znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 161/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   5 Cdo 165/2011 z 3. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2011   faxom   a   20.   decembra   2011   poštou   doručená   sťažnosť   S.,   a. s.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 165/2011 z 3. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   jej príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   (v procesnom   postavení žalovanej) uzavrela 23. augusta 1996 so žalobkyňou zmluvu o dôchodku, predmetom ktorej bolo doživotné plnenie nároku z podporného dôchodkového   fondu   sťažovateľky v sume 4 508 Sk (149,64 €) vždy k pätnástemu dňu kalendárneho mesiaca až do dožitia žalobkyne.

Sťažovateľka   výpoveďou   z   26.   októbra   2009   uvedenú   zmluvu   o dôchodku vypovedala   a   ako   dôvod   výpovede   uviedla   využitie   zákonného   práva   podľa   § 582 Občianskeho zákonníka.

V   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bola   medzi   jeho   účastníkmi   spornou   najmä právna otázka, či   zmluva o dôchodku   podľa   § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok   do   konca života   (alebo na inak určenú dobu   neurčitého trvania) je zmluvou   na   dobu   určitú   alebo   neurčitú,   pričom   odpoveď   na   danú   otázku   ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto zmluvou.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 28 C/103/2010-66   z   28.   októbra   2010   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 149,64 € s príslušenstvom, keďže podľa okresného   súdu   je   zmluva   o dôchodku   zmluvou   na   dobu   určitú   a výpoveď   zmluvy o dôchodku sťažovateľkou je neplatná. Proti rozsudku sa sťažovateľka odvolala. Podstatou podaného   odvolania   bol   jej   nesúhlas   s posúdením   platnosti   zmluvy   o dôchodku a neplatnosti   výpovede   tejto   zmluvy   z dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci, konkrétne právneho názoru okresného súdu, podľa ktorého je zmluva o dôchodku zmluvou uzavretou na dobu určitú (do dožitia oprávnenej osoby).

Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 5 Co/169/2011-96 z 10. mája 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bol rozsudok okresného súdu v zmysle § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdený   ako   vecne   správny.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka dovolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní malo dôjsť k vade podľa § 237 písm. f) OSP.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako neprípustné,   keďže   dospel   k   názoru,   že   neboli   splnené   podmienky   ustanovené   v   § 238 a § 237   OSP.   Podľa   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nezakladá   nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd týmto uznesením porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súde konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň, aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie základného   práva podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy, ako aj práva   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka   domáha   (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označila   za   porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže   doplniť   petit   (I. ÚS 316/09,   I. ÚS 98/2011,   II. ÚS 103/08,   II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).

Sťažnosť smeruje iba proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   napadla   iba   uznesenie najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) sp. zn. 5 Cdo 165/2011 z 3. októbra 2011, ústavný súd sa zaoberal tými jej námietkami, ktoré nesmerovali proti napadnutému uzneseniu iba v tom rozsahu, v akom súviseli s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri výklade § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Najvyšší súd odmietol podané dovolanie, hoci podľa sťažovateľky boli splnené podmienky podľa § 237   písm. f)   OSP.   Navyše,   najvyšší   súd   podľa   sťažovateľky   napadnuté   uznesenie nedostatočne odôvodnil.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s jej námietkami v súvislosti so skutkovým a právnym posúdením veci, s ktorými sa predtým nevysporiadal ani odvolací súd (podľa sťažovateľky je záväzok niečo opakovane dávať záväzkom na opakovanú činnosť, zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca   právo   na   dôchodok   na   doživotie   je   zmluvou   na   dobu   neurčitú   a podľa sťažovateľky je zmluva navyše neplatná z dôvodu   absencie podpisu   oprávnenej osoby). S týmto základným dôvodom dovolania sa dovolací súd podľa sťažovateľky vysporiadal len konštatovaním, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa sťažovateľky „odňatie možnosti konať pred súdom spočíva v tom, že odvolací súd   svoje   rozhodnutie   (rozsudok   krajského   súdu,   poznámka)   neodôvodnil   v   súlade s ustanovením   § 157   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   sa   nevysporiadal so žiadnou z našich námietok uvedenou v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania. Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal: s právnou argumentáciou odôvodňujúcou to, že záväzok niečo opakovane dávať je záväzkom na opakovanú činnosť,

s právnou argumentáciou, podľa ktorej je zmluva o dôchodku podľa ustanovenia § 842   Občianskeho   zákonníka,   zakladajúca   právo   na   dôchodok   na   doživotne,   zmluvou na dobu neurčitú, s právnou argumentáciou o neplatnosti zmluvy o dôchodku pre absenciu podpisu oprávnenej osoby.“.

Najvyšší súd považoval uvedené námietky sťažovateľky za námietky poukazujúce na nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu.

Najvyšší   súd   najprv   posúdil,   či   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku krajského súdu spĺňa nároky kladené judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu najvyšší súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

„Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovanej nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda   v   konečnom   dôsledku   aj   k   nesprávnemu   rozhodnutiu,   nie   však   k   zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).“

Najvyšší súd preskúmal aj námietku nesprávneho právneho posúdenia veci (otázku, či je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú) a okrem iného k tomu uviedol, že „Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c) OSP), nesprávne   právne   posúdenie   veci   nie   je   ale   procesnou   vadou   konania   v   zmysle   § 237 písm. f) OSP či už je teda názor súdov nižších stupňov v tom, že záväzok niečo opakovane dávať je alebo nie je záväzkom na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, súdy právnym posúdením nezaložili procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP.“.

Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci či nedostatočne zistený skutkový stav nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Ústavný   súd   musel   posúdiť,   či   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   podľa ktorého   prípadný   nedostatok   riadneho   odôvodnenia   dovolaním   napadnutého   rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP,   mohlo   dôjsť   v   okolnostiach   daného   prípadu   k   namietanému   porušeniu   v petite sťažnosti   označených   práv   v   takej   intenzite,   ktorá   by   odôvodňovala   prijatie   sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej   činnosti   uviedol, že vada konania podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06).   Ústava   však   neupravuje,   aké   dôsledky   majú   prípady   porušenia   práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi,   ani   neustanovuje   predpoklady   ich   možnej   nápravy   v opravnom   konaní.   Bližšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam   a   procesné   dôsledky   pochybení   upravuje   tento   procesný   kódex   aj   podmienky, za ktorých   možno   procesné   nesprávnosti   napraviť   v   dovolacom   konaní.   S   niektorými najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými   procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým   ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   (tzv.   iným   vadám   konania)   pripisuje   Občiansky   súdny poriadok   význam,   avšak   na   rozdiel   od   taxatívne   vymenovaných   vád   ich   považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom   dovolaní,   ktoré   je   procesne   prípustné;   vada   takejto   povahy   sama   osebe   však prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd   (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho nálezoch (II. ÚS 261/06,   I. ÚS 393/08   a   I. ÚS 342/2010)   treba   dodať,   že   je   vždy   vecou individuálneho   posúdenia   v   každom   jednotlivom   prípade,   aké   dôsledky   majú   procesné nedostatky,   ku   ktorým   došlo   v   postupe   súdov   v   rámci   občianskeho   súdneho   konania (II. ÚS 148/09).   Keďže   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno výnimočne   (len   v   osobitne   zákonom   ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu dvoch   do   určitej   miery   protichodných   (verejných)   záujmov,   a to   záujmu   na   ochrane základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a záujmu   na   ochrane   právnej   istoty   ako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.

Ústavný   súd   sa   už   k tejto   otázke   vyjadril   v náleze   sp. zn.   IV. ÚS 481/2011 z 10. novembra   2011,   v   ktorom   k obdobnej   argumentácii,   ako   uplatnila   sťažovateľka vo svojej   sťažnosti,   citoval   z uznesenia   najvyššieho   súdu   č. k.   3 Cdo 97/2010-124 z 22. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia § 237 písm. f) OSP – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 (správne   má   byť   R 11/1998,   pozn.) uverejnený   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v zmysle ktorého „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.)   aj   vtedy,   ak   odvolací   súd   svoj   právny   záver   riadne   neodôvodnil,   takže   jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný názor zaujatý v judikáte R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.). Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237   písm. f/   O. s. p.   (porovnaj   napríklad   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (viď   napríklad   rozhodnutia   sp. zn. 1 Cdo 140/2009,   2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2009).»

V označenom   náleze,   ale   aj   v následnej   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr. IV. ÚS 499/2011) ústavný súd citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval ho za ústavne konformný.

Najvyšší súd preto nemohol brať zreteľ len na sťažovateľkou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania musel dať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku   krajského súdu   (ako aj okresného súdu)   nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Z priložených rozhodnutí totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, obsah odvolania a s odkazom na § 219 ods. 2 OSP poukázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu,   s ktorým   sa   stotožnil,   pričom   doplnil   ďalšie   dôvody   na podporu   jeho   správnosti. Krajský súd právne závery primerane vysvetlil (najvyšší súd sa pritom ich správnosťou nezaoberal).   Najvyšší   súd   tak   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP). Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno   považovať   to,   že   krajský   súd   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   podľa   predstáv sťažovateľky.

Najvyšší   súd   sa   tak   dostatočným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania. V tomto rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez toho, aby najvyšší súd posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu) najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu dostatočne reagoval aj na námietky sťažovateľky smerujúce   už   aj   proti   rozsudku   okresného   súdu,   ktoré   podľa   sťažovateľky   neboli zodpovedané ani rozsudkom krajského súdu a ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu (argumentácia týkajúca sa toho, či je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, ako aj platnosť tejto zmluvy). Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa vo svojej podstate vecnej nesprávnosti rozsudku krajského súdu (právny názor o dobe trvania zmluvy o dôchodku) ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci konania o sťažnosti sa mohol zaoberať iba namietaným porušením základných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a nie prípadným porušením základných práv rozsudkom krajského súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie   sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť,   že sťažovateľka sa   s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   nemohol   rozhodovať   o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012