znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 161/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Mgr. Ing. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   246/2004,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. Ing. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 246/2004 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 246/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. Ing. J. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc   eur),   ktorú   mu j e   Okresný   súd   Bratislava   I   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý uhradiť Mgr. Ing. J. S. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013 doručená sťažnosť Mgr. Ing. J. S., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 246/2004 o ochranu osobnosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:«Sťažovateľ   titulom   postavenia   navrhovateľa   v   konaní   na   ochranu   osobnosti vedenom na Okresnom súde Bratislava I v Bratislave pod č. k. 22 C 246/2004 od 08. 03. 2004 poznačenom zjavnými prieťahmi, ad hoc nesúrodými úkonmi súdu a veľkými časovými odstupmi, pociťuje skrivosť, bezmocnosť a beznádej v tom, že v dôsledku pokračujúceho porušovania jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR,   porušením   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   nebola   vec   na   ochranu   osobnosti   ku   dnešnému   dňu   prejednaná porušovateľom v primeranej lehote, konanie je doposiaľ ako celok nespravodlivé.

U porušovateľa absentuje vôľa rozhodnúť vec, keď odporcom v konaní na ochranu osobnosti je sudca KS Bratislava.

Konanie a postup porušovateľa nie je perfektné a nie je bezvadné. Súd vo veci tzv. „koná“ to všetko s výraznými časovými odstupmi. – napr. naposledy o prerušení konania rozhodol až po uplynutí viac ako 21 mesiacov a to uznesením č. k. 22 C 246/2004-116 zo dňa 19. 09. 2012.

Podpredsedníčka Okresného súdu Bratislava I v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa zo dňa 15. 10. 2012 (príloha č. 1) na prieťahy listom Spr. 2248/2012 zo dňa 30. 11. 2012, doručený   27.   12.   2012   (príloha   č.   2)   skonštatovala,   že   sťažnosť   na   prieťahy   podaná sťažovateľom dňa 24. 10. 2012 je dôvodná.

Sťažovateľ vyčerpal všetky možnosti.... Od r. 2006 sa vo veci neuskutočnilo žiadne pojednávanie a vo veci samej nebol vytýčený súdom termín pojednávania. Odporca v 1. rade (sudca KS Bratislava – JUDr. K. K.) sa pojednávania nezúčastnil.

Stav právnej a osobnej neistoty sťažovateľa o výsledok konania trvá. Ku dňu podania ústavnej sťažnosti nebolo právoplatne za viac ako 9 rokov meritórne rozhodnuté ani na prvom stupni a to nie vinou sťažovateľa, ale vinou ad hoc úkonov súdu, porušovaním zásady rýchlosti konania - § 6 O. s. p.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo Mgr. Ing. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. 22 C 246/2004 porušené bolo.

2.   Okresnému súdu Bratislava I   sa prikazuje konať   a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. Ing. J. S. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 9.000,- €, ktoré je Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia.

4.   Mgr.   Ing.   J.   S.   priznáva   náhradu   trov   konania   v   sume   269,58   €   (slovom: dvestošesťdesiatdeväť euro a 58/100 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 161/2013-11 z 27. marca 2013 rozhodol o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)].

Po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 11. apríla 2013 predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   zo   6.   mája   2013 (sp. zn. Spr. 3337/2013) doručenom ústavnému súdu 13. mája 2013 okrem iného uviedla prehľad procesných úkonov, z ktorých má byť zrejmé, „že predmetné konanie na tunajšom súde je ako celok poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah,   nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia   resp.   jednotlivých   civilných   sudcov Okresného súdu Bratislava I nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Trvanie konania od roku 2004, t. j. cca 9 rokov iba na súde prvého stupňa je už samo o sebe neprimerané. K prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci teda predmetu konania ochrana   osobnosti,   ale   jednak   z   dôvodu   správania   účastníkov   konania   (neúčasť   na pojednávaní), ale žiaľ aj v dôsledku postupu súdu.

Na   obranu   okresného   súdu,   uvádzam,   že   vec   mali   pridelenú   na   prejednanie a rozhodnutie viacerí sudcovia tunajšieho súdu:

- od 20. 7. 2004 JUDr. L. P.

- od 7. 6. 2006 JUDr. E. H.

- od 1. 01. 2008 bola vec dodatkom č. 1 Rozvrhu práce na rok 2008 pridelená zastupujúcej sudkyni JUDr. D. K. z dôvodu, že JUDr. E. H. bola preložená na Okresný súd Malacky

-   od   1.   02.   2008   bola   vec   dodatkom   č.2   Rozvrhu   práce   na   rok   2008   pridelená JUDr. J. G.

- od 11. 05. 2010 bol spis dodatkom č. 9 Rozvrhu práce na rok 2010 pridelený JUDr. D. K.

- od 18. 02. 2009 JUDr. J. G.

- od 9. 8. 2010 bola vec pridelená Mgr. K. Š. až doteraz čo spôsobilo predĺženie doby konania.

Rovnako   poukazujem   na   skutočnosť,   že   o   návrhu   navrhovateľa   na   prerušenie konania   nebolo   možné   z   objektívnych   dôvodov   rozhodnúť   skôr,   nakoľko   bolo   potrebné oboznámiť sa s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To 102/2009 (resp. pripojiť rozhodnutie,   ktoré   súd   opakovane   žiadal).   Z   obsahu   súdneho   spisu   vyplýva,   že   po oboznámení sa s uvedeným uznesením a po rozhodnutí o prerušení konania, súd obratom stanovil termín pojednávania.

V   prípade,   ak   Ústavný   súd   SR   dospeje,   že   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   navrhujeme,   aby   bolo   vzaté   do   úvahy,   že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní žiadam Ústavný súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a sťažovateľovi nepriznal finančné zadosťučinenie v plnej výške.“.

Predsedníčka okresného súdu súčasne oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania sťažnosti.

Ústavný   súd   vyzval   13.   mája   2013   aj   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa,   aby   sa vyjadrila k stanovisku okresného súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného pojednávania. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom podaní z 25. mája 2013 (doručenom ústavnému súdu   4.   júna   2013)   uviedla,   že   súhlasí   s   tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   namietaného   konania   okresného   súdu   je   rozhodovanie   o žalobe sťažovateľa   o   ochranu   osobnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   ide   o   vec,   ktorá   tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nevykazuje znaky právnej zložitosti. Čo sa týka skutkovej zložitosti, napriek tomu, že vec je čiastočne skutkovo zložitá [súvisí s prebiehajúcim iným konaním vedeným Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   pod sp.   zn. 3   To   102/2009],   ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou uvádza, že žiadne skutočnosti nemôžu ospravedlniť neodôvodnene dlhý čas konania okresného súdu v trvaní viac ako deväť rokov bez rozhodnutia vo veci samej. Ani predsedníčka okresného súdu nehodnotila vec ako zložitú.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zastáva   názor,   že   správanie   sťažovateľa   ako   žalobcu   v   napadnutom   konaní   negatívne prispelo k doterajšej dĺžke konania vzhľadom na jeho neúčasť na pojednávaniach (okrem pojednávania 29. apríla 2013). Sťažovateľ v priebehu celého konania opakovane žiadal o jeho   prerušenie   zo   zdravotných   dôvodov,   pričom   týmto   jeho   opakovaným   žiadostiam okresný súd ani krajský súd ako odvolací súd dvakrát nevyhoveli.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v napadnutom konaní. Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrení okresného súdu zistil, že okresnému súdu bola vec postúpená 20. júla 2004 (pôvodný návrh na začatie konania bol podaný Okresnému súdu Pezinok 8. marca 2004). Krajský súd uznesením č. k. 5 NcC 20/2004-18 z 27. mája 2004 vylúčil sudcov tohto okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania tejto veci a prikázal vec okresnému súdu.

Po prikázaní veci okresný súd uznesením č. k. 22 C 246/2004-27 zo 14. marca 2006 uložil odporcovi, aby sa vyjadril k návrhu na začatie konania, rovnako ako aj vedľajšiemu účastníkovi; tieto vyjadrenia boli okresnému súdu doručené 18. mája 2006, resp. 9. mája 2006. Okresný súd ďalej nariadil 6. júla 2006 pojednávanie na 5. október 2006, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť sťažovateľa (navrhovateľa) i odporcu na 6. november 2006. Sťažovateľ navrhol podaním z 2. novembra 2006 prerušiť konanie zo zdravotných dôvodov.

Na   pojednávaní 6.   novembra   2006   okresný   súd   návrh   sťažovateľa   na   prerušenie konania zamietol uznesením č. k. 22 C 246/2004-53 zo 6. februára 2008. Sťažovateľ podal 13. marca 2008 proti tomuto uzneseniu odvolanie krajskému súdu, ktorý toto odvolanie uznesením č. k. 14 Co 6/2008-60 z 8. apríla 2008 odmietol.

Sťažovateľ doručil 7. mája 2008 okresnému súdu ďalší návrh na prerušenie konania z dôvodu   zhoršenia   svojho   zdravotného   stavu. Okresný   súd   vyzval   29.   septembra 2008 ošetrujúcu lekárku, aby sa vyjadrila k trvaniu práceneschopnosti sťažovateľa. Ošetrujúca lekárka   13.   októbra   2008   okresnému   súdu   oznámila,   že   práceneschopnosť   sťažovateľa naďalej   trvá.   Po   opätovnej   výzve   sťažovateľovi   10.   marca   2009   a po   jeho   informácii o trvaní práceneschopnosti mu okresný súd 21. mája 2009 oznámil, že o jeho návrhu na prerušenie   konania   bolo   právoplatne   rozhodnuté   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 14 Co 6/2008-60 z 8. apríla 2008, a teda vo veci nemôže ďalej konať.

Sťažovateľ požiadal 4. júna 2009 o vrátenie súdneho poplatku.

Sťažovateľ   po   opakovaných   výzvach   (17.   júna   2009   a   6.   októbra   2009)   doručil 28. októbra 2009 okresnému súdu podanie označené ako „Zmena žalobného návrhu“.

Okresný súd uznesením č. k. 22 C 246/2004-89 zo 6. mája 2010 vyzval sťažovateľa na   odstránenie   nedostatkov   jeho   návrhu   doručeného   28.   októbra   2009   a predloženie potrebného počtu rovnopisov do 15 dní od doručenia uvedeného uznesenia.

Sťažovateľ 16. decembra 2010 doručil okresnému súdu návrh na prerušenie konania.

V období od 13. januára 2011 do 13. februára 2012 okresný súd vykonával procesné úkony, ktorými zisťoval relevantné skutočnosti zo súvisiaceho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 3 To 102/2009.

Okresný súd uznesením č. k. 22 C 246/2004-116 z 19. septembra 2012 návrh na prerušenie   konania   zamietol;   proti   tomuto   uzneseniu   sa   sťažovateľ   odvolal   24.   októbra 2012. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 2 Co 452/2012-123 z 18. decembra 2012 tak, že ho potvrdil. Okresný súd okrem toho vyzval 19. septembra 2012 sťažovateľa na doplnenie a opravu jeho podania z 28. októbra 2009.

Okresný   súd   nariadil   12.   marca   2013   pojednávanie   na   29.   apríl   2013,   ktoré   sa uskutočnilo   a   bolo   odročené   na   účely   rozhodnutia   o   vedľajšom   účastníctve   a   zváženia potreby vykonania navrhnutého dokazovania na 26. jún 2013.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   argumenty   uvedené   vo   vyjadrení   predsedníčky okresného súdu o zaťaženosti súdneho oddelenia, resp. jednotlivých civilných sudcov, ako aj   o   siedmich   doterajších   zákonných   sudcoch,   ktorí   konali   a   rozhodovali   vo   veci sťažovateľa   na   základe   zmien   v   rozvrhu   práce   okresného   súdu.   V   uvedenej   súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa   ktorej   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie,   ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalší počet pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

So zreteľom na doterajší priebeh napadnutého konania, v ktorom dosiaľ nebolo ani približne po viac ako deviatich rokoch od jeho začatia rozhodnuté vo veci samej, ústavný súd konštatuje, že namietané konanie vykazuje obdobia tak nečinnosti, ako aj neefektívnej činnosti, keď

- okresný súd po postúpení mu návrhu sťažovateľa 20. júla 2004 začal konať až 14. marca 2006 (t. j. po takmer 20 mesiacoch),

- návrh sťažovateľa z 2. novembra 2006 na prerušenie konania okresný súd zamietol až 6. februára 2008 (t. j. po 15 mesiacoch),

- od mája 2008 do októbra 2009 vykonával iba sporadické procesné úkony smerujúce k   vyjasneniu   základných   procesných   otázok (overovanie   práceneschopnosti   sťažovateľa, výzvy na odstránenie nedostatkov návrhu),

-   v   období   od   13.   januára   2011   až   do   19.   septembra   2012   posudzoval   návrh sťažovateľa na prerušenie konania a zisťoval relevantné skutočnosti zo súvisiaceho konania,

- doteraz sa uskutočnili iba dve pojednávania (v roku 2006 a 2013), ktoré neviedli ku konečnému rozhodnutiu vo veci samej.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   uzavrel,   že   v   konaní   okresného   súdu vedeného pod sp. zn. 22 C 246/2004 došlo predovšetkým nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 22 C 246/2004 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 9 000 €, čo odôvodňuje „porušovateľom vyvolaného a udržiavaného stavu neistoty o výsledok konania na   ochranu   osobnosti,   pocitov   sklamania   sťažovateľa   z   neprimeranej   dĺžky   konania... v príčinnej súvislosti s ad hoc a sporadickými úkonmi súdu, porušovaním zásady rýchlosti súdneho konania“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 22 C 246/2004, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu (povahu veci), ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   sťažovateľa   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   4   000   €   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. E. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ požadoval úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v sume 269,58 € („Trovy právneho zastúpenia boli vypočítané podľa § 11 ods. 3 a k § 14 ods. 1, písm. a), b) k §-u 16 ods. 3 (paušál ) a §-u 18 ods. 3 (DPH) 1/6-tina výpočtového základu pre r. 2013 vo výške 127,16 € plus paušál 7,63 €, spolu 134,79 za jeden úkon, spolu 2 úkony - prevzatie a príprava, písomné podanie na súd, celková odmena vo výške 269,58 € vyhl. č. 655/2004 o odmenách advokátov.“). Vychádzal   pritom   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky   za I.   polrok   2011,   ktorá   bola 763 €,   hoci   je zrejmé, že   išlo   o právne úkony urobené nie v roku 2012, ale v roku 2013, keď relevantnou sumou pre výpočet úhrady trov konania za úkony právnej služby v roku 2013 bola suma 781 € (priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012).

Vzhľadom na to, že požadovaná suma úhrady trov konania neprekračovala sumu ustanovenú vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ju priznal v sťažovateľom požadovanom rozsahu.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013