podľa názoru ústavného   súdu   medzi   právami   označenými   sťažovateľmi   a postupom   orgánov   činných v trestnom konaní v trestnej veci ČVS: OÚV 4/10/2000 taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že postupom okresného úradu vyšetrovania alebo okresnej prokuratúry mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v tejto súvislosti aj k porušeniu ich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   žiadosťou sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   uviesť,   že   v danom prípade   existujú   aj   dôvody   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľov   z dôvodu   nedostatku právomoci ústavného súdu. Z čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb,   ktorými   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať o ochranu   ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). Z princípu subsidiarity vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam predmetnej trestnej veci teda vyplýva,   že   oprávnenia   okresnej   prokuratúry   na   úseku   dozoru   nad   trestným   stíhaním vedeným   pod   ČVS:   OÚV   4/10/2000   vylučujú   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu k namietanému   postupu   okresného   úradu   vyšetrovania   a   oprávnenia   nadriadenej prokuratúry, resp. generálnej prokuratúry, vyplývajúce zo zákona o prokuratúre (§ 31 a nasl.

-   vybavovanie   podnetov)   a   vylučujú   aj   právomoc   ústavného   súdu   preskúmavať postup okresnej prokuratúry pri zabezpečovaní dozoru nad uvedenou trestnou vecou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008