znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 162/03-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti M. T., bytom T., zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaniach vedených pod sp. zn. 21 C 761/90 a sp. zn. 46 C 753/92, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v   konaniach vedených pod sp. zn. 21 C 761/90 a sp. zn. 46 C 753/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 21 C 761/90 a sp. zn. 46 C 753/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   T. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   120 000   Sk (slovom   jednostodvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho zastúpenia M. T. v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   advokátovi   JUDr.   R.   B.,   K., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v štátnej   pokladnici   na   číslo účtu: 7000060494/8180 do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 162/03 z 26. novembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. T., bytom T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 21 C 761/90 a sp. zn. 46 C 753/92.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   14. augusta 1990   bývalému Mestskému súdu v Košiciach návrh, ktorým sa domáhala proti odporcovi Vysokej škole technickej   v   Košiciach   (ďalej   len   „VŠT   Košice“)   určenia,   že   má   byť   zaradená   podľa platného mzdového predpisu do vyššej tarifnej triedy, ako aj zaplatenia rozdielu na mzde a prémií. Konanie v označenej pracovnoprávnej veci sťažovateľky je v súčasnosti vedené na okresnom súde pod sp. zn. 21 C 761/90.

Dňa 23. júla 1992 podala sťažovateľka Mestskému súdu   v Košiciach ďalší návrh, ktorým sa domáhala proti VŠT Košice, ako jej zamestnávateľovi, aby mu bolo uložená povinnosť zaradiť ju od 1. mája 1992 do platovej triedy 10, resp. 11 a vyplatiť jej rozdiel na mzde. Tento pracovnoprávny spor je vedený na okresnom súde pod sp. zn. 46 C 753/92.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo ani v jednom z napadnutých konaní právoplatne rozhodnuté.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   v oboch   označených   konaniach   bolo   porušené jej základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 ústavy a súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti a ku konaniu sp. zn. 21 C 761/90 podaním sp. zn. Spr 1731/03 doručeným ústavnému súdu 26. januára 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Na vašu výzvu č. k. IV. ÚS 162/03-32 zo dňa 18. 12. 2003 vo veci sťažnosti M. T. na prieťahy v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 21 C 761/90 Vám oznamujem, že žaloba napadla na súd dňa 16. 8. 1990. Predmetom žaloby je pracovnoprávny nárok sťažovateľky (žalobkyne) na náhradu mzdy a určenie, že má byť zaradená do vyššej tarifnej platovej triedy.

Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na deň 6. 3. 1991, ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 17. 4. 1991, pojednávanie 12. 6. 1991 bolo na žiadosť žalobkyne odročené. Dňa   2. 7. 1991   Mestský   súd   v Košiciach   vo   veci   rozhodol   a to   tak,   že   žalobu zamietol. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dňa 2. 9. 1991 bol spis postúpený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach.

Dňa 31. 1. 1992   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k.   19 Co 217/91-48   zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol doručený súdu dňa 24. 4. 1992.

Nové pojednávanie bolo nariadené na deň 24. 6. 1992 a bolo odročené za účelom ďalšieho dokazovania. Pojednávania 5. 2. 1993 sa žalobkyňa z dôvodu práceneschopnosti nezúčastnila.   Pojednávania   dňa   26. 7. 1993   sa   nezúčastnila   žalobkyňa   v   II. rade a žalovaný. Ďalší termín pojednávania bol nariadený na deň 10. 7. 1997. Žalobkyňa sa naň nedostavila.   Dňa   22. 4. 1999   súd   vo   veci   opätovne   rozhodol.   Proti   rozsudku   podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dňa 27. 10. 1999 bol spis postúpený Krajskému súdu   v Košiciach.   Krajský   súd   v Košiciach   rozsudkom   č.   k.   16 Co 388/99-127   zo   dňa 30. 5. 2000 čiastočne rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, čiastočne zmenil a vo zvyšku zrušil. Spis bol vrátený súdu dňa 11. 7. 2000.

Ďalšie   pojednávanie   bolo   nariadené   na   2.   10.   2002,   ktorého   sa   však   žalobkyňa nezúčastnila.   Rovnako   sa   žalobkyňa   nezúčastnila   ani   pojednávania   dňa   2. 4. 2003 a 16. 7. 2003. Posledné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 12. 12. 2003 a bolo odročené za účelom predloženia písomných dôkazov.

Na   základe   uvedeného   je   sťažnosť   žalobkyne   čiastočne   dôvodná.   K prieťahom v konaní   došlo   zavinením   súdu,   ale   aj   samotnou   sťažovateľkou,   ktorá   sa   viacerých pojednávaní   nezúčastnila   a tým   tiež   sťažila   postup   súdu   v konaní.   Pri   rozhodovaní o predmetnej sťažnosti je potrebné zohľadniť aj právnu a skutkovú náročnosť veci. Súhlasím, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci samej, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.»

Ku   konaniu   sp. zn. 46 C 753/92   sa   predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy ústavného   súdu   vyjadril   podaním   sp.   zn.   Spr 1731/03   doručeným   ústavnému   súdu 16. apríla 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Na Vašu výzvu č. k. IV. ÚS 162/03-40 zo dňa 22. 3. 2004 vo veci sťažnosti M. T. na prieťahy v konaní, vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 46 C 753/92, Vám oznamujem, že žaloba napadla na súd 23. 7. 1992. Predmetom konania je uloženie povinnosti žalovanej zaradiť žalobkyňu od 1. 5. 1992 do platovej tarifnej triedy 10, resp. 11 a vyplatiť jej rozdiel na mzde.

Pojednávanie 21. 9. 1992   odročené   na žiadosť žalobkyne   (sťažovateľky)   z dôvodu pobytu na liečení.

Pojednávanie 26. 10. 1992 odročené za účelom predvolania svedkov. Pojednávanie   2. 12. 1992   odročené   na   žiadosť   účastníkov,   z   dôvodu   uzavretia mimosúdnej dohody, k mimosúdnej dohode nedošlo.

Pojednávanie 9. 6. 1993 odročené za účelom výsluchu svedkov. Dňa 14. 6. 1993 žalobkyňa doručila súdu žiadosť o zmenu návrhu. Pojednávanie 27. 10. 1993 odročené pre neprítomnosť žalobkyne. Pojednávanie 9. 5. 1994 odročené za účelom predloženia listinných dôkazov. Pojednávanie 6. 7. 1994 odročené za účelom výsluchu ďalších svedkov. Pojednávanie 3. 10. 1994 odročené za účelom predloženia listinných dôkazov. Pojednávanie 7. 12. 1994 odročené z dôvodu vznesenia námietky zaujatosti. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 11 Nc 7/95-87 zo dňa 15. 2. 1995 rozhodol, že sudkyňa JUDr. P. je vylúčená z rozhodovania v predmetnej veci.

Opatrením   predsedu   súdu   zo   dňa   12. 4. 1995   bol   spis   pridelený   na   vybavenie do senátu 19 C, JUDr. M..

Uznesením   č.   k.   46 C 753/92-96   zo   dňa   18. 4. 1997   bolo   konanie   prerušené do právoplatného skončenia konania vo veci 12 C 272/93, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Pojednávania   21. 1. 2003,   6. 3. 2003,   22. 5. 2003   a   18. 9. 2003   boli   odročené pre neprítomnosť žalobkyne.

Pojednávanie 30. 10. 2003 odročené za účelom špecifikácie žalobného nároku. Pojednávanie 13. 1. 2004 odročené pre neprítomnosť žalovaného. Pojednávanie 18. 3. 2004 odročené za účelom výsluchu svedka. Ďalší termín pojednávania je vytýčený na 4. mája 2004. Na   základe   vyššie   uvedeného postupu súdu   mám   za to,   že sťažnosť   je   čiastočne dôvodná. Od roku 1992 až doposiaľ nebolo vo veci meritórne rozhodnuté.

K prieťahom v konaní došlo zavinením súdu, ale aj samotnou sťažovateľkou, ktorá sa viackrát pojednávaní nezúčastnila, jej podania vo veci neboli kvalifikované a konkrétne. V priebehu konania menila žalobný návrh. Je potrebné tiež zohľadniť skutkovú náročnosť veci a čas, počas ktorého bolo konanie prerušené.»

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v obidvoch konaniach, uvedený v písomných vyjadreniach jeho predsedu, sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení prieťahov konania však ústavný súd bral do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predložených spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II.   ÚS   157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Ku konaniu vedenému na okresnom súde pod sp. zn. 21 C 761/90

1. Predmetom konania vedeného na okresnom súde pod uvedenou spisovou značkou je sťažovateľkou uplatnený nárok, aby ju jej vtedajší zamestnávateľ, VŠT Košice, zaradil do vyššej tarifnej platovej triedy podľa platných právnych predpisov, zaplatil jej rozdiel na mzde a ďalšie finančné nároky súvisiace s nesprávnym zaradením.

Konanie nie je možné hodnotiť ako právne zložité. Predmet konania má základnú právnu   úpravu   obsiahnutú   v   zákone   č. 65/1965   Zb.   Zákonník   práce   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Aplikácia príslušných ustanovení Zákonníka práce upravujúcich   sťažovateľkou   uplatňované   nároky   je ustálená   aj v pomerne   rozsiahlej judikatúre   všeobecných   súdov.   Pokiaľ   predseda   okresného   súdu   poukázal   vo vyjadrení k sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu   26. januára 2004   na   právnu   a faktickú   zložitosť veci,   ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   s   jeho   názorom   o právnej   zložitosti   veci nestotožňuje.   Pripúšťa   však,   že   ide   o konanie,   ktoré   je   svojou   povahou   náročné na dokazovanie - zistenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie o merite veci, avšak vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov ústavný   súd   konštatuje,   že nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   takmer štrnásťročné trvanie konania faktickou zložitosťou prerokovávanej veci.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania.   Z obsahu   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   ku   vzniku   zbytočných   prieťahov v konaní   prispela   svojím   podielom   aj   sťažovateľka.   Napriek   jej   prípisu   doručenému okresnému súdu 25. januára 1999, v ktorom súdu oznámila „Prosím Vás akékoľvek zásielky zo súdu mi posielajte na t. adresu, pretože v K. je vždy schránka rozbitá a korešpondencia vyrabovaná“,   zásielky   na   uvedenej   adrese   v   T.   nepreberala.   Išlo   konkrétne   o súdom expedované predvolania na pojednávania, ktoré sťažovateľka neprevzala, a tieto zásielky boli 28. februára 2002, 23. marca 2002, 12. februára 2003, 18. februára 2003 a 3. júla 2003 uložené ako neprevzaté na pošte v T. V dôsledku toho museli byť nariadené pojednávania okresným súdom odročené pre neprítomnosť sťažovateľky. Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil v neprospech sťažovateľky, ktorá sa tým, že nepreberala zásielky z okresného súdu   na   adrese   trvalého   bydliska,   podieľala   na vzniku   zbytočných   prieťahov   v konaní, čo ústavný súd zohľadnil pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom konaní došlo.   Medzi   pojednávaním   uskutočneným   26. júla 1993   a nasledujúcim   úkonom súdu [prípis súdu na Ministerstvo školstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo školstva“) zo 16. októbra 1996] uplynuli viac ako 3 roky a 2 mesiace. Medzi odročeným pojednávaním   uskutočneným   10. júla 1997   a   nasledujúcim   úkonom   súdu   (prípis   súdu na ministerstvo školstva z 20. apríla 1998) uplynulo viac ako 9 mesiacov. Celková doba zbytočných   prieťahov   v konaní   predstavuje   takmer   4   roky.   Už   predseda   bývalého Obvodného   súdu   Košice   1 v odpovedi   na   sťažnosť   sťažovateľky   z   23. októbra 1996 na prieťahy v konaní uviedol „Vašu sťažnosť považujem za dôvodnú“. Na prieťahy v konaní a povinnosť vo veci plynulo konať zákonného sudcu písomne upozornil aj podpredseda okresného súdu 17. decembra 1996 a 15. februára 1999.

Ku konaniu vedenému na okresnom súde pod sp. zn. 46 C 753/92

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   bol   sťažovateľkou   uplatnený nárok na uloženie povinnosti odporcovi, aby ju od 1. mája 1992 zaradil do platovej triedy 10, resp. 11 a vyplatil jej rozdiel na mzde. Pokiaľ ide o hodnotenie právnej a faktickej zložitosti veci   ústavný   súd   poukazuje   v   celom   rozsahu   na   to,   čo   uviedol   v súvislosti   s konaním v právnej veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. 21 C 761/90.

Aj   v tomto   prípade   treba   vychádzať   predovšetkým   z doterajšej   doby   konania (od podania žaloby 23. júla 1992), ktorá predstavuje takmer dvanásť rokov. Takáto dĺžka konania   je   aj   za   predpokladu   akceptácie   skutkovej   náročnosti   veci   celkom   zrejme neprimeraná.

2. Čo sa týka správania sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd podobne ako   pri   hodnotení   vyššie   posudzovaného   konania   konštatuje,   že   aj   sťažovateľka má čiastočný   podiel   na   vzniku   zbytočných   prieťahov   v konaní.   Na   jej   ťarchu   možno pripísať   skutočnosť,   že   nepreberala   predvolania   na   pojednávania   nariadené na 6. marec 2003,   22. máj 2003   a   8. september 2003,   v dôsledku   čoho   súd   tieto pojednávania   odročoval   a   opätovne   nariaďoval   v nových   termínoch.   Toto   správanie sťažovateľky bral ústavný súd do úvahy pri ustálení celkovej doby zbytočných prieťahov v konaní. S tvrdením okresného súdu uvedeným v jeho vyjadrení k sťažnosti, podľa ktorého podania sťažovateľky vo veci neboli kvalifikované a konkrétne, sa ústavný súd nestotožnil a nepovažoval ich natoľko nekvalifikované, že by boli v okolnostiach prípadu výraznejšie prispeli k vzniku zbytočných prieťahov v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci. Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní došlo v období od 9. marca 1995, keď bolo okresnému súdu doručené uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Nc 7/95-87, ktorým bola konajúca sudkyňa vylúčená z prerokovávania a rozhodovania vo veci do 18. apríla 1997, keď nová zákonná sudkyňa uznesením prerušila konanie (2 roky a 1 mesiac), ďalej v období od 25. novembra 1998, keď sa okresný súd dozvedel, že dôvod, kvôli ktorému prebiehajúce konanie prerušil, už odpadol, čo vyplýva z úradného   záznamu   z   25. novembra 1998   do   23. júla 2002   (3,5   roka),   keď   zákonná sudkyňa realizovala prvý nasledujúci úkon (pripojenie súvisiaceho spisu). Celková doba zbytočných prieťahov, ktorú možno pripísať na ťarchu okresného súdu v tomto konaní, predstavuje takmer 6 rokov.

Existencia   zbytočných   prieťahov   v konaní   vyplýva   aj   z upozornení   podpredsedu okresného   súdu   na   nečinnosť   v konaní   adresovaných   zákonnej   sudkyni   (upozornenia zo 17. decembra 1996,   z 3. apríla   1997   a   zo 17. októbra   2002),   ako   aj   z písomného vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   z   13. apríla 2003,   ktorý   sťažnosť   ústavnému   súdu považuje za „čiastočne dôvodnú“.

Postup okresného súdu v obidvoch konaniach nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval   v súlade   s povinnosťou   uloženou   mu   §   100   ods.   1   OSP   tak,   aby   bola   vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaniach,   ktoré   sú   pred   ním   vedené   pod   sp.   zn.   21 C 761/90 a sp. zn. 46 C 753/92, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby   v obidvoch   veciach   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojich právnych veciach.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala v nej najmä na to, že vec vedená pod sp. zn. 21 C 761/90 nebola právoplatne skončená ani po viac ako 13 rokoch a vec vedená pod sp. zn. 46 C 753/92 ani po viac ako 11 rokoch.Podľa   názoru   ústavného   súdu prichádza v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“),   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   priznáva   so zreteľom   na konkrétne   okolnosti prípadu. Pracovnoprávne spory zaraďuje judikatúra ESĽP do kategórie vecí, ktoré majú pre sťažovateľa osobitný význam, a preto sa u týchto vecí vyžaduje „osobitná rýchlosť“. Ide totiž o spory, ktoré majú vzťah k zdrojom živobytia sťažovateľa.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaniach   vedených pod sp. zn. 21   C   761/60   a sp.   zn.   46   C   753/92,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti prípadov, podiel sťažovateľky na vzniku zbytočných prieťahov v konaní, predovšetkým to, o čo sťažovateľke v týchto konaniach ide, v neposlednom rade aj na skutočnosť, že konania v jej právnych veciach neboli do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 120 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. B., uplatnených v podaní doručenom ústavnému súdu 29. januára 2004. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál.Ústavný súd vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 29. januára 2004,   ktoré   obsahovalo   súhlas   s   upustením   od   ústneho   pojednávania, nepovažoval so zreteľom na jeho obsah za úkon právnej pomoci, za ktorý mu v danej veci patrí odmena, a preto za toto vyjadrenie odmenu nepriznal. Ústavný súd nepriznal právnemu zástupcovi   sťažovateľky   odmenu   ani   za   uplatnený   úkon   právnej   služby   nahliadnutie do spisov na okresnom súde zastávajúc názor, že tento úkon bol vykonaný v rámci prevzatia a prípravy zastúpenia [§ 16 ods. 1 písm. a) vyhlášky].

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu na   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy   právneho zastúpenia vo výške 8 796 Sk (bod 4 výroku nálezu).

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu v štátnej pokladnici do jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia (bod 5 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný prostriedok,   treba pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004