znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 162/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. M., bytom M. B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci namietaného porušenia princípu ústavnosti podľa čl. l Ústavy Slovenskej republiky, princípu rovnosti subjektov podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, porušenia základného práva vlastniť majetok a základného práva na podnikanie podľa čl. 20 ods.   1   a 4   a   čl. 35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   4   Co   4/03 z 3. decembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004 doručená sťažnosť MUDr. D. M., bytom M. B., ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie princípu ústavnosti podľa čl. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), princípu rovnosti subjektov podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenia základného práva vlastniť majetok a základného práva na podnikanie podľa čl. 20 ods.   1   a 4 a čl.   35 ods.   1 ústavy   a   základného   práva   na ochranu   majetku podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 4/03 z 3. decembra 2003.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ako   prevádzkovateľka   neštátneho   zdravotníckeho zariadenia v rokoch 1998 a 1999 poskytovala zdravotnú starostlivosť v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) aj poistencom zrušenej Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva, ktorá neuhradila plnenie za takto poskytnutú zdravotnú starostlivosť a na návrh likvidátora bol príslušným súdom vyhlásený na majetok poisťovne Perspektíva konkurz. Sťažovateľka vyhodnotila túto situáciu tak, že pri zrušenej zdravotnej poisťovni nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, a to zistenie, že z majetku zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva nie je možné uspokojiť jej záväzky, a preto   si   sťažovateľka   uplatnila   svoje   pohľadávky   voči   zrušenej   zdravotnej   poisťovni Perspektíva pri Všeobecnej zdravotnej poisťovni súdnou cestou z dôvodu ich prechodu na tento subjekt.

Podľa   názoru   sťažovateľky   neuhradením   nákladov   za   poskytnutú   zdravotnú starostlivosť vzniká jej poskytovateľom bezprostredná škoda na majetku, čím podľa nej zákon výrazne zasiahol do vlastníckeho práva poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti a narúša samotnú ústavnú podstatu rovnosti vlastníckeho práva.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 4/03 z 3. decembra 2003 bola jej žaloba právoplatne zamietnutá. V obsahu tohto rozsudku   sťažovateľka vidí   porušenie všetkých uvádzaných základných práv a práv podľa dodatkového protokolu k dohovoru a ústavy. Okrem toho zamietnutie žaloby o zaplatenie úhrad považuje sťažovateľka za zvláštny druh vyvlastnenia   jej vlastníctva   nedefinovaný zákonom, na ktoré neboli splnené podmienky podľa čl. 20 ods. 4 ústavy.

2.   Sťažovateľka   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby   po   predbežnom   prerokovaní   jej ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   270.336,10   Sk   s príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   4   Co   4/03-81   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   03.   12.   2003,   č.   k.   4   Co   4/03-81 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 300.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   skúma   aj   to,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

2. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci, v tomto prípade postupom a rozsudkom krajského súdu, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, ktoré na prvý pohľad vylučujú opodstatnenosť sťažnosti. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto považuje ústavný súd takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh považuje sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a v čl.   11   listiny   za   zjavne   neopodstatnenú.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   neexistuje príčinná   súvislosť   medzi   konaním   a rozsudkom   krajského   súdu   a   sťažovateľkou namietaným   porušením   základného   práva   podnikať   zaručeného   v čl.   35   ods.   l   ústavy a základného práva na rovnosť vlastníckeho práva všetkých vlastníkov podľa čl. 11 listiny. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať ani postup a rozhodnutie súdu, v ktorom bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa § 154 ods. l Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Súd môže pre svoje rozhodnutie vziať do úvahy iba právo a skutkový stav, ktoré tu boli v čase vyhlásenia rozsudku. Rozsudok krajského súdu nebráni sťažovateľke v uplatnení uvádzaného základného práva.

Ústavný súd pripomína, že právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť obsiahnuté v čl. 35 ods. l ústavy je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej   záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej hospodárskej   činnosti   ani   záruka,   že   podnikateľ   bude   mať   úspech   vo   svojej   činnosti. Neúspech, resp. strata podnikateľa vo svojej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré musí   znášať   podnikateľ.   Toto   konštatovanie   má   oporu   v ustanoveniach   zákona č. 513/1991 Zb.   Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov,   ktoré   podnikateľa definujú v rovine realizácie podnikateľskej činnosti, ako aj v rovine, ktorá je daná právnou zodpovednosťou   podnikateľa,   a   v   širšom   zmysle   znášaním   hospodárskeho   rizika za komplexnú podnikateľskú činnosť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu   k   dohovoru,   sa   ústavný   súd   riadil   princípom   subsidiarity   v zmysle   čl.   127 ods. 1 i. f.   ústavy.   Vychádzajúc   z tohto   princípu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   na prerokovanie   tejto   časti   sťažnosti   nie   je daná jeho   právomoc,   ktorá   je vo   všeobecnosti vyjadrená v čl. 124 ústavy a konkrétne v čl. 127 ods. 1 ústavy, kde sa ochrana základných práv   a slobôd   rozdeľuje   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdnictvo   s tým,   že   všeobecné súdnictvo chráni v celom rozsahu aj základné práva a slobody, ak táto ochrana má oporu v obyčajných zákonoch.

Vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne chránia všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy, § 7 ods. 1 OSP a § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka, prípadne aj iné zákony, napríklad Obchodný zákonník). Platí to aj pre ochranu pohľadávok, ktoré tvoria   súčasť   pojmu   majetok   (porovnaj   zákonnú   definíciu   pohľadávky   podľa   §   488 Občianskeho   zákonníka).   Ak   sťažovateľka   uplatnila   nárok   na   ochranu   jej   majetku (zaplatenie   pohľadávok,   pričom   nerozhoduje   právny   dôvod,   a   preto   to   môže   byť   aj pohľadávka vzniknutá z titulu poskytnutej zdravotnej starostlivosti) a všeobecné súdy o jej žalobe riadne konali a rozhodli o nej, nemožno pokračovať v ochrane jej majetku podaním sťažnosti   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Právomoc   ústavného   súdu   nemôže   v takom prípade založiť to, že sa sťažovateľka nestotožnila s postupom a rozsudkom krajského súdu pri ochrane jej majetku, ak tento postup a rozhodnutie v celom rozsahu rešpektuje ústavné limity vyjadrené v čl. 2 ods. 2 a v čl. 46 až 48 ústavy, kde sú upravené ústavnoprocesné princípy   postupov   a rozhodnutí   všeobecných   súdov   aj   pri   ochrane   majetku   účastníkov súdneho konania.

Vychádzajúc z uvedeného a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 141/03) bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4. Nad rámec uvedeného je potrebné poukázať na to, že ústavný súd sa osobitne nezaoberal otázkou porušenia čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, keďže tieto ustanovenia sú spravidla   vždy   porušené,   ak   je   porušené   niektoré   základné   právo   alebo   sloboda.   Ide o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody.

5. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004