znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 161/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť I. V., zastúpeného euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods. 1   a   čl.   9   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie čl. 4 ods. 2 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne   sp.   zn.   3   Tos   29/2012   zo   6.   augusta   2012   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 15/2013 z 25. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013 doručená sťažnosť I. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 4 ods. 2 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol   č.   7“)   uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 29/2012 zo 6. augusta 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 15/2013 z 25. apríla 2013.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   31.   októbra   1959   dostavil na Okresnú vojenskú správu K. (ďalej len „okresná vojenská správa“) na účely vydania dokladu potrebného na vybavenie občianskeho preukazu. Zamestnanci okresnej vojenskej správy   zistili,   že   sa   sťažovateľ   nepodrobil   odvodovej   povinnosti,   preto   jeho   lekársku prehliadku vykonali a na tomto základe bol odvedený ako schopný na výkon vojenskej služby. Rovnako tak mu chceli doručiť povolávací rozkaz k nástupu základnej vojenskej služby 2. novembra 1959 vo vojenskom útvare S. „Stěžovatel odmítl povolávací rozkaz převzít a odmítl i nastoupit vojenskou službu, neboť mu to nedovoluje jeho náboženské vyznaní svědka….

Rozsudkem Vojenského obvodového soudu Bratislava ze dne 22. 12. 1959 sp. zn. 2 T 202/59 byl stěžovatel uznán vinným z trestného činu nenastoupení služby v branné moci podle § 265 odst. 1 trestního zákona č. 86/1950 Sb., v tehdy platném znění, a odsouzen k trestu odnětí svobody v trvání jednoho roku nepodmíněně.“

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 6 Nt 16/2011 z 10.   januára   2012   povolil   v   trestnej   veci   sťažovateľa   obnovu   konania   a   rozsudok Vojenského obvodového súdu Bratislava z 22. decembra 1959 zrušil.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť prokurátor, o ktorej rozhodol krajský súd namietaným uznesením č. k. 3 Tos 29/2012-34 zo 6. augusta 2012 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a návrh na povolenie obnovy konania zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným   uznesením   sp.   zn.   6   Tdo   15/2013   z   25.   apríla   2013   tak,   že   dovolanie bez vecného prerokovania odmietol.

Sťažovateľ   spochybňuje   záver   najvyššieho   súdu,   že   dovolanie   nie   je   prípustné, pretože dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu nie je uvedené v § 368 ods. 1 a 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). V sťažnosti ďalej uvádza:

„Nejvyšší   soud   SR   odmítl   stěžovatelovu   argumentaci   právními   závěry   v   nálezu Ústavního soudu SR ze dne 6. 11. 2011 sp. zn. II. ÚS 284/2011-25 ve věci J. K. s tím, že nález byl vydán před účinností novely trestního řádu č. 262/2011 Sb., kde byla taxativně vymezena rozhodnutí, proti nimž je dovolaní přípustné.

Jenže problém je v tom, že judikatorní výklad trestního řádu, jak ho ve věci J. K. tehdy (t. j. před novelou) provedl Nejvyšší soud SR, odpovídá prakticky tomu, jak dnes zní trestní řád.

Jinými slovy, fakticky se nic nezměnilo, jen tehdejší výklad Nejvyššího soudu SR se stal součástí nynější trestního řádu.

To ovšem nic nemění na závěrech, k nimž dospěl Ústavní soud SR ve shora zmíněném nálezu. Jestliže tehdy Nejvyšší soud SR vyložil svoji judikaturu ohledně práva na dovolání v rozporu s čl. 6 odst. 1 Úmluvy, tak nyní vykládá ve stejném rozporu aktuální text trestního řádu. Věcným neprojednáním dovolaní tedy došlo k porušení čl. 6 odst. 1 Úmluvy.“

Sťažovateľ   tiež   namieta   záver   krajského   súdu   v napadnutom   uznesení zo 6. augusta 2012, podľa ktorého relevantný skutkový stav v trestnej veci sťažovateľa bol nesporne   zistený   a   v   konaní   o   povolenie   obnovy   konania   sa   žiadne   nové   skutočnosti neobjavili. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú v návrhu na povolenie obnovy konania zo 7. novembra 2011, podľa ktorej novou skutočnosťou je to, že:

- nebolo   vykonané   riadne   odvodové   konanie   podľa   právnych   predpisov   platných v rozhodnom čase,

- nebolo uskutočnené riadne povolanie na výkon vojenskej služby,

- nebola vyhodnotená možnosť riešiť vec prácou v bani.

V týchto súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Jestliže Okresní vojenská správa zjistila, že stěžovatel dosud nebyl odveden, měla ho zapsat k pravidelnému odvodu jakožto osobu starší 18 let. (§ 2 odst. 1 nařízení vlády č. 21/1958 Sb.)

K odvodu ho pak měla povolat vyhláškou nebo povolávacím rozkazem. (§ 6 odst. 3 cit. nařízení)

Čtyři týdny před převedením zápisu měla Okresní vojenská správa vyzvat stěžovatele k   rentgenologické   prohlídce   hrudních   orgánu,   případně   dalším   odborným   lékařským vyšetřením. (§ 2 odst. 4 cit. nařízení)

Odvodní řízení mohla provést jen řádně složená odvodní komise za účasti předsedy místního národního výboru, případně jeho zmocněnec (§ 4 odst. 1, 2 cit. nařízení)

Nově zjištěnou skutečností je, že odvodní řízení neproběhlo řádně, neboť k němu nebyl stěžovatel řádně předvolán a nebyla předem provedena stanovená lékařská vyšetření. Odvodní řízení neproběhlo před řádně ustanovenou odvodní komisí za přítomnosti předsedy místního národního výboru či jeho zmocněnce.

Jestliže   nebylo   provedeno   řádně   odvodní   řízení,   nemohla   stěžovateli   vzniknout povinnost vojenskou službu nastoupit.

… Povolávací rozkaz nebyl doručen podle pravidel stanovených ve vládním nařízení a nebyla provedena příslušná vyšetření, zkoušky a kalmetizace.

Jestliže   povolaní   k   nástupu   vojenské   služby   nebylo   provedeno   řádně,   nemohla stěžovateli vzniknout povinnost vojenskou službu nastoupit. Tím, že stěžovatel odmítl převzít povolávací rozkaz, který navíc nebyl řádně vystaven, nemohl se dopustit trestného činu, pro který byl odsouzen.

Soud v roce 1959 tvrdil, že „není možné obžalovanému vyhovět v tom směru, aby na místo výkonu vojenské základní služby vykonával práci v dolech“.

Nove zjištěnou skutečností je, že něco takového možné bylo… Stěžovatel pro úplnost uvádí, že dne 3. 11. 1959 uzavřel pracovní smlouvu s tím, že nastoupí   jako   dělník   do   národního   podniku   V.   na   dobu   „10   roku   od 4. XI.   1959“. (Do pracovního poměru však nebyl přijat, protože „neměl v pořádku občanský průkaz“. A když si ho chtěl dát do pořádku, tak na vojenské správě dopadl tak, jak je popsáno shora.).»

Sťažovateľ poukazuje na porovnateľnú judikatúru všeobecných súdov a argumentuje aj tým, že krajský súd uznesením č. k. 23 Tos 57/2012-141 zo 6. augusta 2012 povolil obnovu   konania   v inej   skutkovo   porovnateľnej   právnej   veci   z dôvodu   nesprávneho vyhodnotenia   okolností   spojených   so   záväzkom   práce   v bani,   s čím   bolo   spojené aj nesprávne vyhodnotenie subjektívnej stránky trestného činu.

Ďalej v sťažnosti uvádza:«Krajský soud Trenčín v napadeném usneseni také uvádí, že pojem obnovy řízení podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě je třeba vykládat ve smyslu čl. 50 odst. 5 Ústavy jako „mimořádné opravné prostředky“.

S tím stěžovatel v zásadě souhlasí, nicméně v každém jednotlivém případě je třeba uvést, jaký konkrétní opravný prostředek připadá v úvahu.

Úmluva garantuje minimální úroveň těchto práv a svobod a nelze dojít k závěru, že na   jedné   straně   zde   právo   na   „obnovu   řízení“   či   využití   „mimořádných   opravných prostředků“ existuje, ale fakticky je nerealizovatelné.

Místní právní úprava totiž může práva občanů pozdvihnout na vyšší úroveň, nikdy je však oproti Úmluvě nemůže snížit. Výklad, který by v důsledku aplikace místního práva rozsah práv a svobod zužoval nebo snižoval, vede k porušení práva na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy.»

Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   – uznesenie   sp.   zn.   7   Tz   140/2001   z   3.   júla   2001,   ktorým   zamietol   sťažnosť   ministra spravodlivosti, ktorý tvrdil, že nápravu vo veci, kde bola povolená obnova konania, možno dosiahnuť sťažnosťou pre porušenie zákona. Sťažovateľ uvádza odôvodnenie predmetného uznesenia, podľa ktorého «právě obnova řízení umožňuje, aby ve smyslu článku 38 odst. 2 Listiny a článku 6 odst. 1 Úmluvy byla stěžovatelova „záležitost… spravedlivě, veřejně a v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným soudem.“».

Sťažovateľ ďalej uvádza prípad, keď minister spravodlivosti podal sťažnosť proti rozhodnutiu súdu, ktorým povolil obnovu konania s tým, že «náprava vadného rozhodnutí byla možná „pouze v řízení podle zákona č. 119/1990 Sb.“. Nejvyšší soud ČR i v tomto případě ministrovu stížnost zamítl, a to usnesením ze dne 20. 8. 2003 sp. zn. 4 Tz 99/2003, v němž   vysvětlil,   že   podle   článku   4   odst.   2   Protokolu   č.   7   k   Úmluvě   je   předpokladem pro povolení obnovy řízení „podstatná vada v předešlém řízení“, přičemž „nejde jen o vadu řízení, tedy vadu procesní, ale též o vadu hmotněprávní, k níž v předešlém řízení došlo… Podmínky obnovy řízení z pohledu Protokolu č. 7 jsou tedy širší než ty, které jsou uvedeny v existujícím českém trestním řadu v ustanovení § 278 odst. 1 tr. ř. a za této situace má Nejvyšší   soud   zato,   že povolení obnovy řízení   tak   v posuzovaném případě   požadavkům stanoveným čl. 4 odst. 2 citovaného protokolu č. 7 plně konvenuje.“».

Sťažovateľ   ďalej   argumentuje,   že   v prerokúvanom   prípade   je   potrebné prihliadnuť aj na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“) (rozhodnutia č. 23459/03 zo 7. 7. 2011 vo veci sťažovateľa Vahan Bayatyan, č. 43965/04 z 22.   11. 2011   vo   veci   sťažovateľa   Yunus   Ercep,   č.   37819/03   z   10.   1.   2012   vo   veci sťažovateľa   Hayk   Bukharatyan,   č.   37821/03   z   10.   1.   2012   vo   veci   sťažovateľa   Ashot Tsaturyan a č. 5260/07 zo 17. 1. 2012 vo veci sťažovateľa Feti Demirtas), ktorý opakovane judikoval,   že   prenasledovanie   za   odopretie   vojenskej   služby   z náboženských   dôvodov je porušením čl. 9 dohovoru aj v prípadoch, ak išlo o jediné odsúdenie z tohto dôvodu. Sťažovateľ   poukazuje   na   záver   krajského   súdu,   ktorý   v napadnutom   uznesení   uviedol, že § 394 ods. 4 Trestného poriadku nemožno aplikovať, keďže ESĽP nerozhodoval v jeho veci. Sťažovateľ s týmto právnym záverom nesúhlasí, pretože dostatočne nereflektuje vývoj judikatúry ESĽP.

„Stěžovatel   tedy   souhrnně   namítá,   že   jeho   trestní   stíhání   bylo   od   počátku nepřípustné,   neboť   k   vojenské   službě   nebyl   řádně   povolán,   a   namítá,   že   Krajský   soud Trenčín provedl nesprávné hodnocení jeho případu.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom rozhodol,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos   29/2012   zo   6.   augusta   2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 15/2013 z 25. apríla 2013 boli porušené práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 9 dohovoru a právo podľa čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7. Následne   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   predmetné   uznesenia.   Sťažovateľ   si   tiež uplatňuje právo na úhradu trov konania – trov právneho zastúpenia v sume 275,94 € a žiada, aby ústavný súd zaviazal najvyšší súd uhradiť túto sumu do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

1.   K   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   9   dohovoru   a porušeniu čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7 uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 15/2013 z 25. apríla 2013

Najvyšší súd namietaným uznesením z 25. apríla 2013 odmietol podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa, pričom v jeho odôvodnení uviedol:

„... pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon dovolanie nepripúšťa.

Z ustanovenia § 368 vyplýva, že sú v ňom taxatívne vymenované rozhodnutia, proti ktorým   je   prípustné   dovolanie.   V   ustanovení   §   368   ods.   2   Tr.   por.   nie   je   uvedené rozhodnutie o obnove konania. Je nutné poznamenať, že obnova konania je tak isto ako dovolanie   mimoriadnym   opravným   prostriedkom,   ktorým   možno   napadnúť   právoplatné rozhodnutia.   Išlo   by   preto   v   danom   prípade,   ak   by   proti   takémuto   rozhodnutiu   bolo prípustné   dovolanie o nápravu   chýb   v   rozhodovacej   činnosti v konaní   o   mimoriadnom opravnom prostriedku, čo by do rozhodovacej činnosti súdov zavádzalo právnu neistotu. Citované rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 284/2011, zo 6. novembra 2011, nie je možné aplikovať na tento prípad a je potrebné poznamenať, že novelou Trestného poriadku č. 262/2011 Z. z. boli v ustanovení § 368 ods. 2 taxatívne stanovené rozhodnutia, proti ktorým je dovolanie prípustné.“

Základom   argumentácie   sťažovateľa   v   tejto   časti   sťažnosti   je   jeho   nesúhlas s uvedeným právnym záverom najvyššieho súdu, na základe ktorého odmietol dovolanie z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon dovolanie nepripúšťa.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa   §   368   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e)   uznesenie   o   podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania   spolupracujúceho obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h)   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   podaný   proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   ktorým   sa   menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 262/2011 Z. z.“), v «odseku 2 [§ 368] sa taxatívne uvádzajú rozhodnutia, proti ktorým možno podať dovolanie. Doterajšia právna úprava totiž pripúšťa značné rozdiely výkladu čo do rozsahu rozhodnutí, ktoré by bolo možné (i so zreteľom na § 371) napadnúť dovolaním. Dovolanie je možné zároveň podať aj proti rozhodnutiam vyplývajúcim z § 371 ods. 2, čo je vyjadrené formuláciou „ak tento zákon neustanovuje inak.“»

Zo   znenia   §   368   ods.   2   Trestného   poriadku   a   z   dôvodovej   správy   k   zákonu č. 262/2011 Z. z.,   ktorý   uvedené   ustanovenie   novelizoval,   je   zrejmé,   že   úmyslom zákonodarcu   bolo   ustanoviť   taxatívny   výpočet   rozhodnutí,   voči   ktorým   je   prípustné dovolanie.   Najvyšší   súd   uviedol,   že   v   tomto   ustanovení „nie   je   uvedené   rozhodnutie o obnove konania“, na základe čoho dospel k záveru, že dovolanie v prerokúvanom prípade nie je prípustné. Podporne tiež argumentoval, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu o inom   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   –   obnove   konania,   by   zavádzala   právnu neistotu   do rozhodovacej   činnosti   súdov.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   záver najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti   dovolania   vo   veci   sťažovateľa   nie   je   arbitrárny, je primerane   odôvodnený,   preto   je   ústavne   udržateľný.   Je   zrejmé,   že   v prerokúvanom prípade nejde ani o rozhodnutie podľa § 371 ods. 2 Trestného poriadku – s čím sa najvyšší súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   výslovne   nevysporiadal   –   toto   opomenutie   však vzhľadom na okolnosti prípadu nemá ústavnú relevanciu.

Sťažovateľ   tiež   argumentuje,   že   zmena   §   368   Trestného   poriadku   zákonom č. 262/2011 Z. z. je len faktická. Novelizovaný text je zhodný s tým, ako najvyšší súd vyložil   pojem   „rozhodnutie,   ktorým   bola   vec   právoplatne   skončená“   v   zmysle   §   368 Trestného poriadku   v znení účinnom do   31. augusta 2011 [uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 5/2006 zo 14. júna 2006 (uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát č. R 19/2007), pozn.]. Preto podľa sťažovateľa možno aplikovať v tejto veci závery ústavného súdu uvedené v náleze sp. zn. II. ÚS   284/2011,   podľa   ktorých   najvyšší   súd „vyložil   svoji   judikaturu   ohledně   práva na dovolání v rozporu s čl. 6 odst. 1 Úmluvy, tak nyní vykládá ve stejném rozporu aktuální text trestního řádu“.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia   z   25.   apríla   2013   uviedol, že predmetný   nález ústavného   súdu „nie   je   možné   aplikovať   na   tento   prípad“,   pričom tiež uviedol, že zákonom č. 262/2011 Z. z. bol zavedený taxatívny výpočet rozhodnutí, ktoré možno napadnúť dovolaním.

Podľa   § 368 ods.   1 Trestného poriadku   (v   znení účinnom do   31.   augusta 2011) dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa   § 368 ods.   2 Trestného poriadku   (v   znení účinnom do   31. augusta 2011) dovolanie nemá odkladný účinok.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Tdo 5/2006 zo 14. júna 2006 uviedol:„Rozhodnutím vo veci samej (meritórnym) teda je

1. rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo bolo upustené od potrestania;

2. rozsudok, ktorým bol obvinený oslobodený spod obžaloby;

3. uznesenie o zastavení trestného stíhania,

4. uznesenie o postúpení veci inému orgánu;

5. uznesenie o uložení ochranného opatrenia;

6. uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania;

7. uznesenie súdu o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania

8. rozsudok o schválení dohody o vine a treste v obmedzenom rozsahu − § 334 ods. 4 Trestného poriadku;

9. rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok proti rozsudku alebo uzneseniu uvedenému sub 1. až 7.“

Z   vecného   hľadiska   je   výpočet   rozhodnutí   v   uznesení   najvyššieho   súdu zo 14. júna 2006 v zásade totožný so   zoznamom rozhodnutí uvedených   v § 368 ods.   2 Trestného poriadku (v znení účinnom od 1. septembra 2011). Právna povaha uvedených enumerácií je však odlišná – zoznam uvedený v uznesení najvyššieho súdu je výsledkom súdneho výkladu zákonného ustanovenia. Vzhľadom na to, že rozhodnutia najvyššieho súdu nemajú   povahu   precedensov   (m.   m.   III.   ÚS   300/06,   IV.   ÚS   75/09,   IV.   ÚS   265/09, IV. ÚS 342/2010,   II.   ÚS   171/2013   a   pod.),   uvedený   výklad   nie   je   všeobecne   záväzný. V príslušných   ustanoveniach   Trestného   poriadku   upravujúcich   podmienky   prípustnosti dovolania   (v   znení   účinnom   do   31.   augusta   2011)   nebol   uvedený   výslovný   výpočet „rozhodnutí, ktorými bola vec právoplatne skončená“. Predmetný výpočet najvyššieho súdu nezaväzoval   konajúce   súdy,   preto   pri   výklade   a   aplikácii   príslušného   ustanovenia sa od neho   mohli   v odôvodnených   prípadoch   odchýliť   a   zahrnúť do   uvedenej   kategórie rozhodnutí aj iné rozhodnutia, prípadne počet týchto rozhodnutí zúžiť.

Výpočet   uvedený   v   §   368   ods.   2   Trestného   poriadku   (v   znení   účinnom od 1. septembra 2011) je zákonným textom, je preto všeobecne záväzný a je predmetom výkladu, nie jeho výsledkom. Gramatickým a teleologickým výkladom je možné dospieť k záveru,   že   uvedený   výpočet   je   taxatívny,   a   nie   exemplifikatívny.   Jeho   rozsah   preto nemožno   výkladom   rozširovať   ani   zužovať.   Na   tomto   základe   neobstojí   argumentácia sťažovateľa, že novelizáciu § 368 ods. 2 Trestného poriadku treba vnímať len ako faktickú zmenu. Relevantné je tiež, že novelizácia § 368 ods. 2 Trestného poriadku s účinnosťou od 1. septembra   2011   bola   svojou   povahou   zmenou   podstatnou,   preto   právne   závery konajúcich súdov založené na aplikácii a výklade zákonného textu účinného pred uvedenou novelizáciou   nemožno   automaticky   prevziať   aj   pri   aplikácii   a   výklade   §   368   ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2011. Aplikácia záverov ústavného súdu   v   náleze   sp.   zn.   II.   ÚS   284/2011   v prerokúvanom   prípade   by   viedla   k rozšíreniu taxatívneho   výpočtu   rozhodnutí   uvedených   v   §   368   ods.   2   Trestného   poriadku. Preto je možné akceptovať právny záver najvyššieho súdu, že nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 284/2011 v prerokúvanom prípade nemožno aplikovať.

Ústavný súd takto konštatuje, že najvyšší súd svoj právny záver o neprípustnosti dovolania   primerane   odôvodnil,   preto   nie   je   zjavne   neodôvodnený,   tento   právny   záver nepovažuje ani za arbitrárny, a preto je ústavne udržateľný. K predmetnému právnemu záveru možno dospieť aplikáciou a výkladom príslušného ustanovenia Trestného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali   možnosť   porušenia   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   namietaným uznesením najvyššieho súdu z 25. apríla 2013. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad príslušného ustanovenia Trestného poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7 uznesením najvyššieho súdu z 25. apríla 2013. Námietku porušenia tohto článku osobitne odôvodňuje len vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu zo 6. augusta 2012, táto argumentácia je však relevantná   aj vo vzťahu   k   uzneseniu   najvyššieho   súdu.   Podstatou   tejto   argumentácie je právny názor, že čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7 ustanovuje právo na mimoriadny opravný prostriedok a upravuje podmienky realizácie tohto práva. Sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 4 Tz 99/2003 z 20. augusta 2003, podľa ktorého v zásade prichádza do úvahy aplikácia čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7 priamo, ak uvedený článok stanovuje podmienky na podanie mimoriadneho opravného prostriedku širšie ako príslušný zákon štátu.

Článok   4   dodatkového   protokolu   č.   7   je   označený   nadpisom „Právo   nebyť opakovane súdený alebo trestaný“.

Podľa čl. 4 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7 ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa   dôvodovej   správy   (Explanatory   Report)   k dodatkovému   protokolu   č.   7 článok 4 „obsahuje princíp, podľa ktorého osobu nemožno opätovne stíhať alebo potrestať v trestnom konaní v jurisdikcii toho istého štátu za trestný čin, za ktorý bola už právoplatne oslobodená alebo odsúdená (non bis in idem). [odsek 26]. Napriek tomu môže byť vec znovuprejednaná v súlade s právom dotknutého štátu, ak existujú dôkazy o nových alebo novoobjavených skutočnostiach, alebo ak sa javí, že v konaní sa vyskytla podstatná chyba, ktoré by mohli mať vplyv na výsledok konania v prospech alebo v neprospech tejto osoby. [odsek 30]“.

Ustanovenie   čl.   4   ods.   2   dodatkového   protokolu   č.   7   je   potrebné   vykladať aj v kontexte s ďalšími právami, ktoré uvedený protokol zakotvuje. Článok 3 dodatkového protokolu č. 7 upravuje právo na odškodnenie v prípade justičného omylu. Podmienkou na uplatnenie tohto práva (hypotézou) je zrušenie konečného rozsudku v trestnej veci alebo udelenie   milosti,   pretože   nová   alebo   novoodhalená   skutočnosť   dokazuje,   že   došlo k justičnému omylu. Článok 3 dodatkového protokolu č. 7 teda tiež predpokladá uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov. Dôvodová správa k čl. 3 dodatkového protokolu č. 7 okrem iných uvádza, že tento článok „sa nepokúša ustanoviť žiadne pravidlá určujúce povahu   konania,   v   ktorom   by   sa   posúdila   existencia   justičného   omylu.   To   je   vecou domáceho práva alebo praxe dotknutého štátu. [odsek 23]“.

Rovnako tak sa javí byť relevantné, že čl. 2 dodatkového protokolu č. 7 zakotvuje výslovne právo na odvolanie v trestných veciach. Podľa čl. 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu, má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohto práva, včítane dôvodov, pre ktoré sa   môže   vykonať,   ustanovuje   zákon.   Výnimky   z   tohto   práva   dodatkový   protokol   č.   7 pripúšťa a upravuje ich v čl. 2 ods. 2.

Podľa   dôvodovej   správy   „odlišné   pravidlá   upravujúce   prieskum   vyšším   súdom sa uplatňujú v rozličných členských štátoch Rady Európy. V niektorých krajinách je takýto prieskum v určitých prípadoch obmedzený na právne otázky, napríklad recours en cassation. V iných existuje právo odvolať sa proti skutkovým zisteniam, ako aj právnym otázkam. Tento článok prenecháva, aby jednotlivé modality pre výkon tohto práva a podmienok, za ktorých sa môže uplatniť, boli určené domácim právom. [odsek 18] V niektorých štátoch, osoba, ktorá sa chce odvolať na vyšší súd, musí v určitých prípadoch požiadať o povolenie podať   odvolanie.   Právo   požiadať súd   alebo administratívnu   autoritu   o   povolenie   podať odvolanie, je samo osebe potrebné považovať za jednu z foriem prieskumu v zmysle tohto článku. [odsek 19]“.

Z   uvedeného   možno   ustáliť,   že   dodatkový   protokol   č.   7   umožňuje   uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní ako prípustnú výnimku z práva nebyť   opakovane   súdený   alebo   trestaný.   Obnova   konania   je   možná   len   v   prípade, ak existujú nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní,   ktoré   mohli   ovplyvniť   rozhodnutie   vo   veci.   Gramatickým   a   systematickým výkladom možno dospieť k záveru, že v limitoch uvedeného čl. 4 dodatkového protokolu č. 7 ďalšie podrobnosti a podmienky uplatenia mimoriadneho opravného prostriedku upraví právo   príslušného   členského   štátu   (... podľa   zákona   a   trestného   poriadku   príslušného štátu...).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   pri   viacerých   príležitostiach   uviedol,   že   čl.   6 dohovoru nezaväzuje zmluvnú stranu poskytnúť možnosť odvolania v civilných a trestných veciach. Právo požadovať preskúmanie odsúdenia alebo rozsudku je uchované v čl. 2 ods. 1 dodatkového   protokolu   č.   7   za   podobných   podmienok   ako   sú   tie   v   čl.   14   ods.   5 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Avšak zmluvná strana, ktorá poskytne   možnosť   odvolania,   je   povinná   zabezpečiť,   aby   osoby,   ktoré   tomuto   právu podliehajú, mohli užívať základné garancie obsiahnuté v čl. 6 aj pred odvolacím súdom (rozsudok   vo   veci   Delcourt   proti   Belgicku   zo   17.   1.   1970,   De   Cubber   proti   Belgicku z 26. 10. 1984, alebo aj Lalmahomed proti Holandsku z 22. 2. 2011, Van der Putten proti Holandsku z 27. 8. 2013).

Aplikujúc   uvedené   závery   ESĽP,   možno   obdobne   uzavrieť,   že   čl.   6   dohovoru nezaväzuje členské štáty poskytnúť možnosť mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatnému rozsudku v trestnej veci. Takéto právo – teda právo na mimoriadny opravný prostriedok – nemožno odvodiť ani z čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7. Ak však zmluvná strana   takúto   možnosť   vo   svojom   právnom   poriadku   upraví,   konanie   o   tomto mimoriadnom opravnom prostriedku musí primerane zabezpečiť garancie obsiahnuté v čl. 6 dohovoru.

Namietať   porušenie   čl.   4   ods.   2   dodatkového   protokolu   č.   7   možno   takto   buď v spojení   s   čl.   4   ods. 1   dodatkového   protokolu   č.   7,   v   zásade   argumentujúc,   že   neboli splnené podmienky na uplatnenie výnimky zo zásady ne bis in idem, alebo v spojení s čl. 6 dohovoru,   tvrdiac,   že   v konaní o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   neboli primerane zachované garancie práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7 v súvislosti s porušením   čl.   6   dohovoru.   Ústavný   súd   však   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré by odôvodňovali   záver   o možnom   porušení   čl.   6   dohovoru,   preto   nemožno   dospieť   ani k záveru   o   porušení   čl.   4   ods.   2   dodatkového   protokolu   č.   7   namietaným   uznesením najvyššieho súdu z 25. apríla 2013.

Sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   práva   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženského vyznania podľa čl. 9 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 25. apríla 2013. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj právo podľa čl. 9 dohovoru. Ústavný súd v súlade   so   svojou   skoršou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   aj   naďalej   zastáva   názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a   slobôd   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6   dohovoru.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa   vytvoril   skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd namietané uznesenie najvyššieho súdu nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo týmto uznesením dôjsť ani k porušeniu práva podľa čl. 9 dohovoru.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a podľa čl. 9 dohovoru a porušenia čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7 uznesením najvyššieho súdu z 25. apríla 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   9   dohovoru a porušeniu čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7 uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 29/2012 zo 6. augusta 2012

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   v   prípade   sťažovateľa   vychádzal   zo   svojej   judikatúry   z   ostatného obdobia   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09,   IV.   ÚS   49/2010, IV. ÚS 515/2012),   podľa   ktorej   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ proti namietanému uzneseniu krajského súdu zo 6. augusta 2012 podal dovolanie, o ktorom dovolací súd rozhodol uznesením sp. zn. 6 Tdo 15/2013 z 25. apríla 2013 tak, že nie je prípustné. V súlade s judikatúrou ústavného súdu z ostatného obdobia nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal návrh, ktorým sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 9 dohovoru a porušenie čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7 uznesením krajského súdu zo 6. augusta 2012, aj z hľadiska toho, či ho nemožno považovať za zjavne neopodstatnený.

Krajský súd namietaným uznesením zo 6. augusta 2012 zrušil uznesenie okresného súdu a návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa   §   394   Trestného   poriadku.   V   odôvodnení   svojho   uznesenia   krajský   súd poukázal na podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku a vymedzil skutočnosti a dôkazy v zmysle tohto ustanovenia:

„Z   ustanovenia   §   394   ods.   1   Tr.   por.   totiž   vyplýva,   že   obnovu   konania,   ktoré sa skončilo   právoplatným   rozsudkom,   možno   povoliť   len   vtedy,   ak   vyjdú   najavo skutočnosti a   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v   spojení so skutočnosťami   a dôkazmi   už   skôr známymi   odôvodniť,   okrem iného,   iné rozhodnutie o vine. V konaní o povolení obnovy nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto konanie sa v zmysle citovaného zákonného ustanovenia obmedzuje   predovšetkým   na   riešenie   otázky,   či   návrh   na   povolenie   obnovy   obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Až po kladnej odpovedi na túto otázku treba skúmať, či ide o také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi súdu skôr známymi odôvodniť iné   rozhodnutie,   v   danom   prípade   o   vine.   Za   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy   v   zmysle citovaného   ustanovenia   nemožno   však   považovať   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo   ich   dokonca   prehliadol.   Taktiež   omyl   súdu   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov, prípadne ich nesprávne hodnotenie, nie je dôvodom na povolenie obnovy konania.“

Krajský súd následne aplikoval uvedené závery na prerokúvanú vec:«V posudzovanom prípade je z obsahu spisu dostatočné zrejmé nielen to, že I. V. skutok právne posúdený ako trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 vtedy platného Trestného zákona č. 86/1950 Zb. spáchal tak, že dňa 31. októbra 1959 odmietol prevziať povolávací rozkaz k nastúpeniu vojenskej základnej služby na OVS v Komárne, ale aj to, že tak konal vzhľadom na svoje náboženské presvedčenie, k čomu sa I. V. v celom rozsahu priznal s odôvodnením, že je svedok..., pričom jeho výpoveďou v tomto smere   sa   prvostupňový   súd   v   pôvodnom   konaní   z hľadiska   vtedy   platného   právneho poriadku (konkrétne vo vzťahu k povinnosti občana štátu podrobiť sa jeho zákonom a najmä vojenskej   povinnosti,   zakotvenej   v   ústave   z   9.   mája   1948)   zaoberal,   neakceptoval ju a v odôvodnení rozsudku sa s ňou aj vysporiadal. Z hľadiska vyššie naznačených záverov preto uvedené skutočnosti nemožno v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. považovať za skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme a odôvodňujúce povolenie obnovy konania. Za „nové skutočnosti skôr neznáme“ v zmysle § 394 ods. 1 až 3 Tr. por. treba považovať také (vecné) skutočnosti,   ktoré   neboli   predmetom   dokazovania   alebo   zisťovania   pred   rozhodnutím, ktorého sa návrh na obnovu konania týka. Ide teda o objektívne existujúci jav, ktorý ako skutočnosť   nebola   príslušnému   orgánu   známa,   nebola   obsahom   spisu.   Nebola   teda dôkazom, ale môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu, resp. vecnej skutočnosti.»

Krajský súd tiež poukázal na existenciu rozhodnutia ESĽP ako podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku a uviedol ďalšie závery:

«Tu   je   potrebné súčasne poukázať na   ustanovenie §   394 ods.   4 Tr.   por.,   podľa ktorého skutočnosťou skôr neznámou je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky, alebo v konaní ktoré   mu   prechádzalo   boli   porušené   základné   ľudské   práva   alebo   slobody   obvineného, ak negatívne dôsledky tohto ustanovenia nemožno inak napraviť. Ustanovenie čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 Dohovoru vyjadruje totiž možnosť obnovy konania, ako výnimky z ods. 1 vyššie citovaného ustanovenia o neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo   právoplatne   rozhodnuté.   Predmetné   ustanovenie   Dohovoru   pod   pojmom   obnova konania nemá na mysli len obnovu konania v zmysle nášho Trestného poriadku (vrátane Trestných poriadkov účinných do 31. 12. 2005), ale obnovu konania všeobecne, z dôvodov skutkových   alebo   procesných.   Takto   formulovanej   možnosti   „otvorenia“   právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz aj v Ústave Slovenskej republiky, kde v čl. 50 ods. 5 sa používa pojem „mimoriadne opravné prostriedky“. Ďalej je potrebné poukázať na to, že citované   ustanovenie   Dohovoru   výslovne   odkazuje   na   zákon   a   Trestný   poriadok príslušného   štátu,   pričom   v   Trestnom   poriadku   je   vyjadrené   v   ustanoveniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch − 8. hlava III. časti Tr. por., kde najmä procesné chyby   a hmotnoprávne   chyby,   vrátane   chýb   týkajúcich   sa   trestu,   môžu   byť   dôvodom na dovolanie   (predtým   sťažnosť   pre   porušenie   zákona)   a   až   skutkové   chyby   v   prípade nových skutočností alebo dôkazov, týkajúce sa tak výroku o vine, ako aj výroku o treste, môžu byť dôvodmi pre obnovu konania. Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno však mať na mysli použitie nesprávnej právnej kvalifikácie na základe nesprávneho právneho názoru, hoci by to aj vyplývalo z nesprávnej aplikácie do úvahy prichádzajúcich predpisov, vrátane medzinárodných dohôd. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. Preto aj keď Európsky súd pre ľudské práva rozhodne, že rozhodnutím alebo konaním slovenských štátnych orgánov (súdu, prokuratúry) boli porušené základné ľudské práva a slobody, možno túto skutočnosť posúdiť ako dôvod na povolenie obnovy konania za predpokladu, že ide o rozhodnutie v konkrétnej vecí, ktorej sa týka posudzovaný návrh na obnovu konania a že negatívne dôsledky tohto rozhodnutia nemožno napraviť inak (napr.   podaním dovolania − § 394 ods. 4 Tr. por.). Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v tejto konkrétnej veci (nie v   inej   veci)   je   novou,   vecnou   skutočnosťou,   ktorá   v   čase   rozhodovania   obnovou napadnutého   právoplatného   rozsudku,   trestného   rozkazu   alebo   uznesenia,   nebola príslušnému   orgánu   známa.   O   takúto   skutočnosť   teda   možno   oprieť   návrh   na   obnovu konania,   ak   negatívne   dopady   napadnutého   rozhodnutia   nemožno   napraviť   inak. V posudzovanej veci však nejde o takýto prípad. Európsky súd pre ľudské práva v teraz posudzovanej   veci   totiž   nerozhodoval   a   súd   prvého   stupňa   si   napadnutým   uznesením a v jeho odôvodnení vyslovenými závermi prakticky predčasne „osvojil“ kompetencie tohto Európskeho   súdu,   ktoré   mu   zrejme   nepatria.   Z   uvedených   dôvodov   krajský   súd   dospel k záveru, že v posudzovanej veci neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 Tr. por., preto okresný súd pri správnom postupe mal návrh I. V. na povolenie obnovy konania smerujúci proti právoplatnému rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 22. decembra 1959, sp. zn. 2 T 202/1959, zamietnuť.»

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, že v prerokúvanom prípade neboli naplnené zákonné dôvody obnovy konania. Podľa sťažovateľa

-   vo   svojom   návrhu   uviedol   nové   skutočnosti   v   zmysle   §   394   ods.   1   Trestného poriadku (skutočnosť, že nebolo riadne vykonané odvodové konanie a riadne povolanie na výkon vojenskej služby a nebola vyhodnotená možnosť práce v bani), ktoré krajský súd správne nevyhodnotil,

- bola naplnená aj podmienka podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku, odvolávajúc sa na právny názor uvedený v rozhodnutí ESĽP vo veci Bayatyan a v ďalších rozhodnutiach uvedených v sťažnosti, ktoré sú relevantným dôvodom na povolenie obnovy konania,

- bol porušený čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7 z dôvodu, že nemal možnosť uplatniť žiaden   z mimoriadnych   opravných   prostriedkov   v Trestnom   poriadku,   čím   mu neboli poskytnuté práva v rozsahu, ako to garantuje dohovor.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku skutočnosťou skôr neznámou podľa odsekov 1 až 3 je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto rozhodnutia nemožno inak napraviť.

Krajský   súd   v   namietanom   uznesení   zo   6.   augusta   2012   podrobne   odôvodnil, ktoré skutočnosti   a dôkazy   možno   považovať za   skutočnosti   a dôkazy   v   zmysle   §   394 ods. 1 Trestného poriadku. Poukázal na to, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti nemožno kvalifikovať   ako   skutočnosti   v   zmysle   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku.   Pokiaľ   ide o podmienku obnovy konania podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku, uviedol, že musí ísť o rozhodnutie ESĽP vo veci sťažovateľa, pričom je zrejmé, že sťažovateľ také rozhodnutie ESĽP   neuviedol.   Na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   neboli   naplnené   dôvody   na povolenie obnovy konania. Ústavný súd konštatuje, že uvedené právne závery krajského súdu sú výsledkom ústavne konformnej aplikácie a výkladu § 394 ods. 1 a 4 Trestného poriadku, sú logické a rešpektujú zmysel a účel uvedeného zákonného ustanovenia. Krajský súd uvedené právne závery odôvodnil v rozsahu a spôsobom, ktorý poskytuje primeraný podklad pre jeho rozhodnutie. Ústavný súd považuje takto právny záver krajského súdu o tom, že neboli naplnené dôvody na povolenie obnovy konania, za ústavne udržateľný.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú v tomto uznesení,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   namietaným   uznesením   krajského   súdu   zo   6.   augusta   2012.   Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad § 294 ods. 1 a ods. 4 Trestného poriadku krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Sťažovateľ namieta tiež porušenie čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7 v spojení s namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by indikovali možnosť vysloviť porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu zo 6. augusta 2012, preto týmto uznesením nemohol byť porušený ani čl. 4 ods.   2   dodatkového   protokolu   č.   7.   V   podrobnostiach   ústavný   súd   odkazuje   na   svoju argumentáciu   uvedenú   v   časti   II.1   tohto   uznesenia.   Nemožno   akceptovať   ani   námietku sťažovateľa, že k porušeniu čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7 došlo tým, že nemal možnosť   reálne   uplatniť   žiaden   mimoriadny   opravný   prostriedok.   Z čl.   4   ods.   2 dodatkového protokolu č. 7 vyplýva, že bližšie podmienky, za ktorých je možné a prípustné dosiahnuť obnovu konania, ustanoví právo zmluvného štátu. Okresný súd a aj krajský súd posúdili   návrh   sťažovateľa,   pričom   krajský   súd   ako   odvolací   súd   po vyhodnotení argumentácie sťažovateľa dospel   k záveru, že podmienky na povolenie obnovy konania neboli splnené, čím došlo k realizácii čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7. K realizácii čl.   4   ods.   2 dodatkového protokolu   č.   7 dochádza   už tým,   že príslušný   súd v procese poskytujúcom garancie čl. 6 dohovoru, posúdi návrh osoby z toho hľadiska, či sú naplnené dôvody   na   obnovu   konania.   Uvedený   článok   však   negarantuje   úspech   žiadateľa,   t.   j. že konajúci súd vždy dospeje k záveru, že tu sú dôvody na obnovu konania.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   9   dohovoru   uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú v časti II.1 tohto uznesenia,   ktorej   podstatou   je,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru.

Keďže ústavný súd namietané uznesenie krajského súdu nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo týmto uznesením dôjsť ani k porušeniu práva podľa čl. 9 dohovoru.

Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na závery ESĽP, ktoré vyplývajú z rozsudku vo veci Bayatyan, v ktorej výslovne prekonal doterajšiu mnohoročnú rozhodovaciu prax, ktorá považovala trestný postih odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodov výhrady svedomia   či   náboženského   presvedčenia   za   zlučiteľný   s   dohovorom.   Vychádzal   pritom zo skutočnosti, že drvivá väčšina zmluvných strán Rady Európy za posledných 20 rokov zaviedla   možnosť odoprieť   výkon   vojenskej   služby z dôvodu   svedomia,   a tiež,   že táto možnosť bola ako právo potvrdená v medziobdobí radom medzinárodných dokumentov vrátane   výslovného   zakotvenia   tohto   práva   v   čl.   10   ods.   2   Charty   základných   práv Európskej únie. Po zohľadnení týchto východísk ESĽP dospel k záveru, že trestný postih osôb   odopierajúcich   vojenskú   službu   už   nie   je   v   demokratickej   spoločnosti   primeraný (Baytayan proti Arménsku, body 102 až 109; m. m. II. ÚS 496/2012).

Závery   ESĽP   jasne   zdôrazňujú,   že   v   predchádzajúcom   období   právo   odoprieť vojenskú   službu   z   dôvodu   svedomia   či   náboženského   presvedčenia   nemuselo   byť akceptované a v mnohých štátoch bolo považované za trestný čin (m. m. II. ÚS 496/2012).

V rozhodnutí vo veci Bayatyan ESĽP odkazuje aj na rezolúciu Komisie pre ľudské práva (ďalej len „komisia“) č. 2004/35 z 19. apríla 2004. V predmetnej rezolúcii komisia „vyzvala štáty, ktoré tak ešte neurobili, aby prehodnotili svoje aktuálne právne poriadky a prax týkajúcu sa výhrady svedomia voči vojenskej službe, vo svetle rezolúcie 1998/77… [odsek   3]“.   Komisia   tiež „povzbudzuje   štáty…,   aby   prehodnotili   udelenie   a   efektívnu implementáciu   amnestií a reštitúciu práv,   v   právnom   poriadku a praxi,   pre tých,   ktorí odmietli vykonať vojenskú službu z dôvodov výhrady vo svedomí [odsek 4]“.

Uvedené   odporúčanie   komisie   vyjadruje   názor,   že   na   odstránenie   dôsledkov kriminalizácie   odmietnutia   výkonu   vojenskej   služby   z   dôvodu   svedomia   alebo náboženského   presvedčenia   je   spravidla   potrebné   aplikovať   osobitné   právne   inštitúty   – amnestie   alebo   reštitúcie.   Nemožno   zrejme   rozumne   očakávať,   že   nápravu   zabezpečia konvenčné právne nástroje – riadne a mimoriadne opravné prostriedky upravené v trestných kódexoch. V našom právnom poriadku podobným osobitným právnym nástrojom bol zákon č.   119/1990   Zb.   o   súdnej   rehabilitácii   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 119/1990 Zb.“), ktorý mohol viesť k zrušeniu právoplatných rozhodnutí v prieskumnom konaní aj pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 podľa zákona č. 86/1950 Sb. Trestní zákon. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza, či podal návrh podľa zákona č. 119/1990 Zb.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 9 dohovoru a porušenia čl. 4 ods. 2 dodatkového protokolu č. 7 uznesením krajského súdu zo 6. augusta 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014